znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 89/2010-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2010 v senáte zloženom   z predsedu   Milana   Ľalíka, zo   sudkyne   Marianny   Mochnáčovej   a   sudcu   Petra Brňáka prerokoval sťažnosť MUDr. R. B., Č., zastúpeného advokátkou JUDr. M. B., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Martin   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 6 C 359/2001 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo MUDr. R. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Martin   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   6 C 359/2001 p o r u š e n é   b o l o.

2. MUDr. R. B. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur),   ktoré j e   Okresný   súd   Martin p o v i n n ý   zaplatiť   mu   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Martin j e   p o v i n n ý   uhradiť MUDr. R. B. trovy právneho zastúpenia v sume   292,38   €   (slovom   dvestodeväťdesiatdva   eur   a tridsaťosem   centov)   na   účet   jeho právnej zástupkyne JUDr. M. B., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. I. ÚS 89/2010-14   z   31.   marca   2010   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   konanie sťažnosť   MUDr.   R.   B.,   Čadca   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. M. B., Ž., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 359/2001.

Sťažovateľ v sťažnosti opísal doterajší priebeh konania a uviedol: „... od doručenia spisu odporcovi v roku 2001 bolo v predmetnej veci vytýčené 1. pojednávanie až na deň 5. 10.   2005,   teda   odporca   bol   4   roky   nečinný…   od   podania   môjho   žalobného   návrhu spísaného   dňa   31.   1.   1995   napriek   tomu,   že   od   jeho   podania   uplynulo   do   vyhlásenia rozsudku odporcom dňa 4. 3. 2009 viac ako 14 rokov, nebolo právoplatne skončené konanie vo veci. Rozsudok odporcu bol vyhlásený dňa 4. 3. 2009, teda po 8 rokoch odo dňa začatia konania v predmetnej veci u odporcu po jej prikázaní z dôvodu vhodnosti...

Celý   postup   odporcu   v   tomto   konaní   vedenom   už   pod   novým   č.   k.   6C   359/01 považujem   za   konanie,   kde   vážne   boli   poškodené   moje   procesné   práva   na   rýchle a spravodlivé prejednanie a skončenie veci...

mám   za   to,   že   v   konaní   tohto   prvostupňového   súdu   došlo   k   neprimeraným, neodôvodneným a značným prieťahom v konaní vedenom pod č. k. 6C 359/01 po doručení žalobného návrhu spísaného dňa 31. 1. 1995.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„Právo MUDr. R. B…, trvale bytom Č…, priznané čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane   ľudských práv   a základných slobôd,   v konaní   vedenom   na Okresnom   súde   v Martine,   pod   sp.   zn.   č.   k.   6   C   359/01,   aby   sa   vec   prerokovala   bez zbytočných prieťahov, bolo porušené.

MUDr.   R.   B.   sa   priznáva   primerané   zadosťučinenie   vo   výške   51 450,57   € (1 550 000,- Sk)..., ktoré je odporca - Okresný súd Martin povinný zaplatiť sťažovateľovi MUDr. R. B. v lehote dvoch mesiacov od vydania nálezu Ústavného súdu SR.

Okresný súd Čadca je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia MUDr. R. B. na účet právnej zástupkyne, Advokátskej kancelárie JUDr. M. B., s. r. o. založený v…, a to v lehote 15 dní od právoplatnosti nálezu.“

Predsedníčka okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr 352/10 z 20. apríla 2010,   ktoré   bolo   ústavnému   súdu   doručené   26.   apríla   2010,   podrobne   opísala   priebeh konania vedeného okresným súdom a uviedla:

„V   uvedenej   veci   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   rozhodol   dňa   4.   mája   2006 Nálezom   pod   č.   I.   ÚS   19/06-32,   v   ktorom   konštatoval   porušenie   základného   práva obchodnej spoločnosti S., spol. s r.o. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 60.000,- Sk.

