znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  I. ÚS 9/05-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2005 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Eduarda Báránya a Lajosa Mészárosa prerokoval   prijatú   sťažnosť   M.   A.,   bytom   Š.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   M.   J., Advokátska   kancelária,   N.,   vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu Nové   Zámky   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 8 C 196/95 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 196/95 p o r u š i l základné právo   M. A.,   aby sa   jej   vec prerokovala bez zbytočných   prieťahov,   zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   Nové   Zámky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   C   196/95 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3.   M.   A. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   40   000   Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Nové Zámky p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. M. A. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 9 338 Sk (slovom deväťtisíctristotridsaťosem   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Nové   Zámky p o v i n n ý   vyplatiť na účet jej právnej zástupkyne advokátky JUDr. M. J., Advokátska kancelária, N., do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 20. januára 2005 č.   k.   I. ÚS   9/05-10 prijal podľa   § 25 ods.   3 zákona Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. A., bytom Š. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej   advokátkou   JUDr.   M.   J.,   Advokátska   kancelária,   N.,   vo veci   namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 196/95.

2.   Z prijatej   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   22.   decembra   1995   podala   na okresnom súde návrh „na určenie vecného bremena práva prechodu cez nehnuteľnosť“.

Podľa tvrdenia sťažovateľky „... tento súdny spor je zdĺhavý... trvá už 9 rokov, čo je neuveriteľne   dlhá   doba,   zvlášť   v prípade,   že   sa   jedná   o umožnenie   riadneho   prístupu k vlastným nehnuteľnostiam. Je pravdou, že sa jedná po právnej i faktickej stránke o veľmi zložitú záležitosť. Podľa môjho názoru však nie je dĺžka sporu spôsobená správaním sa účastníkov konania. Som toho názoru, že nečinnosť súdu spôsobila neúmernú dĺžku súdneho sporu...“.

3. Sťažovateľka sa viackrát (napr. 28. novembra 1997, 11. júna 1998, 4. januára 1999,   22.   marca   1999, 30.   a   31.   augusta   1999)   informovala o priebehu konania (resp. urgovala pokračovanie v konaní) a ani   sťažnosti na prieťahy v konaní podané predsedovi okresnému súdu (resp. postúpené mu z Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky) v rokoch 2003 a 2004 neviedli k efektívnej náprave (k sťažnosti boli pripojené tri odpovede predsedu okresného súdu na sťažovateľkine sťažnosti, a to: č. k. Spr. 1514/03-7 z 29. mája 2003, č. k. Spr. 1536/04-4 z 31. augusta 2004 a sp. zn. Spr. 1536/04 z 3. decembra 2004). Vo veci nie je do dňa podania jej sťažnosti ústavnému súdu právoplatne rozhodnuté.

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vyslovil porušenie označeného základného práva,   okresnému   súdu   prikázal   konať   bez   zbytočných   prieťahov,   priznal   jej   finančné zadosťučinenie „vo   výške   500   000   Sk“ a náhradu   trov   konania.   Sťažovateľka   tvrdí,   že okresný súd v posudzovanom konaní porušil ňou označené základné právo.

5. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   okresný   súd,   zastúpený   jeho   predsedom,   vyjadrením   č.   k.   Spr. 1606/05-11   zo 14. marca   2005   a sťažovateľka   prostredníctvom   stanoviska   svojej   právnej   zástupkyne k uvedenému vyjadreniu okresného súdu zo 4. apríla 2005.

6.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou týchto základných práv – inak ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 100/03).

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 8 C 196/95.

A/   1.   Sťažovateľka   podala   22.   decembra   1995   okresnému   súdu   proti   odporcom: Ing. A. S. zo Š. (ďalej len „odporca č. 1“), Ing. S. M. zo Š. (ďalej len „odporca č. 2“) a Ing. P. S. z Nitry (ďalej len „odporca č. 3“) návrh „na určenie vecného bremena práva prechodu cez nehnuteľnosť“. Odporcovia č. 2 a č. 3 sú právne zastúpení advokátkou V. K. z N. (ďalej len „advokátka č. 2“).

2. Okresný súd 30. januára 1996 vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku a jej právneho zástupcu advokáta JUDr. L. H. z N. (ďalej aj „advokát“) na zaslanie kúpnej zmluvy R I-897/67, R II-377/67. Taktiež nariadil termín pojednávania na 21. február 1996.

3.   Advokát   31.   januára   1996   oznámil,   že   už   v návrhu   sťažovateľka   požiadala o oslobodenie od povinnosti platiť súdne poplatky, predložil požadovanú kúpnu zmluvu a požiadal o preloženie termínu pojednávania, lebo v tom čase bude čerpať dovolenku na zotavenie   a sťažovateľka   nie   je   schopná   sama   sa   zastupovať.   Priložil   potvrdenie o majetkových pomeroch sťažovateľky. Sťažovateľka listom z 1. februára 1996 oznámila okresnému   súdu,   že   kolok   v hodnote   500   Sk   dala   advokátovi   a že   v návrhu   žiadala o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.

4. Okresný súd uznesením z 5. februára 1996 priznal sťažovateľke oslobodenie od súdnych poplatkov.

5. Odporca č. 1 predložil okresnému súdu 26. februára 1996 stanovisko k návrhu sťažovateľky.

6. Advokátka č. 2 predložila 26. februára 1996 vyjadrenie odporcu č. 2 a odporcu č. 3 k návrhu sťažovateľky, ktorým ho žiadala zamietnuť.

7.   Na   pojednávaní   konanom   28.   februára   1996   za   prítomnosti   účastníkov   a ich zástupcov boli vykonané prednesy prítomných a pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom vykonania obhliadky predmetu sporu 12. marca 1996.

8.   Sťažovateľka oznámila   21.   marca   1996   okresnému   súdu,   že   sa   rozhodla nepristúpiť na dohodu s odporcami a žiadala uviesť vec do pôvodného stavu.

9. Odporca č. 1 oznámil 4. apríla 1996 okresnému súdu, aké opatrenia vykonal, aby sťažovateľka mohla prejsť k svojmu bytu cez pozemok odporcov. Sťažovateľka vytvorený priechod   cez   pozemok   odporcov   odmietla   užívať.   Z uvedeného   dôvodu   k mimosúdnej dohode nedošlo.

10. Okresný súd nariadil 12. apríla 1996 pojednávanie na 22. máj 1996.

11. Sťažovateľka 6. mája 1996 oznámila okresnému súdu adresy šiestich svedkov, ktorých   žiadala   vypočuť.   Advokát   žiadal   preložiť   pojednávanie   na   iný   termín   (kolízia termínov pojednávaní) a oznámil adresy ďalších dvoch svedkov, ktorých navrhol vypočuť.

12.   Odporca   č.   1   predložil   13.   mája   1996   doplňujúce   stanovisko   k návrhu sťažovateľky. Namietal premlčanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu v bode 1/6 kúpnej zmluvy zo 17. novembra 1967. Žiadal návrh zamietnuť.

13. Pojednávanie stanovené na 22. máj 1996 bolo z dôvodu ospravedlnenej neúčasti sťažovateľky a jej advokáta odročené na 19. jún 1996.

14. Na pojednávaní konanom 19. júna 1996 za prítomnosti účastníkov konania a ich právnych   zástupcov   boli   vykonané   prednesy   účastníkov   a výsluch   svedkyne   M.   Č. Pojednávanie bolo odročené na 10. júl 1996, na ktorom budú vypočutí ďalší svedkovia.

