znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 9/09-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. januára 2009 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S., so sídlom Luxemburg, zastúpenej advokátkou JUDr. E. B., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici č. k. 23 S/127/2006-37   6006200961   z   12.   októbra   2006   a   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 SžoKS/162/2006 z 28. júna 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 19. októbra 2007 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej   namieta porušenie   základného práva   podľa   čl.   46   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej   len   „ústava“)   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej   len   „krajský   súd“)   č. k.   23 S/127/2006-37   6006200961   z 12. októbra   2006 a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 6 SžoKS/162/2006 z 28. júna 2007.

Z   obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   je   majiteľkou   týchto medzinárodných ochranných známok platných na území Slovenskej republiky:

«- č... s prioritou od 27. apríla 2000, zapísaná v triede 32, 33 pre „alkoholické nápoje s výnimkou pív, vodku a liehoviny“ a 35;

-   č...   (kombinovaná)   s   prioritou   od   2.   novembra   1992,   zapísaná   v   triede   33 pre „vodku ruského pôvodu“ a

- č... (kombinovaná) s prioritou od 6. septembra 2000, zapísaná v triede 32, 33 pre „alkoholické   nápoje   s výnimkou   pív,   vodku   a liehoviny“   a   35   podľa   medzinárodného triedenia tovarov a služieb.»

Sťažovateľka   podala   29. novembra 2004   námietky   podľa   § 9   ods. 1   v   spojení s § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 55/1997 Z. z. o ochranných známkach v znení neskorších predpisov   proti   priznaniu   právnej   ochrany   medzinárodnému   zápisu   č.   827   728   „M.“ na území Slovenskej republiky. V námietkach uviedla, že prihlasované výrobky v triede 33, a to alkoholické nápoje, vodka a liehoviny, sú úplne zhodné s výrobkami, ktoré sú chránené namietanými ochrannými známkami so skorším právom prednosti. Ostatné prihlasované výrobky   sťažovateľka   považovala   za   výrobky   podobné   s   výrobkami,   ktoré   chránia už uvedené medzinárodné ochranné známky, keďže sú zahrnuté v triede 33 medzinárodného triedenia   tovarov   a   služieb.   Ďalej   uviedla,   že jej výrobky   a   výrobky   prihlasovateľa pochádzajú   z   rovnakých   odbytových   kanálov   a zameriavajú   sa   na   rovnaký   okruh spotrebiteľov.   Tým,   že   tieto   výrobky   sú   určené   rovnakému   okruhu   spotrebiteľov, u spotrebiteľskej   verejnosti   môže   ľahko   vzniknúť   predstava,   že prihlasované   produkty pochádzajú   od   majiteľa   ochranných   známok   so   skorším   právom   prednosti,   prípadne, že medzi prihlasovateľom a sťažovateľkou došlo k majetkovému prepojeniu.

Na   základe   predložených   námietok   sťažovateľky   vydal   Úrad   priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky (ďalej len „úrad“ alebo „správny orgán“) 23. marca 2005 tzv. Avis de Refus podľa čl. 5 ods. 1 a 2 Madridskej dohody o medzinárodnom zápise továrenských   alebo   obchodných   známok,   ktorým   predbežne   odmietol   právnu   ochranu medzinárodnému   zápisu   č. 827   728   na   území   Slovenskej   republiky.   Prihlasovateľ mal možnosť   vyjadriť   sa   k   takto   predbežne   odmietnutej   právnej   ochrane   jeho   zápisu v lehote 6 mesiacov od vydania tzv. Avis de Refus.

Vzhľadom na skutočnosť, že prihlasovateľ nepodal v lehote 6 mesiacov námietky, úrad   vydal   13. októbra 2005   rozhodnutie,   v ktorom   odmietol   medzinárodne   zapísanej ochrannej známke č. 827 728 právnu ochranu na území Slovenskej republiky. Prihlasovateľ po   doručení   rozhodnutia   úradu   o   odmietnutí   právnej   ochrany   podal   29. novembra 2005 proti uvedenému   rozhodnutiu   rozklad.   V   rozklade   namietal   skutočnosť,   že „... majiteľ (t. j. prihlasovateľ, pozn.) sa k predbežnému odmietnutiu medzinárodnej ochrannej známky č. 827 728 nevyjadril z dôvodu, že mu toto predbežné odmietnutie zo dňa 23. 3. 2005 nebolo doručené. Domnieval sa, že pošta z Medzinárodného úradu bola zrejme omylom zaslaná na inú   adresu   alebo   bola   stratená   poštovou   službou.“. Sťažovateľka   sa   k uvedenému rozkladu vyjadrila   tak, že „... nesúhlasí s ničím nepodloženým tvrdením prihlasovateľa, resp. majiteľa medzinárodného zápisu č. 827 728“, pričom navrhla potvrdiť rozhodnutie úradu z 13. októbra 2005.