Od rozhodnutia   Ústavného súdu Slovenskej republiky Okresný súd   Martin   konal plynulo. V období od 12. 5. 2006 do 20. 5. 2008 (teda dva roky) sa spis nachádzal na Krajskom súde Žilina a v tomto období neboli spôsobené prieťahy v konaní Okresným súdom   Martin.   Po   vrátení   spisu   Krajským   súdom   Žilina   dňa   20.   5.   2008   súd   konal, rozhodoval v primeraných lehotách o procesných návrhoch účastníkov a dňa 4. 3. 2009 vyhlásil rozsudok. Opätovne od 10. 6. 2009 do 29. 1. 2010 sa spis nachádzal na Krajskom súde Žilina. Po vrátení spisu zákonný sudca konal a daň 6. 4. 2010 vyhlásil rozsudok. Podľa nášho názoru súd postupoval štandartne bez zbytočných prieťahov. Tvrdenia sťažovateľa, že od doručenia spisu v roku 2001 bolo vytýčené jedno pojednávanie (dňa 5. 10. 2005), teda súd bol nečinný 4 roky, sú zavádzajúce. Ešte Okresný súd Čadca dňa 21. 6. 2000 prerušil konanie do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Čadca pod sp. zn. 6C/895/1998. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 5. 12. 2000. V období prerušenia konania neplynuli žiadne lehoty a súd pravidelne zisťoval (14. 2. 2003, 23. 2. 2004), či konanie vedené pod sp. zn. 6C/895/1998 je právoplatne skončené. Okresný súd Čadca na žiadosť súdu nereagoval. Sudca začal konať vytýčením termínu na deň   5.   10.   2005.   Subjektívne   prieťahy   vo   veci   od   prvého   rozhodnutia   Ústavného   súdu Slovenskej republiky som nezistila…

Pokiaľ by však predsa Ústavný súd Slovenskej republiky v danom prípade vyhlásil porušenie práva navrhovateľa, sme toho názoru, že nešlo o výrazný zásah (porušenie).“

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   v sťažnosti   aj   vo   vyjadrení   z 3.   mája   2010 a predsedníčka okresného súdu vo vyjadrení z 20. apríla 2010 oznámili ústavnému súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ spolu s ďalšími žalobcami 1. februára   1995   podali   Okresnému   súdu   Žilina   návrh   na   začatie   konania,   ktorým   sa domáhali   od   obchodnej   spoločnosti   S.,   spol.   s   r.   o.   (ďalej   len   „žalovaný“),   vydania bezdôvodného obohatenia z dôvodu neoprávneného užívania nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcov.   Konanie bolo   vedené   Okresným   súdom   Žilina   pod   sp.   zn.   20 C 99/2005.   Na základe uznesenia Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23 Nc 322/1998 zo   16.   novembra   1998,   ktorým   boli   sudcovia   Okresného   súdu   Žilina   vylúčení z prerokúvania predmetnej veci, bola vec prikázaná na ďalšie konanie Okresnému súdu Čadca, ktorý vo veci konal pod sp. zn. 6 C 1094/1998. Následne aj sudcovia tohto súdu boli vylúčení z prerokúvania predmetnej veci, a to na základe uznesenia krajského súdu sp. zn. 6 Nc 73/2001 z 30. marca 2001, ktorým bola vec prikázaná na ďalšie konanie okresnému súdu, ktorý v predmetnej veci konal od 22. augusta 2001 a konanie viedol pod sp. zn. 6 C 359/2001.

Ústavný súd nálezom č. k. I. ÚS 19/06-32 zo 4. mája 2006 (ďalej len „nález zo 4. mája 2006“) vyslovil porušenie základného práva žalovaného na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 359/2001, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 60 000 Sk a náhradu trov konania.

Žalovaný   4.   augusta   2006   podal   Európskemu   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   aj „ESĽP“) sťažnosť smerujúcu proti Slovenskej republike pre porušenie práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   C   359/2001   v   spojení   s   predchádzajúcim   konaním Okresného súdu Čadca a Okresného súdu Žilina. Európsky súd pre ľudské práva rozsudkom zo   16.   decembra   2008   rozhodol   o   sťažnosti   žalovaného   č.   32836/06   tak,   že   vyslovil porušenie jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a Slovenskú republiku zaviazal na náhradu sumy 4 000 € žalovanému z titulu náhrady nemajetkovej ujmy.

