znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 89/02-36

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   15.   októbra   2003 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho prerokoval prijatú sťažnosť maloletého J. M., nar. 1993, a Z. M., obaja bytom B., zastúpených   advokátom   JUDr. M. Ž.,   Advokátska   kancelária, B.,   vo veci porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 31/94 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 31/94   p o r u š i l právo J. M., nar. 1993, a Z. M., aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a ich právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   IV   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   C   31/94 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. J. M., nar. 1993, a Z. M.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume   100   000   Sk   (slovom   jedenstotisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd Bratislava IV povinný im vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. J. M., nar. 1993, a Z. M.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 12 000 Sk (slovom dvanásťtisíc slovenských korún), ktorú je Okresný súd Bratislava IV povinný vyplatiť advokátovi JUDr. M. Ž., Advokátska kancelária, B., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 11. septembra 2002 č. k. I. ÚS 89/02-15 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť J. M., nar. 1993, a jeho matky Z. M., obaja bytom B. (ďalej len „sťažovatelia“,   resp.   „maloletý   sťažovateľ“   a   „sťažovateľka“),   zastúpených   advokátom JUDr. M. Ž., Advokátska kancelária, B., ktorou sa sťažovatelia sťažovali na porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 31/94.

1.1   V sťažnosti   uviedli,   že   v priebehu   tohto   súdneho   konania   došlo   zo   strany okresného súdu k viacerým neodôvodneným prieťahom a sťažovateľka podala sťažnosť na prieťahy v konaní predsedníčke okresného súdu, ktorá v liste z 29. apríla 2002 konštatovala, že došlo k prieťahom. Neprimeraná dĺžka konania o určenie otcovstva vystavuje maloletého sťažovateľa a jeho matku veľkému tlaku prostredia vyplývajúceho z neistoty ich právneho postavenia. Na maloletého sťažovateľa má táto situácia traumatizujúci vplyv, s rastúcim vekom si neprirodzenosť situácie stále viac uvedomuje. Z uvedených dôvodov sťažovatelia požadujú priznanie finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 500 000 Sk. Sťažovatelia žiadali aj prikázať okresnému súdu, aby vo veci konal.

1.2 Sťažovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu uplatnili aj náhradu trov právneho   zastúpenia,   ktorú   špecifikovali   „vo   výške   39.000,-   Sk   za   vykonanie   štyroch úkonov   právnych   služieb   (prevzatie   a príprava   zastúpenia,   písomné   podanie   sťažnosti zo dňa 20. 05. 2002, písomné podanie zo dňa 26. 09. 2002 a písomné podanie zo dňa 19. 11. 2002) po á 9.650,- Sk a 4 x režijný paušál po 100,- Sk, pričom pri určení výšky tarifnej odmeny vychádzajú z hodnoty požadovaného finančného zadosťučinenia“.

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   okresný   súd,   zastúpený   jeho   predsedníčkou   JUDr.   M.   Č.,   vyjadreniami z 26. augusta 2002, 15. októbra 2002 a 29. novembra 2002 a právny zástupca sťažovateľov vyjadreniami z 26. septembra 2002 a 19. novembra 2002.

4.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   resp.   práva   na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

II.

Na základe spisu okresného súdu sp. zn. 4 C 31/94 a písomných vyjadrení účastníkov konania ústavný súd zistil nasledovný relevantný priebeh a stav tohto konania:

1. Dňa 7. februára 1994 bol okresnému súdu doručený návrh na začatie konania (ďalej len „žaloba“), ktorým sťažovateľka žiadala určiť, že otcom maloletého sťažovateľa (narodeného 29. decembra 1993), ktorý sa jej narodil ako slobodnej matke, je M. S. (ďalej len   „žalovaný“).   Zároveň   žiadala   upraviť   práva   a povinnosti   rodičov   k nemu   tak,   že maloletý sťažovateľ bude zverený do výchovy sťažovateľky a žalovaný bude zaviazaný na platenie výživného na neho. V žalobe sťažovateľka uviedla, že súčasný pobyt žalovaného jej nie je známy, i keď na druhej strane žalovaný bol videný v označenom mieste svojho trvalého bydliska; vyslovila obavu, že žalovaný neprevezme zásielky adresované na jeho meno. Konanie o tejto žalobe je vedené pod sp. zn. 4 C 31/94.

