znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 89/07-30

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   októbra   2007 v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Petra Brňáka prerokoval   prijatú   sťažnosť   E.   V.,   B.,   t.   č.   vo   väzbe,   zastúpeného   advokátom   JUDr. M. A., B., vo veci porušenia práva na urýchlené rozhodovanie o väzbe podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v konaní   vedenom   Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 1 T 6/2005 a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 6/2005   p o r u š i l právo E. V. na   urýchlené rozhodovanie o väzbe podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. E. V. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 11 137 Sk (slovom jedenásťtisícstotridsaťsedem slovenských korún), ktorú je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. M. A., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Sťažnosti E. V. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. I. ÚS 89/07-15 z 30. mája 2007 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť E. V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho práva na urýchlené rozhodovanie o väzbe podľa   čl. 5   ods.   4   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 1 T 6/2005.

2. Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd prerokoval túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže tak sťažovateľ podaním zo 16. augusta 2007, ako aj krajský súd vo vyjadrení z 9. júla 2007 vyslovili súhlas s tým, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení účastníkov konania nachádzajúcich sa v spise.

3. Zo sťažnosti a z jej doplnenia vyplýva, že sťažovateľ požiadal 2. mája 2006 krajský súd o prepustenie z väzby. Žiadosť bola zamietnutá uznesením sp. zn. 1 T 6/2005 z 30. mája 2006.   Sťažovateľ   podal   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sťažnosť,   o ktorej   do   podania sťažnosti   ústavnému   súdu   (3.   apríla   2007)   nebolo   rozhodnuté.   Dňa   28. januára   2007 sťažovateľ opätovne požiadal krajský súd o prepustenie z väzby. Žiadosť bola zamietnutá uznesením   sp.   zn.   1   T   6/2005   z 13.   februára   2007.   Sťažovateľ   podal   proti   uzneseniu sťažnosť.   Uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 3 Tost 11/2007 z 28. marca 2007 bolo uznesenie krajského súdu z 13. februára 2007 zrušené   a vec   mu   bola   vrátená   na   ďalšie   konanie.   Najvyšší   súd   vo   svojom   rozhodnutí poukázal na skutočnosť, že žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby nie je prípustná, lebo rozhodnutie   o jeho   predchádzajúcej   žiadosti   z 2.   mája   2006   ešte   nenadobudlo právoplatnosť. Až po tom, ako bolo krajskému súdu doručené toto uznesenie najvyššieho súdu,   predložil   krajský   súd   spis   najvyššiemu   súdu   na   rozhodnutie   o sťažnosti   podanej sťažovateľom proti uzneseniu krajského súdu z 30. mája 2007. K predloženiu spisu došlo 3. apríla 2007. Napokon najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Tost 15/2007 z 11. apríla 2007 sťažnosť zamietol.

Podľa názoru sťažovateľa nečinnosťou krajského súdu, ktorému trvalo skoro rok, kým predložil spis najvyššiemu súdu na rozhodnutie o sťažnosti podanej sťažovateľom proti uzneseniu krajského súdu z 30. mája 2006, mu bolo znemožnené žiadať znova o prepustenie z väzby, čím došlo k porušeniu čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho práva na urýchlené rozhodnutie o väzbe podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru krajským súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 6/2005. Ďalej žiada, aby ústavný súd prikázal krajskému súdu prepustiť ho z väzby, resp. aby alternatívne sám ústavný súd prepustil sťažovateľa z väzby.

4. Z vyjadrenia predsedníčky krajského súdu z 9. júla 2007 doručeného ústavnému súdu   faxom   10.   júla   2007   a poštou   13.   júla   2007   vyplýva,   že   požiadala   o stanovisko predsedu senátu 1 T. Tento považuje prístup sťažovateľa k veci za obštrukčný.