V náleze ústavného súdu zo 4. mája 2006 bol z pripojeného spisu okresného súdu ustálený tento priebeh konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 6 C 359/2001:«-   1.   február   1995   –   žalobcovia   sa   žalobou   podanou   Okresnému   súdu   Žilina domáhali od sťažovateľky a spol. vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 86 294,20 Sk s príslušenstvom z dôvodu bezdôvodného užívania ich nehnuteľnosti (konanie bolo pred Okresným súdom Žilina vedené pod sp. zn. 20 C 99/95);

- 16. november 1998 – Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 23 Nc 322/98 rozhodol o vylúčení sudcov Okresného súdu Žilina z prejednávania a rozhodovania veci vedenej   pod sp.   zn.   20 C 99/95   a vec prikázal   na ďalšie konanie Okresnému súdu Čadca;

- 30. marec 2001 – krajský súd uznesením sp. zn. 6 Nc 73/01 rozhodol o vylúčení sudcov Okresného súdu Čadca z prejednávania a rozhodnutia veci vedenej pod sp. zn. 6 C 1094/98 a vec prikázal na ďalšie konanie okresnému súdu;

- 22. august 2001 – spis bol doručený okresnému súdu, kde bolo konanie vedené pod sp. zn. 6 C 359/01;

- 15. november 2001 – okresný súd zisťoval, či už bolo skončené konanie vedené na Okresnom súde Čadca pod sp. zn. 6 C 895/98;

- 20. november 2001 – okresný súd zistil, že spis sp. zn. 6 C 895/98 bol Okresným súdom Čadca zapožičaný okresnému súdu k sp. zn. 5 C 360/01;

- 9. január 2002 – okresný súd zistil, že zapožičaný spis sp. zn. 6 C 895/98 bol vrátený Okresnému súdu Čadca;

- 14. február 2003 – okresný súd žiadal, aby Okresný súd Čadca oznámil, či konanie vedené pod sp. zn. 6 C 895/98 bolo už právoplatne skončené;

- 23. február 2004 - okresný súd žiadal, aby Okresný súd Čadca oznámil, či konanie vedené pod sp. zn. 6 C 895/98 bolo už právoplatne skončené;

- 8. november 2004 – okresnému súdu bolo doručené podanie právnej zástupkyne žalobcu v I. rade, ktorým sa informovali na stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 5 C 360/01, avšak toto podanie bolo nesprávne založené do spisu sp. zn. 6 C 359/01;

- 17. február 2005 – okresný súd oznámil právnej zástupkyni žalobcu v I. rade, že podanie doručené okresnému súdu 8. novembra 2004 nekorešponduje s obsahom spisu (6 C 359/01) a netýka sa predmetnej veci;

- 16. marec 2005 – právna zástupkyňa žalobcu v I. rade oznámila okresnému súdu, že ich podanie z 8. novembra 2004 bolo adresované do spisu sp. zn. 5 C 360/01, a teda bolo založené do nesprávneho spisu;

- 10. jún 2005 – právna zástupkyňa žalobcov žiadala informáciu o stave konania;

- 6. september 2005 – okresný súd nariadil pojednávanie na 5. október 2005;

-   5.   október   2005   –   pojednávanie   bolo   po   vypočutí   účastníkov,   ktorí   navrhli vykonanie ďalších dôkazov odročené na neurčito s tým, že účastníci písomne predložia návrhy na dokazovanie a bude pripojený spis Okresného súdu Žilina sp. zn. 17 C 979/92;

- 28. október 2005 – sťažovateľka predložila návrhy na dokazovanie;

-   7.   november   2005   –   žalobcovia   sa   vyjadrili   k   sporu   a   doložili   právoplatné osvedčenie o dedičstve po zomrelom žalobcovi v IV. rade, ako aj potvrdenie, že začalo konanie o dodatočnom prejednaní dedičstva po tomto poručiteľovi;

- 24. január 2006 – okresný súd nariadil pojednávanie na 10. február 2006;

- 10. február 2006 – pojednávanie po vypočutí účastníkov a zistení, že 28. novembra 2005 zomrel žalobca v V. rade, a objasnení okruhu jeho dedičov, bolo bez uvedenia dôvodu odročené na 27. február 2006;

-   27.   február   2006   –   okresný   súd   na   pojednávaní   rozhodol   vo   veci   rozsudkom (rozsudok bol expedovaný účastníkom 29. marca 2006).