2.   Okresný   súd   ustanovil   maloletému   sťažovateľovi   odbor   sociálnych   vecí príslušného   okresného   úradu   za   jeho   opatrovníka   (ďalej   len   „opatrovník   maloletého sťažovateľa“) a počnúc svojím prvým úkonom v tomto konaní (realizovaným 22. marca 1994) sa   pokúšal   doručiť   žalovanému   žalobu   (15.   decembra   1994   aj   prostredníctvom polície)   a zároveň   zisťoval   jeho   pobyt.   Napriek   tomu,   že   tento   ani   po   opakovaných úradných   oznámeniach   (14.   februára   1995   aj   ústrednej   evidencie   pobytu   a   evidencie väzňov) nebol oproti jeho označeniu v žalobe zmenený, žalovaný súdne zásielky na jeho adrese nepreberal. Sťažovateľka 2. marca 1995 okresnému súdu oznámila (na základe jeho výzvy zo 16. februára 1995), že žalovaný sa na označenej adrese „údajne v snahe vyhnúť sa súdnemu konaniu v predmetnej veci nezdržiava, avšak je pravdepodobné, že na tejto adrese prespáva. (...) Jeho prípadný prechodný pobyt a zamestnávateľ mi nie sú známe“. Napokon bola   žaloba   žalovanému   doručená   13.   marca   1995,   keď   sa   žalovaný   bez   predvolania dostavil na okresný súd. Žalovaný vtedy uviedol, že zásielky nepreberal, lebo sa zdržiaval v Českej   republike, že   má   záujem   „o mimosúdne   vyriešenie   sporu“,   a zároveň   oznámil adresu svojho prechodného pobytu. Sťažovateľka 9. júna 1995 oznámila okresnému súdu, že na svojej žalobe trvá.

3.   Pojednávanie   nariadené   na   24.   október   1995,   ktorého   sa   zúčastnil   žalovaný a opatrovník maloletého sťažovateľa, bolo odročené z dôvodu neprítomnosti sťažovateľky. Ďalšie pojednávanie konané 28. novembra 1995 bolo po výsluchu sťažovateľky odročené z dôvodu neprítomnosti žalovaného a pojednávanie nariadené na 22. február 1996, ktorého sa   zúčastnil   žalovaný,   bolo   zase   odročené   z dôvodu   neprítomnosti   sťažovateľky   a jej právnej   zástupkyne   po   ich   predchádzajúcom   písomnom   ospravedlnení.   Napokon   na pojednávaní   konanom   2.   apríla   1996,   ktorého   sa   zúčastnili   sťažovateľka   a jej   právna zástupkyňa, žalovaný a jeho právny zástupca, ako aj opatrovník maloletého sťažovateľa, bol vypočutý   žalovaný   (ktorý   upustil   od   svojho   pôvodného   tvrdenia,   že   jeho   priateľ   mal so sťažovateľkou pomer, a svoj nesúhlas so žalobou založil najmä na tvrdení, že pohlavný styk   so   sťažovateľkou   prerušil   skôr,   ako   to   sťažovateľka   uviedla,   a navrhol   znalecké dokazovanie) a pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom nariadenia znaleckého dokazovania z odboru zdravotníctva.

4. Za účelom vykonania nariadeného znaleckého dokazovania (vyšetrenie v systéme HLA) a podania znaleckého posudku v lehote 30 dní okresný súd uznesením z 22. augusta 1996, ktoré nadobudlo právoplatnosť 3. januára 1997 až po opakovanom pokuse o jeho doručenie   žalovanému,   ustanovil   súdneho   znalca   z odvetvia   hematológie   MUDr.   S.   U., ktorý 12. februára 1997 požiadal okresný súd o zabezpečenie predvolania žalovaného na odber   krvi,   pretože   tento   sa   na   jeho   predvolanie   nedostavil.   Listom   z 20. marca   1997 okresný   súd   „dôrazne“   upozornil   žalovaného   na   povinnosť   ustanoviť   sa   k znalcovi   a zúčastniť sa odberu krvi v termíne ním určenom a zároveň ho poučil o možnosti uloženia poriadkovej pokuty v sume 5 000 Sk. Súdny znalec 26. marca 1997 znova za tým účelom prevzal spis a 15. mája 1997 ho okresnému súdu vrátil s vyúčtovaním znaleckej odmeny a hotových výdavkov, ako aj s písomne podaným znaleckým posudkom z 12. mája 1997. Podľa   jeho   záveru   je   nutné   vylúčiť   žalovaného   ako   prirodzeného   otca   maloletého sťažovateľa.

