znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 89/09-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. R. Š., H., zastúpenej advokátom JUDr. R. S., K., vo veci   namietaného porušenia   jej základného práva na súdnu   a inú   právnu ochranu a na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 10/2005 a postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 122/2008 a jeho rozsudkom zo 4. decembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. R. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. februára 2009 doručená sťažnosť Mgr. R. Š., H. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. R. S., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 10/2005 a postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 122/2008 a jeho rozsudkom zo 4. decembra 2008 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Sťažovateľka   podala   okresnému   súdu   žalobu,   ktorou   sa   domáhala   určenia neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru zo strany jej zamestnávateľa (ďalej len „žalovaný“). Konanie bolo vedené okresným súdom pod sp. zn. 17 C 10/2005. Okresný súd rozsudkom č. k. 17 C 10/2005-248 z 31. marca 2008 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“)   zamietol   žalobu   sťažovateľky   a uložil   jej   povinnosť   nahradiť   trovy   konania žalovanému.

Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie.

Krajský súd svojím rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu.

Sťažovateľka v úvode sťažnosti ako porušovateľa svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy označila krajský súd, pričom v odôvodnení svojej sťažnosti uviedla, že k porušeniu   jej   základného   práva   malo   dôjsť   tak   rozsudkom   okresného   súdu,   ako   aj rozsudkom krajského súdu, a podrobne uviedla, v čom vidí nesprávnosť právnych záverov okresného súdu aj krajského súdu, ktorý sa stotožnil so závermi okresného súdu.

V návrhu na rozhodnutie ústavného súdu sťažovateľka uviedla: „... žiadam aby Ústavný súd vo svojom rozhodnutí vyslovil, že konaním Okresného súdu Nitra vo veci 17C/10/2005 a Krajského súdu Nitra vo veci 8 Co/122/2008 bolo porušené právo na súdnu ochranu sťažovateľky… Zrušuje sa rozsudok Krajského súdu Nitra spisová značka 8 Co/122/2008 v celom rozsahu a prikazuje sa Krajskému súdu Nitra, aby vo veci znova konal a rozhodol.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   návrh   na   začatie   konania   predbežne   prerokuje   podľa   § 25   ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní pred ním   a o postavení   jeho sudcov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   všeobecným   súdom v občianskoprávnom   konaní) nemohlo dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva, ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré   vylučujú,   aby   tento   orgán   porušoval   uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV. ÚS 16/04,   II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V súlade   s už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že 1. júna 1997 vymenovaním za riaditeľku žalovaného vtedajším zriaďovateľom Okresným úradom v Komárne vznikol sťažovateľke pracovný pomer so žalovaným (K. s. v H.). V súlade s § 252 ods. 1 Zákonníka práce sa pracovný pomer sťažovateľky založený vymenovaním (dňom účinnosti Zákonníka práce od 1. apríla 2002) zmenil na pracovný pomer založený pracovnou zmluvou, pričom jej druh práce bol kvalifikovaný ako „riaditeľka“.

Po   prechode   zriaďovateľskej   pôsobnosti   žalovaného   na   Nitriansky   samosprávny kraj tento odvolal sťažovateľku z funkcie riaditeľky 30. júna 2004.

Sťažovateľka sa v súdnom konaní vedenom Okresným súdom Galanta domáhala voči   Nitrianskemu   samosprávnemu   kraju   určenia   neplatnosti   jej   odvolania   z   funkcie riaditeľky   žalovaného.   Okresný   súd   Galanta svojím   rozsudkom   č.   k.   8 C 255/2004-88 z 2. novembra 2005 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 11   Co   13/2006   z   11.   októbra   2006   zamietol   návrh   sťažovateľky,   pričom   dôvodom zamietnutia návrhu bolo nepreukázanie naliehavého právneho záujmu na takomto určení neplatnosti odvolania sťažovateľky z funkcie.

Sťažovateľka   sa   po odvolaní z funkcie   riaditeľky   v   období od 1.   júla 2004   do 30. septembra   2004   nedostavila   na   svoje   pracovisko   napriek   opakovaným   výzvam   jej zamestnávateľa – žalovaného.

Pre neospravedlnenú absenciu v práci od 1. júla 2004 do 29. septembra 2004 (ktorú žalovaný   vyhodnotil   ako   závažné   porušenie   pracovnej   disciplíny)   žalovaný   so sťažovateľkou okamžite skončil pracovný pomer (sťažovateľke bolo okamžité skončenie pracovného pomeru doručené 11. októbra 2004, pozn.).

