znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 9/06-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. januára 2006 predbežne prerokoval sťažnosť RSDr. M. K., bytom P.; J. M., bytom P.; F. H., bytom P.; J. S., bytom P.; M. M., bytom P.; JUDr. M. U., bytom P.; H. B., bytom P.; M. B., bytom P.; M. K., bytom P., a Ing. Š. B., bytom P., zastúpených advokátom JUDr. M. U., P., vo veci opakovaného namietania porušovania základných práv a slobôd podľa čl. 26 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom Ministerstva financií Slovenskej republiky,   Ministerstva   hospodárstva   Slovenskej   republiky,   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky, Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť RSDr. M. K., J. M., F. H., J. S., M. M., JUDr. M. U., H. B., M. B., M. K. a Ing. Š. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. novembra 2005 doručená sťažnosť RSDr. M. K., bytom P.; J. M., bytom P.; F. H., bytom P.; J. S., bytom P.; M. M., bytom P.; JUDr. M. U., bytom P.; H. B., bytom P.; M. B., bytom P.; M. K., bytom P., a Ing. Š. B., bytom P. (ďalej aj „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. M. U., P., ktorou opakovane namietali porušenie čl. 26 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   nesprávnym   úradným   postupom Ministerstva financií Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo financií“), Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo hospodárstva“), Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“), Ministerstva vnútra   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   vnútra“)   a Generálnej   prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“).

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli: «Sťažnosť skupiny občanov, v zastúpení JUDr. M. U., na porušenie ústavných práv zo   dňa   25.   3.   2003   bola   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky   uznesením sp. zn. II. ÚS 86/03-7 zo dňa 7. 5. 2003 odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

Na   základe   uvedenia   nových   dôležitých   skutočností   neznámych   Ústavnému   súdu Slovenskej republiky v čase podania sťažnosti predkladáme opakovanú sťažnosť v tej istej veci   proti   Slovenskej   republike,   a jej   kompetentným   inštitúciám:   za   spôsobenie   škody postupom   uvedených   štátnych   inštitúcií,   ich   nečinnosťou,   spoluzodpovednosťou   na nezákonnom   pôsobení   nebankových   finančných   subjektov   a následnej   škode   spôsobenej nesprávnym úradným postupom v zmysle § 18 a nasl. z. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom,   uvedeným   občanom   ako   aj   protiústavným   postupom   poškodzujúcim   práva občanov na spravodlivé súdne konanie, práva na pravdivé informácie a ochrany majetku (...) Keďže účelom trestného zákona je chrániť práva a oprávnené záujmy fyzických osôb a právnických osôb, záujmy spoločnosti a ústavné zákony SR, štát sa dopustil nesprávneho úradného   postupu   najmä   tým,   že   nezabránil   protizákonnému   podnikaniu   nebankových subjektov a neurobil dostatočné opatrenie, ktoré mu umožňujú platné právne normy. (...) Sme presvedčení, že práve toto nekonanie a zanedbanie povinnosti zo strany štátu v zastúpení Ministerstvom vnútra SR a Generálnou prokuratúrou SR malo za následok, že nelegálna   činnosť   nebankových   subjektov   nadobudla   nebývalé   rozmery,   pričom   bola realizovaná bez akéhokoľvek relevantného zásahu zo strany Slovenskej republiky. Slovenská republika   prostredníctvom svojich   orgánov   nepodnikala   činnosť   smerujúcu   k odvráteniu protiprávneho stavu hoci na to mala možnosti. (...)

Ako nové závažné okolnosti uvádzame:

1. Podozrenie zo spoluúčasti štátu na organizovanom podvode Potvrdzuje sa, že štátom povolená a legalizovaná nezákonná činnosť nebankových subjektov, z ktorých Horizont mal dokonca licenciu na obchodovanie s cennými papiermi, bola od samého začiatku finančným podvodom veľkého rozsahu, ktorý by nemohol existovať bez spoluúčasti štátnych inštitúcií. (...) Riadne sa nekonalo vo veci viacerých podnetov o podozrení   z trestnej   činnosti   a nezákonnosti   týchto   subjektov.   (...)   Najmä   v dôsledku štátom   nekontrolovanej   masívnej   mediálnej   reklamnej   kampane   aj   vo   verejnoprávnych médiách došlo k najväčším vkladom občanov do týchto subjektov. Štát sa týmto podieľal na organizovaní rozsiahlej trestnej činnosti, ktorú sám legalizoval a zdaňoval 25 % daňami, čím sa de facto dopúšťal trestného činu bezdôvodného obohacovania. (...)