15. Odporca č. 1 požiadal 8. júla 1996 okresný súd o odročenie pojednávania na iný termín z dôvodu jeho choroby. Nesúhlasil s pojednávaním v jeho neprítomnosti, lebo nemá právneho zástupcu.

16. Pojednávanie stanovené na 10. júl 1996 bolo pre neprítomnosť účastníkov a ich právnych zástupcov odročené na neurčito. Okresný súd 15. júla 1996 vyzval odporcu č. 1, aby oznámil, kedy mu zdravotný stav umožní zúčastniť sa na pojednávaní. Ten 5. augusta 1996 oznámil, že spôsobilý bude po 10. auguste 1996. Advokátka č. 2 požiadala okresný súd, aby stanovil termín pojednávania mimo 26. až 30. augusta 1996, kedy bude čerpať dovolenku.

17. Odporca č. 1 požiadal 5. augusta 1996 okresný súd o oslobodenie od súdnych poplatkov.

18.   Okresný   súd   5.   augusta   1996   stanovil   termín   pojednávania   najprv   na 25. september   1996,   následne   (19.   septembra   1996)   ho   zmenil   na   16.   október   1996 (predvolanie doručené advokátovi, advokátke č. 2, odporcovi č. 1).

19. Pojednávanie konané 16. októbra 1996 za prítomnosti sťažovateľky, odporcu č. 1, odporcu   č.   2   a advokátky   č.   2   bolo   z dôvodu   neprítomnosti   advokáta   a nepredloženia dokladov   potrebných   k   žiadosti   o   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   odporcom   č.   1 odročené na 30. október 1996, čo prítomní vzali na vedomie.

20. Sťažovateľka podaním doručeným okresnému súdu 29. októbra 1996 zmenila svoj návrh na určenie vecného bremena práva prechodu na návrh v zmysle § 80 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku na plnenie povinnosti vyplývajúcej z práva prechodu cez nehnuteľnosť.

21.   Na   pojednávaní   konanom   30.   októbra   1996   za   prítomnosti   sťažovateľky, advokáta, odporcu č. 1, odporcu č. 2 a advokátky č. 2 okresný súd konštatoval, že nedošlo k zmieru, sťažovateľka trvala na podanom návrhu a jeho zmene, jej podanie bolo „krátkou cestou“ odovzdané odporcovi č. 1 a advokátke č. 2 na vyjadrenie. Odporca č. 1 upustil od návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov. Pojednávanie bolo odročené na 11. november 1996.

22. Odporca č. 1 predložil 7. novembra 1996 a 11. novembra 1996 a advokátka č. 2 8. novembra   1996   vyjadrenie   k zmene   návrhu   sťažovateľky.   Žiadali   návrh sťažovateľky zamietnuť.

23.   Na   pojednávaní   konanom   11.   novembra   1996   za   prítomnosti   sťažovateľky, advokáta,   odporcu   č.   1,   odporcu   č.   2   a advokátky   č.   2   bola   pripustená   zmena   návrhu, prednesené vyjadrenia prítomných účastníkov a ich právnych zástupcov, po ktorých bolo dokazovanie „považované“ za skončené. Pojednávanie bolo odročené na 14.   november 1996 za účelom vyhlásenia rozsudku.

24. Na pojednávaní konanom 14. novembra 1996 za účasti sťažovateľky a odporcu č. 1 bol vyhlásený rozsudok č. k. 8 C 196/95-91, ktorým bolo odporcom uložené umožniť sťažovateľke prechod (vo výroku bližšie špecifikovaný) po parcele č. 1942 katastrálneho územia   Šurany.   Súčasne   bolo   odporcom   uložené   zaplatiť   trovy   konania   sťažovateľke. Uvedený výrok o trovách konania bol však v písomnom vyhotovení zmenený – nebola jej priznaná   náhrada   trov   konania   (lebo „v   konaní   bola   oslobodená   od   súdneho   poplatku a náhradu trov konania si neuplatnila“).

25. Rozsudok napadli odporca č. 2 a odporca č. 3 odvolaním z 27. decembra 1996, odporca   č.   1   odvolaním   z 30. decembra   1996   a sťažovateľka odvolaním   (voči   výroku o trovách   konania)   z 30.   decembra   1996.   Odporcovia   žiadali   rozsudok   zmeniť   a návrh zamietnuť.

26. Okresný súd 8. januára 1997 zaslal odvolanie odporcu č. 1 advokátke č. 2 na vyjadrenie. Dňa 11. februára 1997 okresný súd požiadal advokátku č. 1 o predloženie dvoch rovnopisov odvolania sťažovateľky, ktoré boli predložené 13. marca 1997.

27.   Okresný   súd   19.   marca   1997   zaslal   odvolanie   odporcu   č.   1   advokátovi sťažovateľky na vyjadrenie.

28.   Odvolania boli predložené Krajskému súdu   v Nitre (ďalej len „krajský   súd“) 19. mája 1997, ktorý ich ako predčasne predložené (nesúlad medzi vyhláseným rozsudkom a jeho   písomným   vyhotovením)   vrátil   4. novembra   1997   späť   okresnému   súdu a 14. novembra 1997   mu doručil   ďalšie doklady   predložené sťažovateľkou na odvolacie konanie.

29. Okresný súd 7. novembra 1997 vyzval advokáta, aby predložil „podpísanú plnú moc ku konkrétnemu konaniu, nakoľko doposiaľ sa jedná o všeobecnú plnú moc“.

30.   Sťažovateľka 28.   novembra   1997   urgovala   predloženie   veci   na   odvolacie konanie.

31.   Okresný   súd   15.   januára   1998   vyzval   advokátku   č.   2,   aby   predložila   riadne vyplnenú „plnú moc“ (splnené 30. januára 1998).

32. Okresný súd opravným uznesením č. k. 8 C 196/95-131 z 26. januára 1998 dal do súladu vyhlásený výrok rozsudku s jeho písomným vyhotovením (uznesenie bolo doručené 5. a 6. marca 1998 odporcovi č. 1, advokátovi a advokátke č. 2).

33. Proti opravnému uzneseniu podal 18. marca 1998 odporca č. 1 odvolanie, ktoré bolo 3. apríla 1998 zaslané advokátovi a advokátke č. 2 na vyjadrenie.

34. Súdny spis bol 19. mája 1998 zaslaný krajskému súdu.

35. Sťažovateľka 11. júna 1998 žiadala predsedu okresného, aby jej oznámil, kedy bol spis zaslaný krajskému súdu.

36. Krajský súd 20. novembra 1998 vrátil okresnému súdu opätovne súdny spis ako predčasne predložený, lebo nebol odstránený už vyššie vytýkaný nesúlad. V uznesení (nie opravnom uznesení) má byť uvedené, že „súd upravuje rozsudok č. k. 8 C 196/95-11 zo dňa 14. novembra 1996 vo výroku o trovách konania tak, že odporcovia v 1, 2 a 3. rade sú povinní zaplatiť navrhovateľke trovy konania v sume... Sk. Výrok vo veci samej a výrok o povinnosti zaplatiť súdny poplatok sa do uznesenia neuvedie z dôvodu, že tieto výroky sa neopravujú“.

37.   Okresný   súd   12.   novembra   1998   vyzval   advokáta,   aby   špecifikoval   trovy konania. Svoju výzvu 12. decembra 1998 urgoval.