5.   Okresný   súd   v dňoch   9.   až   18.   decembra   1997   doručil   znalecký   posudok účastníkom   konania,   ktorí   sa   k nemu   vyjadrili   v dňoch   30.   decembra   1997   (žalovaný) a 7. januára   1998   (sťažovateľka).   Sťažovateľka   s odvolaním   sa   na   príslušnú   judikatúru Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   žiadala   uvedený   znalecký   záver   overiť   ďalšou krvnou skúškou, resp. iným testom.

6.   Pojednávanie nariadené   na   31.   marec   1998   bolo   pre   neprítomnosť   účastníkov odročené   na   30.   apríl   1998.   Okresný   súd   na   tomto   pojednávaní   vypočul   sťažovateľku a žalovaného   a pojednávanie   odročil   na   neurčito   za   účelom   nariadenia   kontrolného znaleckého dokazovania. Následne si okresný súd vyžiadal pôrodopis sťažovateľky a po jeho   zaslaní   22.   mája   1998   okresný   súd   uznesením   z 27.   mája   1998   ustanovil   súdnu znalkyňu MUDr. E. S., CSc., na podanie kontrolného znaleckého posudku (v systéme HLA) v lehote 60 dní.

7.   V tomto   uznesení   zároveň   sťažovateľke   uložil   zaplatiť   preddavok   na   trovy znaleckého   dokazovania   vo   výške   10   000   Sk   v lehote   10   dní   od   doručenia   uznesenia. Sťažovateľka   11.   júna   1998   podala   proti   uzneseniu   v tejto   časti   odvolanie   a zároveň vzhľadom na svoje nepriaznivé majetkové a sociálne pomery požiadala o oslobodenie od súdnych poplatkov a v nadväznosti na to zaslala 2. júla 1998 okresnému súdu aj potvrdenie o svojom príjme. Následne na výzvy okresného súdu z 8. júla, 24. augusta a 7. októbra 1998 mu sťažovateľka zaslala 2. novembra 1998 aj potvrdenie o svojich osobných, majetkových a zárobkových pomeroch vystavené na príslušnom tlačive, ktoré jej v prílohe uvedených výziev   zaslal   okresný   súd.   Uznesením   zo   4.   novembra   1998   okresný   súd   sťažovateľke nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov.

8. Na základe odvolania sťažovateľky z 30. novembra 1998 bol spis 6. decembra 1998 postúpený Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), ktorý o odvolaní sťažovateľky rozhodol uznesením č. k. 19 Co 438/98-93 z 10. marca 1999 tak, že napadnuté uznesenie okresného súdu zo 4. novembra 1998 zmenil a sťažovateľke priznal oslobodenie od súdnych poplatkov. Krajský súd v odôvodnení uznesenia o. i. uviedol, že „rozhodnutie súdu 1. stupňa nie je vecne správne. Už zo samotného posúdenia o zárobku 6 840,- Sk je zrejmé, že uvedená suma nemôže stačiť na výživu dvoch detí a dospelej osoby. Ani záver, že   nemožno   vylúčiť   bezúspešné   uplatnenie   práva   nie   je   správny   a je   aj   predčasný. Dokazovanie,   ktoré   bolo   doposiaľ   vykonané   (...)   podlieha   kontrolnému   dokazovaniu a naviac   je   potrebné   zamerať   dokazovanie   na   také   známe   metódy,   ktoré   s najvyššou pravdepodobnosťou   potvrdia   alebo   vylúčia   otcovstvo.   I takto   možno   zabezpečiť hospodárnosť konania a zbytočne nezaťažovať účastníkov konania. Nedostatok finančných prostriedkov   navrhovateľky   nemôže   znemožniť,   aby   usporiadala   pomery   k maloletému dieťaťu (...)“. Krajský súd 4. mája 1999 spis vrátil okresnému súdu.

9.   Súdny   znalec   MUDr.   S.   U.   požiadal   3.   mája   1999   o vyplatenie   vyúčtovanej odmeny za podanie znaleckého posudku   z 12. mája 1997. Okresný súd o tom   rozhodol uznesením z 2. júna 1999.