2. Porušenie práva na ochranu záujmov fyzických osôb podľa čl. 149 Ústavy SR a práva na spravodlivé konanie čl. 46 Ústavy SR.

a)   porušenie   práva   poškodeného   na   náhradu   v trestnom   konaní   (Podozrenie z napomáhania zločineckej skupine Generálnym prokurátorom SR)

Podľa   čl. 149   Ústavy   SR   cit.   „prokuratúra   Slovenskej   republiky   chráni   práva a zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb“.

(...) Generálny prokurátor SR namiesto hájenia práv obetí zločinov a okradnutých občanov, ktorých práva by mal v prvom rade presadzovať z titulu svojej funkcie, sa osobne zasadil o prepustenie kontroverzného ponovembrového multimilionára J. M. obvineného z trestnej   činnosti   v súvislosti   s krachom   jedného   z najväčších   nebankových   subjektov a zadržaného pri pokuse o útek do zahraničia. (...)

Tvrdíme, že Návrh Generálneho prokurátora Slovenskej republiky na znemožnenie práva poškodených uplatniť si škodu v trestnom konaní ale len v občianskoprávnom konaní je protiústavný, v rozpore s čl. 149 Ústavy SR a v spravodlivej súdnej praxi nehumánny a nespravodlivý. Dodávame, že tento postup je v rozpore s ust. § 43 ods. 1, 2 Tr. por., podľa ktorého poškodený má právo uplatniť si nárok na náhradu škody a na to aby súd rozsudkom uložil obžalovanému nahradiť škodu.

Dňa 20. 12. 2004 Najvyšší súd Slovenskej republiky (...) rozhodol o nepripustení účasti poškodených v trestnom konaní proti V. F. v kauze B. (...)

b) porušenie práva na náhradu škody v konkurznom konaní. Za porušovanie ústavného práva na súdnu a inú právnu ochranu a spravodlivé súdne konanie pred nezávislým a nestranným súdom bez zbytočných prieťahov možno nesporne označiť   aj   súčasný   postup   vlády   SR,   ktorá   sa   chce   zbaviť   zodpovednosti   vyhlásením tzv. konkurzov krajskými súdmi. (...)

Poškodení   vlastniaci   bezcenné   neobchodovateľné   tzv.   „akcie“   nebankovej spoločnosti   AGW   boli   vyňatí   z konkurzu.   Ich   pohľadávky   Krajský   súd   v Košiciach   (...) poprel   z dôvodu   „akcionár“   a následne   boli   odkázaní   na   podanie   určovacej   žaloby o náhradu v občianskoprávnom konaní v lehote do 31 dní po zaplatení súdneho poplatku, čím   im   bola   spôsobená   zo   strany   štátu   ďalšia   majetková   ujma.   Krajský   súd   pritom ignoroval skutočnosť, že poškodeným boli tieto tzv. akcie vnútené proti ich vôli záľudným spôsobom ako súčasť zmluvy o pôžičke ako podvodný spôsob ručenia za pôžičky. (...)

3. Porušenie práva na pravdivé informácie Článok 26 ods. 1 a 4 Ústavy SR Je nesporné, že bolo porušené právo na informácie. Občan má právo na pravdivé informácie. Majetkové škody vznikli až v dôsledku týchto NEPRAVDIVÝCH INFORMÁCIÍ, ktoré   boli   rozširované   za   vedomia   štátu   (ktorý   nič   neurobil   na   ochranu   občanov) v hromadných oznamovacích prostriedkoch, ktoré sa týmto bezdôvodne obohatili o desiatky miliónov korún. (...)

Sme rovnako presvedčení, že tiež nekonaním a zanedbaním povinnosti zo strany štátu zastúpeného   Ministerstvom   hospodárstva   SR,   ako   orgánu   nadriadenému   Slovenskej obchodnej inšpekcii, ktorá ako dozorný orgán mohla včas zakázať šírenie takejto reklamy alebo jej časti, resp. rozhodnúť o povinnosti zverejniť rozhodnutie, že reklama je v rozpore so zákonom v masmédiách, malo za následok, že na základe takejto klamlivej reklamy, ktorá zneužívala   dôveru   spotrebiteľa,   nedostatok   jeho   skúseností   a vedomostí,   navrhovatelia vložili svoje finančné prostriedky do nebankových subjektov, keď už minimálne v období rokov 1997 – 2002 viaceré renomované inštitúcie upozorňovali na nereálnosť sľubovaných výnosov.