Žalobou   podanou   Okresnému   súdu   Komárno   20.   októbra   2004   sa   sťažovateľka domáhala   voči   žalovanému   (K.   s.   v H.)   určenia   neplatnosti   okamžitého   skončenia pracovného pomeru. Vec bola po vylúčení sudcov Okresného súdu Komárno prikázaná na prerokovanie   okresnému   súdu.   Okresný   súd   svojím   rozsudkom   zamietol   žalobu sťažovateľky a po odvolaní sťažovateľky krajský súd svojím rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s právnymi závermi   všeobecného   súdu   (okresného   súdu   aj   krajského   súdu)   v   konaní   o   určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru so sťažovateľkou, ktoré sa podľa nej   opierajú   o nesprávny   výklad   a   aplikáciu   zákonných   ustanovení   a sú   v rozpore so skutkovým stavom veci.

Sťažovateľka tvrdí, že neporušila závažným spôsobom pracovnú disciplínu tým, že sa   nedostavila na svoje   pracovisko   v období od   1.   júla 2004   do   29.   septembra   2004, pretože   jej   neprítomnosť   na   pracovisku   bola   spôsobená   prekážkou   v   práci   na   strane žalovaného. Táto prekážka v práci mala spočívať v tom, že sťažovateľke nebolo umožnené vykonávať druh práce dojednaný v jej pracovnej zmluve (riaditeľku). Tento druh práce sa podľa jej tvrdenia odvolaním z funkcie zo strany zriaďovateľa žalovaného nezmenil.

Sťažovateľka namietala aj skutočnosť, že odvolaním z funkcie riaditeľky nezaniklo jej postavenie štatutárneho zástupcu, pričom dôvodila, že uvedené vyplýva z nezmeneného druhu   práce   v   pracovnej   zmluve,   ku   zmene   ktorej   odvolaním   z   funkcie   nedošlo. V nadväznosti   na   uvedené   považovala   sťažovateľka   samotný   právny   úkon   okamžitého skončenia   pracovného   pomeru   urobený   novou   riaditeľkou   žalovaného   za   neplatný z dôvodu, že ona bola štatutárnym orgánom odporcu, preto podľa zákona č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme v znení neskorších predpisov s ňou mohol okamžite skončiť pracovný pomer len Nitriansky samosprávny kraj ako zriaďovateľ.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla: „Oddeľovanie druhu vykonávanej práce od funkcie štatutárneho orgánu ako sa to v rozsudku snaží vysvetliť Krajský súd Nitra, je... účelové vysvetlenie... ak je niekto riaditeľom organizácie oprávneným podľa náplne práce organizáciu riadiť prijímať zamestnancov robiť za organizáciu právne úkony, potom je aj jeho štatutárom... súdy... vôbec nerešpektovali ustanovenie... Zákonníka práce... že obsah pracovnej   zmluvy   možno   zmeniť   len   dohodou   zamestnanca   a   zamestnávateľa.   Teda vylučuje   sa   zmena   pracovnej   zmluvy   odvolaním,   čo   je   jednostranný   právny   úkon. Nerešpektovali ani tú skutočnosť, že osoba ktorá urobila predmetný právny úkon nemala naň oprávnenie.“

Ústavný súd v prvom rade uvádza, že preskúmanie postupu a rozsudku okresného súdu patrilo do právomoci krajského súdu na základe opravného prostriedku prípustného proti rozsudku okresného súdu, ktorý sťažovateľka aj využila. Preto sťažnosť sťažovateľky smerujúcu voči postupu okresného súdu ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu nedostatku jeho právomoci na jej preskúmanie.

V danej veci prináleží ústavnému súdu preskúmať len postup a rozsudok krajského súdu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu nie je v právomoci ústavného súdu zásadne preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak   v konaniach,   ktoré   im   predchádzali,   alebo   samotných rozhodnutiach   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť predmetom   preskúmavania vtedy,   ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné   a neudržateľné, zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS   17/00)   a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   niektorého   z princípov spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli   napravené   v inštančnom   (opravnom)   postupe všeobecných súdov.

Ústavný súd po preskúmaní rozsudku krajského súdu konštatuje, že v ňom nemožno ustáliť   prvky   arbitrárnosti,   ktoré   by   nasvedčovali   nesprávnosti   skutkových   a právnych záverov   namietaných   sťažovateľkou   alebo   ktoré   by   spočívali   v nedostatočnom   zistení skutkového   stavu   veci,   nesprávnych   právnych   záveroch,   či   nedostatočnom   odôvodnení záverov krajského súdu.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   odôvodnenie   rozsudku   krajského   súdu   je   veľmi podrobné,   dôsledné   a vyčerpávajúce.   Krajský   súd   sa   vysporiadal   so   všetkými skutočnosťami,   ktoré   tvoria   obsah   sťažnosti   sťažovateľky.   Sťažovateľka   neuviedla vo svojej   sťažnosti   žiadne   argumenty,   ktoré   by   boli   spôsobilé   spochybniť   správnosť a ústavnosť záverov krajského súdu.