38.   Sťažovateľka listom   zo   4.   januára   1999   žiadala   predsedu   okresného   súdu o oznámenie, kedy bol spis zaslaný krajskému súdu (odpoveď bola sťažovateľke zaslaná 7. januára 1999).

39.   Advokát   podaním   z 25.   februára   1999   oznámil   okresnému   súdu   výšku a špecifikáciu trov konania.

40.   Okresný   súd   10.   marca   1999   vydal „opravné   uznesenie“ v zmysle   pokynu krajského   súdu.   Uznesenie   bolo   doručené   25.   marca   1998   odporcovi   č.   1,   advokátovi a advokátke č. 2.

41. Sťažovateľka listom z 22. marca 1999 žiadala predsedu okresného súdu, aby jej oznámil, či bola oprava rozsudku vykonaná a kedy bol spis zaslaný krajskému súdu.

42. Odporca č. 1 podaním z 31. marca 1999 vzal svoje odvolanie proti opravnému uzneseniu z 26. januára 1998 späť.

43. Odporca č. 1 podal 9. apríla 1999 proti opravnému uzneseniu z 10. marca 1999 odvolanie. Toto odvolanie bolo 20. apríla 1999 doručené advokátovi a advokátke č. 2 na vyjadrenie.

44. Súdny spis s odvolaniami bol doručený 31. mája 1999 krajskému súdu.

45. Sťažovateľka podaniami z 30. augusta a 31. augusta 1999 požiadala krajský súd o urýchlenie odvolacieho konania.

46. Dňa 22. novembra 1999 bolo okresnému súdu doručené uznesenie krajského súdu č. k. 7 CO 203/99-158, 7 Co 204/99, 7 Co 205/99, ktorým bol napadnutý rozsudok v spojení   s opravnými   uzneseniami   zrušený   a vec   vrátená   okresnému   súdu   na   ďalšie konanie. „Vecné bremená v dobe od 1. apríla 1964 do 1. apríla 1983 mohli vznikať len zo zákona a ich zmluvné zriadenie bolo vylúčené – R 2/81. Ak teda v danom prípade bolo... zriadené vecné bremeno zmluvne v r. 1967, tak je nesporné, že bolo zriadené v rozpore so zákonom a teda absolútne neplatne (§ 39 OZ). Na tom nič nemení ani skutočnosť, že vecné bremeno   ako   ťarcha   je   v katastri   nehnuteľnosti   zapísané,   takýto   zápis   je   jednoducho neúčinný.   Nie   je   však   vylúčené,   že   žalobkyňa   mohla   nadobudnúť   právo   zodpovedajúce vecnému   bremenu   na   základe   vydržania,   ako   to   tvrdila   v žalobe.   Súd   prvého   stupňa v priebehu   konania   nevykonal   na   túto   okolnosť   dokazovanie   a nezaoberal   sa   ňou   ani v dôvodoch napadnutého rozsudku“. Rozhodnutie krajského súdu bolo účastníkom konania doručené 1. decembra 1999 (sťažovateľka bola vyzvaná na doplnenie návrhu „v intenciách tohto rozhodnutia“).

47. Okresný súd 12. januára 2000 urgoval sťažovateľku, aby doplnila návrh.

48. Okresný súd 1. februára 2000 vytýčil termín pojednávania na 17. február 2000 (predvolanie bolo 3. februára 2000 doručené odporcovi č. 1, advokátovi a advokátke č. 2).

49. Sťažovateľka 8. februára 2000 oznámila mená svedkov, ktorých žiadala vypočuť.

50. Okresnému súdu bola 17. februára 2000 doručená „zmena návrhu“.

51.   Na   pojednávaní   konanom   17.   februára   2000   za   prítomnosti   sťažovateľky, advokáta, odporcu č. 1 a odporcu č. 2 okresný súd pripustil zmenu návrhu sťažovateľky, vykonal jej výsluch, vypočul odporcu č. 1. a odporcu č. 2. Pojednávanie odročil na neurčito za   účelom   znaleckého   dokazovania   ohľadom   vytýčenia   prechodu   pre   sťažovateľku   cez pozemok odporcov. Znalec vykoná obhliadku na mieste za prítomnosti súdu a účastníkov (uznesenie o ustanovení znalca bolo vypracované 25. februára 2000 a doručené účastníkom 8. marca 2000). Odporca č. 1 podal 14. marca 2000 proti uzneseniu námietky. Sťažovateľka mala podľa rozhodnutia krajského súdu predložiť geometrický plán a podľa neho upraviť petit návrhu.

52. Znalec (Ing. V. B. z D. S.) oznámil účastníkom, že miestne vyšetrovanie vykoná 3. mája 2000.

53. Okresný súd 13. júla 2000 vyzval znalca, aby v lehote 10 dní oznámil, v akom štádiu rozpracovanosti je znalecké dokazovanie. Znalec 24. júla 2000 oznámil, že vykonal miestnu obhliadku a znalecký posudok predloží do konca júla.

54.   Znalec   9.   augusta   2000   oznámil,   že   znalecký   posudok   predloží   po   overení geometrického plánu na katastrálnom odbore Okresného úradu v Nových Zámkoch. Znalec predložil 18. augusta 2000 okresnému súdu znalecký posudok č. 2/2000, v závere ktorého konštatoval, že prechod z ulice k rodinnému domu sťažovateľky je možný len cez parcelu vo vlastníctve odporcov.

55. Odporca č. 1 predložil 25. septembra 2000 vyjadrenie k znaleckému posudku. Žiadal ho odmietnuť. Advokátka č. 2 vo vyjadrení z 27. septembra 2000 poukázala na jeho rozpor s požiadavkou súdov – znalec mal určiť, kadiaľ sťažovateľka v minulosti chodila do svojho domu a nie kadiaľ toho času môže byť realizovaný prístup.

56. Advokát po urgencii súdu z 2. októbra 2000 predložil 24. októbra 2000 zmenu petitu návrhu v súlade s výsledkami znaleckého dokazovania.

57. Okresný súd 13. novembra 2000 vytýčil termín pojednávania na 24. november 2000. S predvolaním doručil odporcom aj zmenu petitu návrhu (odporca č. 1 sa k zmene vyjadril podaním z 23. novembra 2000).

58.   Na   pojednávaní   konanom   24.   novembra   2000   za   prítomnosti   sťažovateľky, odporcu č. 1, odporcu č. 3, advokátky č. 2 a advokáta predniesli prítomní účastníci konania pripomienky ku znaleckému posudku a bol vykonaný výsluch znalca. Pojednávanie bolo odročené na neurčito k dôvodu vykonania doplňujúceho znaleckého dokazovania podľa pripomienok odporcov.

59. Znalec 8. decembra 2000 predložil okresnému súdu „Znalecký posudok č. 2/2000 – odpoveď na Vyjadrenie žalovaného v 1. rade“.

60. Advokát predložil 4. januára 2001 okresnému súdu vyjadrenie sťažovateľky zo 14. decembra 2000, ktorým „písomne zdôvodňuje naliehavosť svojho návrhu“.

61. Okresný súd 10. januára 2001 vytýčil termín pojednávania na 26. január 2000. Súčasne s predvolaním doručil aj dodatok k znaleckému posudku.

