znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 9/2010-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť PhDr. M. H., B., V. Š., B., M. N. B., Ing. arch. F. K., B. a Ing.   P.   L.,   B.,   zastúpených   advokátom   Mgr.   A.   Š.,   B.,   ktorou   namietali,   že   Slovenská republika   v   zastúpení   Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   a   Národnou radou Slovenskej republiky porušila ich základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   právo   na   účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť PhDr. M. H., V. Š., M. N., Ing. arch. F. K. a Ing. P. L.   o d m i e t a.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 16. júla 2009 doručená sťažnosť PhDr. M. H., V. Š., M. N., Ing. arch. F. K. a Ing. P. L. (ďalej len,,sťažovatelia“),   ktorou   namietali,   že   Slovenská   republika   v   zastúpení   Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len,,ministerstvo spravodlivosti“) a Národnou radou Slovenskej republiky (ďalej len,,národná rada“) porušila ich základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“), základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) a právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.

2. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovatelia sú nájomcovia bytov na...v B., ktoré   sa   nachádzajú   v   nehnuteľnosti   (stavbe),   ktorá   bola   podľa   ich   názoru   predmetom nezákonnej   reštitúcie   v   roku   1992.   Nezákonnosť   reštitúcie   sťažovatelia   odvodzujú   od skutočnosti, že neboli splnené podmienky na vydanie tejto nehnuteľnosti oprávnenej osobe podľa zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 87/1991 Zb.“). Tvrdia, že (i) osoba, ktorej bola táto nehnuteľnosť vydaná nespĺňala titul oprávnenej osoby, (ii) povinná osoba (Mestská časť Bratislava – Staré   Mesto)   pri   uzatváraní   dohody   o   vydaní   nehnuteľnosti   neoverovala,   či   neexistuje oprávnená osoba v prednejšom zákonnom poradí ako osoba, ktorá nárok uplatnila, (iii) nebol daný právny dôvod vydania veci podľa zákona, pretože štát sa v období neslobody nemohol stať vlastníkom nehnuteľnosti z dôvodu vady správneho aktu, ktorým sa tak malo stať, (iv) nárok oprávnenej osoby sa vôbec nemal uspokojovať podľa zákona č. 87/1991 Zb., pretože bol vysporiadaný na základe medzivládnej dohody. Z uvedených skutočností sťažovatelia   vyvodzujú   neplatnosť   dohody   o   vydaní   nehnuteľnosti   oprávnenej   osobe. Predmetná   nehnuteľnosť   bola   následne   viacerými   právnymi   úkonmi   prevedená   na   iné fyzické osoby a neskôr právnické osoby.

3. Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že určovacou žalobou podanou 23. februára 1993 na Obvodnom súde Bratislava I (ďalej len,,obvodný súd“) sa z už uvedených dôvodov domáhali   negatívneho   určenia,   že   vtedajší   vlastník   (ktorý   nehnuteľnosť   nadobudol   od právnych   nástupcov   oprávnenej   osoby)   nie   je   vlastníkom   nehnuteľnosti.   Obvodný   súd rozsudkom   sp.   zn.   8   C   26/93   z   20.   mája   1993   ich   žalobu   zamietol   pre   nedostatok naliehavého   právnu   záujmu   na   negatívnom   určení   vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnosti. Dospel k záveru, že na právnom postavení sťažovateľov ako nájomcov bytov by sa zmenou vlastníctva nič nezmenilo, títo sú stále v nájomnom pomere a platia bežné nájomné. Preto sa obvodný súd bližšie nezaoberal okolnosťami vydania nehnuteľnosti oprávnenej osobe ani následnými zmluvami o prevode nehnuteľnosti. Na odvolanie sťažovateľov Mestský súd Bratislava (ďalej len,,mestský súd“) rozsudkom sp. zn. 10 Co 326/94 z 2. februára 1995 rozsudok obvodného súdu potvrdil.  

4. Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava (ďalej len,,mesto“) následne podalo na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len,,okresný súd“) 30. januára 1997 žalobu o určenie neplatnosti   dohody   o   vydaní   veci   a   o   určenie   vlastníctva   k   predmetnej   nehnuteľnosti, pretože podľa názoru žalobcu táto bola predmetom nezákonnej reštitúcie v roku 1992. V   tomto   civilnom   konaní   na   strane   žalobcu   ako   vedľajší   účastníci   vystupovali   aj sťažovatelia.   Mesto   žiadalo   vysloviť   neplatnosť   dohody   o   vydaní   nehnuteľnosti   a následných zmlúv o jej prevode a žiadalo určenie svojho vlastníckeho práva k nehnuteľnosti s odkazom na zákon Slovenskej národnej rady č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov. V dôsledku späťvzatia žaloby mestom doručeného okresnému súdu 30.   januára 2006   tento   konanie zastavil.   Podľa   sťažovateľov   späťvzatie žaloby mestom nemohli právne relevantným spôsobom ovplyvniť.

5. Ďalej sťažovatelia poukazujú na podnety, ktoré opakovane podávali na orgány prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len,,prokuratúra“), ako aj na Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky (ďalej len,,NKÚ“). Tak prokuratúra, ako aj NKÚ ich podnety odmietli v podstate s odôvodnením, že nemajú právomoc zasiahnuť do   už zastaveného civilného konania a nezistili dôvod na začatie trestného stíhania (prokuratúra), resp. že ide o súkromnoprávny problém, na riešenie ktorého nemajú právomoc (NKÚ).

6.   Sťažnostnú   argumentáciu   sťažovatelia   uzatvárajú   takto: ,,Vzhľadom   na konštatovaný nedostatok dozorovej právomoci prokuratúry preskúmať zákonnosť postupu Hlavného mesta SR Bratislava pri späťvzatí žaloby a nepreskúmanie zákonnosti postupu Mestskej časti Bratislava Staré mesto pri vydaní nehnuteľnosti a konštatovaný nedostatok kontrolnej   právomoci   NKÚ   SR   pri   súčasnom   nedostatku   aktívnej   legitimácie   nájomcov bytov podať žalobu v rovnakej veci konštatovanej v rozsudku Obvodného súdu Bratislava I zo dňa 20.05.1993 potvrdenom rozsudkom Mestského súdu v Bratislave zo dňa 2.2.1995 nájomcovia bytov nemajú v právnom poriadku SR k dispozícii žiaden účinný prostriedok nápravy, ktorým by mohli dosiahnuť, aby sa vo veci nezákonnej reštitúcie nehnuteľnosti na Obchodnej ul. č. 4 v Bratislave dosiahlo meritórne rozhodnutie. Tým dochádza k porušeniu práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a fakticky tým dochádza k situácii odmietnutia spravodlivosti, t.j. denegatio iustitiae. Zároveň dochádza aj k porušeniu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR. Tým, že o nezákonnosti   reštitúcie   nehnuteľnosti   na  ...   doposiaľ   nerozhodol   nezávislý   súd   bolo nájomcom upreté právo na odkúpenie bytov v zmysle zák. č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, čím došlo k porušeniu povinnosti štátu vytvárať podmienky voľného prístupu k získaniu vlastníctva...

V zmysle zákona číslo 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, majú   nájomcovia   prednostné   právo   na   odkúpenie   bytov,   v   ktorých   bývajú,   za   cenu definovanú práve týmto zákonom, ktorá je iba zlomkom trhovej hodnoty. Takéto právo mali obyvatelia bytov vo vlastníctve štátu, ktoré následne prešli do vlastníctva obcí, avšak takéto právo už nemajú tí nájomcovia, ktorí bývajú v bytovom dome, ktorý bol vydaný v rámci reštitúcie.

Z   uvedeného   preukázateľne   vyplýva,   že   nájomcovia   boli   nezákonnou   reštitúciou priamo dotknutí na svojich právach a oprávnených záujmoch, avšak svoje práva nemohli uplatniť pred žiadnym zo štátnych orgánov Slovenskej republiky. Jediným subjektom, ktorý mohol právo uplatniť, bolo Hlavné mesto SR Bratislava, avšak to vzalo žalobu späť bez toho, aby tento úkon mohli sťažovatelia ovplyvniť a bez ohľadu na podstatu konania, ktoré k jej podaniu viedlo.