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že tento sa podrobne a dôsledne vysporiadal so splnením zákonných podmienok okamžitého skončenia pracovného pomeru zo   strany   žalovaného   so   sťažovateľkou,   keď   zdôraznil,   že   žiadne   prekážky   na   strane žalovaného   nebránili   sťažovateľke   v   splnení   si   pracovnej   povinnosti   spočívajúcej vo včasnom príchode na pracovisko, a uviedol: „základným predpokladom plnenia jednej zo základných právnych povinností zamestnanca... je včasný príchod na pracovisko, ako miesto výkonu práce dohodnuté účastníkmi v pracovnej zmluve a povinnosť zamestnanca byť   k dispozícii   zamestnávateľovi,   ako základný predpoklad výkonu práce.   Z   hľadiska naplnenia skutkovej podstaty pre okamžité skončenie pracovného pomeru... v danej veci podstatná je skutočnosť, že od 1. 7. 2004 navrhovateľka do práce nenastúpila, nedostavila sa na pracovisko a neplnila si svoje základné právne povinnosti zamestnanca, pričom jej v tom nebránili prekážky na strane zamestnanca.“

Ústavný súd nevidí žiadne prvky arbitrárnosti ani v právnom závere krajského súdu o zániku postavenia sťažovateľky ako štatutárneho orgánu, a to napriek tomu, že týmto odvolaním   dojednaný   druh   práce   v   pracovnej   zmluve   „riaditeľka“   zostal   nezmenený. Krajský   súd   v   nadväznosti   na   tento   záver   uviedol:   „odporca   ako   zamestnávateľ navrhovateľky bol oprávnený na právny úkon – okamžitého skončenia pracovného pomeru s navrhovateľkou ako zamestnankyňou, ktorá... v čase tohto právneho úkonu už nemala postavenie štatutárneho orgánu... nebol dôvod na postup podľa § 4 Zák. č. 552/2003 Z. z. O výkone prác vo verejnom záujme v znení neskorších predpisov.

Podľa   krajského   súdu   nebolo   sporným,   že   odvolaním   sťažovateľky   z   funkcie riaditeľky žalovaného nedošlo ku skončeniu jej pracovného pomeru a ani ku zmene druhu práce   vyplývajúceho   z pracovnej   zmluvy.   Krajský   súd   však   dodal,   že   „navrhovateľka odvolaním   z   funkcie   riaditeľky,   ako   štatutárneho   zástupcu   odporcu,   v   postavení zamestnanca odporcu, prestala spĺňať požiadavky na výkon tejto funkcie podľa § 42 ods. 2 ZP... by bol daný dôvod výpovede zo strany zamestnávateľa podľa § 63 ods. 1 písm. d) bod 2 ZP, za predpokladu ustanoveného v § 63 ods. 2 ZP, pokiaľ by však nedošlo medzi účastníkmi k dohode o inej vhodnej práci pre navrhovateľku. S poukazom na… konanie navrhovateľky dohoda o inej vhodnej práci medzi účastníkmi konania ani nebola reálne možná. Nitriansky samosprávny kraj realizoval svoje zákonné právo, keď navrhovateľku odvolal z funkcie. Toto jeho rozhodnutie je platné, nebolo zrušené alebo zmenené a bez účasti NSK v konaní platnosť tohto rozhodnutia – uznesenia NSK – súd ako predbežnú otázku ani riešiť nemohol. I keď v dôsledku tohto postupu navrhovateľka stratila pracovnú náplň riaditeľky, jej pracovný pomer trval… Keďže sa však nesnažila riešiť s odporcom svoje nové pracovné zaradenie, v tomto smere zostala pasívna, nevyvinula žiadnu aktivitu ani   tú   minimálnu,   aby   chodila   do   práce,   čo   je   základnou   povinnosťou   pracovníka vyplývajúcou z pracovnej zmluvy. Za tejto situácie potom nie je možné vykladať na ťarchu odporcu, že vytvoril navrhovateľke prekážky v práci.“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   skutočnosť,   že   sa   sťažovateľka   nestotožňuje s právnym názorom okresného súdu a krajského súdu a ich právnym záverom, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a neznamená ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu rozsudok krajského súdu takýmto nie je.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde sťažnosť   sťažovateľky   v   časti   smerujúcej   voči   postupu   a   rozsudku   krajského   súdu odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2009