znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 88/2014-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júna 2014 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, sudkyne Marianny Mochnáčovej a zo sudcu Milana Ľalíka   prerokoval   prijatú   sťažnosť   P. U.   a P. U.,   obidvoch   zastúpených   advokátom JUDr. Markom Ďuranom, Boženy Němcovej 4, Nitra, ktorou namietali porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 110/2006, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   P. U.   a   P. U.   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 110/2006   p o r u š e n é   b o l o.

2. P. U. a P. U.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie každému v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré   j e   Okresný súd Nové Zámky povinný zaplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. P. U. a P. U.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 331,13 € (slovom tristotridsaťjeden eur a trinásť centov), ktorú   j e   Okresný súd Nové Zámky povinný   vyplatiť   na   účet   ich   advokáta   JUDr.   Mareka   Ďuranu   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 88/2014-13 z 5. marca 2014 prijal podľa   § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť P. U. a P. U. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom   Okresného   súdu   Nové   Zámky   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 4 C 110/2006.

2. Zo   sťažnosti   doručenej   ústavnému súdu   28.   októbra 2013, ako aj z jej príloh vyplynulo, že predmetom konania pred okresným súdom je určenie neplatnosti osvedčenia o vydržaní   a   určenie   vlastníckeho   práva,   pričom   sťažovatelia   vystupujú   ako   žalovaný v 43. a žalovaný 44. rade. V predmetnom konaní sa žalobcovia domáhajú, aby súd určil, že osvedčenie   o   vydržaní   vlastníckeho   práva   k   viacerým   nehnuteľnostiam   v   katastrálnom území..., ktoré vydržala obec... vo forme notárskych zápisníc, je neplatné, a zároveň žiadajú, aby súd určil ich vlastnícke právo k nehnuteľnostiam. Konanie na súde začalo podaním žaloby   28.   júla 2005,   pričom   podaním   z   20.   decembra   2006   došlo   zo   strany   žalobcov k späťvzatiu   žaloby   v   časti   týkajúcej   sa   žalovaných   v   2.   až   56.   rade.   Podľa   tvrdení sťažovateľov však okresný súd žalovaných v 2. až 56. rade o späťvzatí žaloby proti nim neupovedomil, späťvzatie návrhu im nezaslal na vyjadrenie a ani nerozhodol o zastavení konania. V ďalšom   šesťročnom   období nebol zo strany okresného súdu   vykonaný proti žalovaným v 2. až 56. rade žiadny procesný úkon. Rozsudkom zo 6. mája 2009 rozhodol okresný   súd   vo   veci   samej   v   neprospech   žalovaných,   pričom   mylne   uviedol,   že   proti žalovaným v 2. až 56. rade bolo konanie zastavené. Na odvolanie žalovaného v 1. rade Krajský   súd   v   Nitre   (ďalej   len  ,,krajský   súd“)   uznesením   č.   k.   7   Co   97/2010-670 z 31. augusta   2012   zrušil   rozsudok   okresného   súdu   pre   závažné   procesné   pochybenie spočívajúce   v   tom,   že   okresný   súd   rozsudkom   rozhodol   bez   toho,   aby   sa   vysporiadal so späťvzatím žaloby, čím účastníkom odňal možnosť konať pred súdom.

3. Podľa tvrdení sťažovateľov okresný súd následne uznesením z 25. januára 2013 rozhodol tak, že nepripustil späťvzatie žaloby vo vzťahu k žalovaným v 2. až 56. rade, čím napravil procesné pochybenie ešte z roku 2006. Zároveň však sťažovatelia zvýraznili, že od januára 2013 okresný súd vo vzťahu k nim nevykonal žiadny ďalší úkon, uznesenie o nepripustení späťvzatia nie je právoplatné a právna neistota na ich strane trvá naďalej. Sťažovatelia v ďalšom poukázali aj na nález ústavného súdu č. k. IV. ÚS 194/2013-71 zo 6. júna 2013,   ktorým   ústavný   súd   rozhodol   na základe   sťažnosti   iných   sťažovateľov o porušení ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v totožnom konaní okresného súdu.