Odvolací   orgán   úradu   rozhodnutím   č. MOZ 827   728 II/38-2006   z   18. apríla 2006 rozhodnutie prvostupňového orgánu zrušil a vec vrátil na nové prerokovanie a rozhodnutie. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že úrad nedisponuje dôkazom o doručení oznámenia odoslaného prihlasovateľovi, preto treba pripustiť možnosť zlyhania doručovacej služby. Úrad zároveň uviedol, že je potrebné vychádzať z predpokladu, že tvrdenie prihlasovateľa o nedoručení   tzv.   Avis   de   Refus   je   pravdivé.   Úrad   v poučení   uvedeného   rozhodnutia zároveň uviedol, že „... toto rozhodnutie je konečné a podľa § 61 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb.   o správnom   konaní   v znení   neskorších   predpisov   sa   nemožno   proti   nemu   odvolať. Rozhodnutie   nie   je   možné   preskúmať   súdom   [§   248   písm.   a)   zákona   č.   99/1963   Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov].“.

Sťažovateľka   nesúhlasila   s   argumentom   úradu   o   možnosti   zlyhania   doručovacej služby, pretože táto skutočnosť nebola podľa jej názoru úradom preverená (napr. prípisom adresovaným   Medzinárodnému   úradu   Svetovej   organizácie   duševného   vlastníctva   v Ž.), čím   bolo   podľa   nej   rozhodnutie   úradu   založené   len   na   dohadoch   a nepodložených tvrdeniach a nezodpovedá požiadavke § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov. Sťažovateľka ďalej uvádza:

„Ak   by   sme   totiž   pristúpili   na   argumentáciu   prihlasovateľa,   že   oznámenie o predbežnom   odmietavom   stanovisku   mu   nebolo   doručené,   tak   celý   madridský   systém spočívajúci na notifikáciách majiteľom prihlasovaných medzinárodných zápisov, ktorými sa oznamujú odmietnutia predbežnej ochrany známkam na území zmluvnej strany, by stratil funkčnosť   a efektivitu.   Pripomíname,   že na základe týchto notifikácií   sa počítajú lehoty pre podanie   odpovede   na   tzv.   Avis   de   Refus   príslušnému   národnému   úradu,   ktorý odmietnutie o udelení ochrany známke oznámil W. (t. j. Svetovej organizácii duševného vlastníctva, pozn.). W. v týchto prípadoch naozaj nedisponuje žiadnym dôkazom o doručení, ale   celý   madridský   systém   ochrany   medzinárodných   známok   v krajinách,   ktoré   sú zmluvnými stranami Madridskej dohody alebo Madridského protokolu, je na tomto princípe notifikácií   založený.   Spochybňovanie   tohto   systému   by   znamenalo   jeho   absolútne znefunkčnenie. Takto by totiž každý prihlasovateľ, resp. majiteľ medzinárodnej ochrannej známky,   mohol   tvrdiť,   že   notifikáciu   W.   o predbežnom   odmietnutí   ochrany   neobdržal, aj napriek tomu, že túto notifikáciu v skutočnosti obdržal, čím by dochádzalo k umelému predlžovaniu konaní a dlhoročný madridský systém oznamovania odmietnutí by čoskoro stratil   opodstatnenie   a zmysel.   Preto   sťažovateľ   nesúhlasil   s napadnutým   rozhodnutím Úradu, ktoré vykazuje nedostatky v odôvodnení, pretože došlo k porušeniu povinnosti zistiť skutočný stav veci podľa správneho poriadku (71/1967 Zb.) v zmysle § 3 ods. 4, § 325 ods. 1 a § 47 ods. 3.“

Sťažovateľka   preto   podala   proti   rozhodnutiu   úradu   č. MOZ 827   728 II/38-2006 z 18. apríla   2006   krajskému   súdu   správnu   žalobu.   Podanie   uvedenej   správnej   žaloby odôvodnila potrebou aplikácie Dohody o založení Svetovej obchodnej organizácie, ktorej prílohou je Dohoda o obchodných aspektoch práv duševného vlastníctva (ďalej aj „Dohoda TRIPS“), a článkov dohovoru. Sťažovateľka v správnej žalobe poukázala na čl. 41 ods. 4 Dohody   TRIPS,   podľa   ktorého „Účastníci   konania   budú   mať   možnosť   požiadať   súdny orgán,   aby   preskúmal   konečné   správne   rozhodnutia   podľa   právnych   predpisov   člena týkajúcich sa dôležitosti prípadu a preskúmal prinajmenšom právne aspekty počiatočných súdnych   rozhodnutí   vo   veci“. Uvedený   článok   podľa   názoru   sťažovateľky „... jasne zakotvuje právo účastníka konania domáhať sa súdneho prieskumu konečného rozhodnutia správneho   orgánu.   To   znamená,   že   hoci   Občiansky   súdny   poriadok   vylučuje   niektoré prípady, kedy je konečné rozhodnutie správneho orgánu vylúčené zo súdneho prieskumu, t. j.   ide   o rozhodnutia   predbežnej   povahy   a procesné   rozhodnutia   týkajúce   sa   vedenia konania, Dohoda TRIPS toto obmedzenie nepozná, resp. nestanovuje, a tým zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd.“.