62.   Odporca   č.   1   predložil   17.   januára   2001   pripomienky   k dodatku   znaleckého posudku. Tieto pripomienky okresný súd doručil 19. januára 2001 advokátovi a 22. januára 2001 znalcovi na zaujatie stanoviska.

63.   Odporca   č.   1   vo   vyjadrení   z 23.   novembra   2000   k zmene   petitu   návrhu z 24. októbra 2000 žiadal „žalobu zamietnuť“.

64.   Na   pojednávaní   konanom   26.   januára   2001   za   prítomnosti   sťažovateľky, advokáta,   odporcu   č.   1,   odporcu   č.   3   a   advokátky   č.   2   predniesli   odporcovia   svoje pripomienky k znaleckému dokazovaniu a zmene petitu návrhu. Okresný súd rozhodol, že „vyurguje znalca“, aby sa s podanými námietkami: odporcov vysporiadal formou doplnku k znaleckému posudku, ďalej okresný súd nariadil vykonanie obhliadky na 5. február 2001 za prítomnosti znalca a zástupcu Mestského úradu v Šuranoch, odboru životného prostredia. Okresný súd nahliadne aj do územného plánu mesta (predvolanie bolo vo veci zúčastneným doručené od 1. do 5. februára 2001).

65. Sťažovateľka 31. januára 2001 predložila okresnému súdu vyjadrenie Mestského úradu v Šuranoch sp. zn. Prim. 17/2001 z 29. novembra 2001 a iné písomné dokumenty týkajúce sa predmetu sporu.

66.   Znalec   31.   januára   2001   doručil   súdu „Stanovisko   k námietkam   žalovaného v I. rade“. Trval v ňom na obsahu svojho znaleckého posudku z 30. júna 2000 a odpovedi na vyjadrenie žalovaného v 1. rade z 2. decembra 2000.

67.   Podľa „Zápisnice“ z obhliadky   vykonanej   5.   februára   2001   o 13.30   h.   za prítomnosti sťažovateľky, advokáta, odporcu č. 1, odporcu č. 2, odporcu č. 3 a zástupcov Mestského úradu v Šuranoch: Ing. M. O. a JUDr. M. P. „... treba jednoznačne konštatovať, že príchod... cez nevytvorenú cestu vedľa rieky, ktorá nie je osvetlená, pre žalobníčku nevyhovuje a je do určitej miery aj životu nebezpečná“.

68.   Odporca   č.   1   predložil   okresnému   súdu   vyjadrenie   z 12.   februára   2001 k „... pripusteniu 3-tej zmeny návrhu žalobkyne...“. Žiadal návrh zamietnuť.

69.   Na   pojednávaní   konanom   12.   februára   2001   za   prítomnosti   sťažovateľky, advokáta, odporcu č. 1, odporcu č. 3 a advokátky č. 2 súd pripustil zmenu petitu návrhu v súlade s podaním sťažovateľky z 24. októbra 2000 a po vyjadreniach účastníkov vyhlásil dokazovanie za ukončené. Po prednese sťažovateľky, odporcu č. 1 a právnych zástupcov účastníkov okresný súd odročil pojednávanie na 15. február 2001 za účelom vyhlásenia rozsudku.

70.   Na   pojednávaní   konanom   15.   februára   2001   za   prítomnosti   sťažovateľky, odporcu   č. 1   a   odporcu   č.   2   bol   vyhlásený   rozsudok,   ktorým   okresný   súd   určil,   že sťažovateľke náleží   právo   vecného   bremena   prechodu   pešo   cez   parcelu   č.   5972,   ktoré bližšie špecifikoval podľa znaleckého posudku tvoriaceho súčasť tohto rozsudku. Návrh sťažovateľky okresný súd vo zvyšnej časti (prechod cez veľkú bránu) zamietol (rozsudok bol 27. a 28. februára 2001 doručený advokátovi, advokátke č. 2 a odporcovi č. 1).

71. Sťažovateľka napadla rozsudok 13. marca 2001 odvolaním (výrok rozsudku je v dôsledku nedostatočne zisteného skutočného stavu „zmätočný, nezrozumiteľný, nejasný, neurčitý“)   a žiadala,   aby   „spor   prejednával   iný   sudca“   (odvolanie   sťažovateľky bolo doručené 19. marca 2001 odporcovi č. 1 a advokátke č. 2 na vyjadrenie). Odporca č. 1 napadol   rozsudok   14.   marca   2001   odvolaním,   žiadal   ho   zmeniť   a návrh   zamietnuť. Odporcovia č. 2 a č. 3 napadli rozsudok 15. marca 2001 odvolaním (odvolania odporcov boli doručené advokátovi na vyjadrenie 16. marca 2001).

72. Vo veci konajúci sudca JUDr. L. I. vo vyjadrení z 15. marca 2001 uviedol, že sa necíti a nie je zaujatý v prerokovávanej veci.

73. Sťažovateľka 15. marca 2001 opätovne žiadala (pôvodne 26. februára 2001), aby jej okresný súd vyhotovil a vydal kópie všetkých písomností zo spisu sp. zn. 8 C 196/95. Okresný súd 22. marca 2001 oznámil sťažovateľke, že môže nahliadnuť do súdneho spisu, požiadať o vyhotovenie kópií, ktoré jej po zaplatení nákladov na ich vyhotovenie budú odovzdané.

74. Odporca č. 1 predložil okresnému súdu 29. marca 2001 a advokátka č. 2 dňa 2. apríla 2001 vyjadrenie k odvolaniu sťažovateľky.

75. Okresnému súdu bolo 2. apríla 2001 doručené stanovisko sťažovateľky k listu okresného súdu k jej žiadosti o zaslanie kópie písomností.

76.   Okresný   súd   5.   apríla   2001   predložil   námietku   zaujatosti   podanú sťažovateľkou na rozhodnutie krajskému súdu.

77.   Sťažovateľka podaním   z 9.   apríla   2001   požiadala   o ustanovenie   právneho zástupcu (jej doterajší právny zástupca jej navrhol, aby odvolala splnomocnenie pre neho na jej zastupovanie, lebo odvolanie, ktoré napísala mimo neho, nie je schopný pred krajským súdom obhájiť. S listom z 2. apríla 2001 odvolala splnomocnenie pre JUDr. L. H. na jej zastupovanie).

78. Súdny spis s odvolaniami bol predložený krajskému súdu 10. apríla 2001.

79.   Krajský   súd   15.   apríla   2002   vrátil   súdny   spis   okresnému   súdu   za   účelom rozhodnutia o žiadosti sťažovateľky o ustanovenie právneho zástupcu.

80. Okresný súd uznesením z 23. apríla 2002 priznal odmenu znalcovi.

81. Okresný súd 24. apríla 2002 vyzval sťažovateľku na predloženie dokladov o jej osobných a majetkových pomeroch.

82. Odporca č. 1 podal 10. mája 2002 odvolanie proti uzneseniu o znalečnom.

83. Sťažovateľka 15. mája 2002 podala odvolanie proti uzneseniu o znalečnom.

84. Okresný súd listom z 5. júna 2002 opätovne zaslal súdny spis krajskému súdu, aby   rozhodol   o námietke   zaujatosti.   Až   potom   bude   môcť   konať   o žiadosti sťažovateľky o ustanovenie právneho zástupcu.