Štát zorganizoval v roku 2000 špeciálnu informačnú kampaň v ktorej vo všeobecnosti upozorňovala občanov, aby nehazardovali so svojimi úsporami, avšak táto kampaň bola svojím rozsahom oproti klamlivej reklame nebankových subjektov minimálna a oproti iným prostriedkom, ktoré mali sťažovatelia využiť, neefektívna. (...)

Predmetom   sťažnosti   je   zlyhanie   kontrolných   mechanizmov   Slovenskej   republiky v zabezpečení práva občanov na účinnú ochranu svojho majetku a práva na spravodlivé konanie.   Napriek   tragickým historickým   skúsenostiam   so   zlyhaním   činnosti   štátu   v tejto oblasti, Slovenská republika oficiálnym povolením činnosti nebankových subjektov nesie svoj podiel zodpovednosti.(...)»

Sťažovatelia   žiadajú,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   ich   sťažnosti   na   ďalšie   konanie rozhodol týmto nálezom:

„Nesprávnym   úradným   postupom   štátu,   ktorý   nezastavil   včas   činnosť tzv. nebankových   subjektov   na   území   Slovenskej   republiky,   bola   spôsobená   škoda predkladateľom sťažnosti: Dr. M. K., J. M., F. H., J. S., M. M., JUDr. M. U., H. B., M. B., M.   K.   a Ing.   Š.   B.,   ktorí   vložili   svoje   úspory   do   týchto   subjektov   na   základe   klamlivej reklamy šírenej prostredníctvom médií.

Kompetentné   orgány   Slovenskej   republiky,   Ministerstvo   financií,   Ministerstvo hospodárstva,   Ministerstvo   spravodlivosti,   Ministerstvo   vnútra   a Prokuratúra,   napriek dostatočne preukázaným zisteniam o nezákonnosti pôsobenia nebankových subjektov včas nekonali hoci konať podľa zákona mali, čím spôsobili škodu uvedeným občanom.

Pri   vyšetrovaní   trestnej   činnosti   nebankových   subjektov   postupom   Generálneho Prokurátora SR a následne rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Ndt 6/2004 zo dňa 20.   12.   2004,   ktorý   na   základe   tohto   návrhu   nepripustil   účasť   poškodených   v trestnom konaní   a nariadil   oznámenie   začiatku   plynutia   premlčacej   lehoty   ohľadom   nárokov poškodených na náhradu škody v občianskom konaní bolo porušené právo menovaných na súdnu a právnu ochranu tým, že im bolo uprené právo uplatniť si náhradu škody v trestnom konaní.

Postupom   vlády   SR,   ktorá   odmietla čiastočné   odškodnenie   poškodených občanov prijatím   zákona,   ale   presunula   náhradu   spôsobenej   škody   výlučne   len   na   konkurzné konania,   ktorých   trvanie   je   odhadované   na   niekoľko   rokov,   bolo   porušené   právo menovaných na prerokovanie veci pred nezávislým a nestranným súdom podľa článku 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   bez   prieťahov   v reálnom   čase.   Preukázateľným odpredajom za   podhodnotené ceny dochádza k prehlbovaniu stavu   právnej   neistoty   bez možnosti vysporiadania pohľadávok poškodených v primeranom čase.

Šírením   klamlivej   reklamy   v rozpore   so   zákonom   v hromadných   oznamovacích prostriedkoch bolo porušené právo menovaných na pravdivé informácie podľa článku 26 ods. 1 a 4 Ústavy SR.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   z dôvodu   porušenia   základných   práv   a tým spôsobenej   ujmy   v zmysle   čl.   46   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   priznáva predkladateľom sťažnosti finančné zadosťučinenie vo výške 330 000,- Sk pre Dr. M. K., 26 000,- Sk pre J. M., 50 000,- Sk pre F. H., 40 000,- Sk pre J. S., 28 000,- Sk pre M. M., 480 000,- Sk pre JUDr. M. U., 50 000,- Sk pre H. B., 300 000,- Sk pre M. B., 400 000,- Sk pre M. K., 100 000,- Sk pre Ing. Š. B. a náhradu trov právneho zastúpenia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti sťažovateľov je tvrdenie o porušení základných práv a slobôd podľa   čl.   26   ods.   1   a   4   a   čl. 46   ods.   1   a 3   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Ministerstva financií Slovenskej republiky, Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky, Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky tým, že tieto nezabránili nezákonnej činnosti nebankových subjektov B., s. r. o., K.; H., a. s., K.; A., s. r. o., K., a B. družstva B. B. (ďalej aj   „nebankové   subjekty“),   a tým   uvedené   orgány   štátu   nesprávnym   úradným   postupom spôsobili sťažovateľom škodu. Sťažovatelia namietajú porušenie tohto základného práva aj tým, že im bolo upreté právo uplatniť si nárok na náhradu škody v trestnom konaní vo veci trestného stíhania zodpovedných zástupcov nebankových subjektov B., s. r. o., K., a H., a. s., K., a to postupom generálnej prokuratúry a následne rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 20. decembra 2004 sp. zn. 6 Ndt 6/2004, ktorým nepripustil účasť poškodených v trestnom konaní.