Neexistenciou   účinného   prostriedku   nápravy   podľa   článku   13   Dohovoru,   boli porušené   práva   sťažovateľov   na   spravodlivý   súdny   proces   podľa   článku   6   odsek   1 Dohovoru a podľa článku 46 odsek 1 Ústavy SR a tiež právo vlastniť majetok podľa článku 20 odsek 1 Ústavy SR, nakoľko tomuto právu zodpovedá aj povinnosť vytvárať spravodlivé podmienky na možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva k majetku.

Sťažovatelia nemohli uplatniť svoje práva, ktoré sa týkajú nezákonnosti reštitúcie a následne   si   nemohli   uplatniť   svoje   práva   na   odkúpenie   bytov   do   vlastníctva,   čím   bolo porušené právo vlastniť majetok. Neexistencia účinného prostriedku nápravy je spôsobená štátnymi orgánmi, ktoré sú zodpovedné za tvorbu právnych predpisov a za ich prijímanie. Zákonodarná   iniciatíva   v   oblasti   občianskeho   súdneho   konania   spadá   do   kompetencie Ministerstva   spravodlivosti   SR   a   zákonodarným   orgánom   je   Národná   rada   Slovenskej republiky. Sťažnosť smeruje voči Slovenskej republike v zastúpení oboch týchto orgánov.“

7. V petite sťažnosti sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že ,,Slovenská republika porušila základné právo sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu zaručenú v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, vlastnícke právo zaručené v čl. 20 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   právo   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“   Ďalej žiadajú, aby im ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie (každému po 270 000 €) a náhradu trov konania.

II.

8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojim rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   ods.   1   boli   porušené,   primerané   finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len,,zákon o   ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti   navrhovateľa.   Cieľom   predbežného   prerokovania   každého   návrhu   (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv a slobôd je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom   zo   zákonom   ustanovených   dôvodov.   Pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   tohto   zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

10.   Ústavný   súd   predovšetkým   pripomína,   že   je   nezávislým   súdnym   orgánom ústavnosti   (čl.   124   ústavy).   Súdna   moc   je   v   Slovenskej   republike   rozdelená   medzi všeobecné súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry ústavy (siedma hlava má dva oddiely - prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). K organizácii súdnej moci ústavný súd okrem iného uviedol, že ide o dva samostatné, navzájom jeden od druhého nezávislé, procesne uzavreté systémy výkonu súdnictva, pre každý   z   nich   s osobitne vymedzeným poslaním a osobitnou rozhodovacou právomocou (II. ÚS 1/95). V tejto súvislosti je zrejmé, že právomoc rozhodnúť o platnosti, resp. neplatnosti dohody o vydaní nehnuteľnosti podľa zákona č. 87/1991 Zb., následných zmlúv o jej prevode a o určení   vlastníctva   k   nej   majú   výlučne   všeobecné   súdy   (čl.   142   ods.   1   ústavy   a   §   7 Občianskeho súdneho poriadku). Do tejto ich právomoci ústavný súd zasahovať nemôže a treba uviesť, že ani sťažovatelia od ústavného súdu takéto rozhodovanie nežiadajú.

11. Základná sťažnostná argumentácia vytvára vodiacu niť: (i) nezákonná reštitúcia nehnuteľnosti, ktorej častí (bytov) sú sťažovatelia nájomcami, (ii) nimi podaná negatívna určovacia   žalobca   proti   osobe,   ktorá   nehnuteľnosť   nadobudla   sledom   právnych   úkonov počínajúc od oprávnenej osoby, ktorá bola pre nedostatok naliehavého právneho záujmu zamietnutá, (iii) mestom podaná určovacia žaloba o určenie neplatnosti dohody o vydaní nehnuteľnosti a následných právnych úkonov a na určenie vlastníctva v prospech mesta, (iv) späťvzatie žaloby mestom a zastavenie konania, (v) neúspešné podnety na prokuratúru a   NKÚ   (vi)   a   na   záver   tvrdená   absencia   účinného   právneho   prostriedku   nápravy, pripisovaná z hľadiska zodpovednosti za tento stav ministerstvu spravodlivosti a národnej rade a (vii) z toho vyplývajúce tvrdenie o zásahu do ich základného práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivé súdne konanie a základného práva vlastniť majetok.