85. Krajský súd uznesením č. k. 7 Co 233/02-323, 7 Nc 23/02 zo 17. marca 2003 zrušil   prvostupňový   rozsudok   a rozhodol,   že   sudca   JUDr.   L.   I. „nie   je   vylúčený z prejednávania   a rozhodovania   predmetnej   veci“.   Krajský   súd   v odôvodnení   svojho rozhodnutia uviedol, že „... prejednal vec podľa § 212 ods. 1 OSP a po prejednaní veci bez nariadenia   pojednávania   podľa   §   214   ods.   2   písm.   e)   OSP   dospel   k záveru,   že   nie   sú splnené podmienky ani na potvrdenie a ani na zmenu rozsudku. Na zistenie skutkového stavu bolo potrebné vykonať ďalšie dôkazy, ktoré nemožno vykonať v odvolacom konaní; rozsudok navyše   nie   je dobre   preskúmateľný   pre   nezrozumiteľnosť,   čo je dôvodom   pre zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 1 písm. a), c) a ods. 2 OSP. (...)

Pochybenia sa súd dopustil v tom, že si sám čiastočne modifikoval petit žaloby podľa znaleckého   posudku,   čo   je   neprípustné.   Z procesného   hľadiska   súd   prvého   stupňa nepostupoval správne, keď nevyzval žalobkyňu na odstránenie vady zmeneného žalobného petitu tak, aby ho bolo možné zapísať do katastra nehnuteľností. Podkladom pre takýto zápis musí byť geometrický plán (nie znalecký posudok, ktorý neobsahuje geometrický plán s vyznačením miesta prechodu určitými bodmi) a tento tvorí súčasť rozsudku. Nesporne už v geometrickom pláne musí byť graficky vyznačené vecné bremeno takým spôsobom, aby bolo zrejmé, cez ktoré parcely a v akej šírke prechádza. V danej veci vzhľadom na rozsah vecného bremena, keď žalobkyňa žiadala určiť právo prechodu cez malú bránku pešo a cez veľkú bránu zrejme motorovým vozidlom, bolo potrebné v geometrickom pláne vyznačiť zvlášť prechod pešo a zvlášť motorovým vozidlom. Vzhľadom na absenciu vyššie uvedených náležitostí   znalecký   posudok   Ing.   V.   B.   zo   dňa   10.   8.   2000   nemohol   postačovať   pre vynesenie rozsudku v tejto veci a mal byť doplnený. K doplneniu vyhotoveného grafického plánu ako súčasti znaleckého posudka však malo dôjsť až po riadnom zistení skutkového stavu.   V tomto   prípade   odvolací   súd   konštatoval,   že   súd   prvého   stupňa   nevykonal dokazovanie   na   zistenie   toho,   kadiaľ   žalobkyňa   skutočne   cez   pozemok   žalovaných prechádzala, či prechádzala len pešo alebo aj motorovými vozidlami, ako často a na aký účel ich používala a či prechod cez spornú parcelu užívali už aj jej predchodcovia. (...) S ohľadom na obsah odvolania žalobkyne, v ktorom rozšírila žalobu aj o náhradu škody, bude   potrebné   rozhodnúť   o tejto   zmene   návrhu   spočívajúcej   v rozšírení   návrhu   podľa ust. § 95 OSP tak, že súd uznesením rozšírenie žaloby buď pripustí, alebo aj nepripustí. Okrem toho bude potrebné rozhodnúť aj o žiadosti žalobkyne o ustanovenie jej zástupcu z radov advokátov podľa § 30 OSP.“ Uznesenie bolo okresnému súdu doručené 24. apríla 2003.

86. Uznesenie krajského súdu bolo 2. mája 2003 doručené sťažovateľke a advokátke a 13. mája 2003 odporcovi č. 2. Zásielka adresovaná odporcovi č. 1 bola vrátená 5. mája 2003 s poznámkou, že adresát zomrel.

87. Okresný súd 9. mája 2003 vyzval odporcu č.   2. a odporcu č. 3, aby v lehote 10 dní   zaslali   súdu   úmrtný   list   ich   otca   a aby   oznámili   číslo   dedičského   konania (požadované bolo splnené 21. mája 2003).

88.   Okresný   súd   uznesením   zo   4.   júna   2003   ustanovil   sťažovateľke právneho zástupcu   z radov   advokátov   a 23.   júla   2003   požiadal   Slovenskú   advokátsku   komoru o realizáciu tohto uznesenia (Slovenská advokátska komora listom z 12. septembra 2003 zaslala okresnému súdu zoznam advokátov a upozornila okresný súd na ustanovenie § 30 Občianskeho súdneho poriadku).

89. Okresný súd uznesením z 10. septembra 2003 ustanovil za právnu zástupkyňu sťažovateľky advokátku   JUDr.   M.   J.,   Advokátska   kancelária,   N.   (ďalej   len   „advokátka č. l“).

90. Okresný súd 19. novembra 2003 vytýčil termín pojednávania na 2. december 2003 (predvolanie bolo doručené odporcovi č. 2, odporcovi č. 3 a advokátke č. 2).

91. Na č. l. 341 súdneho spisu je rovnopis osvedčenia o dedičstve sp. zn. 16 D 1/03, Dnot 25/03 z 3. júna 2003, podľa ktorého sú dedičmi zo zákona odporca č. 2 a odporca č. 3 (sporné nehnuteľnosti si dohodou rozdelili na polovicu, každému z nich z podielu poručiteľa na celku pripadlo podielové spoluvlastníctvo v pomere 2/6 k celku).

92. Pojednávanie stanovené na 2. december 2003 bolo pre neprítomnosť účastníkov a ich právnych zástupcov odročené na neurčito (predvolanie bolo sťažovateľke doručené až 2. decembra 2003 a advokátke č. 1 nebolo doručené).

93. Okresný súd 11. februára 2004 vyzval advokátku č. 1, aby v lehote 20 dní presne špecifikovala petit návrhu a upresnila okruh odporcov.

94. Na žiadosť advokátky č. 1 z 2. marca 2004 okresný súd 15. marca 2004 predĺžil lehotu na upresnenie návrhu do 31. marca 2004.

95. Advokátka č. 1 predložila 17. marca 2004 okresnému súdu požadované (petit návrhu je závislý na geometrickom pláne, ktorý bude potrebné vyhotoviť). Pripojila tiež listy   sťažovateľky   s uvedením   adries   šiestich   svedkov,   ktorých   sťažovateľka   navrhuje vypočuť.

96. Okresný súd 22. marca 2004 vyzval advokátku č. 1, aby v lehote 7 dní oznámila „...   aké   skutočnosti   chce   svedeckými   výpoveďami   navrhovaných   svedkov   vydokazovať“ (odpoveď doručená 30. marca 2004).

97.   Okresný   súd   13.   apríla   2004   nariadil   termín   pojednávania   na   1.   jún   2004 (predvolanie doručené advokátke č. 1, advokátke č. 2 a dvom svedkom).

98. Sťažovateľka podaním doručeným okresnému súdu 24. mája 2004 rozšírila návrh o náhradu škody v sume 10 000 Sk a o odstránenie prístrešku na náradie.

99.   Na   pojednávaní   konanom   1.   júna   2004   (prítomní   účastníci   a ich   právni zástupcovia) boli vypočutí svedkovia M. A. a Ing. E. W., obaja zo Š.. Pojednávanie bolo odročené   na   neurčito   a advokátke   č.   1   bolo   uložené   v lehote   do   15. septembra   2004 predložiť súdu geometrický plán.