Sťažovateľka uvádza, že „v zmysle čl. 154c zákona č. 90/2001 Z. z.,... medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli   vyhlásené   spôsobom   ustanoveným   zákonom   pred   nadobudnutím   účinnosti   tohto ústavného   zákona,   sú   súčasťou   jej   právneho   poriadku   a majú   prednosť   pred   zákonom, ak zabezpečujú   väčší   rozsah   ústavných   práv   a slobôd“. Sťažovateľka   zastáva   názor, že Dohoda   TRIPS   (práva   chránené touto   Dohodou   TRIPS   ako   majetkové   práva   možno zahrnúť pod čl. 20 ods. 1 ústavy), ako aj dohovor uvedené podmienky spĺňajú, a preto majú prednosť pred zákonom - Občianskym súdnym poriadkom (ďalej aj „OSP“).

Sťažovateľka v správnej žalobe tiež zdôraznila skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie úradu nemožno považovať za procesné rozhodnutie v zmysle § 248 písm. a) OSP, pretože sa   dotýkalo „...   vlastného   posúdenia   hmotnoprávnych   práv   a povinností   účastníkov konania, ktoré boli predmetom tohto konania, t. j. hmotnoprávneho meritu veci. Na tom nič nemení skutočnosť, že Úrad dospel k záveru, že prvoinštančné rozhodnutie je treba zrušiť a vec   vrátiť   späť   prvoinštančnému   orgánu.   K týmto   záverom   totiž   nedošiel   z dôvodov procesných, avšak s ohľadom na odlišné (a podľa názoru žalobcu nesprávne a nezákonné) právne posúdenie hmotnoprávneho predmetu konania.“.

Krajský   súd   uznesením   č. k.   23 S/127/2006-37   6006200961   z   12. októbra 2006 zastavil súdne konanie o podanej správnej žalobe. V odôvodnení predmetného uznesenia uviedol,   že   rozhodnutie   odvolacieho   správneho   orgánu,   ktorým   je   iba   zrušované prvostupňové rozhodnutie a vec je vrátená na nové prerokovanie a rozhodnutie, nemení nič na subjektívnych právach účastníkov správneho konania a je iba procesným rozhodnutím v zmysle § 248 písm. a) OSP. Krajský súd sa však podľa názoru sťažovateľky v danom uznesení   vôbec   nezaoberal jej   argumentáciou   týkajúcou   sa   potreby   priamej   aplikácie Dohody TRIPS a dohovoru, pričom „... v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol žiadne vysvetlenie svojho postupu“. Sťažovateľka bola toho názoru, že rozhodnutie krajského súdu vychádzalo   z nesprávneho   právneho   posúdenia   veci,   a preto   podala   v   zákonnej   lehote odvolanie, v ktorom zopakovala svoju právnu argumentáciu uvedenú v správnej žalobe.

Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   6 SžoKS/162/2006   z   28. júna 2007   namietané uznesenie krajského súdu potvrdil. V odôvodnení uviedol, že:

- rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov podľa II. hlavy V. časti OSP je založené na zásade subsidiarity súdneho prieskumu a nastupuje až v čase právoplatného skončenia správneho konania;

- druhostupňovým rozhodnutím úradu č. MOZ 827 728 II/38-2006 z 18. apríla 2006 nebolo meritórne rozhodnuté o predmete konania, nedošlo preto k založeniu, zmene alebo zrušeniu oprávnení a povinností žalobcu v administratívnom konaní v zmysle § 244 ods. 3 OSP a v dôsledku toho sťažovateľka nie je na týchto právach ani v zmysle § 247 OSP ukrátená;

- vyslovený právny názor odvolacieho správneho orgánu je iba procesne záväzný pre správny orgán prvého stupňa, nie je súčasťou výroku rozhodnutia (nedošlo k zmene rozhodnutia), preto ho nemožno preskúmavať až dovtedy, kým sa nestane pre sťažovateľku konštitutívnym a záväzným v podobe právoplatného rozhodnutia správneho orgánu.Sťažovateľka   nesúhlasí   s právnym   názorom   najvyššieho   súdu   vyjadreným v uvedenom uznesení najmä z týchto dôvodov:

- jej právna argumentácia je založená na potrebe priamej aplikácie Dohody TRIPS a dohovoru, pretože ak správny orgán v odôvodnení druhostupňového rozhodnutia uviedol, že jeho rozhodnutie je konečné, neprichádza do úvahy použitie § 248 písm. a) OSP, ktoré je „... v   rozpore   s   medzinárodnými   zmluvami,   na   ktoré   sa   sťažovateľ   v súdnom   konaní odvolával“;

- krajský   súd   ani   najvyšší   súd   sa   nevysporiadali   a nevyvrátili   argumentáciu sťažovateľky o potrebe priamej aplikácie Dohody TRIPS a dohovoru, pretože sa sústredili len   na   argument,   že   súdny   prieskum   zákonnosti   správneho   rozhodnutia   nastupuje až v prípade právoplatného skončenia správneho konania;

- čl. 6   ods. 1   dohovoru   zabezpečuje   plnú   jurisdikciu   súdneho   prieskumu, t. j. preskúmava   v   správnom   súdnictve   nielen   hmotnoprávne   aspekty   (zákonnosť rozhodnutia   správneho   orgánu),   ale   aj   procesnoprávne   aspekty   (zákonnosť   postupu správneho   orgánu),   kým   § 248   písm.   a)   OSP „... práve   naopak   vylučuje   zo   súdneho prieskumu v správnom súdnictve preskúmanie zákonnosti postupu“. Z uvedeného dôvodu je § 248 písm. a) OSP v rozpore s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý má ako medzinárodná zmluva zabezpečujúca väčší rozsah ľudských práv prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky;

- Dohoda TRIPS zakotvuje súdny prieskum každého konečného rozhodnutia, pričom „... druhoinštančné rozhodnutie Úradu takýmto rozhodnutím bezpochyby je, pretože Úrad v poučení uviedol, že ide o konečné rozhodnutie, proti ktorému sa v zmysle § 61 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. nie je možné odvolať“.