10. Medzitým súdna znalkyňa MUDr. E. S., CSc., vrátila 12. júna 1998 okresnému súdu uznesenie z 27. mája 1998 z dôvodu, že „HLA systém nevyšetrujem. Vyšetrujem len vlastnosti   červených   krviniek.   Ak   by   ste   súhlasili   s týmto   kontrolným   dokazovaním, predvolám účastníkov sporu na odber krvi. Prosím o písomné vyjadrenie alebo o zmenu uznesenia“. Okresný súd jej prípisom z 15. novembra 1999 oznámil, že súhlasí „s tým, aby bolo kontrolné znalecké dokazovanie (...) vykonané Vami systémom porovnávania znakov červených   krviniek“.   Následne   táto   súdna   znalkyňa   listom   z 18. novembra   1999   znova upozornila na to, „či nie je treba nové uznesenie súdu lebo uznesenie súdu zo dňa 27. 5. 1998 ukladá vyšetriť HLA systém“.

11. Okresný súd uznesením z 1. marca 2000 nariadil kontrolné znalecké dokazovanie znalcom   z odboru   genetiky,   odvetvia   analýzy   DNA,   a jeho   vykonaním   poveril   súdnu znalkyňu RNDr. H. P., ktorej vymedzil úlohu tak, že jej úlohou bude „vyšetriť odobratú krv účastníkov v systéme HLA a podľa súčasných lekárskych metód v odbore posúdiť a určiť, či je možné, resp. nie je možné vylúčiť“ žalovaného z otcovstva maloletého sťažovateľa, a podať písomný posudok v lehote 60 dní. Následne ustanovená súdna znalkyňa 22. marca 2000 požiadala o poskytnutie zúčtovateľného preddavku vo výške 8 000 Sk s odôvodnením, že „Na vypracovanie znaleckého posudku potrebujem spotrebný materiál, predovšetkým biochemikálie   (vo   forme   testovacích   súprav)   na   izoláciu   DNA   a na   stanovenie vyšetrovacích znakov DNA (...) Keďže súdy znalecké posudky a hotové výdavky preplácajú vo všeobecnosti s veľkým oneskorením, príslušné firmy mi odmietajú poskytnúť testovacie súpravy bez platby predom. (...) Na posudku budem môcť začať pracovať až po obdržaní preddavku a nákupe testovacích súprav, preto žiadam o primerané predĺženie termínu na vypracovanie   posudku“.   Okresný   súd   uznesením   z 28.   apríla   2000   priznal   znalkyni požadovaný   preddavok   a za   tým   účelom   týmto   uznesením   dal   príslušný   pokyn   učtárni okresného   súdu.   Napriek   tomu   však   23.   júna   2000   súdna   znalkyňa   zaslala   „urgenciu“ o poskytnutie priznaného preddavku. Následne je v spise záznam v tom zmysle, že učtáreň okresného súdu ho „poukázala 4. 8. 2000“.

12.   Znalecký   posudok   z odboru   genetiky   (analýza DNA)   z 15.   augusta   2000   bol doručený okresnému súdu 24. augusta 2000 spolu aj s vyúčtovaním znaleckého posudku. Podľa jeho záveru „nemožno vylúčiť otcovstvo označeného muža voči maloletému dieťaťu. Pravdepodobnosť jeho otcovstva má číselnú hodnotu 99, 9 %, pričom pravdepodobnosť, že označený muž by bol vykonaným vyšetrením vylúčený z otcovstva, ak by nebol otcom dieťaťa,   je   99,9   %.   Takýto   výsledok   značí,   že   na   základe   vykonaného   dokazovania, vychádzajúc zo súčasného stavu poznatkov v odbore genetiky, treba pokladať otcovstvo označeného   muža   voči   maloletému   dieťaťu   za   -   prakticky   dokázané   -   keďže   hodnota pravdepodobnosti otcovstva je vyššia ako 99, 75 % a pravdepodobnosť vylúčenia (neotca) je vysoká.“

13. Na základe úpravy zákonnej sudkyne z 12. októbra 2000 bol znalecký posudok doručený v dňoch 19. a 30. októbra a 11. decembra 2000 účastníkom konania za účelom zaujatia   stanoviska   k nemu   v lehote   15   dní.   Opatrovník   maloletého   sťažovateľa a sťažovateľka sa vyjadrili 25. októbra, resp. 13. novembra 2000 – obaja navrhli žalobe o určenie otcovstva vyhovieť.