100.   Sťažovateľka podaním   doručeným   okresnému   súdu   28.   júna   2004   opätovne navrhla „rozšírenie žaloby o náhradu škody“, ktorej výšku má určiť znalec.

101. Okresný súd 22. júla 2004 vyzval advokátku č. 1, aby oznámila, či už bol vyhotovený geometrický plán.

102.   Advokátka   č.   1   v „oznámení“ doručenom   okresnému   súdu   21.   júla   2004 uviedla, že jej klientka je oslobodená od platenia súdnych poplatkov, má ustanoveného právneho   zástupcu,   nemá   peniaze   (6   000   Sk)   na   vypracovanie   geometrického   plánu a v uznesení krajského súdu zo 17. marca 2003 bolo na strane 6 uložené okresnému súdu zabezpečiť doplnenie znaleckého posudku. Preto navrhla, aby okresný súd uložil už do konania   pribratému   znalcovi   Ing. V.   B.   vypracovať   doplnok   k jeho „pôvodnému   plánu č. 31/2000“.

103. Okresný súd 19. augusta 2004 nariadil termín pojednávania na 1. október 2004 (predvolanie bolo doručené advokátke č. 1, advokátke č. 2 a štyrom svedkom).

104. Okresnému súdu bol 28. septembra 2004 doručený návrh advokátky č. 1 na vydanie predbežného opatrenia – umožnenie prechodu pešo pre sťažovateľku cez pozemok odporcov „v   rozsahu   stanovenom   a zameranom   geometrickým   plánom“ vyhotoveným znalcom 10. augusta. 2000.

105.   Na   pojednávaní   konanom   1.   októbra   2004   (za   prítomnosti   účastníkov   a ich právnych   zástupcov)   bola   pripustená   zmena   petitu   návrhu   sťažovateľky   v zmysle   jej vyjadrenia z 15. marca 2004 a vykonaný výsluch svedkov H. J., M. M., T. B., A. A. (všetky zo Š.) k predmetu sporu. Okresný súd pojednávanie odročil na neurčito s tým, „že vo veci bude   ustanovený   znalec   Ing.   V.   B.,   ktorý   vypracuje   nový   geometrický   plán,   prípadne dopracuje už existujúci geometrický plán“.

106. Odporcovia prostredníctvom svojej právnej zástupkyne predložili 13. októbra 2004 okresnému súdu „Vyjadrenie“ k pripustenej zmene návrhu a žiadali návrh vrátane návrhu na nariadenie predbežného opatrenia zamietnuť.

107.   Okresný   súd   uznesením   č.   k.   8   C   196/95-408   z 27.   októbra   2004   návrh sťažovateľky na vydanie predbežného opatrenia zamietol („Navrhovateľka má možnosť, aj keď   s ťažkosťami,   dostať   sa   k svojím   nehnuteľnostiam   tak,   ako   to   robí   už   dlhší   čas.“). Uznesenie bolo 29. októbra 2004 doručené advokátke č. 1 a advokátke č. 2.

108. Uznesenie napadla sťažovateľka odvolaním z 8. novembra 2004. Advokátka č. 2 predložila okresnému súdu vyjadrenie odporcov k nemu 19. novembra 2004.

109. Súdny spis bol predložený krajskému súdu 15. decembra 2004.110.   Okresnému   súdu   bolo   2.   marca   2005   doručené   uznesenie   krajského   súdu č. k. 7 Co   296/2004-418   z 30.   decembra   2004,   ktorým „Odvolací   súd   uznesenie   súdu prvého stupňa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie... Doposiaľ vyhotovený znalecký posudok... je nepostačujúci nielen pre rozhodnutie vo veci samej, ale aj pre nariadenie predbežného opatrenia“. Uznesenie krajského súdu bolo 15. marca 2005 zaslané právnym zástupcom účastníkov.

111. Okresný súd uznesením z 15. marca 2005 vyzval „žalobcu, aby v lehote 10 dní opravil   a doplnil   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia,   a to   v zmysle   uznesenia krajského súdu zo dňa 30. decembra 2004. V opačnom prípade podanie odmietne“.B/ 1. Predseda okresného súdu v odpovedi č. k. Spr. 1514/03-7 z 29. mája 2003 na sťažovateľkinu sťažnosť podal chronologický prehľad úkonov vo veci konajúcich súdov a konštatoval: „Ako   vidieť   z uvedeného,   všetky   úkony   vo   veci   zo   strany   tun.   súdu   boli vykonávané plynule, bez prieťahov, a preto Vašu sťažnosť považujem za neopodstatnenú. Nie som oprávnený zasahovať do rozhodovacej činnosti zákonných sudcov. Podotýkam, že predmetná vec je skutkovo a právne zložitá, pričom niekoľkokrát ste menili podaný návrh, vo veci bol vypracovaný znalecký posudok. Dohliadnem na to, aby sa všetky nasledujúce úkony taktiež vykonávali plynule v záujme čo najrýchlejšieho ukončenia sporu.“

2. Predseda okresného súdu v oznámení „o stave veci vedenej na tunajšom súde pod č.   8   C   196/95“ č.   k.   Spr.   1602/04-2   z 19.   januára   2004   adresovanom   Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky informoval (nadväzujúc na oznámenia z 22. septembra 2003) o úkonoch súdu v aktuálnom období a uviedol: „Podotýkam, že vo veci bol na I. stupni 2-krát vynesený rozsudok, pričom vykonávanie jednotlivých úkonov som podrobne rozviedol v odpovedi na sťažnosť navrhovateľky pod Spr. 1514/03 zo dňa 29. mája 2003, ktorú v prílohe prikladám. Jedná sa o skutkovo a právne pomerne zložitú vec, kde bolo vypracovaných   viacero   znaleckých   posudkov   vrátane   geometrického   plánu,   na   základe ktorého rozhodoval tunajší súd dňa 15. februára 2001. Okrem toho dĺžku konania mohla ovplyvniť aj tá skutočnosť, že po podaní návrhu tento navrhovateľka niekoľkokrát menila a dopĺňala.“

3. Predseda okresného súdu v odpovedi č. k. Spr. 1536/04 z 31. augusta 2004 na sťažovateľkinu sťažnosť podal chronologický prehľad úkonov súdu v roku 2004 a v závere odpovede   uviedol: „Pokiaľ   vo   Vašom   podaní   zo   dňa   21.   mája   2004   uvádzate,   že v predmetnej veci žiadate o vykonanie procesných úkonov tam uvedených vrátane návrhu na zmenu petitu, na rozšírenie návrhu na náhradu škody, na vypočutie svedkov, tak v tejto súvislosti Vám musím uviesť, že tieto úkony je oprávnený vo veci vykonať len sudca, ktorý vec   prejednáva,   nie   som   oprávnený   zasahovať   do   rozhodovacej   činnosti   sudcov   ani ovplyvňovať, či nariaďovať aké úkony má konajúci sudca vo veci vykonať. Na preskúmanie správnosti konania a rozhodnutia vo veci je oprávnený jedine nadriadený súd.