1. Zo skutočností publikovaných vo verejnoprávnych a súkromných médiách, ako aj z rozhodnutí,   oznámení   a iných   úkonov   orgánov   štátu   doručovaných   oprávneným, príp. dotknutým   fyzickým   a   právnickým   osobám   –   klientom   uvádzaných   spoločností   je všeobecne   známe,   že   ku   „krachu“   nebankových   subjektov   a k oboznámeniu   verejnosti o nekalej činnosti zodpovedných zástupcov týchto spoločností došlo v priebehu roka 2002. Rovnako   k vyhláseniu   konkurzných   konaní proti   sťažovateľmi   uvádzaným   nebankovým subjektom došlo, ako je zrejmé z výpisov z obchodného registra, v priebehu roka 2002. Ak teda sťažovatelia sú presvedčení o tom, že k porušeniu ich základných práv a slobôd (podľa čl. 46 ods. 1 a 3, čl. 26 ods. 1 a 4 ústavy) došlo nesprávnym postupom znamenajúcim iný zásah,   t. j.   nesplnením   si   svojich   zákonom   uložených   povinností   zo   strany   príslušných orgánov štátu, mali, resp.   mohli mať vedomosť   o tomto porušení iným zásahom už od uvedeného obdobia, teda od roku 2002, najneskôr v priebehu roka 2003.

Na   podporu   tvrdenia,   že   sťažovatelia   skutočne   o prípadnom   zásahu   do   ich základných práv a slobôd vedeli už v roku 2003, svedčí aj to, že 26. marca 2003 podali ústavnému   súdu   sťažnosť,   v ktorej   namietali porušenie   základných   práv   a slobôd   podľa čl. 46   ods.   1,   2   a   3   ústavy   práve   nesprávnym   postupom   štátnych   orgánov   v súvislosti s činnosťou   nebankových   subjektov.   Táto   sťažnosť   bola   uznesením   ústavného   súdu   zo 7. mája 2003 sp. zn. II. ÚS 86/03 odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

2.   Pokiaľ   sťažovatelia   napádajú   porušenie   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy tým, že im bolo znemožnené právo na uplatnenie nároku na náhradu škody   v trestnom   konaní, ústavný súd konštatuje, že z obsahu sťažnosti   a z jej príloh vyplýva, že uznesenie najvyššieho súdu pod sp. zn. 6 Ndt 6/2004 bolo vyhlásené 20. decembra 2004 a týmto dňom sa stalo právoplatným aj vykonateľným [§ 140 ods. 1 písm.   a)   v tom   čase   účinného   Trestného   poriadku].   Toto   rozhodnutie   bolo   verejnosti oznámené zverejnením 7. a 8. apríla 2005 prostredníctvom agentúry S., denníkov S., P., N., H., V., rozhlasových staníc S. a N. a televíznej stanice S. Od tohto momentu sťažovatelia mali možnosť dozvedieť sa o prípadnom porušení ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy zo strany štátnych orgánov, tak ako to vo svojej sťažnosti prezentujú.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Sťažnosť sťažovateľov bola ústavnému súdu doručená 3. novembra 2005, z obsahu sťažnosti   však   vyplýva, že   sťažovatelia   sa   o   prípadných   zásahoch   do   nimi   označených základných   práv   a slobôd   dozvedeli   skôr   ako   dva   mesiace   pred   podaním   sťažnosti ústavnému súdu.

Z uvedeného   vyplýva,   že   od   doby,   keď   sa   sťažovatelia   dozvedeli   o namietanom porušení   ich   základných   práv   a   slobôd,   do   dňa   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu, t. j. 3. novembra 2005, už dávno uplynula lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na všetky uvedené skutočnosti   ústavný súd podľa   §   25 ods.   2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku toho rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. januára 2006