- vzhľadom   na   to,   že   čl.   41   ods.   4   Dohody   TRIPS   nezakotvuje,   že   súdnemu prieskumu majú byť podrobené výlučne meritórne konečné rozhodnutia správneho orgánu, súdny prieskum sa tak vzťahuje na všetky konečné rozhodnutia, t. j. nielen na rozhodnutia meritórneho   charakteru,   ale   aj   tie,   ktoré   rozhodujú   s konečnou   platnosťou   o procesnom postupe v správnom konaní;

- druhostupňové rozhodnutie úradu má podliehať súdnemu prieskumu v správnom súdnictve v zmysle Dohody TRIPS, pretože táto zabezpečuje väčší rozsah základných práv a slobôd,   bola   ratifikovaná   Slovenskou   republikou   a vyhlásená   spôsobom   ustanoveným zákonom, t. j. má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky;

- napadnuté   druhostupňové   rozhodnutie   úradu   sa   týkalo   vlastného   posúdenia hmotnoprávnych   práv   a   povinností   účastníkov   konania,   ktoré   boli   predmetom   tohto konania,   t. j.   hmotnoprávneho   merita   veci,   pričom „Ako   sťažovateľ   v správnej   žalobe už uviedol,   na   tom   nič   nemení   skutočnosť,   že   Úrad   dospel   k záveru,   že   prvoinštančné rozhodnutie je treba zrušiť a vec vrátiť späť prvoinštančnému orgánu. K týmto záverom totiž   nedošiel   z dôvodov   procesných,   avšak   s ohľadom   na   odlišné   (a   podľa   názoru sťažovateľa nesprávne a nezákonné) právne posúdenie hmotnoprávneho predmetu konania. Preto   rozhodnutie   Úradu   malo   byť   podrobené   súdnemu   prieskumu   v rámci   správneho súdnictva, t. j. na toto rozhodnutie sa nevzťahovala výluka ust. § 248 písm. a) OSP.“.

Vzhľadom na doterajšiu spoločnú právnu úpravu v mnohých oblastiach sťažovateľka poukazuje tiež na súčasnú právnu úpravu v Českej republike, ktorá implementovala čl. 6 ods. 1   dohovoru   v plnom   rozsahu   (konkrétne   v   zákone   Českej   národnej   rady č. 150/2002 Sb. v znení neskorších predpisov - súdny poriadok správny). Podľa § 65 ods. 1 tohto zákona „... ten, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený priamo alebo v dôsledku porušenia   svojich   práv   v predchádzajúcom   konaní   úkonom   správneho   orgánu,   ktorým sa zakladajú,   menia,   rušia   alebo   záväzne   určujú   jeho   práva   alebo   povinnosti, môže sa žalobou   domáhať   zrušenia   takéhoto   rozhodnutia,   prípadne   vyslovenia   jeho ničotnosti, ak tento alebo osobitný zákon nestanoví inak. Odsek 2 tohto ustanovenia ďalej upravuje, že žalobu proti rozhodnutiu správneho orgánu môže podať aj účastník konania pred   správnym   orgánom,   ktorý   nie   je   na   žalobu   oprávnený   podľa   odseku   1,   ak   tvrdí, že postupom   správneho   orgánu   bol   ukrátený   na   právach,   ktoré   mu   prináležia   takým spôsobom, že to mohlo mať za následok nezákonné rozhodnutie.“.

Sťažovateľka   poukazuje   tiež   na   judikatúru   Ústavného   súdu   Českej   republiky   - rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 158/99, v ktorom sa konštatuje, že „... pre posúdenie podmienok prieskumu rozhodnutia orgánu verejnej správy v zmysle ust. § 244 ods. 1 o. s. ř. je určujúce to, či takéto rozhodnutie je spôsobilé zasiahnuť do právnej sféry fyzickej alebo právnickej osoby, pričom k takémuto zásahu môže dôjsť aj rozhodnutím procesnej povahy, nič menej spojeným   s hmotnoprávnymi   aspektmi.   Vo   vzťahu   k rozhodovaniu   správnych   orgánov ide zo strany   súdneho   prieskumu   o posúdenie   ich   zákonnosti,   a v rovine   rozhodovacej činnosti   Ústavného   súdu   o posúdenie,   či   tieto   rozhodnutia   sú   alebo   nie   sú   v rozpore s ústavne   zaručenými právami,   pričom ich   posúdenie nie je   možné preto podľa   názoru Ústavného   súdu   ani   v otázke   obnovy   správneho   konania   vopred   vylúčiť.   K rovnakým záverom dospel Ústavný súd tiež v prejednávanej veci, v ktorej ide o zastavenie konania o preskúmanie   rozhodnutia   správneho   orgánu   mimo   odvolacie   konanie   a o zamietnutie odvolania proti rozhodnutiu o zastavení uvedeného konania.“.