Podľa zistenia ústavného súdu sa proti rozsudku okresného súdu odvolali obidve sporové strany.»

Ústavný   súd   z   príslušného   spisu   okresného   súdu   a   z   vyjadrenia   predsedníčky okresného súdu k sťažnosti zistil tento priebeh posudzovaného súdneho konania:

- 12. mája 2006 bol spis okresného súdu predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaniach   podaných   sťažovateľom   spolu   s   ostatnými   žalobcami   i   žalovaným   proti rozsudku okresného súdu z 27. februára 2006 (ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcom sumu 922 164 Sk s príslušenstvom, v prevyšujúcej časti bola žaloba zamietnutá a žalobcom bol priznaný nárok na náhradu trov konania),

- 31. januára 2008 bol spis predložený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pre účely rozhodnutia o námietke zaujatosti sudcov krajského súdu vznesenej odporcom,

- 10. apríla 2008 bol spis vrátený krajskému súdu spolu s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Nc 8/2008 z 11. apríla 2008, ktorým bolo rozhodnuté, že sudcovia krajského súdu nie sú vylúčení z prerokovania veci,

-   22.   apríla 2008   krajský   súd uznesením   sp.   zn.   8   Co 248/2006   zrušil   rozsudok okresného súdu z 27. februára 2006 a vec mu vrátil na ďalšie konanie,

-   20.   mája 2008   bol   spis   po   dvoch   rokoch   od   jeho   predloženia   krajskému   súdu vrátený okresnému súdu na ďalšie konanie,

- 11. augusta 2008 okresný súd uznesením č. k. 6 C 359/2001-477 zastavil konanie o žalobe žalobcov v 12., 13. a 14. rade,

-   11.   augusta   2008   okresný   súd   uznesením   č.   k.   6   C   359/2001-479   pripustil žalobcami navrhnutú zmenu žaloby,

- 18. septembra 2008 doručili žalobcovia vrátane sťažovateľa okresnému súdu návrh na pripustenie zmeny ich žaloby o alternatívny petit,

- 30. septembra 2008 sa vo veci konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené pre účely opätovného   predvolania   svedkov   navrhnutých   žalovaným,   ktorí   sa   z   pojednávania ospravedlnili,

- 2. októbra 2008 bolo okresnému súdu doručené podanie žalobcov,

-   žalovaný   na   pojednávaní   5.   novembra   2008   doručil   okresnému   súdu   písomné vyjadrenie z 3. novembra 2008 k písomným podaniam žalobcov,

- 5. novembra 2008 sa konalo ďalšie pojednávanie, na ktorom boli vypočutí prítomní svedkovia   a   pojednávanie   bolo   odročené   na   účely   predvolania   ďalších   účastníkmi navrhnutých svedkov,

-   10.   decembra   2008   doručili   žalobcovia   vrátane   sťažovateľa   okresnému   súdu doplnenie svojho návrhu na pripustenie zmeny žaloby o alternatívny petit,

-   žalovaný   na   pojednávaní   16.   decembra   2008   doručil   okresnému   súdu   písomné vyjadrenie z 15. decembra 2008 k písomným podaniam žalobcov,

-   16.   decembra   2008   sa   konalo   pojednávanie,   na   ktorom   boli   vypočutí   prítomní svedkovia   a   pojednávanie   bolo   odročené   na   účely   predvolania   ďalších   účastníkmi navrhnutých svedkov,

-   4.   februára   2009   okresný   súd   uznesením   č.   k.   6   C   359/2001-541   nepripustil žalobcami   navrhovanú   zmenu   žaloby   doručenú   18.   septembra   2008   a   doplnenú 10. decembra 2008,

