znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 89/2014-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. marca 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ľ.   U.,   K.,   zastúpenej   ATTORNEYS   GROUP, s. r. o., Kláry Jarunkovej   2,   Banská   Bystrica,   konajúcej   prostredníctvom   advokáta   a konateľa JUDr. Ing. Miroslava Ďuraja, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   na spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice II sp. zn. 17 C 1015/2002 z 27.   septembra   2012   a   uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach   sp.   zn.   4   Co   214/2012 z 28. augusta 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. U.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 18. decembra 2013 doručená sťažnosť Ľ. U. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), porušenie svojho základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“)   a porušenie   svojho   práva   na ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dodatkový protokol“)   uznesením   Okresného   súdu   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“) sp. zn.   17   C   1015/2002   z   27.   septembra   2012   (ďalej   len   „namietané   uznesenie okresného súdu“)   a   uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn. 4 Co 214/2012 z 28. augusta 2013 (ďalej len „namietané uznesenie krajského súdu“).

2.   Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   vystupovala   v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 17 C 1015/2002 o zaplatenie sumy 312 000 Sk s príslušenstvom ako žalovaná. Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom z 25. apríla 2008, ktorým v časti sťažovateľku zaviazal zaplatiť žalobkyniam peňažnú sumu, v časti návrh žalobkyne v 1. rade a žalobkyne v 2. rade zamietol a v prevyšujúcej časti konanie zastavil. Žalobkyňu v 1. rade a žalobkyňu v 2. rade zaviazal nahradiť sťažovateľke trovy konania. Proti   tomuto   rozsudku   podali   obe   strany   odvolanie.   Krajský   súd   ako   súd   odvolací v napadnutej časti rozsudok okresného súdu zmenil, vo výroku o trovách konania rozsudok okresného súdu zrušil a v rozsahu zrušenia mu vec vrátil na ďalšie konanie.

O trovách   konania   rozhodol   okresný   súd   namietaným   uznesením   tak,   že sťažovateľku s poukazom na § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zaviazal   na   náhradu   trov   konania   žalobkyniam   a štátu.   Proti   namietanému   uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd namietaným uznesením tak, že namietané uznesenie okresného súdu potvrdil.

3. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla: „Prvostupňový   súd   rozsudkom   priznal   žalobkyniam   peňažný   nárok   vo   výške 39.431,80   Sk   (2   x   19.715,90   Sk)   a   vo   zvyšnej   časti   o zaplatenie   272.568,20   Sk (2 x 136.284,10 Sk) žalobu zamietol. Odvolací súd na základe zmeny právneho posúdenia základu údajného nároku v tejto časti zmenil prvostupňové rozhodnutie tak, že žalobkyniam právoplatne priznal z nimi uplatňovaného nároku sumu 57.117,80 Sk (2 x 28.558,90 Sk) a vo zvyšnej časti o zaplatenie 254.882,20 Sk (2 x 127.441,10 Sk) žalobu zamietol. Z uvedeného prehľadu a porovnania rozsahu žalobkyňami uplatňovaných nárokov [2 x   156.000   Sk   (teda   2   x   5.178,25   EUR)]   a   nárokov   súdmi   žalobkyniam   priznaných [2 x 19.715,90 Sk (teda 654,45 EUR) resp. 2 x 28.558,90 Sk (teda 974,98 EUR)] veľmi jednoznačne   a   nado   všetky   pochybnosti   vyplynulo,   že   žalobkyne   boli   v   súdnom   konaní úspešné len vo veľmi malej miere (odhliadnuc od presvedčenia sťažovateľa, že nemali byť úspešné   ani   v   tej).   Percento   úspešnosti   žalobkyňami   uplatňovaného   nároku   voči sťažovateľovi bolo v prvostupňovom rozhodnutí na úrovni len 13 % a v druhostupňovom rozhodnutí   na   úrovni   iba   18   %.   To   z   pohľadu   sťažovateľa   ako   žalovaného   zároveň znamenalo, že bol v súdnom konaní úspešný v rozsahu až 87 % resp. až 82 %.