Vzhľadom na to, že krajský súd a najvyšší súd dospeli podľa názoru sťažovateľky k nesprávnym skutkovým a právnym zisteniam, tieto súdy rozhodli v rozpore s platným právom a porušili jej základné právo na spravodlivé prerokovanie veci podľa čl. 46 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka preto žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1. Základné právo sťažovateľa... na spravodlivé prejednanie veci upravené v čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

- rozhodnutím   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   sp.   zn.   23 S/127/2006-37 6006200961 zo dňa 12. 10. 2006 a

- rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 SžoKS 162/2006 zo dňa 28. 6. 2007 bolo porušené.

2. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 SžoKS 162/2006 sa vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi... sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd SR povinný vyplatiť, na účet advokáta JUDr. E. B... do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľka   prostredníctvom   právnej   zástupkyne   prípisom   z 24.   januára   2008 oznámila ústavnému súdu zmenu názvu sťažovateľky na názov uvedený v záhlaví.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa čl. 154c ods. 1 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom   pred   nadobudnutím   účinnosti   tohto   ústavného   zákona   (t. j.   ústavného   zákona č. 90/2001   Z.   z.   účinného   od   1.   júla 2001),   sú   súčasťou   jej   právneho   poriadku   a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v demokratickej   spoločnosti, keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu   považovanom súdom   za   úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom   na osobitné okolnosti mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.

Podľa   čl. 41   ods. 4   Dohody   TRIPS   (Oznámenie   Ministerstva   zahraničných   vecí Slovenskej   republiky   publikované   pod   č.   152/2000   Z.   z.   o uzavretí   Dohody   o založení Svetovej   obchodnej   organizácie,   ktorej   súčasťou   je   ako   príloha   1 C   Dohoda   TRIPS   - Dohoda o obchodných aspektoch práv duševného vlastníctva) účastníci konania budú mať možnosť   požiadať   súdny   orgán,   aby   preskúmal   konečné   správne   rozhodnutia   podľa právnych   predpisov   člena   týkajúcich   sa   dôležitosti   prípadu   a preskúmal   prinajmenšom právne aspekty počiatočných súdnych rozhodnutí vo veci. Člen nie je viazaný poskytnúť možnosť preskúmania otázky oslobodenia v trestných prípadoch.

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných   prostriedkov   zákonnosť rozhodnutí a postupu   orgánov verejnej správy. Podľa § 244 ods. 2 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupu orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie   o právach   a povinnostiach   fyzických   osôb   a právnických   osôb   v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie správneho orgánu“). Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia   rozhodnutiami   správnych   orgánov   sa   rozumejú   rozhodnutia   vydané   nimi v správnom   konaní,   ako   aj   ďalšie   rozhodnutia,   ktoré   zakladajú,   menia   alebo   zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Podľa   § 248   písm.   a) OSP súdy   nepreskúmavajú rozhodnutia   správnych   orgánov predbežnej povahy a procesné rozhodnutia týkajúce sa vedenia konania.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v podobnej   veci   (IV.   ÚS   305/07)   už   rozhodol a uznesením zo 6. decembra 2007 sťažnosť sťažovateľky odmietol.

1. K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na spravodlivé   prerokovanie veci   podľa   čl. 46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením krajského súdu č. k. 23 S/127/2006-37 6006200961 z 12. októbra 2006

Ústavný   súd   rozhoduje   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o sťažnostiach   týkajúcich sa porušenia   základných   práv   a slobôd   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základného práva alebo slobody môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu   nedostatku   právomoci na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 103/02, IV. ÚS 115/07).

Podľa § 250d OSP súd uznesením konanie zastaví, ak sa žaloba podala oneskorene, ak   ju   podala   neoprávnená   osoba,   ak   smeruje   proti   rozhodnutiu,   ktoré   nemôže   byť predmetom preskúmavania súdom, ak žalobca neodstránil vady žaloby, ktorých odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu žaloby, alebo ak žalobca nie je zastúpený podľa § 250a OSP alebo ak žaloba bola vzatá späť (§ 250h ods. 2 OSP). Odvolanie proti uzneseniu je prípustné.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že sťažovateľka mala v systéme všeobecného   súdnictva   k   dispozícii   účinný   opravný   prostriedok   na   dosiahnutie   nápravy porušenia   svojich   práv,   ktoré   boli   uznesením   krajského   súdu   č. k.   23 S/127/2006-37 6006200961 z 12. októbra 2006 podľa jej názoru porušené. Týmto účinným prostriedkom bolo odvolanie,   ktoré   sťažovateľka   aj podala. Využitie   tejto zákonnej možnosti   účinnej ochrany základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vylučuje prijatie sťažnosti ústavným súdom, ktorý môže uplatniť svoju právomoc iba vtedy, ak navrhovateľ nemal inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   „Ak   o   závažných   procesných pochybeniach,   ktorými   sa   porušujú   aj   niektoré   zo   základných   práv   alebo   slobôd, je oprávnený a povinný rozhodnúť všeobecný súd na základe riadnych a mimoriadnych opravných   prostriedkov   upravených   v príslušnom   procesnom   poriadku,   je   právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky pred ich vyčerpaním vylúčená“ (IV. ÚS 10/02).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľky   v   časti namietajúcej   porušenie   jej   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   23 S/127/2006-37   6006200961 z 12. októbra 2006 pre nedostatok svojej právomoci.