- 11. februára 2009 sa konalo vo veci pojednávanie, na ktorom bol vypočutý ďalší svedok,   bolo ukončené dokazovanie a pojednávanie bolo odročené na účely vyhlásenia rozsudku na 4. marec 2009,

-   4.   marca   2009   bol   na   pojednávaní   vyhlásený   rozsudok   okresného   súdu   č.   k. 6 C 359/2001-568   (ďalej   len   „rozsudok   zo   4.   marca   2009“),   ktorým   bola   žalovanému uložená povinnosť zaplatiť sťažovateľovi ako žalobcovi v 1. rade sumu 643,50 € s úrokom z omeškania, žalobcovi v 2. rade sumu 643,50 € s úrokom z omeškania, žalobcovi v 3. rade sumu 1 223,70 € s úrokom z omeškania, žalobcovi vo 4. rade sumu 643,50 € s úrokom z omeškania a žalobcovi v 9. rade sumu 643,50 € s úrokom z omeškania a žaloba bola vo vzťahu k týmto žalobcom v prevyšujúcej časti zamietnutá. Žaloba žalobcov v 5., 6., 7. a 8. rade   a   žalobcov   v   10.   a   11.   rade   bola   zamietnutá   v   celom   rozsahu.   Zároveň   boli žalobcovia v 1. až 11. rade zaviazaní na náhradu trov konania žalovaného, na náhradu trov štátu a na náhradu trov štátu bol zaviazaný aj žalovaný,

-   10.   júna   2009   bol   spis   predložený   krajskému   súdu   pre   účely   rozhodnutia o odvolaniach podaných žalobcami proti rozsudku okresného súdu zo 4. marca 2009,

- 15. decembra 2009 krajský súd rozsudkom č. k. 8 Co 191/2009-679 (ďalej len rozsudok z 15. decembra 2009“) rozsudok okresného súdu zo 4. marca 2009 potvrdil „vo výrokoch, ktorými odporcu zaviazal k povinnosti zaplatiť navrhovateľovi 1/ sumu 3.797,70 €, navrhovateľovi 2/ sumu 643,50 €, navrhovateľovi 3/ sumu 1.223,70 € s 19,5 % úrokom z omeškania od 2. 1. 1996 do zaplatenia a vo zvyšnej časti, v ktorej súd návrh navrhovateľov 1/,   2/,   3/   zamietol“, zrušil   a   vrátil   na   ďalšie   konanie „vo   výrokoch,   ktorými   zaviazal odporcu k povinnosti zaplatiť navrhovateľovi 4/ sumu 643,50 €, navrhovateľovi 9/ sumu 643,50   €   s 19,5   %   úrokom   z   omeškania   od   2.   1.   1996   do   zaplatenia,   ktorým   návrh navrhovateľov 5/, 10/ a 11/ v celom rozsahu zamietol a vo výrokoch o trovách konania“. Zároveň   zrušil   výrok   rozsudku   okresného   súdu   zo   4.   marca   2009   o   zamietnutí   návrhu žalobcov – navrhovateľov v 6., 7. a 8. rade a na základe späťvzatia návrhu konanie o ich návrhu zastavil [ústavný súd sa po oboznámení s obsahom rozsudku krajského súdu z 15. decembra   2009   konštatuje,   že   zrejmou   chybou   v   písaní   vo   výrokovej   časti   aj   v   časti odôvodnenia   bol   potvrdený   rozsudok   okresného   súdu   zo   4.   marca   2009   vo   vzťahu   k sťažovateľovi   – žalobcovi v   1.   rade   nesprávne,   keď namiesto sumy 643,50   €,   ktorú   je povinný žalovaný zaplatiť sťažovateľovi (uvedenej v rozsudku okresného súdu zo 4. marca 2009), bola uvedená suma 3 797,70 €, pozn.],

- 15. decembra 2009 krajský súd uznesením č. k. 8 Co 191/2009-690 rozhodol, že žalovanému vo vzťahu k žalobcom v 1., 2. a 3. rade náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva,

