znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 89/2011-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. T. D., Ž., zastúpeného advokátkou JUDr. K. M., Ž., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky z 28. apríla 2010 sp. zn. 1 Tdo 13/2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. T. D. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 29. júla 2010 doručená sťažnosť Mgr. T. D. (ďalej len,,sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len  ,,dohovor“)   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tdo 13/2010 z 28. apríla 2010 (ďalej len,,uznesenie najvyššieho súdu“).

2.   Z obsahu   sťažnosti   a príloh   k nej   pripojených   vyplynulo,   že   sťažovateľ   bol rozsudkom Vojenského obvodového súdu Banská Bystrica (ďalej len,,prvostupňový súd“) sp. zn. 3 T 49/07 zo 4. novembra 2008 uznaný za vinného z trestného činu vydierania podľa § 235 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 a z trestného činu krádeže podľa § 247 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 na tam uvedenom skutkovom základe. Za to bol odsúdený podľa § 235 ods. 1 a § 35 ods. 2 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 2 roky, pričom podľa § 58 ods. 1 písm. a) a § 59 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 mu súd výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní 2 roky.

3.   Krajský   súd   v Trenčíne   (ďalej   len  ,,odvolací   súd“)   na   podklade   odvolania sťažovateľa preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov napadnutého rozsudku a zistil,   že   odvolanie obvineného je čiastočne dôvodné. Rozsudkom sp. zn. 2 Tov 6/2009 z   12.   mája   2009   odvolací   súd   zrušil   napadnutý   rozsudok   vo   výroku   o vine   vo   vzťahu k trestnému činu krádeže podľa § 247 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005, ako aj celý výrok o treste. Zároveň sám rozhodol tak, že obvineného sťažovateľa oslobodil   spod obžaloby pre trestný   čin   krádeže podľa   § 247 ods.   1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 a uložil mu pri nezmenenom výroku o vine vo vzťahu k trestnému činu vydierania podľa § 235 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005   trest   odňatia   slobody   na   1   rok,   pričom   mu   jeho   výkon   podmienečne   odložil   na skúšobnú dobu 18 mesiacov.

4. Proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   sťažovateľ   podal   dovolanie   na   najvyššom súde, ktorý uznesením napadnutým touto sťažnosťou dovolanie odmietol.

5. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu, ktorému vytýka, že svoje rozhodnutie založil na ustanoveniach § 2 ods. 5 a 6 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005, na čo neboli splnené zákonné   podmienky.   Podľa   sťažovateľa ,,Dovolací   súd   rozhodol   na   základe   aplikácie normy, ktorá nie je súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky a neboli splnené zákonom   predpísané   podmienky   na   jej   použitie   a   preto   porušil   právo   sťažovateľa   na spravodlivý proces priznaný čí. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.“. Ďalej sťažovateľ vytýka najvyššiemu súdu, že opomenul princíp spravodlivosti a uprednostnil (absolutizoval) formalizmus   vo   svojom   prístupe   k dovolacím   dôvodom.   V tejto   súvislosti   sťažovateľ uviedol: ,,Formálnym   odmietnutím   do   volacieho   dôvodu   podľa   §   371   písm.   i/   Tr.   por. dovolací súd odmietol vykonávať spravodlivosť. Aj záver dovolacieho súdu o správnosti právneho   posúdenia   skutku   musí   vychádzať   z   poznania   skutku.   Pravda   je   cesta   k spravodlivosti   a   ak   sa   dovolací   súd   vzdáva   práva   zistiť   pravdu   o   skutku,   nemôže spravodlivo rozhodnúť o správnosti právneho posúdenia skutku zisteného súdmi nižšieho stupňa.

Sťažovateľ vo svojej veci poukazuje na to, že obžaloba bola podaná pre štyri skutky. Zo   všetkých   skutkov   ho   usvedčoval   jediný   svedok   -   poškodený.   Okrem   jeho   výpovede neexistovali žiadne priame ani nepriame dôkazy svedčiace proti sťažovateľovi, čo potvrdil vo svojom rozhodnutí aj odvolací súd. Paradoxne súdy pri dvoch skutkoch poškodenému neuverili a sťažovateľ bol spod obžaloby oslobodený a pri dvoch skutkoch poškodenému uverili a sťažovateľ bol uznaným vinným.