2. K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na spravodlivé   prerokovanie veci   podľa   čl. 46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 SžoKS/162/2006 z 28. júna 2007

Ústavný   súd   z fotokópie   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   SžoKS/162/2006 z 28. júna   2007,   ktoré   bolo   k sťažnosti   sťažovateľky   pripojené   ako   príloha,   zistil, že uvedeným uznesením bolo potvrdené uznesenie krajského súdu č. k. 23 S/127/2006-37 6006200961 z 12. októbra 2006 ako prvostupňového súdu, ktorým bolo konanie zastavené podľa § 250d ods. 3 v spojení s § 248 písm. a) OSP.

Sťažovateľka podala proti uzneseniu krajského súdu v zákonom ustanovenej lehote odvolanie, v ktorom uviedla najmä tieto dôvody:

- krajský súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia jej veci, pretože v danom prípade treba aplikovať relevantné články Dohody TRIPS a dohovoru, ktoré majú prednosť pred zákonom (t. j. Občianskym súdnym poriadkom) v zmysle čl. 154c „ústavného zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 90/2001“;

- čl. 41   Dohody   TRIPS   ustanovuje   právo   účastníka   konania   domáhať sa súdneho prieskumu konečného rozhodnutia správneho orgánu, akým rozhodnutie úradu č. MOZ 827 728 II/38-2006 z 18. apríla 2006 nepochybne je;

- napadnuté   rozhodnutie   správneho   orgánu   nemožno   považovať   za   procesné rozhodnutie   v   zmysle   § 248   písm. a)   OSP,   pretože   sa   dotýka   vlastného   posúdenia hmotnoprávnych práv a povinností účastníkov konania, t. j. hmotnoprávneho merita veci;

- napadnuté uznesenie krajského súdu o zastavení konania je v rozpore so zásadami efektívnosti a hospodárnosti konania.

Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. 6 SžoKS/162/2006 z 28. júna 2007 okrem   iného   uviedol: „Najvyšší   súd...   dospel   k   záveru,   že   odvolaniu   žalobcu   nemožno priznať   úspech“. Po   citovaní   §   244   ods.   1   a   §   247   ods.   1   a   2   OSP   ďalej   uviedol „Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení neopomenúc článok 46 ods. 2 Ústavy... a článok   41   ods.   4   Dohody   TRIPS,   na   ktorý   poukazuje   žalobca,   pre   preskúmanie rozhodnutia a postupu správneho orgánu musia byť zásadne splnené dve podmienky, a to, že fyzická alebo   právnická   osoba   bola rozhodnutím alebo postupom správneho orgánu ukrátená   na   svojich   právach   a   že   toto   rozhodnutie   po   vyčerpaní   riadnych   opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť, t. j. že ide o rozhodnutie konečné. Z pripojeného administratívneho spisu mal odvolací súd preukázané, že žalovaný správny   orgán   napadnutým   rozhodnutím...   podľa   §   59   ods.   3   zák.   č.   71/1967   Zb. o správnom   konaní...   v spojení   s §   10   ods.   3   a   4   zák.   č.   55/1997   Z.   z.   o   ochranných známkach... zrušil prvostupňové rozhodnutie Úradu priemyselného vlastníctva SR... zo... 7. 10. 2005 a vec vrátil odboru známok a dizajnov na nové prerokovanie a rozhodnutie, nakoľko   v konaní   o   rozklade   bolo   zistené,   že   v   dôsledku   nedoručenia   predbežného odmietnutia   ochrany   medzinárodnej ochrannej známky nebol   prihlasovateľ   oboznámený s podanými   námietkami,   lehotou   na   vyjadrenie   k   nim   a   s   následkom   nevyjadrenia sa k námietkam...   Rozhodovanie   o   žalobách   proti   rozhodnutiam   a   postupom   správnych orgánov podľa Druhej hlavy Piatej časti OSP (ustanovenia §§ 247 - 250k OSP) je dôsledne založené   na   zásade   subsidiarity   súdneho   prieskumu   vo   vzťahu   ku   konaniu   o   riadnych opravných prostriedkoch v správnom konaní, ktorá zásada je vyjadrená v ustanovení § 247 ods.   2   OSP.   Vzhľadom   na   to,   súdny   prieskum   zákonnosti   rozhodnutia   nastupuje   až   v prípade   právoplatného   skončenia   správneho   konania.   V   danom   prípade   prvostupňové rozhodnutie   Úradu   priemyselného   vlastníctva   SR...   nenadobudlo   právoplatnosť,   pretože napadnutým rozhodnutím...   bolo zrušené a v dôsledku   toho   správne konanie   pokračuje. V preskúmavanej   veci   teda   nejde   o   konečné   rozhodnutie   druhostupňového   správneho orgánu žalovaného v zmysle § 247 ods. 2 OSP. Takto potom... nedošlo k založeniu, zmene, alebo zrušeniu oprávnení a povinností žalobcu v administratívnom konaní v zmysle § 244 ods. 3 OSP a v dôsledku toho žalobca nie je na týchto právach ani v zmysle § 247 OSP ukrátený. Vyslovený záväzný právny názor odvolacieho správneho orgánu (§ 59 ods. 3 Správneho poriadku) je adresovaný a je záväzný pre procesný postup správneho orgánu prvého   stupňa.   Odvolací   súd   poukazuje   na   to,   že   vyslovený   právny   názor   odvolacieho správneho   orgánu   v rozhodnutí...   zo   dňa   18. apríla   2006   je   iba   procesné   záväzný   pre správny   orgán   prvého   stupňa.   Tento   právny   názor   nie   je   súčasťou   výroku   rozhodnutia (nedošlo k zmene rozhodnutia), preto nie je možné ho preskúmavať, až do doby, kým sa nestane   pre   žalobcu   konštitutívnym   a záväzným   v podobe   výroku   právoplatného rozhodnutia   správneho   orgánu.   Nemožno   opomenúť,   že...   rozhodnutie   odvolacieho správneho orgánu... nemení nič na subjektívnych právach účastníkov správneho konania, je iba procesným rozhodnutím, a preto nemôže byť predmetom preskúmavania súdom... Ani   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   v   danej   veci   neboli   splnené   predpoklady ustanovenia   §   247   ods.   1,   2,   3   OSP   v   spojení   s   §   244   OSP.   Napadnuté   rozhodnutie žalovaného možno súčasne hodnotiť ako procesné v zmysle § 248 písm. a) OSP, pretože nim nebolo meritórne rozhodnuté vo veci. Ako je už uvedené vyššie, týmto rozhodnutím neboli založené, zmenené alebo zrušené práva alebo povinnosti fyzickej alebo právnickej osoby. Nebolo   preto   možné   akceptovať   námietky   žalobcu   uvedené   v   odvolaní,   nakoľko právoplatným rozhodnutím žalovaného nemohol byť ukrátený na svojich právach, keďže o jeho právach správny orgán ešte nerozhodol, a ani nemohol byť ukrátený na svojom ústavnom práve domáhať sa preskúmania rozhodnutia správneho orgánu súdom, pretože túto   možnosť   bude   nesporne   mať   v prípade   meritórneho   skončenia   správneho   konania. Taktiež podľa článku 41 ods. 4 Dohody TRIPS, ktorý žalobca cituje v odvolaní, účastníci konania   budú   mať   možnosť   požiadať   súdny   orgán,   aby   preskúmal   konečné   správne rozhodnutie podľa právnych predpisov člena týkajúcich sa dôležitosti prípadu a preskúmal prinajmenšom   právne   aspekty   počiatočných   súdnych   rozhodnutí   vo   veci.   Odvolací   súd poukazuje   i   na   to,   že   zákonodarca   podriadil   tento   predmet   konania   právnemu   režimu rozhodovania o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov podľa Druhej hlavy Piatej časti OSP a nie právnemu režimu rozhodovania o opravných prostriedkoch proti   rozhodnutiam   správnych   orgánov   podľa   Tretej   hlavy   Piatej   časti   OSP.   Zásadu rýchlosti a efektivity je preto možné dodržiavať iba s prihliadnutím na pozitívnu právnu úpravu. Z vyššie uvedených dôvodov Najvyšší súd... ako súd odvolací napadnuté uznesenie Krajského súdu... ako vecne správne potvrdil.“.

Z obsahu sťažnosti sťažovateľky vyplýva, že uvedené uznesenie najvyššieho súdu považuje za arbitrárne a porušujúce jej základné práva uvedené v petite sťažnosti, pretože ním nebolo meritórne preskúmané „konečné“ rozhodnutie správneho orgánu.

V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva právo na spravodlivý proces znamená,   že   obe   strany   sporu   musia   mať   možnosť   predložiť   svoju   vec   nezávislému a nestrannému   súdu   za   rovnakých   podmienok.   V uvedenom   kontexte   princíp   rovnosti zbraní, ktorý je jedným z atribútov práva na spravodlivý proces, znamená, že každá strana civilného procesu má rovnakú možnosť prezentovať svoju vec súdu za podmienok, ktoré ju nepostavia   do   podstatne   nevýhodnejšej   situácie   v porovnaní   s postavením   odporcu (protistrany v konaní).

Citovaný čl. 46   ods. 1   ústavy   je primárnym východiskom   pre   zákonom   upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy).

Ústavný   súd   však   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   danému   rozhodnutiu,   ani   skúmať,   či   v   konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu sa obmedzuje na poskytnutie ochrany len v tých prípadoch, ak porušenie procesných práv účastníkov   konania,   ktoré   sú   chránené   zákonmi,   by   znamenalo   súčasne   aj   porušenie základných   práv   alebo   slobôd   deklarovaných   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná (I. ÚS 13/00, IV. ÚS 287/04).