Obžaloba v predmetnej veci bola podaná krajskému súdu 30. decembra 2005 a bola pridelená na vybavenie predsedníčke senátu JUDr. J. S., ktorá do prechodného preloženia na výkon funkcie sudcu najvyššieho súdu (do 31. decembra 2006) bola zákonnou sudkyňou. Je pravdou, že sťažovateľ písomnou žiadosťou z 2. mája 2006 doručenou krajskému súdu 5. mája 2006 požiadal o prepustenie z väzby na slobodu, a o jeho žiadosti bolo negatívne rozhodnuté 30. mája 2006. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ 7. júna 2006 v zákonnej lehote   sťažnosť.   Tomuto   uzneseniu   predchádzalo   5.   mája   2006   doručenie   uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 To 33/2006 z 25. apríla 2006, ktorým bolo rozhodnuté o zrušení uznesenia   o   postúpení   veci   Špeciálnemu   súdu   v Pezinku.   Následne   krajský   súd   na neverejnom zasadnutí 21. júna 2006 vrátil vec prokurátorovi na došetrenie s tým, že dôvody väzby u sťažovateľa naďalej trvajú. Proti uzneseniu podal sťažnosť prokurátor. Najvyšší súd o sťažnosti rozhodol 13. septembra 2006 a spis bol krajskému súdu vrátený 29. septembra 2006.   Pred   predložením   spisu   najvyššiemu   súdu   predsedníčka   senátu   krajského   súdu 18. júla   2006   požiadala   najvyšší   súd   o   predĺženie   trvania   väzby   sťažovateľa.   Keďže uvedený   návrh   musel   byť   doručený   aj   procesným   stranám   na   vyjadrenie,   spis   bol predložený   najvyššiemu   súdu   31.   júla   2006.   Najvyšší   súd   o   tomto   návrhu   rozhodol 2. augusta 2006 s tým, že predĺžil lehotu trvania väzby sťažovateľa do 5. decembra 2006. Spis bol vrátený krajskému súdu 9. augusta 2006. V nadväznosti na to predsedníčka senátu krajského   súdu   22.   augusta   2006   navrhla   najvyššiemu   súdu   predĺžiť   väzbu   aj u spoluobžalovaného, a preto bol spis opätovne predložený najvyššiemu súdu 30. augusta 2006, ktorý   po   rozhodnutí o   predĺžení tejto väzby 13.   septembra 2006   spis vrátil   späť krajskému súdu 29. septembra 2006. Po týchto procesných úkonoch predsedníčka senátu krajského súdu 16. novembra 2006 opätovne požiadala najvyšší súd o predĺženie trvania väzby u obžalovaných a súčasne stanovila termín hlavného pojednávania na 12.-24. januára 2007. V súvislosti s týmto novým návrhom na predĺženie trvania lehoty väzby bol spis predložený najvyššiemu súdu 28. novembra 2006, väzba bola 30. novembra 2006 predĺžená do 24. júna 2007 a spis bol vrátený krajskému súdu 12. decembra 2006. Treba uviesť, že krajský   súd   ohľadom   sťažnosti   proti   uzneseniu   z   30.   mája   2006   predložil   spis   na rozhodnutie o sťažnosti najvyššiemu súdu až 3. apríla 2007. O tejto sťažnosti rozhodol najvyšší súd 11. apríla 2007 v neprospech sťažovateľa. V súčasnosti už došlo k hlavnému pojednávaniu   vo   veci,   nasledujúci   termín   hlavného   pojednávania   je   určený   na   5.-7. septembra   2007,   pričom   lehota   trvania   väzby   u obžalovaných   bola   predĺžená   do 31. decembra 2007.

5. Z repliky právneho zástupcu sťažovateľa uvedenej vo vyjadrení zo 16. augusta 2007 doručenej ústavnému súdu 20. augusta 2007 vyplýva, že sťažovateľ trvá na podanej sťažnosti. Stotožňuje sa s vyjadrením krajského súdu v tom, že ohľadom sťažnosti proti uzneseniu z 30. mája 2006 predložil spis na rozhodnutie najvyššiemu súdu až 3. apríla 2007. O sťažnosti   bolo   rozhodnuté   v neprospech   sťažovateľa   až   11.   apríla   2007.   Tomuto rozhodnutiu predchádzalo uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost 11/2007 z 28. marca 2007, ktorým sa zrušilo uznesenie krajského súdu sp. zn. 1 T 6/2005 z 13. februára 2007, keďže   krajský   súd   nemohol   rozhodovať   o žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby podanej 28. januára 2007, lebo ešte nebolo právoplatne rozhodnuté o jeho predchádzajúcej žiadosti z 2. mája 2006 z dôvodu, že krajský súd sťažnosť proti uzneseniu z 2. mája 2006 nepredložil najvyššiemu súdu na rozhodnutie. Z dôvodu náhrady trov právneho zastúpenia advokátom   (vrátane   dane   z pridanej   hodnoty)   požaduje   sťažovateľ   priznanie   sumy 11 137 Sk.