4.   V   petite   sťažnosti   sťažovatelia   žiadajú,   aby   ústavný   súd   nálezom   vyslovil,   že postupom   okresného   súdu   v   predmetnom   konaní   bolo   porušené   ich   základné   právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ďalej žiadajú, aby im ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie každému v sume 3 000 € a náhradu trov konania spolu v sume 331,13 €. Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia   odôvodnili   dlhotrvajúcim   pocitom   neistoty   a   nespravodlivosti,   ktoré   im svojím konaním takmer 8 rokov spôsobuje okresný súd.

II.

5. Ústavný súd vyzval okresný súd, aby sa k prijatej sťažnosti vyjadril, oznámil, či trvá na ústnom pojednávaní, a pripojil   spis sp.   zn. 4 C 110/2006. Okresný   súd v liste doručenom 30. apríla 2014 k priebehu konania uviedol:

,,Vo   veci   vedenej   na   tunajšom   súde   pod   spisovou   značkou   4C   110/06   sa navrhovatelia v 1.-7. rade návrhom doručeným 28.07.2005 na OS Nitra domáhali voči odporcom v 1. až 56. rade určenia, že osvedčenia o vydržaní vlastníckeho práva sú neplatné a   určenie,   že   im   prináležal   spoluvlastnícky   podiel   k   nehnuteľnostiam...   Spolu   s   týmto návrhom podávali návrh na nariadenie predbežného opatrenia, o ktorom rozhodol Okresný súd   Nitra   dňa   09.09.2005.   Po   podaní   odvolania   voči   tomuto   uzneseniu   zo   strany navrhovateľov   dňom   04.10.2005   a   následnom   vznesení   námietok   zaujatosti,   uznesením Krajského súdu Nitra 8NcC 9/06 - 279 zo dňa 20.03.2006 boli sudcovia OS Nitra vylúčení z prejednávania a rozhodovania vo veci a vec bola prikázaná na konanie Okresnému súdu Nové Zámky...

Úpravou zo dňa 11.09.2006 sudkyňa uložila predložiť spis na Krajský súd Nitra za účelom rozhodovania o podanom odvolaní voči predbežnému opatreniu. KS Nitra spis prevzal 19.09.2006 a po rozhodnutí o predmetnom predbežnom opatrení spis vrátil nášmu súdu   dňa   26.06.2007.   V   priebehu   odvolacieho   konania   zástupca   navrhovateľov   doručil na súd 20.12.2006 podanie, ktorým návrh vo veci samej voči odporcom v 2. až 56. rade zobral späť...

Úpravou zo dňa 27.03.2009 bol určený termín pojednávania na 06.05.2009, kedy bol vynesený rozsudok, voči ktorému odporca podal odvolanie...

Úpravou   zo   dňa   13.07.2010   bol   spis   predložený   odvolaciemu   súdu,   ktorý po rozhodnutí   o   podanom   odvolaní   spis   vrátil   na   ďalšie   konanie   dňa   21.12.2012. Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia zrušujúceho uznesenia ako aj predchádzajúcich podaní odporcov,   konajúca   sudkyňa   dňa   25.01.2013   vydala   uznesenie,   ktorým   nepripustila späťvzatie návrhu vo vzťahu k odporcom v 2. až 56. rade. Voči tomuto uzneseniu doručili navrhovatelia dňa 11.2.2013 odvolanie...