Ústavný súd preto osobitne skúmal, či v prípade namietaného uznesenia najvyššieho súdu   neboli   ustanovenia   zákonov   (najmä   relevantné   ustanovenia   Občianskeho   súdneho poriadku)   aplikované   spôsobom,   ktorý   by   znamenal   porušenie   označených   práv sťažovateľky.

Sťažovateľka   nesúhlasila   s   právnym   názorom   vysloveným   v uznesení   najvyššieho súdu, v ktorom potvrdil prvostupňové uznesenie krajského súdu o zastavení konania vo veci správnej žaloby proti druhostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu s poukázaním na to, že   daným   rozhodnutím   správneho   orgánu   nebolo   meritórne   rozhodnuté   o   právach a povinnostiach sťažovateľky. Vysporiadal sa aj s argumentáciou sťažovateľky uvedenou v odvolaní   z   5. decembra 2006,   pričom   zároveň   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   nemožno akceptovať právne názory sťažovateľky.

V zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu uplatňovanie zákona v súdnom konaní a postup súdu v súlade s platným a účinným zákonom nemožno hodnotiť ako porušovanie základných ľudských   práv.   Za   porušenie   základného práva občana nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (I. ÚS 8/96).

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy je právomoc súdov na preskúmanie správnych rozhodnutí ustanovená   tzv.   generálnou   klauzulou.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   poukazuje na tzv. negatívnu enumeráciu (t. j. vylúčenie preskúmania niektorých vecí súdom) v § 248 OSP, ktorú pripúšťa aj čl. 46 ods. 2 ústavy. V danom prípade sťažovateľka podľa názoru ústavného súdu nepreukázala, že druhostupňovým rozhodnutím správneho orgánu, ktorým bola vec vrátená na prerokovanie a rozhodnutie prvostupňovému orgánu, bolo meritórne zasiahnuté   do   jej   základných   práv   a slobôd.   Argumentácia   sťažovateľky   sa   obmedzila na samotné konštatovanie tohto faktu bez ďalšieho zdôvodnenia.

Z uvedeného dôvodu nie je podľa názoru ústavného súdu aplikovateľný ani čl. 6 ods. 1   dohovoru,   pretože   rozhodnutie   správneho   orgánu   o vrátení   veci   na   ďalšie prerokovanie prvostupňovému orgánu, ktoré má zabezpečiť zachovanie princípu rovnosti zbraní účastníkov konania, nie je rozhodnutím o občianskych právach a záväzkoch v zmysle uvedeného článku.

Ústavný   súd   ďalej   uvádza,   že   z dikcie   čl.   41   ods.   4   Dohody   TRIPS   na   základe aplikácie   pravidiel   gramatického   a logického   výkladu   nepochybne   vyplýva,   že   výrazom „konečné správne rozhodnutia“ sú mienené meritórne rozhodnutia o občianskych právach a záväzkoch, a nie konečné procesné rozhodnutia týkajúce sa samotného priebehu konania. Ak   by   tomu   tak   nebolo,   pokračujúca   časť   vety   v   uvedenom   článku   „... a   preskúmal prinajmenšom právne aspekty počiatočných súdnych rozhodnutí vo veci“, by stratila svoje opodstatnenie.

K argumentácii sťažovateľky, že najvyšší súd v napadnutom uznesení nereagoval na jej   argument   o potrebe   priamej   aplikácie   čl.   41   ods.   4   Dohody   TRIPS   a čl.   6   ods.   1 dohovoru v jej veci, ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali   do   detailov   uvádzaných   účastníkmi   konania.   Preto odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ   rozhodnutia, postačuje   na   záver   o tom,   že   z uvedeného   aspektu   je   v plnej   miere   realizované   právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05).

Ústavný súd preto pri preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nezistil žiadne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné toto uznesenie označiť za arbitrárne. Z uvedeného dôvodu podľa názoru ústavného súdu neexistuje ani taká príčinná súvislosť medzi   základnými   právami   sťažovateľky,   ktorých   porušenie   namieta,   a   postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní v danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť záver o tom, že   tieto   základné   práva   sťažovateľky   boli   porušené.   Skutočnosť,   že   sa   sťažovateľka nestotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu, nemôže viesť k záveru o arbitrárnosti namietaného rozhodnutia a nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným (m. m. III. ÚS 264/05).

Ústavný súd v rámci svojej ustálenej rozhodovacej činnosti už uviedol, že nie je súčasťou   systému   všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je nezávislým   súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (IV. ÚS 235/05). Ústavný súd   sa   pri   výkone   svojej   funkcie   podľa   ústavy   zameriava   na   kontrolu   zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie vnútroštátnych právnych predpisov všeobecnými súdmi s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a slobodách. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákona všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu v danom prípade také nedostatky nevykazuje (m. m. IV. ÚS 222/04, I. ÚS 131/05).

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (m. m. I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Po   odmietnutí   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa   aj   ďalšími návrhmi   sťažovateľky   (napr.   vrátením   veci   najvyššiemu   súdu   na   nové   prerokovanie a rozhodnutie, priznaním úhrady trov konania, žiadosťou o prerušenie konania).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2009