znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 89/04-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júla 2004 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Eduarda Báránya a Štefana Ogurčáka prerokoval   prijatú   sťažnosť   J.   H.,   bytom   B.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Ľ.   R., Advokátska kancelária, L. M., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 1295/99 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 1295/99 p o r u š i l   právo J. H.,   aby sa   jeho vec prerokovala   bez zbytočných   prieťahov,   zaručené v čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 1295/99 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. J. H. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je Okresný   súd   Žilina   povinný   vyplatiť mu   do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. J. H.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 16 030 Sk (slovom šestnásťtisíctridsať slovenských korún), ktoré je Okresný súd Žilina povinný vyplatiť na účet advokáta JUDr. Ľ. R. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 12. mája 2004   č.   k.   I.   ÚS   89/04-10   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. H., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 1295/99.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 29. júla 1999 na okresnom súde návrh na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Okresný súd v tejto veci podľa tvrdenia sťažovateľa dosiaľ vytýčil iba jedno pojednávanie, ktoré sa konalo 27. júna 2001. Sťažovateľ   uviedol,   že   vyčerpal   aj   právne   prostriedky   nápravy   tým,   že   na   prieťahy v predmetnom   konaní   podal   9.   septembra   2003   sťažnosť   podľa   §   17   ods.   1   zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov)   v znení   neskorších   predpisov.   Predseda   okresného   súdu   mu   však   na   sťažnosť neodpovedal.   Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   v napadnutom   konaní   okresný   súd   bez akýchkoľvek dôvodov nekoná plynule, čím dochádza k porušovaniu jeho ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   navrhol, „aby   Ústavný   súd   (...) vyslovil porušenie vyššie označeného základného práva, následne prikázal Okresnému súdu Žilina vo veci konať a priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 000.- Sk.“

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k veci   písomne   vyjadrili   obaja   účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom JUDr. P. H., listom z 21. júna 2004 sp. zn. Spr   3513/04   a právny   zástupca   sťažovateľa   stanoviskom   k uvedenému   vyjadreniu okresného súdu z 1. júla 2004.

Predseda   okresného súdu   predložil   ústavnému súdu   vyjadrenie   zákonnej   sudkyne Mgr. J. M., ktorá uviedla nasledovné relevantné skutočnosti:

„1. Predmetom uvedeného sporu je vyporiadanie BSM po rozvode manželstva medzi účastníkmi konania. Vec mi bola pridelená pri mojom nástupe na Okresný súd Žilina dňom 26.   10.   2000.   Prvé   pojednávanie   som   vytýčila   dňa   15.   3.   2001   na   termín   2.   5.   2001. Pojednávanie bolo odročené na neurčito, nakoľko účastníci požiadali o poskytnutie lehoty za   účelom   mimosúdneho   urovnania   sporu.   Dňa   14.   5.   2001   bolo   súdu   oznámené,   že k mimosúdnej dohode nedošlo, preto som dňa 28. 5. 2001 určila termín pojednávania na deň 27. 6. 2001. Pojednávanie bolo odročené na termín 30. 7. 2001 za účelom výsluchu odporkyne. Následne bolo pojednávanie odročené za účelom zváženia ďalšieho postupu v konaní.

2. Vyporiadavanie BSM patrí medzi náročnejšie právne spory, najmä v prípadoch, kedy je medzi účastníkmi sporná masa BSM, ako aj jeho hodnota. Tak je to aj v tomto konkrétnom prípade. Medzi účastníkmi dochádza k rozdielnym tvrdeniam ohľadne toho, čo má patriť do BSM, ako aj ohľadne hodnoty vyporiadavaného majetku. Na preukázanie svojich tvrdení navrhujú svedecké výpovede blízkych osôb. Ako funkčne mladá sudkyňa som nemala   skúsenosti   s takýmto   druhom   sporu   a preto   po   vypočutí   účastníkov   a podaní návrhov na doplnenie dokazovania som považovala za potrebné riadne zvážiť ďalší postup v dokazovaní tak, aby bol hospodárny aj efektívny. Bolo potrebné naštudovať si k veci aj potrebnú právnu literatúru a judikatúru.