II.

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 1 T 6/2005 z 30. mája 2006 vyplýva, že žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby bola zamietnutá.

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 1 T 6/2005 z 13. februára 2007 vyplýva, že ďalšia žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby bola zamietnutá.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost 11/2007 z 28. marca 2007 vyplýva, že uznesenie krajského súdu sp. zn. 1 T 6/2005 z 13. februára 2007 bolo zrušené a vrátené krajskému súdu na ďalšie konanie. Podľa názoru krajského súdu uznesenie krajského súdu je v rozpore so zákonom. Je to tak predovšetkým preto, že krajský súd žiadosť sťažovateľa o prepustenie   z väzby   posudzoval   podľa   Trestného   poriadku,   ktorý   nadobudol   účinnosť 1. januára   2006   hoci   ju   mal   posudzovať   podľa   Trestného   poriadku   účinného   do 31. decembra 2005, keďže obžaloba na sťažovateľa bola podaná pred 1. januárom 2006. Ďalej ide o to, že sťažovateľ požiadal krajský súd o prepustenie z väzby aj 2. mája 2006, a krajský súd túto žiadosť zamietol uznesením z 30. mája 2006. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ v zákonnej lehote sťažnosť, o ktorej však dosiaľ (rozumej do 28. marca 2007) nebolo rozhodnuté, lebo krajský súd predmetnú sťažnosť nepredložil najvyššiemu súdu na rozhodnutie. Pritom zo zákona vyplýva, že ďalšiu žiadosť o prepustenie z väzby môže   obžalovaný   podať   až   po   právoplatnosti   rozhodnutia   o predchádzajúcej   žiadosti. V tomto   prípade   teda   krajský   súd   nemohol   rozhodovať   o žiadosti   sťažovateľa   podanej 28. januára 2007, keďže ešte nebolo právoplatne rozhodnuté o jeho žiadosti z 2. mája 2006.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 15/2007 z 11. apríla 2007 vyplýva, že sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 1 T 6/2005 z 30. mája 2006 bola zamietnutá.

Podľa zistenia ústavného súdu spis krajského súdu sp. zn. 1 T 6/2005 bol 3. apríla 2007 predložený najvyššiemu súdu na rozhodnutie o sťažnosti podanej sťažovateľom proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 1 T 6/2005 z 30. mája 2006.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1 (...).

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

Článok   5   ods.   4   dohovoru   sa   vzťahuje   na   všetky   prípady   pozbavenia   slobody vymenované v čl. 5 ods. 1, teda aj na súdnu kontrolu zákonnosti väzby podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru. Počiatočné rozhodnutie súdu nemusí nutne ospravedlňovať väzbu po celú   dobu   jej   trvania.   Osoba   nachádzajúca   sa   vo   väzbe   musí   mať   možnosť   predložiť argumenty   a dôvody   proti   svojmu   ponechaniu   vo   väzbe   (rozhodnutie   Komisie z 13. decembra   1987   č.   8098/77).   Súd   musí   rozhodnúť   urýchlene   (à   bref   délai,   resp. speedily).   Lehota   začína   podaním   návrhu   alebo   žiadosti   a končí   vydaním   konečného rozhodnutia súdu, prípadne doručením tohto rozhodnutia, ak sa rozhodlo v neprítomnosti obvineného (Koendjbiharie c. Holandsko z 25. októbra 1990, § 28). Neexistuje nijaká pevne ustanovená lehota, v ktorej by súd musel rozhodnúť. Či sa rozhodlo urýchlene, posudzuje sa podľa všetkých okolností prípadu (Sanchez-Reisse c. Švajčiarsko z 21. októbra 1986, § 55). Spravidla však lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú požiadavke rýchlosti v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru (Bezicheri c. Taliansko z 25. októbra 1989).