14.   Po   tom,   ako   okresný   súd   uznesením   z 26.   januára   2001   rozhodol   o priznaní znaleckej odmeny za posudok z 15. augusta 2000, nariadil pojednávanie na 24. apríl 2001, ktorého   sa   z účastníkov   konania   zúčastnili   sťažovateľka   a opatrovník   maloletého sťažovateľa. Za nedostavenie sa žalovaného (ani jeho právneho zástupcu) mu okresný súd uložil poriadkovú pokutu vo výške 5 000 Sk a pojednávanie po vyjadrení sťažovateľky odročil na 24. máj 2001. Okresný súd spolu s predvolaním žalovaného (prostredníctvom jeho právneho zástupcu) na toto pojednávanie doručil aj písomné vyhotovenie uznesenia o uložení poriadkovej pokuty z 24. apríla 2001.

15. Pojednávania 24. mája 2001 sa zúčastnili právni zástupcovia účastníkov vrátane právneho zástupcu žalovaného, ktorý vzhľadom „na dve rozdielne znalecké dokazovania“ navrhol vykonať kontrolné znalecké dokazovanie znalcom z odboru hematológie. Následne okresný súd pojednávanie uznesením odročil na neurčito „s tým, že vo veci bude nariadené kontrolné znalecké dokazovanie znalcom z odboru hematológie“.  

16.   Dňa   20.   júna   2001   sťažovateľka   prostredníctvom   právnej   zástupkyne   podala okresnému   súdu   návrh   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   na   úpravu   výživného   na maloleté dieťa, ktorý okresný súd 10. júla 2001 doručil právnemu zástupcovi žalovaného za účelom   vyjadrenia   k nemu   v lehote   5   dní   a zároveň   ho   vyzval   na zaslanie   potvrdenia zamestnávateľa   žalovaného   o výške   jeho   zárobku   za   posledných   12   mesiacov.   Podľa vyjadrenia právneho zástupcu žalovaného, ktoré bolo doručené okresnému súdu 17. júla 2001,   bol   žalovaný   za   posledných   12   mesiacov   nezamestnaný   a nemal   príjem zo zamestnania; návrh na predbežné opatrenie považoval za predčasný. Následne okresný súd prípismi z 15. augusta 2001 vyzval právneho zástupcu žalovaného, aby oznámil adresu posledného   zamestnávateľa   žalovaného,   ďalej   žiadal   Okresný   úrad   práce Bratislava V o oznámenie, či je žalovaný evidovaný ako uchádzač o zamestnanie, a zároveň vyzval   aj   sťažovateľku   na oznámenie   presnej   adresy   svojej   právnej   zástupkyne. Sťažovateľka odpovedala 30. augusta 2001, právny zástupca žalovaného 4. septembra 2001.

17. Okresný súd nariadil pojednávanie na 24. január 2002, ktorého sa zúčastnili navrhovateľka   a   právni   zástupcovia   všetkých   účastníkov   (vrátane   žalovaného)   a s   ich súhlasom   okresný   súd   nariadil   predbežné   opatrenie,   ktorým   zaviazal   žalovaného   na povinnosť prispievať v určenej výške na výživu maloletého sťažovateľa. Pojednávanie bolo následne   odročené   na   neurčito   „s   tým,   že   budú   vyzvaní   obaja   znalci   (...),   aby   podali vysvetlenie, či mohlo dôjsť k omylu pri výpočte, resp. či zotrvávajú na svojich znaleckých posudkoch“.   Zo   zápisnice o pojednávaní vyplýva, že prítomní účastníci   sa   vzdali práva odvolania proti uzneseniu o nariadení predbežného opatrenia, ktorého písomné vyhotovenie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť 4. marca 2002.

18.   V dňoch   22.   a 25.   apríla   2002   boli   zaslané   okresnému   súdu   požadované vyjadrenia   súdnym   znalcom   MUDr.   S.   U.   (potvrdil,   že   „závery   oboch   posudkov   boli správne   a získané   výsledky   nedovoľovali   inú   interpretáciu.   Znalci   (...)   využili   rôzne metodiky, ktorých výsledky nie je možné vzájomne porovnať“) a súdnou znalkyňou RNDr. H. P., ktorá v dodatku k svojmu pôvodnému posudku rozšírenom o ďalšie vyšetrenie o. i. potvrdila,   že   „Výsledky   opakovanej   analýzy   DNA   sú   zhodné   s výsledkami predchádzajúceho   posudku“.   Zároveň   upozornila,   že   „v   našej   bežnej   praxi   považujeme otcovstvo za vylúčené, ak ho vylučujú najmenej dva nezávislé systémy (...)“. Okresný súd oba znalecké vyjadrenia doručil v dňoch 25. a 26. júna 2002 účastníkom konania a títo sa k nim vyjadrili v dňoch 2., 11. a 18. júla 2002. Z nich iba žalovaný žiadal „o vykonanie kontrolných znaleckých dokazovaní (...)“.