3. Je pravdou, že od uvedeného dátumu som vo veci nekonala. Pokiaľ sa vo veci dlhšiu dobu nekoná z mojej strany, je to spôsobené vysokou zaťaženosťou v mojom senáte, kedy   k dnešnému   dňu   mám   evidovaných   419   nerozhodnutých   civilných   vecí   a 512 nevybavených. Okrem toho mám zostatok vecí z pôvodne pridelenej agendy P, E, Er. Ďalej poukazujem   aj   na   zvýšený   nápad   nových   vecí   za uplynulé   obdobie   a predpokladám,   že správa súdu má presné údaje o zaťaženosti v mojom senáte. Poukazujem aj na rôzne zmeny týkajúce   sa   môjho zaradenia   na OS   Žilina,   ktoré   môže zodpovedne zdokladovať   štátna správa tunajšieho súdu. Za danej situácie som bola nútená riešiť urgentnejšie veci a preto som nemala dostatočný časový priestor na pokračovanie v uvedenej právnej veci.

4. Pri zbežnom preskúmaní veci som nezistila prekážky postupu súdu podľa § 107 a nasl. O. s. p., ani konanie sťažovateľa, ktoré by spôsobovalo prieťahy.

Záverom by som chcel uviesť, že skutočne mi nie je ľahostajný stav v mojom senáte, kde vzhľadom na množstvo agendy dochádza k prieťahom v konaní aj v ďalších veciach. Snažím sa však daný stav postupne odstraňovať, čo však nie je jednoduché vzhľadom na celkovú situáciu na Okresnom súde v Žiline. Tento stav je dlhodobý a je známy aj najvyšším predstaviteľom štátnej správy justície. Doposiaľ sa nepodarilo prijať také účinné opatrenia, aby   sa   situácia   na   OS   Žilina   podstatne   zmenila   k lepšiemu,   čo   by   bolo   na   prospech účastníkov konania z hľadiska odstránenia ich stavu neistoty pri možnosti prejednania veci bez zbytočných prieťahov.“

Právny   zástupca   sťažovateľa   vo   svojom   stanovisku   k uvedenému   vyjadreniu predsedníčky okresného súdu uviedol, že:

«Zastávame názor,   ktorý   prezentuje predseda   OS Žilina   JUDr.   P.   H.   vo   svojich vyjadreniach z 21. 6. 2004 na Vašu adresu a následne na moju zo dňa 28. 6. 2004, kde konštatuje „Bohužiaľ musím konštatovať, že k prieťahom došlo“.

Na základe týchto skutočností považujeme za kontraproduktívne uvádzanie ďalších okolností   k celému   prípadu   a zaujímanie   stanovísk   k vyjadreniam   zákonnej   sudkyne, prípadne predsedu súdu. (...).

Na   podanej   sťažnosti   trváme   a v prípade   priznania   trov   právneho   zastúpenia   za konanie pred Ústavným súdom Vás žiadam o ich úhradu na môj účet. Nakoľko som platcom DPH prikladám tiež príslušné osvedčenie Daňového úradu Lipt. Mikuláš.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva – inak ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 113/03).

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 4 C 1295/99:

Dňa   29.   júla   1999   podal   sťažovateľ   na   okresnom   súde   návrh   na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“) proti Š. H., bytom B. (ďalej len „odporkyňa“). Vec bola zaevidovaná pod sp. zn. Nc 655/99.

Dňa   2.   augusta   1999   súd   vyzval   sťažovateľa   na   zaplatenie   súdneho   poplatku. Sťažovateľ uhradil súdny poplatok 6. augusta 1999.

Dňa   9.   augusta   1999   bol   návrh   na   vyporiadanie   BSM   zaslaný   odporkyni   na vyjadrenie a vec bola zapísaná pod sp. zn. 4 C 1295/99.

Dňa 16. augusta 1999 odporkyňa zaujala písomné stanovisko k návrhu. Dňa   20.   septembra   1999   na   základe   zmeny   rozvrhu   práce   bola   vec   určená   na prerokovanie a rozhodnutie do senátu Z. H.

Dňa 18. januára 2000 bolo stanovisko odporkyne zaslané sťažovateľovi, aby v lehote jedného mesiaca navrhol dôkazy na rozporné tvrdenia účastníkov konania. Na tento prípis súdu zareagoval sťažovateľ 6. apríla 2000.

Dňa 15. marca 2001 konajúca sudkyňa nariadila pojednávanie na 2. máj 2001. Dňa 30. apríla 2001 právny zástupca odporkyne telefaxom navrhol odročiť nariadené pojednávanie   z dôvodu,   že   podľa   jeho   názoru   účastníci   konania   majú   záujem   uzavrieť mimosúdnu dohodu.

Dňa 2. mája 2001 bolo pojednávanie odročené na neurčito s tým, že sťažovateľovi sa uložilo, aby v lehote do 30 dní informoval súd o tom, či trvá na podanom návrhu. Dňa 14. mája 2001 sťažovateľ oznámil súdu, že k uzavretiu dohody nedošlo, žiada o nariadenie pojednávania vo veci.