Podľa   názoru   sťažovateľa   poskytnuté   porovnanie   významnej   prevahy   úspešnosti sťažovateľa ako žalovaného v súdnom konaní vo vzťahu k rovnako významnej neúspešnosti žalobkýň poskytlo nielen objektivizovaný pohľad na charakter súdneho konania a miery oprávnenosti   podanej   žaloby,   ale   sa   zároveň   malo   a   muselo   nevyhnutne   premietnuť do hodnotenia povinnosti nahradiť trovy konania vo vzťahu k obom sporovým stranám. Napriek námietkam a argumentom sťažovateľa však porušovateľ ako súd druhého stupňa spolu so súdom prvého stupňa v uvedenej právnej otázke nebrali ohľad na predkladané argumenty a svoje rozhodnutia založili na nesprávnom uvážení.“

4. Sťažovateľka je presvedčená, že na jej vec sa pri určovaní povinnosti nahradiť trovy konania malo uplatniť ustanovenie § 142 ods. 2 OSP tak, ako ho uplatnil okresný súd v pôvodnom   rozsudku sp.   zn. 17 C 1015/2002 z 25. apríla 2008, pretože podľa   názoru sťažovateľky   vyznieva   porovnanie   percentuálnej   úspešnosti   a neúspešnosti   strán   v spore celkom presvedčivo v jej prospech.

5. Sťažovateľka na podporu svojich tvrdení ďalej uviedla: „Pri hodnotení nároku na čiastočnú náhradu trov konania je zaužívaným pravidlom, že   sa   tento   nárok   určí   tak,   že   úspech   účastníka   konania,   ktorému   vzniká   povinnosť na náhradu   trov   konania,   sa   odpočíta   od   úspechu   účastníka,   ktorému   vzniká   právo na náhradu trov, a výsledok zakladá pomerný nárok na náhradu trov účelne vynaložených na uplatňovanie alebo bránenie práva. V danom konkrétnom prípade uvedený pomerný nárok sťažovateľa na náhradu trov konania predstavoval 74 % (87 % - 13 %) určených na základe prvostupňového rozhodnutia resp. predstavuje 64 % (82 % -18 %) v zmysle právoplatného rozsudku odvolacieho súdu. Keďže žalobkyne vo veci samej z neznámych pohnútok vychádzali zo svojich mylných predpokladov a domnienok, pričom za ich základ brali údaje z neporovnateľných a neprimeraných podkladov, výsledok sporu potom nemohol byť pre ne prekvapujúci. Neodôvodnené a neúmerne vysoké nároky žalobkýň uplatňované voči žalovanej preto nemôžu, pri posudzovaní vo vzťahu k objektivizovaniu týchto nárokov resp. ich východísk formou znaleckých posudkov, v nijakom prípade zakladať akýkoľvek priamy nárok žalobkýň v zmysle ust. 142 ods. 3 O. s. p., pretože toto ustanovenie sa má celkom   zrejme   uplatňovať   v   inom   type   prípadov,   ako   bola   prejednávaná   vec   (teda v prípadoch,   kedy   žalované   plnenie   a   následne   súdom   na   základe   znaleckého   posudku priznané   plnenie   nie   sú   vo   významne   hrubom   nepomere).   S   uvedenými   argumentmi   sa porušovateľ   ako   odvolací   súd   presvedčivým   spôsobom   nevysporiadal,   ale   len   zotrval na svojom už prv vyslovenom právnom názore.“

6.   Sťažovateľka   ďalej   tvrdí,   že   keďže   okresný   súd   v   jeho namietanom   uznesení prevzal   názor   vyslovený   krajským   súdom   v jeho   rozsudku   sp.   zn.   4   Co   21/2011 z 28. júna 2012,   ktorým   zrušil   rozsudok   okresného   súdu   vo   výroku   o trovách   konania a v rozsahu   zrušenia   vrátil   vec   na   ďalšie   konanie,   zasiahol   do   sťažovateľkinho   práva na spravodlivé súdne konanie a do jej práva na ochranu majetku, pretože jej musel uložiť finančnú povinnosť nahradiť trovy konania.

7.   Sťažovateľka   napokon   bez   bližšieho   zdôvodnenia   uviedla,   že   súdy   mali pri hodnotení okolností vziať do úvahy aj to, ako k žalobe a k samotnému súdnemu konaniu pristupovali žalobkyne a ako sťažovateľka, a osobnú situáciu sťažovateľky vrátane jej veku.