- 29. januára 2010 bol spis vrátený okresnému súdu,

-   1.   februára   2010   bol   daný   pokyn   na   doručovanie   rozhodnutí   krajského   súdu účastníkom,

- 11. februára 2010 žalobcovia vo 4., v 5., 9., 10. a 11. rade doručili okresnému súdu návrh na pripustenie zmeny žaloby o alternatívny petit,

- 25. februára 2010 bol nariadený termín pojednávania na 6. apríl 2010 a okresný súd uznesením pripustil žalobcami navrhnutú zmenu žaloby,

- 6. apríla 2010 sa vo veci konalo pojednávanie, na ktorom boli vypočutí prítomní účastníci a vo veci bol vyhlásený rozsudok,

- 14. apríla 2010 bolo písomné vyhotovenie rozsudku okresného súdu zo 6. apríla 2010 zaslané účastníkom.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom.   Ústavný   súd   si   pri výklade práva   na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov osvojil judikatúru   ESĽP k čl. 6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   veci   v   primeranej   lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie môže   odročiť   len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru),   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1.   Pokiaľ   ide   o   kritérium   právna   a   faktická   zložitosť   veci,   predmetom   konania vedeného okresným súdom je rozhodovanie o návrhu na vydanie bezdôvodného obohatenia z titulu neoprávneného užívania nehnuteľností vo vlastníctve žalobcov žalovaným. Predmet tohto   súdneho   konania   nie   je možné   považovať   po   právnej   stránke   za   zložitý,   pretože obdobná agenda tvorí bežnú rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov. Je možné pripustiť určitú   faktickú   zložitosť   veci   súvisiacu   jednak   s   vykonaním   dôkazov,   ako   aj   s vyhodnotením dôkazného materiálu, avšak neprimeraná dĺžka posudzovaného konania nie je v danej veci adekvátna faktickej zložitosti veci.

2.   Správanie   účastníkov   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom,   či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48 ods.   2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   pri   preskúmaní   spisu   zistil   okolnosti,   ktorými   sťažovateľ   čiastočne prispel k prieťahom v konaní okresného súdu. Sťažovateľ bol ako žalovaný účastníkom konania,   ktorého   stav   bol   súdom   zisťovaný   a   pre   vedenie   ktorého   bolo   posudzované konanie právoplatne prerušené. Napriek uvedenému sťažovateľ nevyvinul žiadnu aktivitu, ktorou   by   okresný   súd   žiadal   o   pokračovanie   v   konaní   z   dôvodu   zániku   prekážky vymedzenej v uznesení o prerušení konania. V tomto období sťažovateľ učinil len zmätočné podanie, ktoré sa týkalo iného ako posudzovaného konania.

Ústavný súd konštatuje, že opakované zmeny petitu žaloby zo strany sťažovateľa je tiež   možné   hodnotiť   ako   také   správanie   sťažovateľa,   ktoré   čiastočne   prispelo   k   dĺžke posudzovaného konania.

3. Ďalším kritériom, podľa   ktorého ústavný súd hodnotil, či   v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd posudzoval namietané konanie ako celok, a preto nemohol opomenúť, že konanie začalo pred viac ako 14 rokmi (žalobou podanou 1. februára 1995), a to napriek tomu, že okresný súd vo veci konal až od 22. augusta 2001.

Od   postúpenia   veci   okresnému   súdu   22.   augusta   2001   do   doručenia   sťažnosti ústavnému súdu 26. júna 2009 bolo konanie vedené okresným súdom v trvaní viac ako 8 rokov.

Okresný   súd   v   období   4   rokov,   od   22.   augusta   2001   až do   6.   septembra   2005, zisťoval   stav   iného   konania,   do   právoplatného   ukončenia   ktorého   bolo   posudzované konanie prerušené ešte právoplatným uznesením Okresného súdu Čadca, ktorý konal vo veci pred jej prikázaním okresnému súdu. Na uznesenie o prerušení konania poukázala predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti a uviedla, že okresný súd vzhľadom na existenciu tohto uznesenia dôvodne v uvedenom období vo veci nevykonával úkony smerujúce k jej prerokovaniu a rozhodnutiu.