Sťažovateľ tvrdí, že hoci proti uzneseniu krajského súdu z 30. mája 2006, ktorým sa nevyhovelo jeho žiadosti o prepustenie z väzby, podal po doručení uznesenia v zákonnej lehote   sťažnosť,   krajský   súd   predložil   spis   najvyššiemu   súdu   na   rozhodnutie   o tejto sťažnosti až 3. apríla 2007. Krajský súd tento fakt nepopiera, zároveň nijako nevysvetľuje, prečo trvalo predloženie spisu tak dlho, iba uvádza, že prístup sťažovateľa považuje za obštrukčný.

Ako to vyplýva z citovanej judikatúry ústavného súdu, resp. Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu čl. 5 ods. 4 dohovoru zaručuje osobe nachádzajúcej sa vo väzbe jednak právo na urýchlené rozhodovanie o väzbe, ale tiež aj právo na periodickú kontrolu dôvodnosti   ďalšieho   trvania   väzby.   Z hľadiska   rýchlosti   konania   o väzbe   by   malo   ísť o lehoty rátané na dni, resp. týždne, nie však už na mesiace.

Zo skutkového stavu danej veci je nesporné, že sťažnosť sťažovateľa bola krajskému súdu doručená 7. júna 2006 a spis bol predložený najvyššiemu súdu na rozhodnutie o tejto sťažnosti až 3. apríla 2007, teda takmer po desiatich mesiacoch (bez štyroch dní).

Podľa názoru ústavného súdu postup krajského súdu (resp. jeho nečinnosť) treba považovať za osobitne hrubé porušenie práva na urýchlené rozhodovanie o väzbe podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru. Tak dlhá doba nečinnosti súdu v súvislosti s rozhodovaním o väzbe je už na hranici úplného popretia uvedeného práva (denegatio iustitiae). Zároveň došlo aj k osobitne hrubému porušeniu práva na periodickú kontrolu ďalšieho trvania väzby podľa čl.   5   ods.   4   dohovoru,   lebo   bez   právoplatného   rozhodnutia   o žiadosti   sťažovateľa o prepustenie z väzby z 2. mája 2006 sťažovateľ nemohol využiť svoje právo opätovne žiadať o skúmanie dôvodnosti väzby. Vzhľadom na uvedené skutočnosti došlo k porušeniu čl. 5 ods. 4 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Sťažovateľ ďalej požaduje, aby ústavný súd prikázal krajskému súdu prepustiť ho z väzby, resp. aby alternatívne ústavný súd sám prepustil sťažovateľa z väzby.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   táto   požiadavka   sťažovateľa   neakceptovateľná. Podanou sťažnosťou sťažovateľ nenamietal materiálnu dôvodnosť ďalšieho trvania väzby, ale   rýchlosť   rozhodovania   v súvislosti   so žiadosťou   o prepustenie   z väzby.   Pri   takto formulovanej   sťažnostnej   námietke   neprichádza   vôbec   do   úvahy   posudzovať opodstatnenosť   ďalšieho   trvania   väzby   sťažovateľa   a uvažovať   nad   jeho   prípadným prepustením z väzby na slobodu. Preto tejto časti sťažnosti nebolo možné vyhovieť (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   to,   že   krajský   súd   porušil   právo   sťažovateľa   podľa   čl.   5   ods. 4 dohovoru,   prichádzalo   do   úvahy   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia sťažovateľovi ako náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla porušením práva (čl. 127 ods. 3 ústavy   v spojení s § 56 ods. 4 a 5 zákona o ústavnom súde). Sťažovateľ si však takýto nárok neuplatnil.

Sťažovateľ   požiadal   aj   o priznanie   náhrady   trov   právneho   zastúpenia   advokátom v sume 11 137 Sk.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v požadovanej sume,   a to   trikrát   po   2 970   Sk   za   prevzatie   a prípravu   zastupovania,   písomné   podanie z 22. mája 2007 a písomné podanie zo 16. augusta 2007 zvýšené o 19 % dane z pridanej hodnoty a režijný paušál trikrát po 178 Sk (bod 2 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. októbra 2007