8. Na základe uvedených skutočností sa preto sťažovateľka domnieva, že všeobecné súdy   sa   v   odôvodnení   svojich   rozhodnutí   nedokázali   primeraným,   zrozumiteľným a jednoznačným   spôsobom   vysporiadať   s   jej   námietkami   a   argumentmi   a   ich   konanie a rozhodovanie sa preto vyznačuje vadami, ktoré viedli k porušeniu jej práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivé súdne konanie a práva na ochranu majetku.

9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol, že:„1.   Právo   sťažovateľa   Ľ.   U....   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a právo   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   uznesením   Krajského   súdu v Košiciach č. k. 4Co/214/2012-432 zo dňa 28.08.2013 spolu s uznesením Okresného súdu Košice č. k. 17C/1015/2002 zo dňa 27.09.2012 porušené bolo.

2.Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 4Co/214/2012-432 zo dňa 28.08.2013 spolu s uznesením Okresného súdu Košice II č. k. 17C/1015/2002 zo dňa 27.09.2012 a zároveň prikazuje Okresnému súdu Košice II, aby vo veci č. k. 17C/1015/2002 začal opätovne konať do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia....“

II.

10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   čl.   1   ods.   1   dodatkového   protokolu   každá   fyzická   alebo   právnická   osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného   záujmu   a za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Podľa § 142 ods. 2 OSP ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

Podľa § 142 ods. 3 OSP keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu; v takom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia.

11.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len  ,,zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.   Cieľom   predbežného   prerokovania   každého   návrhu   je   rozhodnúť   o   jeho prijatí   na   ďalšie   konanie   alebo   o   jeho   odmietnutí,   a   teda   vylúčení   z   ďalšieho   konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   zákonného   ustanovenia   návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K namietanému porušeniu práv sťažovateľky namietaným uznesením okresného súdu

12.   Ústavný   súd   vychádza   z   ústavného   princípu   subsidiarity   svojej   právomoci vo vzťahu ku všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   prislúcha   ústavnému   súdu   právomoc   zaoberať   sa   namietaným   porušením základného   práva   alebo   slobody   za   predpokladu,   že   právna   úprava   takémuto   právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

13. Vzhľadom na takto formulovaný princíp subsidiarity je v daných okolnostiach vylúčená   právomoc   ústavného   súdu   meritórne   konať   a   rozhodovať   o   sťažovateľkou uplatnených   námietkach   porušenia   jej   práv   namietaným   uznesením   okresného   súdu. Sťažovateľka sa mohla domáhať ochrany svojich práv podaním odvolania ako riadneho opravného prostriedku   na krajskom   súde,   v ktorého právomoci bolo posúdiť relevantné skutkové   a   právne   okolnosti   prípadu.   Túto   možnosť   sťažovateľka   aj   reálne   využila a namietané   uznesenie   okresného   súdu   už   bolo   predmetom   posúdenia   krajským   súdom pri rozhodovaní o odvolaní podanom sťažovateľkou. Ústavný súd preto sťažnosť v časti, v ktorej   smerovala   proti   namietanému   uzneseniu   okresného   súdu,   odmietol   podľa   §   25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu práv sťažovateľky namietaným uznesením krajského súdu

14. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   I.   ÚS   140/03,   IV.   ÚS   166/04,   IV.   ÚS   136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07).

15.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   rozhodovanie   o   trovách   konania   je   integrálnou súčasťou   občianskeho   súdneho   konania.   Otázka   náhrady   trov   konania   dosahuje ústavnoprávnu dimenziu len vtedy, pokiaľ by v procese interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení   všeobecne   záväzného   právneho   predpisu   zo   strany   všeobecného   súdu   bol obsiahnutý   prvok   svojvôle   alebo   extrémny   rozpor   s   princípom   spravodlivosti   (napr. v dôsledku   prepiateho   formalizmu)   či   celkom   nedostatočného   odôvodnenia   vydaného rozhodnutia.

16. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že v okolnostiach danej veci môže byť jeho   poslaním   len   overenie,   či   namietané   uznesenie   krajského   súdu   je   podložené relevantnými   úvahami,   teda   hlavne,   či   úvaha   o náhrade   trov   konania   vychádza z dostatočných skutkových zistení, či súd zvážil všetky kritériá, ktoré zvážiť mal, či je jeho rozhodnutie preskúmateľné a či medzi jeho skutkovými zisteniami a prijatými právnymi závermi nie je rozpor.

17. Sťažovateľka namieta, že v spore bola výrazne úspešnejšia ako žalobkyne a že krajský   súd   mal pri   rozhodovaní o náhrade trov   konania postupovať podľa   ustanovenia § 142 ods. 2 OSP, a nie podľa ustanovenia § 142 ods. 3 OSP, ktoré sa podľa jej názoru má uplatňovať v inom type prípadov.

18. Krajský súd k tomuto tvrdeniu sťažovateľky uviedol: «Stotožniť   sa   nemožno   ani   s   odvolacími   námietkami   žalovanej   v   tom   smere,   že rozhodnutím   súdu   prvého   stupňa   o   trovách   konania   boli   žalobkyne   neprimerane zvýhodnené a že vzhľadom na ich výsledný výrazný neúspech by mali niesť nevyhnutne negatívny následok („postih") za spôsob a najmä iracionálnu neprimeranosť uplatňovanej výšky nárokov voči nej. Boli by to práve žalobkyne, ktoré by rozhodnutím súdu prvého stupňa   o trovách   konania   podľa   pomeru   úspechu   boli   postihnuté   povinnosťou   nahradiť trovy konania žalovanej a to aj napriek tomu, že základ ich nároku bol nepochybne daný, k podaniu žaloby ich viedol postoj žalovanej, ktorá ich nárok neuznávala a aj v priebehu konania žiadala žalobu zamietnuť a (len) výška nároku bola ustálená až v súdnom konaní na   základe   vykonaného   dokazovania   vrátane   znaleckého   dokazovania   a   v   konečnom dôsledku aj úvahy súdu založenej na hodnotení výsledkov dokazovania a (aj) dokazovaním zistených skutočností pre kvantitatívne určenie výšky nároku. Práve vzhľadom na uvedené okolnosti   a   komplikovanosť   určenia   výšky   uplatňovanej   náhrady   rozhodnutie   o   trovách konania podľa ust. § 142 ods. 3 O. s. p. zodpovedá aj hľadisku spravodlivosti.»

19.   Po   preskúmaní   namietaného   uznesenia   krajského   súdu   a s poukazom   na   už citovanú   relevantnú   časť   jeho   odôvodnenia   ústavný   súd   konštatuje,   že   z namietaného uznesenia   krajského   súdu   nevyplýva   svojvôľa   ani   žiaden   extrémny   rozpor   s princípom spravodlivosti.   Krajský   súd   sa   v odôvodení   svojho   uznesenia   zaoberal   podstatnými odvolacími   argumentmi   sťažovateľky,   na   ktoré   dal   sťažovateľke   odpovede   podložené relevantnými úvahami. Krajský súd teda správne dospel k záveru, že v okolnostiach daného prípadu, keď rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku a od úvahy súdu, sa o trovách konania malo rozhodovať podľa § 142 ods. 3 OSP. Z už uvedeného vyplýva, že namietaným   uznesením   krajského   súdu   nemohlo   dôjsť   k namietanému   porušeniu sťažovateľkou označených práv.

20. Z dôvodu absencie príčinnej súvislosti medzi namietaným uznesením krajského súdu a   základným právom sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právom na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

21. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, a síce, že súdy mali pri hodnotení okolností vziať do úvahy aj to, ako k žalobe a k samotnému súdnemu konaniu pristupovali žalobkyne a ako   sťažovateľka,   a osobnú   situáciu   sťažovateľky   vrátane   jej   veku,   ústavný   súd   ju vyhodnotil   ako   zjavne   neopodstatnenú,   keďže   sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti nezdôvodnila tieto svoje tvrdenia, resp. k tejto časti sťažnosti neuviedla žiadne podporné argumenty.

22. Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. marca 2014