19. Okresný súd nariadil pojednávanie na 17. december 2002, ktoré bolo z dôvodu ospravedlnenia žalovaného odročené na 25. február 2003. Na tomto pojednávaní bola za prítomnosti účastníkov, resp. ich právnych zástupcov, vypočutá súdna znalkyňa   RNDr. H. P. Pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom špecifikácie výšky výživného, adries zamestnávateľov žalovaného a za účelom ich následného vyjadrenia. Sťažovateľka prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   doručila   okresnému   súdu   11. apríla   2003 požadovanú špecifikáciu.

20. Okresný súd listami z 25. apríla a 21. júla 2003 urgoval žalovaného, aby splnil povinnosť v zmysle uznesenia z pojednávania z 25. februára 2003, resp. aby sa vyjadril k zaslanej špecifikácii sťažovateľky pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty. Bez toho, aby zo spisu vyplývalo splnenie urgovanej povinnosti žalovaným, bolo úpravou zákonnej sudkyne z 11. augusta 2003 (č. l. 207) nariadené pojednávanie na 4. december 2003.

III.

1. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   C   31/94   došlo   k porušeniu   práv   sťažovateľov zaručených v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“, resp. v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...)“.

2. Predsedníčka okresného súdu uviedla, že v konaní sú prieťahy, najmä „z príčin objektívnych   súvisiacich   s vysokým   nápadom   vecí   a pretrvávajúcim   nedostatočným personálnym   obsadením   sudcovských   funkcií.   Tieto   objektívne   fakty   spôsobujú,   že jednotlivé   časové   úseky   medzi   úkonmi   sudcu   sú   väčšie,   ako   by   sa   vyžadovalo.   Pri komplexnom   posúdení   veci   nie   je   zanedbateľná   ani   nedisciplinovanosť   najmä   odporcu v častej   neúčasti   na   súdnych   pojednávaniach“.   Predsedníčka   okresného   súdu   z týchto dôvodov navrhla sťažnosť zamietnuť, pretože v konaní nedošlo k zbytočným prieťahom.  

3. Sťažovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu k uvedenému vyjadreniu predsedníčky okresného súdu uviedli, že „neobstojí odôvodňovanie existencie prieťahov v tomto   konaní   v súvislosti   s vysokým   nápadom   vecí   a pretrvajúcim   nedostatočným personálnym   obsadením   sudcovských   funkcií   a tieto   považovať   za   objektívne   príčiny prieťahov   v tomto   paternitnom   spore.   Predmetný   spor   podľa   nášho   názoru   nemožno považovať z hľadiska faktickej   zložitosti, pri dosiahnutej úrovni medicínskeho poznania a existujúcich   metód   na   určenie   otcovstva   a taktiež   ani   z hľadiska   právnej   zložitosti   za neobvyklý. Pokiaľ ide o konanie odporcu v predmetnom spore toto možno charakterizovať ako nezodpovedné, avšak samotný Občiansky súdny poriadok súdu poskytuje nástroje na zabezpečenie plynulosti súdneho konania a na zabezpečenie účasti účastníka konania na pojednávaní   (...)“.   Sťažovatelia   ďalej   označili   viaceré   obdobia   v   konaní   súdu,   ktoré nepovažujú za jeho efektívne konanie, napr. „sedemmesačné rozhodovanie o predbežnom opatrení, kedy súd zisťoval a zadovažoval skutočnosti a dôkazy, ktoré fakticky nepoužil pri rozhodovaní o nariadení predbežného opatrenia“.

4. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   aj   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   Dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Judikatúra ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prerokovanie veci v primeranej   lehote   zaručené   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníka   konania   a postup   súdu   (napr.   I. ÚS   41/02). V súlade   s ESĽP   ústavný   súd   prihliada   pritom   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

5.1   Predmetom   sťažnosti   je   z hľadiska   označených   článkov   ústavy   a Dohovoru postup okresného súdu vo veci určenia otcovstva k maloletému sťažovateľovi. Ústavný súd uznáva   určitú   zložitosť   posudzovanej   veci,   a to   najmä   s ohľadom   na   výsledok   prvého znaleckého posudku, ktorý si vynútil (aj vzhľadom na návrh sťažovateľky - pozri bod 5 časti   II   nálezu)   kontrolné   znalecké   dokazovanie.   Tento   faktor   však   sám   osebe   nemôže ospravedlniť celkovú dĺžku konania. Podľa názoru ústavného súdu žiadne veľké prieťahy nemôžu byť pričítané správaniu sťažovateľov (pozri bod 3 časti II nálezu).