Podľa názoru ústavného súdu napriek existencii uznesenia o prerušení konania je vymedzené obdobie nutné hodnotiť ako neefektívnu činnosť okresného súdu, a to z dôvodu neefektívneho a bezvýsledného zisťovania stavu iného konania v tak neprimerane dlhom období, pričom okresný súd 6. septembra 2005 pristúpil k vykonávaniu úkonov vo veci, aj keď z obsahu spisu nevyplýva žiaden výsledok o zisťovanom stave iného konania.

K prieťahom vo vymedzenom období činnosti okresného súdu sa však istou mierou pričinil   aj   sťažovateľ,   ktorý   bol   počas   celého   tohto   obdobia   pasívny   tak,   ako   to   je vymedzené v 1. bode tejto časti sťažnosti.

K dĺžke konania vedeného okresným súdom v trvaní viac ako 8 rokov nesporne prispela aj skutočnosť, že krajský súd rozhodoval o odvolaniach účastníkov proti rozsudku okresného súdu z 27. februára 2006 v trvaní 2 rokov (od 12. mája 2006 do 20. mája 2008, a to aj z dôvodu nutnosti rozhodnutia najvyššieho súdu o námietke zaujatosti voči sudcom krajského súdu vznesenej žalovaným).

Pre ďalšie obdobie konania okresného súdu nie sú charakteristické prieťahy. Okresný súd v období po 20. máji 2008, teda aj v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu, ako aj v nasledovnom období vo veci priebežne vykonával úkony smerujúce k rozhodnutiu vo veci a 6. apríla 2010 vo veci vyhlásil rozsudok, ktorý následne aj doručil účastníkom. Ako to už bolo uvedené, k dĺžke konania okresného súdu v tomto období čiastočne prispeli opakované zmeny návrhu podávané sťažovateľom.

Ústavný súd vzhľadom na dĺžku posudzovaného konania ako celku v trvaní viac ako 14 rokov a na zistené prieťahy v konaní okresného súdu v období od 22. augusta 2001 až do 6. septembra 2005 vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a   jeho   práva   na   prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Vzhľadom   na   to,   že   v   čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu,   ako   aj   v   čase rozhodovania ústavného súdu okresný súd vo veci riadne konal a rozsudkom zo 4. apríla 2010   vo veci   aj rozhodol,   ako aj vzhľadom   na to,   že sťažovateľ   nenavrhoval prikázať okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov, neprichádzalo do úvahy, aby ústavný súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde, t. j. aby prikázal, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou nečinnosťou, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume 51 450,57 € z dôvodov uvedených v sťažnosti poukazujúc najmä na dlhotrvajúcu právnu neistotu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   celkovú   dobu   posudzovaného   súdneho   konania   a   jeho priebeh,   na mieru zavinenia sťažovateľa a mieru zavinenia okresného súdu na vzniknutých prieťahoch v posudzovanom konaní ústavný súd považoval priznanie sumy 2 000 € sťažovateľovi za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd napokon   podľa   § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde   vyčíslil   trovy konania za dva úkony právnej pomoci podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Odmena za jeden úkon právnych služieb je 1/6 z výpočtového základu. Za jeden úkon vykonaný v roku 2009 patrí advokátke odmena z výpočtového základu 695,41 €, t. j. 115,90 €, a režijný paušál 6,95 €, teda spolu 122,85 €. Advokátka vykonala v roku 2009 dva právne úkony, za ktoré jej prináleží odmena 2-krát po 115,90 € a režijný paušál 2-krát po 6,95 €, t. j. spolu 245,70 €. Trovy právneho zastúpenia spolu s 19 % DPH predstavujú celkovú sumu 292,38 €.

Podanie právnej zástupkyne sťažovateľa z 3. mája 2010 nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na absenciu ústavnoprávneho rozmeru v jeho obsahu ako podanie relevantné na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právnej   zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2010