znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 89/08-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného práva podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 15/2006 a základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v bližšie neoznačenom konaní a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   MUDr.   D.   B. o d m i e t a   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. decembra 2007   doručená   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 15/2006 a základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa   čl. 6   dohovoru   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) v bližšie neoznačenom konaní.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza: „Okresný súd Bratislava I (už ako chronický recidivista)   bráni   uplatneniu   základných   práv   sťažovateľovi,   ktorý   podal   žalobu   ale OS BA I ju bezdôvodne zamietol, čím porušil ústavné právo sťažovateľa... OS BA I nemá právo   sa   postaviť   nad   Ústavu   Slovenskej   republiky   a konať   obštrukčne   len   preto,   že žalovaná je sudkyňa - kolegyňa... O to skôr nemá to právo, keď sudkyňa U. dostala od Ústavného súdu povinnosť konať, ale ona sa na Nález Ústavného súdu SR vykašlala. Sťažovateľ sa odolal včas dňa 07.   08.   2006,   ale Krajský súd Bratislava vo veci nekoná...

Sťažovateľ   podal   žalobu   dňa   30.   01.   2006   pod   sp.   zn.:   7C/15/2006,   zákonnou sudkyňou sa stala Mgr. E. S., ktorá už opakovane pácha INŠTITUTIONÁLNE NÁSILIE na sťažovateľovi, keď vo veci inej bola označená za porušovateľku práv... ani v tomto konaní doteraz   neprebehlo   pojednávanie,   nevytýčila   termín   pojednávania   ani   po 7-rokoch   a 7- mesiacoch, nič sa jej nestalo, takže je smelá – nestíhateľná.

Sťažovateľ   naráža   na   brutálne   odmietanie   jeho   práv   na   Okresnom   súde Bratislava I...

Sťažovateľ   žiada   Ústavný   súd   o ustanovenie   advokáta   na   konanie   pred   US   SR. Dôvody sú: sťažovateľ bude jasne úspešný, je plne invalidný bez dôchodku od roku 2003, nemá   možnosť   zárobku,   je   bez   príjmov,   je   úplne   zdecimovaný   VÝKONOM INŠTITUTIONÁLNEHO NÁSILIA súdmi na Slovensku...

Sťažovateľ uplatňuje námietku zaujatosti sudcov Gajdošíková, Lalík, Auxt, Meszáros, Ľuby, ktorí za rok 2007 odbili všetky sťažnosti v počte asi 30, pritom všetky boli oprávnené, a musel som veci odstúpiť Európskemu súdu pre ľudské práva.

Vymenovaní   sudcovia   sú   zažalovaní   za   zneužitie   právomoci   a súdnej   moci a zasahovania do práva na ochranu osobnosti!“

Z príloh pripojených k sťažnosti ústavný súd zistil, že sťažovateľ doručil okresnému súdu   30.   januára 2006   podanie,   ktorým   sa   domáhal   voči   Slovenskej   republike   náhrady škody a nemajetkovej ujmy. Okresný súd uznesením č. k. 7 C 15/2006-31 zo 6. apríla 2006 vyzval sťažovateľa na odstránenie nedostatkov jeho podania v lehote 10 dní od doručenia uznesenia. Sťažovateľ 26. apríla 2006 doručil okresnému súdu doplnené podanie, z ktorého podľa okresného súdu nie je jasné, čoho sa sťažovateľ domáha a v akej veci. Na základe uvedeného okresný súd uznesením č. k. 7 C 15/2006-61 z 13. júla 2006 odmietol podanie sťažovateľa doručené mu 30. januára 2006 z dôvodu neodstránenia jeho nedostatkov.

Sťažovateľ   7.   augusta   2006   doručil   okresnému   súdu   podanie   označené   ako „ODVOLANIE proti jalovému a plevelnému uzneseniu zo dňa 13. 07. 2006“.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„II. A. Okresný súd Bratislava I porušuje základné práva D. B. podľa čl. 46 Ústavy SR   a podľa   čl.   6   medzinárodného   dohovoru;   Krajský   súd   Bratislava   porušuje základné právo Dušana Bíra podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 medzinárodného dohovoru, ktorým je SR viazaná.

II. B. Okresný súd Bratislava I je povinný zaplatiť D. B. primerané zadosťučinenie (vzaté   do   úvahy   -   recidíva   Mgr.   S.)   200.00.-   Sk   do   15   dní   od   dňa   doručenia   Nálezu Ústavného súdu.

Krajský   súd   Bratislava   je   povinný   zaplatiť   primerané   zadosťučinenie   vo   výške 200.000.- Sk do 15 dní od dňa doručenia Nálezu Ústavného súdu.