Súdy posudzovali pravdivosť výpovede dvoch osôb bez ďalších dôkazov. Na jednej strane stojí výpoveď sťažovateľa ako občana, ktorý viedol bezúhonný život a policajta, ktorý bol v služobnej činnosti hodnotený nadriadenými kladne. Na strane druhej stojí poškodený, ktorý bol viackrát súdom potrestaný.

V prípade,   ak   má   slúžiť   výpoveď   svedka   ako   jediný   dôkaz,   preukazujúci   vinu obžalovaného,   bez   ďalších   podporných   dôkazov   (napr.   odborné   vyjadrenie,   znalecký posudok, stopy, výpovede svedkov či listinné dôkazy), musí byť tento dôkazný prostriedok jasný, logický, zrozumiteľný, presvedčivý, vierohodný a zároveň nesmie byť inými dôkazmi spochybniteľný   či   dokonca   vyvrátený.   Výpoveď   svedka   -   poškodeného   nebola   takým dôkazom a napriek tomu bol sťažovateľ odsúdený.“

6. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že najvyšší súd porušil   jeho   základné   právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a právo   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zrušil uznesenie najvyššieho súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Žiadal priznať aj primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € a náhradu trov konania. II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   (ďalej len,,zákon o ústavnom   súde“) každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   zákonného ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Ústavný   súd   pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo všeobecnosti platí, že ústavný súd je zdržanlivý, pokiaľ ide o zásahy do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. V trestných veciach to zvýrazňujú čl. 50 ods. 1 v spojení s čl. 142 ods. 1 ústavy tým, že stanovujú všeobecné súdy ako jediné oprávnené rozhodovať o vine a treste za trestné činy. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje,   že   mu   neprislúcha   hodnotiť   správnosť   skutkových   záverov   či   právneho posúdenia   veci   všeobecnými   súdmi,   pretože   nie   je   prieskumným   súdom,   nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti. Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti   nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie   zákonov   (vrátane   Trestného   zákona   a Trestného   poriadku)   s ústavou   alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či   závery   všeobecných   súdov   sú   dostatočne   odôvodnené,   resp.   či   nie   sú   arbitrárne s priamym dopadom   na   niektoré   zo   základných   ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Z týchto hľadísk potom ústavný súd posudzoval rozhodnutie   najvyššieho   súdu,   ktorým   bolo   odmietnuté   sťažovateľovo   dovolanie   proti rozsudku odvolacieho súdu.

10. Sťažovateľ v dovolaní uplatnil dovolacie dôvody uvedené v ustanovení § 371 ods. l písm. c) a i) Trestného poriadku spočívajúce v tom, že bolo zásadným spôsobom porušené jeho právo na obhajobu a že napadnuté rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. Najvyšší súd na vlastné odôvodnenie uznesenia v podstatnom uviedol: ,,Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne uvedených   procesných   a   hmotnoprávnych   vád,   ale   nie   na   revíziu   skutkových   zistení ustálených   súdmi   prvého   a druhého stupňa,   ani   k   preskúmavaniu   nimi   vykonaného dokazovania. Dovolanie má byť len výnimočným prielomom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd (§ 322 ods. 3, § 326 ods. 5 Tr. por.). Dovolací súd nie je všeobecnou   treťou   inštanciou   zameranou   na   preskúmavanie   všetkých   rozhodnutí   súdov druhého stupňa a samotnú správnosť a úplnosť skutkových zistení nemôže posudzovať už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, bez toho   aby   ich   mohol   podľa   zásad   ústnosti   a   bezprostrednosti   v   konaní   o   dovolaní   sám vykonávať.   Na   objasnenie   potrebných   okolností   prípadne   potrebných   na   rozhodnutie   o dovolaní môže vykonať dovolací súd len v obmedzenom rozsahu podľa § 379 ods. 2 Tr. por. Možnosti podania dovolania musia byť preto obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia opravná inštancia.

Preto   pri   posudzovaní   oprávnenosti   tvrdenia   o   existencii   dovolacieho   dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. je dovolací súd vždy viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa. V trestnej veci obvineného to teda znamená, že pre dovolací súd je rozhodujúce skutkové zistenie, podľa ktorého obvinený spáchal skutok tak, ako je uvedené v rozsudku odvolacieho súdu.

Pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. dovolací súd preskúmal, či v predmetnom prípade boli zásadným spôsobom porušené obhajobné práva obvineného. Súdne konanie je treba viesť takým spôsobom, aby došlo k zabezpečeniu všetkých základných práv obvineného, osobitne k zabezpečeniu jeho práva na efektívnu obhajobu.