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   považujem   Vašu   sťažnosť   za neopodstatnenú.“

4.   Predseda   okresného   súdu   v odpovedi   č.   Spr.   1536/04   z 3.   decembra   2004   na sťažovateľkinu sťažnosť poukázal na obsah už citovaných odpovedí (pozri body 1 až 3), aktualizoval súčasný priebeh konania a konštatoval: „Ako vidieť z vyššie uvedeného od času poslednej odpovede na Vašu sťažnosť dňa 31. 8. 2004 ku dnešnému dňu boli všetky úkony vo   veci   vykonávané   plynule,   bez   prieťahov,   a preto   považujem   Vašu   sťažnosť   za neopodstatnenú.“

III.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

2. Predseda okresného súdu vo svojom vyššie uvedenom vyjadrení k opodstatnenosti sťažnosti uviedol:

„V   predmetnej   veci   tunajší   súd   vo   viacerých   prípadoch   vybavoval   podanú sťažnosť zo   strany   navrhovateľky   s tým,   že   na   základe   žiadosti   MS   SR   od   začiatku roka 2004 predkladáme   správu   o stave   konania   tejto   veci   priamo   na   ministerstvo k č. k. 2144/03-51/301-C.

V odpovedi na sťažnosť Spr 1514/03 zo dňa 29. 05. 2003, Spr. 1602/04 zo dňa 19. 01. 2004, Spr. 1536/04 zo dňa 31. 08. 2004 a 03. 12. 2004 boli uvedené všetky úkony vykonané v predmetnej veci, ktoré boli vykonávané bez prieťahov. Predmetné odpovede predkladám   vo   fotokópii   a na   ich   znenie   v plnom   rozsahu   poukazujem.   Mám   za   to,   že k právoplatnému skončeniu veci nedošlo z toho dôvodu, že vec bola niekoľkokrát zrušená krajským   súdom,   navrhovateľka   v priebehu   konania   niekoľkokrát   menila   znenie   petitu návrhu,   pričom podotýkam,   že sa jedná o právne zložitú vec,   náročnú na dokazovanie. Ďalej chcem poukázať na to, že v priebehu konania odporca v I. rade dňa 23. 12. 2002 zomrel, na základe toho navrhovateľka opätovne menila znenie výroku súdu a následne dňa 28. 09. 2004 žiadala o vydanie predbežného opatrenia. Vzhľadom na tieto skutočnosti, aj keď   vec   nie   je   doposiaľ   právoplatne   skončená,   mám   za   to,   že   zo   strany   súdu   neboli spôsobené   prieťahy   v konaní,   a preto   ústavnú   sťažnosť   sťažovateľky   žiadam   v celom rozsahu zamietnuť.“

Právna   zástupkyňa   v stanovisku   k predmetnému   vyjadreniu   uviedla,   že: „... V právnej veci mojej mandantky M. A. sa pridržiavam písomne podaného návrhu. Som   toho   názoru,   že   aj   keď   ide   o skutkovo   i právne   zložitú   vec,   navrhovateľka v priebehu konania menila znenie petitu, je neúmerne dlhá doba od 22. decembra 1995 do dnešného dňa, pričom v tomto roku 2005 vec zrejme nebude právoplatne skončená. Podľa nášho názoru je sťažnosť opodstatnená v celom rozsahu, nie je pravdou, že Okresný súd v Nových Zámkoch vykonával všetky úkony plynule a bez prieťahov.

Navrhujeme ústavnej sťažnosti vyhovieť...“

3.   Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   naplní   zásadne   až právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na   ktorom   sa   osoba   domáha   odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. I. ÚS 41/02).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   8   C 196/95,   v ktorom   sťažovateľka   vystupuje ako navrhovateľka,   došlo   k porušeniu   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

3. 1 Pri hodnotení podľa kritéria zložitosti posudzovanej veci ústavný súd berie do úvahy zhodné tvrdenia účastníkov konania o skutkovej a právnej zložitosti predmetnej veci, no nezhoduje sa s názorom okresného súdu (pozri vyššie bod 2 III. časti odôvodnenia), že hlavnou   príčinou   doterajšej   dĺžky   konania   bola   jej „právna   zložitosť   veci,   náročná   na dokazovanie“, ako aj viacnásobné zmeny petitu návrhu vykonané sťažovateľkou, zisťovanie dedičov   po   odporcovi   č.   1,   prípadne   skutočnosť,   že „vec   bola   niekoľkokrát   zrušená krajským súdom“.

V zmysle ustálenej súdnej praxe ústavného súdu (napr. II. ÚS 26/95, II. ÚS 41/97, I. ÚS   92/97)   základnými   kritériami   hodnotenia   veci   ako   zložitej   je   skutkový   stav   veci a platná právna úprava relevantná pre rozhodnutie o veci. Dĺžka konania môže poukazovať nielen   na   zbytočné   prieťahy   v konaní,   ale   aj   na   zložitosť   prejednávanej   veci.   Preto   je dôležité   rozlíšiť   konanie   pomalé   a neúčinné   (t.   z.   so   zbytočnými   prieťahmi   v konaní) a konanie, ktoré trvá dlho z dôvodu zložitosti prejednávanej veci. Priznanie ústavného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zakladá   povinnosť   súdu   aj   sudcu   na organizovanie   práce   tak,   aby   sa   toto   ústavné   právo   objektívne   realizovalo.   Prieťahy v konaní,   ktoré   sú   dôsledkom   uplatnenia   procesných   práv   účastníka   konania,   nemajú povahu zbytočných prieťahov.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené konštatuje, že doterajšia dĺžka konania nebola výlučným dôsledkom zložitosti posudzovanej veci a ani dôsledkom správania sťažovateľky v predmetnom konaní (ako to tvrdil vo svojom vyjadrení okresný súd).

3. 2 Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, t. j. správania sťažovateľky v predmetnom konaní, ústavný súd berie do   úvahy tú   skutočnosť,   že sťažovateľka v priebehu konania celkove päťkrát upravovala petit svojho návrhu, z toho trikrát na výzvu okresného súdu na jeho   zmenu   v zmysle   úpravy   druhostupňového   súdu,   príp.   výsledkov   znaleckého dokazovania (17. februára 2000, 24. októbra 2000, 17. marca 2004). Podávanie opravných prostriedkov   sťažovateľkou,   zrušenie   dvoch   rozsudkov   (zo   14.   novembra   1996 a 15. februára   2001)   odvolacím   súdom,   vykonanie   znaleckého   dokazovania   a jeho doplnenia   na   základe   pripomienok   účastníkov   (pričom   dĺžka   znaleckého   dokazovania nepresahovala významným spôsobom bežnú justičnú prax), ako aj zisťovanie dedičov po nebohom odporcovi v 2. rade (od 9. mája 2003 do konca novembra 2003) a v nadväznosti na   to   požadovanie   ďalšej   úpravy   petitu   návrhu   však   nepovažuje   ústavný   súd   za   také okolnosti,   ktorých   následkom   by   boli   zbytočné   prieťahy   v konaní.   Riešenie   uvedených skutočností   spôsobilo   síce   určité   predĺženie   dĺžky   konania   (aj   to   len   čiastočne,   pokiaľ nebolo dôsledkom odstraňovania nedostatkov v postupe okresného súdu), no nebolo podľa názoru   ústavného   súdu   takým   konaním,   ktoré   by   rozhodujúcim   spôsobom   prispelo k zisteným (pozri nasl. bod 3.3 III. časti) zbytočným prieťahom v konaní.