II. C. OS BA I zaplatí trovy konania, advokáta.“

II.

Sťažnosť sťažovateľa bola v súlade s rozvrhom práce ústavného súdu na rok 2007 pridelená   sudkyni   spravodajkyni   Marianne   Mochnáčovej   (ďalej   len   „sudkyňa spravodajkyňa“), členke IV. senátu ústavného súdu, ktorého predsedom bol sudca Ján Luby.Sudkyňa spravodajkyňa oznámila námietku predpojatosti bez meškania predsedníčke ústavného súdu, ktorá predložila túto námietku na rozhodnutie podľa § 28 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) senátu ustanovenému na základe dodatku č. 2 k rozvrhu práce z 5. septembra 2007.

Ústavný súd uznesením č. k. 0. ÚS 14/08-8 z 13. februára 2008 rozhodol, že sudca Ján Luby je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie vo veci.

V zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2008 účinného od 1. marca 2008 sa sudkyňa   spravodajkyňa   v tejto   veci   stala   členkou   I.   senátu   ústavného   súdu.   Keďže sťažovateľ v sťažnosti uplatnil námietku predpojatosti aj voči sudcovi Milanovi Ľalíkovi, ako jednému z členov I. senátu ústavného súdu, ústavný súd uznesením č. k. 0. ÚS 20/08-8 z 27. februára 2008 po predchádzajúcom vyjadrení sudcu Milana Ľalíka rozhodol, že sudca Milan Ľalík nie je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v predmetnej veci.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti,   svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd zistil, že sťažnosť sťažovateľa zo 14. decembra 2007 obsahuje hrubo urážlivé výroky, dehonestujúce a neopodstatnené obvinenia adresované nielen voči súdom všeobecne, ale aj voči sudkyni pôsobiacej na okresnom súde a voči sudcom ústavného súdu. Predmetné výroky a vyjadrenia sťažovateľa okrem iného neprimeraným spôsobom obviňujú   sudcov   ústavného   súdu   z nespravodlivého   rozhodovania   vo   vzťahu k sťažovateľovi a naznačujú zaujatosť sudcov ústavného súdu pri ich rozhodovaní.

Ústavný súd vo vzťahu k predmetnému správaniu účastníka poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý už vyslovil, že „V zásade smie byť sťažnosť odmietnutá ako neprijateľná podľa čl. 35 ods. 3 dohovoru, pokiaľ bola vedome založená na nepravdivých   faktoch,   a rovnako   ak   používa   útočný,   resp.   hrubo   urážlivý   jazyk“ (Řehák v. Česká republika, No. 67208/01, rozhodnutie z 18. mája 2004).

Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľ v tomto prípade výrokmi obsiahnutými v sťažnosti prekročil hranicu únosnej kritiky a hrubo urážal zákonnú sudkyňu okresného súdu,   súdy,   ale   i samotný   ústavný   súd,   resp.   jeho   sudcov,   a to   v rozpore   s   princípom zachovávania   úcty   k právam   iných,   ktorý   má   byť   v rámci   občianskoprávneho   konania v súlade   s   § 1   a   § 2   Občianskeho   súdneho   poriadku   rešpektovaný   všetkými   účastníkmi konania   a z ktorého   vyplýva   aj požiadavka,   aby   účastníci   konania   rešpektovali   ľudskú dôstojnosť, občiansku česť i osobnosť ďalších účastníkov konania, ale aj samotného vo veci konajúceho súdu tak vo svojich písomných, ako i verbálnych prejavoch.

Správanie   sťažovateľa,   ktorého   cieľom   je   uškodiť   reputácii   samotného rozhodujúceho súdu, je teda podľa názoru ústavného súdu možné označiť za zneužitie práva na podanie sťažnosti a je v rozpore s účelom takéhoto práva.

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí a z tohto dôvodu bolo už ďalej bezpredmetné rozhodovať o jeho žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

Na záver možno preto uviesť, že súčasťou zákonom predpísaných náležitostí návrhu na začatie konania podaného ústavnému súdu   je aj primeraná slušnosť vo vyjadrovaní, na čo už bol sťažovateľ rozhodnutím ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 52/06 zo 14. februára 2006 upozornený, avšak napriek tomu vo svojom podaní tieto výroky opätovne použil.

V prípade hrubo neslušného alebo urážlivého obsahu takéhoto návrhu môže byť tento odmietnutý   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných   náležitostí,   pokiaľ   záujmy   ochrany ústavnosti nevyžadujú iný postup.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2008