Podľa § 2 ods. 5 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 orgány činné v trestnom konaní   postupujú   tak,   aby   bol   náležité   zistený   skutkový   stav   veci,   a   to   v   rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. S rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti   obvinenému,   ako   aj okolnosti,   ktoré svedčia v   jeho   prospech   a v   oboch   smeroch vykonávajú dôkazy, nečakajúc na návrh strán.

Podľa § 2 ods. 6 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 orgány činné v trestnom konaní hodnotia dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení   všetkých   okolností   prípadu   jednotlivo   i   v   ich   súhrne   nezávisle   od   toho,   či   ich obstarali orgány činné v trestnom konaní, alebo niektorá zo strán.

Proces dokazovania (a to nie len z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov, ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po vykonaní logických úsudkov v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne pravidlá, podľa ktorých by sa malo vychádzať v konkrétnom prípade pri určení rozsahu dokazovania   alebo   pri   hodnotení   obsahu   dôkazov,   pripadne   ich   vzájomnej   súvislosti. Jediným   všeobecným   pravidlom   určujúcim   rozsah   dokazovania   je   zásada   vyjadrená   vo vyššie citovanom ustanovení § 2 ods. 5 Tr. por. účinného do 1. januára 2006, podľa ktorej orgány   postupujú   tak,   aby   bol   náležité   zistený   skutkový   stav   veci,   a   to   v   rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie.

Zásada   voľného   hodnotenia   dôkazov,   vybudovaná   na   vnútornom   presvedčení orgánov činných v trestnom konám znamená teda myšlienkovú činnosť, ktorá vytvára pre súd možnosť dostatočného priestoru v rámci vlastnej úvahy k tomu, aby sám určil rozsah dokazovania a vykonal prípadnú selekciu navrhovaných dôkazov procesnými stranami v obsahovom   kontexte   významu   navrhovaných   dôkazov   niektorou   z   procesných   strán   v porovnám   s   množstvom,   kvalitou   a   závažnosťou   tých   dôkazov,   ktoré   už   boli   vo   veci vykonané.

Z   uvedených   dôvodov   dovolaciu   námietku   obvineného,   spočívajúcu   v   tvrdení,   že výpoveď poškodeného nie je hodnoverným dôkazom, je preto treba považovať z hľadiska naplnenia dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. za irelevantnú. V daných súvislostiach najvyšší súd konštatuje, že nie je možné v postupe orgánov činných v trestnom konaní vidieť žiadne porušenie zákonných záruk spravodlivého procesu. Obsah   trestného   spisu   neposkytuje   žiaden   podklad   o   tom,   že   by   vyšetrovateľ   v   rámci prípravného   konania   a   vojenský   obvodový,   resp.   krajský   súd   pri   vykonávaní   úkonov súdneho konania postupovali v rozpore s vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami ako aj, že by vykonali relevantné dôkazy nezákonným spôsobom.

Z uvedeného je zrejmé, že v rozsahu námietok obvineného nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por., a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolanie obvineného na neverejnom zasadnutí odmietol.“

11. Pred predbežným prerokovaním sťažnosti ústavný súd túto zaslal na vyjadrenie najvyššiemu súdu, ktorý vo vyjadrení z 20. decembra 2010 zotrval na použitej argumentácii v súvislosti s dovolaním tak, ako je rozvedená v napadnutom uznesení, a navrhol sťažnosť sťažovateľa odmietnuť.

12.   Vychádzajúc z   uvedených   mantinelov   posudzovania   rozhodnutí   všeobecných súdov vrátane najvyššieho súdu ústavný súd uzatvára:

V uvedenej časti odôvodnenia uznesenia najvyšší súd zrozumiteľným a dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré dovolanie sťažovateľa odmietol. Podľa ústavného súdu postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší súd v danom prípade   neporušil   základné   právo   na   súdnu   ochranu   sťažovateľa.   Najvyšší   súd   dal sťažovateľovi   v napadnutom   uznesení   podrobnú   odpoveď   na   to,   prečo   neboli   naplnené dôvody   dovolania   podľa   §   371   ods.   1   písm.   c)   a   i)   Trestného   poriadku.   Odôvodnenie uznesenia   najvyššieho   súdu   nevykazuje   všeobecný   charakter,   naopak   najvyšší   súd primeraným spôsobom reaguje na konkrétne dovolacie námietky sťažovateľa. Konštatuje, že dovolací súd v zásade nie je skutkovým súdom, a v závere uvádza, že vzhľadom na absenciu dôvodov dovolania podľa § 371 Trestného poriadku dovolanie odmietol podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku.  

13. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže   sama osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným (m. m.   II. ÚS 134/09). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol   nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu   iba v prípade,   ak by ten   bol svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O svojvôli   pri   výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto   nedostatky   nevykazuje,   a preto   bolo   potrebné   sťažnosť   odmietnuť   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

14. Nad rámec potreby, avšak reagujúc na sťažnostné námietky sťažovateľa ústavný súd uvádza:

Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd postupoval bez opory v zákone podľa § 2 ods. 5 a 6 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 napriek tomu, že obžaloba bola podaná na prvostupňovom súde za účinnosti nového Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006, podľa   ktorého mali všeobecné   súdy   v jeho trestnej   veci   postupovať. Ani z obsahu   odôvodnenia   uznesenia   najvyššieho   súdu   a ani   z jeho   vyjadrenia   doručeného ústavnému   súdu   pritom   nevyplýva   dôvod   aplikácie   uvedených   ustanovení   v konaní o dovolaní   najvyšším   súdom.   Z pohľadu   ústavného   súdu   je   však   významný   charakter a obsah uvedených ustanovení, ktoré tak tzv. starý, ako aj tzv. nový Trestný poriadok radia medzi základné zásady trestného konania. Ustanoveniam § 2 ods. 5 a 6 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 tak, ako ich v odôvodnení napadnutého uznesenia citoval najvyšší súd, zodpovedajú ustanovenia § 2 ods. 10 a 12 Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006.

Podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 orgány činné v   trestnom   konaní postupujú tak, aby bol zistený   skutkový   stav   veci,   o   ktorom   nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.

Podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 orgány činné v   trestnom   konaní   a   súd   hodnotia   dôkazy   získané   zákonným   spôsobom   podľa   svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

15.   Z uvedeného   vyplýva,   že   najvyšším   súdom   uvádzané   (aplikované)   základné zásady trestného konania mali obdobné normatívne vyjadrenie tak v starom ako aj v novom Trestnom   poriadku,   a preto   sú   úvahy   sťažovateľa   ústavne   irelevantné.   Navyše   možno uviesť, že najvyšší súd poukazom na tieto zásady reagoval na tvrdený dôvod dovolania – zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu – k čomu môže dôjsť nielen v konaní pred súdom, ale aj v prípravnom konaní.

16. Vo vzťahu k ostatným sťažnostným dôvodom možno uviesť, že tak ako ústavný súd, ani najvyšší súd ako dovolací súd v trestných veciach nie je skutkovým súdom, ktorý by   bol   oprávnený   skúmať   skutkovú   stránku   veci.   Ustanovenie   §   371   ods.   1   písm.   i) Trestného poriadku výslovne vylučuje, aby dovolací súd skúmal alebo menil správnosť a úplnosť zisteného skutku. Revízia skutkových zistení dovolacím súdom by preto zakladala postup contra constitutionem (čl. 2 ods. 2 ústavy). Dovolaciemu súdu prislúcha v tomto smere   výlučne   posúdenie   právnej   kvalifikácie   zisteného   skutku.   Z obsahu   odôvodnenia uznesenia   najvyššieho   súdu vyplýva, že sťažovateľ v dovolaní (rovnako ako neskôr v sťažnosti) uviedol, že považuje výpoveď poškodeného za účelovú a nehodnovernú. Podľa jeho presvedčenia (formulovaného v dovolaní) mu vina nebola preukázaná a súd nesprávne právne posúdil zistený skutok, keďže skutok, z ktorého je obvinený, sa nestal. Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľ sa v dovolaní dovolával revízie skutkových zistení, na čo mu dal najvyšší súd jasnú, zákonnú a ústavne konformnú odpoveď, v zmysle ktorej je pre dovolací súd rozhodujúce skutkové zistenie, že sťažovateľ ako obvinený spáchal skutok tak, ako to je uvedené v rozsudku odvolacieho súdu. Na tomto závere neprislúcha ústavnému súdu nič meniť, a preto je sťažnosť aj v tejto časti zjavne neopodstatnená.  

17. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd   nemohol   rozhodovať   o ďalších   návrhoch   sťažovateľa,   ktoré   sú   viazané   na   to,   že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie uznesenia najvyššieho súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie, primerané finančné zadosťučinenie, náhrada trov konania).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. marca 2011