12.   Základné   právo   na   súdnu   ochranu   je   ústavou   garantované   za   podmienok ustanovených zákonom (čl. 46 ods. 4 ústavy) a domáhať sa ho možno len v medziach zákona (čl. 51 ods. 1 ústavy). Základným predpisom upravujúcim podmienky a podrobnosti o   súdnej   ochrane   v   oblasti   súkromnoprávnych   vzťahov   (kam   patria   aj   reštitučné,   resp. vlastnícke   vzťahy)   je   Občiansky   súdny   poriadok.   Určovacie   žaloby,   ktorými   sa   možno domáhať určenia, či tu určité právo alebo právny vzťah je, alebo nie je, upravuje § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, ktorý tieto žaloby pripúšťa, ak je na tom naliehavý právny   záujem.   Sťažovatelia   sa   určovacou   žalobou   neúspešne   domáhali   negatívneho určenia, že konkrétna právnická osoba nie je vlastníkom nehnuteľnosti. Mesto sa následne domáhalo určenia neplatnosti právnych úkonov   a   určenia svojho vlastníckeho práva k   nehnuteľnosti,   avšak   konanie   bolo   zastavené   pre   späťvzatie   žaloby.   Pri   absolútnej neplatnosti právneho úkonu (tvrdenej sťažovateľmi) platí, že sa jej môže domáhať každý a v zásade bez časového obmedzenia.

13. Jednou zo základných, tzv. negatívnych procesných podmienok je prekážka rei iudicatae, teda prekážka právoplatne rozhodnutej veci. Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova (§ 159 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku). Zároveň však pri určovacích žalobách platí, že zamietnutie takejto žaloby len pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na takomto určení nie je prekážkou právoplatne rozhodnutej veci pre novú určovaciu žalobu (napr. F., : Občianske právo procesné: Základné konanie, UK,   B.,   2008,   s.   169-170),   ak   sa   neskôr   naliehavý   právny   záujem   na   takomto   určení preukáže. Bremeno preukázania naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení v zásade   zaťažuje navrhovateľa   v   súdnom   konaní.   Sťažovatelia   tvrdia,   že   nemajú   účinný prostriedok, ktorým by sa mohli domáhať vyslovenia nezákonnosti reštitúcie (neplatnosti dohody   o   vydaní   nehnuteľnosti).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   však   takéto   tvrdenie neobstojí.

14.   Podľa   ústavného   súdu   totiž   sťažovateľom   po   späťvzatí   žaloby   mestom   nič nebránilo, aby vo vlastnom mene ako navrhovatelia podali pozitívnu určovaciu žalobu, kde by sa svojou právnou argumentáciou domáhali autoritatívneho výroku všeobecného súdu o neplatnosti dohody o vydaní nehnuteľnosti a neplatnosti následných právnych úkonov o jej prevode. Na rozdiel od stavu v roku 1993, keď sa negatívnou určovacou žalobou domáhali určenia, že konkrétna osoba nie je vlastníkom nehnuteľnosti, petit tejto žaloby by nebol   totožný   a   naliehavý   právny   záujem   môže   byť   daný   okrem   iného   aj   absenciou zodpovedajúcej   procesnej   aktivity   mesta   (domnelého   vlastníka   nehnuteľnosti).   Keďže prípadný výrok všeobecného súdu by mohol ovplyvniť právne postavenie sťažovateľov, naliehavý právny záujem môže vyplývať aj z toho, že žiaden iný procesne legitimovaný subjekt   nemá   vôľu   podať   takúto   žalobu,   a   ako   bolo   uvedené,   domáhať   sa   absolútnej neplatnosti právneho úkonu môže v zásade každý, teda aj sťažovatelia ako nájomcovia bytov v reštituovanej nehnuteľnosti. Uvedené korešponduje aj s požiadavkou na ústavne konformný výklad prípustnosti určovacej žaloby (čl. 152 ods. 4 ústavy) a s povinnosťou všeobecného súdu rešpektovať (čl. 144 ods. 1 ústavy) ústavne garantované základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy) a taktiež dohovorom garantované právo na prístup k súdu, ktorý rozhodne o občianskych právach sťažovateľov (čl. 6 ods. 1 dohovoru).  