Dňa 28. mája 2001 konajúca sudkyňa nariadila pojednávanie na 27. jún 2001. Dňa 27. júna 2001 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 30. júl 2001 s tým, že „prítomní berú termín na vedomie a právnemu zástupcovi odporkyne sa ukladá, aby zabezpečil účasť svojej mandantky na pojednávanie s tým, že v opačnom prípade jej môže byť uložená poriadková pokuta až do výšky 5000.- Sk, prípadne môže byť predvedená cestou polície“.

Dňa 30. júla 2001 bol v spise zaznamenaný úradný záznam z ktorého vyplýva, že konajúca sudkyňa zmenila uznesenie o odročení pojednávania na určitý termín a na neurčito s tým, že vyzvala účastníkov konania, aby predložili zoznam svedkov, ktorých žiadajú vo veci vypočuť, ako aj uviesť okolnosti, ku ktorým majú byť vypočutí, prípadne ďalšie návrhy na dokazovanie.

Dňa 9. augusta   2001 odporkyňa oznámila súdu   mená a adresy   svedkov,   ktorých navrhla vo veci vypočuť.

Dňa 20. augusta 2001 sťažovateľ oznámil súdu   mená a adresy   svedkov, ktorých navrhol vo veci vypočuť.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00,   I. ÚS   54/02, II.   ÚS   32/02). Podľa   rovnakých kritérií   postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní o vyporiadanie BSM vedenom pod sp. zn. 4 C 1295/99, v ktorom sťažovateľ vystupuje   ako   navrhovateľ,   došlo   k porušeniu   jeho   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o vyporiadanie BSM môže predstavovať určitý stupeň zložitosti súvisiaci s určovaním jej masy,   ako   aj   hodnoty   často   znaleckým   dokazovaním.   Doterajší   zdĺhavý   priebeh napadnutého   konania   však   ústavný   nemôže   pripísať   na   vrub   faktickej   náročnosti prerokovávanej veci.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a konštatuje, že okresný súd bol danej veci opakovane nečinný a to, konkrétne od 16. augusta 1999 do 18. januára 2000 (päť mesiacov), od 6. apríla 2000 do 15. marca 2001 (jedenásť mesiacov)   a od   20.   augusta   2001   doteraz   (tridsaťštyri   mesiacov).   Uvedená   nečinnosť okresného   súdu   nie   je   ničím   ospravedlniteľná,   pretože   počas   najmenej   štyroch   rokov a dvoch   mesiacov   súd   nevykonával   vo   veci   úkony,   ktoré   mali   smerovať   k   odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ ako navrhovateľ v predmetnej veci počas súdneho konania nachádza, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). Uvedené obdobia nečinnosti okresného súdu bez akýchkoľvek zákonných   dôvodov   treba   považovať   za   zbytočné   prieťahy   v konaní,   ktoré   sú z ústavnoprávneho aspektu   netolerovateľné. Vzhľadom   na uvedenú   dlhodobú nečinnosť, okresného   súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že   v konaní   došlo   k prieťahom,   ktoré   neboli spôsobené   zložitosťou   veci   ani   správaním   účastníkov   konania,   ale   v   dôsledku   postupu okresného súdu. Obranu okresného súdu spočívajúcu v uvádzaní dôvodov, ktoré mali ako objektívne príčiny spôsobiť tieto prieťahy, nemožno akceptovať. Skutočnosť, že okresný súd   mal   personálne problémy,   ktoré   nedokázal riešiť,   nemôže   byť na   ťarchu   účastníka konania a nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr. I. ÚS 156/02).

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   požadoval   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 50 000 Sk.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za   odôvodnené   priznať   mu   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného   ustanovenia zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa, najmä vzhľadom na dlhodobú bezdôvodnú nečinnosť okresného súdu považuje za primerané vo výške 40 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania vo výške 16 030 Sk z dôvodu trov jeho právneho zastúpenia.

Náhrada sa priznala za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti zo 17. decembra 2003 a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu z 1. júla 2004). Za dva úkony vykonané v roku 2003 patrí odmena v sume po 4 270 Sk a k tomu dvakrát náhrada režijného paušálu po 128 Sk a za jeden úkon, ktorý bol vykonaný v roku 2004, patrí odmena v sume 4 534 Sk a režijný paušál 136 Sk (§ 13 ods. 8, § 19 ods. 3,   §   24   ods.   3   a   §   25   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú celkom sumu 13 470 Sk, ku ktorej bolo treba pripočítať 19 % DPH, teda sumu 2 559,30 Sk, t. j. trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú celkove zaokrúhlene sumu spolu 16 030 Sk.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2004