5.2 Výsledok konania vo veci určenia otcovstva má osobitný význam pre účastníkov konania,   najmä   pre   osobnostný   rozvoj   dieťaťa   (v   danom   prípade   pre   maloletého sťažovateľa), pretože zahŕňa aj podrobnosti o jeho identite ako ľudskej bytosti, odhaľuje pravdu o dôležitých aspektoch jeho osoby, ako je totožnosť jeho otca. V týchto konaniach je prvoradou úlohou súdov chrániť tento záujem dieťaťa. Konanie vo veci určenia otcovstva vyžaduje   preto   starostlivý   prístup   všeobecného   súdu,   čo   okrem   iného   znamená,   že   má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená (§ 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku; ďalej len „OSP“) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie. V tomto zmysle všeobecný súd zodpovedá za adekvátne a účelné využitie procesných   prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   tento   účel   zveruje   (vrátane   poriadkových opatrení   podľa   §   53   OSP),   tak   vo   vzťahu   k súdnemu   znalcovi,   ako   aj   k samotným účastníkom konania, ktorí sa snažia mariť činnosť (procesný postup) súdu alebo ho dokonca ignorujú (II. ÚS 43/02; k povinnosti využiť poriadkové opatrenia pozri aj M. v. Slovenská republika, rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002).

5.3   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   konštatuje,   že   predmetné   konanie   sa   začalo 7. februára 1994 a je stále na súde prvého stupňa bez meritórneho rozhodnutia. V mesiaci, v ktorom   je   určené   najbližšie   pojednávanie   pred   okresným   súdom   (4.   decembra   2003), maloletý sťažovateľ dovŕši 10. rok svojho života bez toho, aby mal konečné rozhodnutie vo veci samej a právne relevantným spôsobom poznal, či žalovaný je jeho otec a má teda voči nemu tie práva a povinnosti, ktoré sú na základe zákona s takýmto zistením spojené. Podľa názoru ústavného súdu doterajšiu celkovú dĺžku posudzovaného konania – viac než deväť rokov a osem mesiacov – nemožno vzhľadom na význam sporu pre sťažovateľov a na okolnosti   danej   veci   vrátane   jej   zložitosti   (pozri   predchádzajúci   bod)   považovať   za „primeranú“ v zmysle cit. čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Je   síce   skutočnosťou,   že   okresnému   súdu   za   jeho   postup   v prevažnej   časti   tohto konania   nemožno   nič   podstatné   vytknúť,   najmä   mu   nemožno   vyčítať   nečinnosť   alebo nedostatočné úsilie o zistenie pobytu žalovaného v počiatočnej fáze konania (od nápadu veci   do   2.   apríla   1996   –   pozri   body   2   a 3   časti   II   nálezu)   či   oneskorené   nariadenie požadovaného   predbežného   opatrenia   vo   veci   výživného   (pozri   body   16   a 17   časti   II nálezu),   tak   ako   mu   to   vyčítal   právny   zástupca   sťažovateľov.   Na   súd   totiž   nemožno prenášať zodpovednosť za prekážky v plynulosti konania (ako sú napr. neznámy pobyt žalovaného účastníka konania, chýbajúce podklady pre rozhodnutie), t. j. za to, čo patrí medzi procesné povinnosti predovšetkým účastníka konania, ktorý sa na súd s príslušným návrhom   na rozhodnutie   súdu   obrátil.   Vôbec prvý   prieťah   spôsobený   okresným   súdom v konaní možno vidieť až pri vyhotovení uznesenia o nariadení znaleckého dokazovania (štyri mesiace) v období od 2. apríla 1996 do 22. augusta 1996 (pozri body 3 a 4 časti II nálezu) a potom ďalší (šesť mesiacov) po podaní znaleckého posudku 15. mája 1997 a pri jeho doručení v decembri 1997 účastníkom konania na vyjadrenie (pozri body 4 a 5 časti II nálezu).   Tieto   prieťahy   by   však   samotné   nestačili   na   vyslovenie   porušenia   práv   podľa citovaných článkov ústavy a Dohovoru (pozri napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03). Pre uvedenú dĺžku konania sa tieto prieťahy stali významné až v spojení s ďalšími podobnými obdobiami nečinnosti okresného súdu, ku ktorým opakovane došlo v nasledujúcom období konania, najmä v období po 18. júli 2002 až doteraz (pozri body 18 až 20 časti II nálezu), pretože vo svojom súhrne takéto krátkodobé nečinnosti súdu predĺžili posudzované konanie o vyše dva roky. Okrem toho toto obdobie súdneho konania evidentne trpí   aj   nedostatočným   využívaním   procesných   prostriedkov   zabezpečujúcich   plynulosť a optimálnu dĺžku súdneho konania, tak ako to bolo uvedené vyššie (pozri predchádzajúci bod). K tomu bolo potrebné ďalej pripočítať aj obdobie 11 mesiacov (od 27. mája 1998 do 4. mája 1999), počas ktorých sa okresný súd v konaní zaoberal len otázkou „preddavku na trovy znaleckého dokazovania“ (pozri body 7 a 8 časti II nálezu). Vzhľadom   na povahu konania vo veci určenia otcovstva (pozri bod 5.2 vyššie) nezodpovedá účelu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, aby všeobecný súd počas   (alebo   v dôsledku)   rozhodovania   o takejto   vedľajšej   otázke   konania,   akou   je preddavok na znalecké trovy, vôbec nevykonával úkony zamerané na rozhodnutie vo veci samej. Takéto predĺženie konania je prieťahom, za ktorý zodpovedá okresný súd.  