15. Ústavný súd preto uzatvára, že v prípade sťažovateľov nie je možné konštatovať porušenie ich práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, pretože existuje všeobecný súd, ktorý na základe ich návrhu má ústavnú a zákonnú právomoc rozhodnúť o tvrdenej neplatnosti dohody o vydaní nehnuteľnosti, resp. následných zmlúv o jej prevode. V tejto časti je ich sťažnosť predčasná, a teda zjavne neopodstatnená, čo bolo dôvodom jej odmietnutia už pri jej predbežnom prerokovaní. Keďže sťažovatelia vyvodzovali porušenie ďalších označených práv (podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) z porušenia ich práva na účinný prostriedok nápravy a toto nebolo ústavným súdom   zistené,   pre   zjavnú   neopodstatnenosť   bolo   potrebné   rozhodnúť   o   odmietnutí sťažnosti aj v tejto časti.

16. Ústavný súd bez toho, aby to malo vplyv na už uvedené závery, dodáva, že každý sťažovateľ je v sťažnosti povinný označiť právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah   konkrétneho   orgánu   verejnej   moci, ktorým malo dôjsť k porušeniu označených práv (§ 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Sťažnosť obsahuje len všeobecné tvrdenie o tom, že ,,Neexistencia účinného prostriedku nápravy je spôsobená štátnymi orgánmi, ktoré   sú   zodpovedné   za   tvorbu   právnych   predpisov   a   za   ich   prijímanie.   Zákonodarná iniciatíva   v   oblasti   občianskeho   súdneho   konania   spadá   do   kompetencie   Ministerstva spravodlivostí   SR   a   zákonodarným   orgánom   je   Národná   rada   Slovenskej   republiky. Sťažnosť smeruje voči Slovenskej republike v zastúpení oboch týchto orgánov.“

Odhliadnuc od toho, že ministerstvo spravodlivosti nemá zákonodarnú iniciatívu (čl. 87 ods. 1 ústavy), je potrebné vo vzťahu k petitu sťažnosti konštatovať, že v rámci konania   o   sťažnosti   ústavný   súd   môže   vysloviť   porušenie   označených   práv   len právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom konkrétneho orgánu verejnej moci a nie Slovenskej republiky, ako sa toho domáhajú sťažovatelia.

17. Pre   úplnosť   ústavný   súd   dodáva, že ani prokuratúra, ani NKÚ, na ktoré sa sťažovatelia pred podaním sťažnosti obrátili, v zásade nemali ústavou a zákonom zverenú právomoc riešiť a rozhodnúť meritum ich právnej veci, keďže táto prislúcha všeobecným súdom. Preto boli tieto kroky z hľadiska jadra právneho problému nadbytočné a vyvolávajú zásadné otázniky aj v súvislosti s dodržaním dvojmesačnej lehoty na podanie sťažnosti. Táto plynie odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu (o čo ide v prípade sťažovateľov) sa počíta odo dňa, keď sa sťažovatelia mohli o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde). Podľa sťažnostnej argumentácie sa sťažovatelia o tvrdenej neexistencii účinného prostriedku nápravy mohli dozvedieť podstatne skôr ako doručením poslednej zamietavej odpovede prokuratúry 14. mája 2009, čo tiež mohlo byť dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej.

18.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   pri   jej   predbežnom   prerokovaní, neprichádzalo do úvahy rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľov, ktoré sú viazané na to,   že   sťažnosti   by   bolo   vyhovené   (primerané   finančné   zadosťučinenie   a   náhrada   trov konania).

  P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2010