3.   3 Ústavný súd ďalej skúmal postup okresného súdu   v posudzovanom konaní z hľadiska zisťovania eventuálnych dôvodov (príčin) sťažovateľkou namietaného porušenia označeného základného práva.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že konanie v predmetnej veci od jej nápadu na okresný súd (22. decembra 1995) dosiaľ trvá vyše deväť rokov, okresný súd v merite veci dvakrát rozhodol (14. novembra 1996 a 15. februára 2001), vykonal šestnásť pojednávaní, z toho štyri boli odročené pre neprítomnosť účastníkov a dve boli vytýčené na vyhlásenie rozsudkov (na desiatich pojednávaniach vykonal úkony smerujúce k rozhodnutiu v merite veci, napr. výsluchy svedkov, nariadenia obhliadok predmetu sporu), nariadil vykonanie znaleckého   dokazovania   (ktoré   trvalo   od   vydania   uznesenia   o ustanovení   znalca 25. februára 2000 do predloženia znaleckého posudku 18. augusta 2000 šesť mesiacov) a jeho doplnenia (v trvaní spolu dvoch týždňov), uskutočnil (5. februára 2001) obhliadku a uznesením z 27. októbra 2004 zamietol návrh sťažovateľky na nariadenie predbežného opatrenia (ktoré však bolo na základe odvolania sťažovateľky následne 30. decembra 2004 zrušené a vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie).

Uvedená   štatistická   analýza   priebehu   konania   dokumentuje   náležitú   frekvenciu procesnej   aktivity   okresného   súdu,   ktorej   výsledky   však   (najmä   vzhľadom   na   dĺžku doterajšieho   už   vyše   deväťročného   konania   v predmetnej   veci)   nezabezpečili   realizáciu základného   práva   sťažovateľky   na   prerokovanie   jej   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy.

S prihliadnutím   na uvedené,   ústavný   súd   pri   hodnotení postupu   okresného   súdu v posudzovanom konaní zameral svoju pozornosť najmä na obdobia:

a) od 19. mája 1997 (predloženie súdneho spisu odvolaciemu súdu) do 31. mája 1998 (jeho opätovné predloženie odvolaciemu súdu) bol súdny spis ako predčasne predložený (pre nesúlad medzi vyhláseným rozsudkom a jeho písomných vyhotovením) prvýkrát späť vrátený okresnému súdu (8. novembra 1997) a po vydaní opravného uznesenia z 26. januára 1998   opätovne   zaslaný   19.   mája   1998   krajskému   súdu,   ktorý   ho   však   druhýkrát 20. novembra 1998 vrátil ako predčasne predložený späť okresnému súdu pre neodstránenie už   vytýkaných   nedostatkov.   Okresný   súd   následne   10.   marca   1999   vydal „opravné uznesenie“ a súdny spis s odvolaniami doručil 31. mája 1999 krajskému súdu;

b) od 10. apríla 2001 (predloženie súdneho spisu na odvolacie konanie) do 24. apríla 2003 (doručenie uznesenia krajského súdu zo 17. marca 2003 okresnému súdu), 15. apríla 2002 bol súdny spis vrátený okresnému súdu (ako predčasne predložený) na rozhodnutie o žiadosti sťažovateľky z 9. apríla 2001 o ustanovenie právneho zástupcu.

Okresný   súd   po   vrátení   spisu   rozhodol   23.   apríla   2002   o znalečnom,   požiadal sťažovateľku   o predloženie   dokladov   o jej   osobných   a majetkových   pomeroch   a 5.   júna 2002 opätovne predložil súdny spis krajskému súdu, a to na rozhodnutie o sťažovateľkinej námietke   zaujatosti   z 13.   marca   2001.   V nadväznosti   na   to   krajský   súd   uznesením zo 17. marca 2003 zrušil prvostupňový rozsudok z 15. februára 2001 a rozhodol, že vo veci konajúci   sudca   nie   je   vylúčený   z prejednania   a   rozhodovania   predmetnej   veci. Druhostupňové rozhodnutie bolo doručené okresnému súdu 24. apríla 2003.

Okresný   súd   v období   uvedenom   pod   bodom   a)   spôsobil   svojimi   procesnými pochybeniami predĺženie konania o dva roky a v období uvedenom pod bodom b) okrem procesného pochybenia sa zaoberal úkonmi nesmerujúcimi k rozhodnutiu vo veci samej, čím spôsobil predĺženie konania o ďalšie dva roky, teda okresný súd v období trvajúcom spolu štyri roky nevykonával také úkony, ktoré by smerovali k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej   sa   sťažovateľka   počas   súdneho   konania   nachádza.   Postup   okresného   súdu v uvedenom období kvalifikuje ústavný súd ako postup, ktorého dôsledkom boli zbytočné prieťahy   v konaní   [dôvodnosť   právneho   názoru   ústavného   súdu   potvrdzuje   aj odôvodnenie rozhodnutí   krajského   súdu,   ktorými   boli zrušené rozsudky   okresného súdu č. k. 8 C 196/95-91 zo 14. novembra 1996 a č. k. 8 C 196/95-263 z 15. februára 2001, t. j. pre rozhodovanie na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu (pozri bližšie body 46 a 85 II. časti odôvodnenia tohto nálezu)].

Podľa názoru ústavného súdu občianske súdne konanie, ktoré trvá tak dlho, ako je tomu   v danej   veci,   možno   už   len   na   základe   jeho   posúdenia   v globále   považovať   za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy. Takáto zdĺhavosť konania totiž predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa jej právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate (mutatis mutandis I. ÚS 39/00, I. ÚS 66/03).

Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľky   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľke ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci   bez zbytočných   prieťahov,   pretože vzhľadom   na okolnosti   danej   veci   ústavný   súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je žiadnou garanciou toho, že okresný súd nebude pokračovať v nečinnosti v napadnutom konaní.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka   žiadala   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 500 000 Sk,   ako   kompenzáciu „za   nemajetkovú   ujmu  ...   z dôvodu   neprimeranej   dĺžky konania, spočívajúcu v pocitoch nespravodlivosti, nezákonnosti a beznádeje“. Keďže iba konštatovanie porušenia označeného základného práva nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku, ústavný súd uznal za dôvodné priznať jej finančné zadosťučinenie, ktoré podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti   prípadu   považuje   za primerané vo výške 40 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka žiadala priznať trovy jej právneho zastúpenia vo výške 9 338 Sk.

Úspešnej   sťažovateľke   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia advokátkou.   Advokátka   vykonala   tri   úkony   právnych   služieb,   a to   prevzatie   a prípravu zastupovania, písomné podanie (sťažnosť) z 29. novembra 2004 a vyjadrenie zo 4. apríla 2005. Odmena určená podľa § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky) 13 602 Sk vo výške 1/3 predstavuje 4 534 Sk za jeden úkon. Celkové trovy za dva úkony vykonané v roku 2004 teda predstavujú 9 068 Sk a spolu s režijným paušálom ku každému úkonu (136 Sk v zmysle § 19 ods. 3 vyhlášky) sumu 9 340 Sk. Za tretí úkon vykonaný v roku 2005 prislúcha odmena (v zmysle § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, t. j. 1/6 výpočtového základu 15 008 Sk) 2 501 Sk, čo predstavuje spolu s režijným paušálom 150 Sk sumu 2 651 Sk. Odmena advokátke za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom predstavuje spolu sumu 11 991 Sk. Keďže sťažovateľka uplatnila náhradu trov jej právneho zastúpenia v sume 9 338 Sk, ústavný súd jej žiadosti vyhovel.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2005