Tieto prieťahy nebolo možné ospravedlniť skutočnosťami uvádzanými vo vyjadrení predsedníčky   okresného   súdu,   pretože   nadmerné   množstvo   vecí,   v ktorých   sa   musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie napadnutých vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote. Z vyjadrenia predsedníčky okresného súdu nevyplýva prijatie takýchto opatrení.

5.4   Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva sťažovateľov   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48   ods.   2   ústavy, resp. práva   na prerokovanie veci   v primeranej   lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

6.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a   v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľom ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

7. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (čl. 127 ods. 3 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Sťažovatelia   požadovali   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 500 000 Sk.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy,   resp. práva   na prerokovanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľov. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené   priznať   im   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   cit.   ustanovenia   zákona o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti zisteného   porušenia   práv   sťažovateľov,   najmä   na   povahu   sporu   a jeho   význam   pre sťažovateľov (pozri body 5.1 až 5.3 tejto časti) považuje za primerané vo výške 100 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

8. Ústavný súd priznal sťažovateľom (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov konania vo výške 12 000 Sk z dôvodu trov ich právneho zastúpenia advokátom JUDr. M. Ž., Advokátska kancelária, B., tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 4.

8.1 Náhrada sa priznala za tri úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia, sťažnosť z 20. mája 2002 a písomné vyjadrenie z 26. septembra 2002) v hodnote po 3 900 Sk (základom pre výpočet výšky odmeny za úkon právnej služby bola nominálna mesačná mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v prvom   polroku   2001   vo   výške 11 693 Sk) a k tomu trikrát náhrada režijného paušálu po 100 Sk (§ 13 ods. 8, § 19 ods. 3 a § 24 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb).   Vzhľadom   na povahu práva na primerané finančné zadosťučinenie neprichádzalo do úvahy započítať do základu pre výpočet výšky odmeny za úkon právnej služby ani požadovanú, ani priznanú výšku primeraného finančného zadosťučinenia. Pre takýto postup, tak ako sa toho domáhal právny zástupca sťažovateľov, nie je opora ani v čl. 127 ústavy, ani v cit. predpisoch nižšej právnej sily.

8.2 Ústavný súd nepovažoval za úkon právnej služby, za ktorý sťažovateľom v danej veci patrí odmena a náhrada hotových výdavkov, písomné podanie ich právneho zástupcu z 19. novembra 2002 (pozri bod 1.2 časti I nálezu), pretože toto podanie obsahovalo len konečný návrh na rozhodnutie, ktorý mohol byť obsiahnutý už vo vyjadrení z 26. septembra 2002, a preto nemožno ho považovať za účelne vynaložené trovy, náhradu ktorých by mal druhý účastník tohto konania znášať popri náhrade za vyjadrenie z 26. septembra 2002 (pozri predchádzajúci bod 8.1).

9. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. októbra 2003