Úpravou   zo   dňa   08.10.2013   bol   spis   predložený   na   Krajský   súd   Nitra,   ktorý uznesením 7Co 276/13-770 zo dňa 30.12.2013 napadnuté uznesenie zmenil tak, že konanie voči odporcom v 2. až 56. rade zastavil...“

K prijatej sťažnosti sťažovateľov okresný súd bližšie uviedol:,,Vychádzajúc z vyššie uvedeného mám za to, že všetky úkony vykonávané zo strany tunajšieho súdu v predmetnej veci boli vykonávané plynule, bez prieťahov... Pravdou je, že tunajšia sudkyňa späťvzatie návrhu voči odporcom prehliadla. Toto späťvzatie návrhu bolo doručované do spisu v čase odvolacieho konania, keď sa spis nachádzal na Krajskom súde Nitra.... Vzhľadom na vyššie uvedené mám za to, že nárok sťažovateľov napriek nálezu ústavného súdu sp. zn. IV ÚS 194/13-71 na priznanie finančného zadosťučinenia nie je daný,   nakoľko   títo   v   žiadnom   smere   neutrpeli   ujmu   na   svojich   právach.   Od   vydania citovaného   nálezu   všetky   úkony   v   predmetnej   veci   boli   vykonávané   promptne,   plynule, bez akýchkoľvek prieťahov.“

Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   zároveň   súhlasil   s   upustením od ústneho pojednávania.

6.   Na   výzvu   ústavného   súdu   k   vhodnosti   ústneho   pojednávania   právny   zástupca sťažovateľov   v   prípise   doručenom   28.   apríla   2014   uviedol,   že   súhlasí   s   upustením od ústneho pojednávania vo veci.

7.   Po   posúdení   obsahu   súdneho   spisu   v   právnej   veci   sťažovateľov,   sťažnosti a vyjadrenia k nej dospel ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu k záveru, že sťažnosť je dôvodná.

III.

8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

9. Účel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vymedzil ústavný   súd   vo   svojej   skoršej   judikatúre   tak,   že  ,,Účelom   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca   sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu.   Až   právoplatným   rozhodnutím   sa   vytvára právna istota.“ (II. ÚS 26/95). Je však prirodzené a ústavný súd to už vo svojej judikatúre zdôraznil,   že každé   namietané porušenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu,   pričom   tri   základné   kritériá   sú   zložitosť   veci,   správanie   účastníkov   konania a postup súdu (napr. I. ÚS 3/00 alebo I. ÚS 7/02). Medzi kritériá, na ktoré ústavný súd tiež prihliada pri svojom rozhodovaní, patrí aj predmet sporu v posudzovanom konaní a význam konania pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02 alebo II. ÚS 32/02).

10. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo základom skúmania ústavného súdu, či postupom okresného súdu v predmetnom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Z vyjadrenia predsedu okresného súdu vyplývajú podstatné časové súvislosti, pričom tieto aj podľa zistení ústavného súdu zodpovedajú obsahu vyžiadaného súdneho spisu.

11. Po posúdení obsahu spisu v právnej veci sťažovateľov z hľadiska základných kritérií, na ktoré sa prihliada, ústavný súd konštatuje:

-   Pokiaľ   ide   o   zložitosť   veci   (právnu   a   skutkovú),   ústavný   súd   konštatuje,   že rozhodovanie o žalobe o určenie neplatnosti právneho úkonu a o určenie vlastníckeho práva k   nehnuteľnostiam   patrí   do   štandardnej   agendy   všeobecných   súdov   a   bez   ďalšieho   ho nemožno hodnotiť ako právne ani skutkovo osobitne zložité. V okolnostiach danej veci, najmä   vzhľadom   na   veľký   počet   účastníkov   konania   na   strane   navrhovateľov,   ako   aj odporcov   ústavný   súd   pripúšťa   určitú   mieru   skutkovej   zložitosti,   čo   však   okresný   súd nezbavuje   zodpovednosti   za   stav   napadnutého   konania,   v   akom   sa   nachádzalo   v   čase podania sťažnosti sťažovateľov.

- Pri hodnotení správania sťažovateľov ako účastníkov konania ústavný súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by mohli byť zohľadnené v ich neprospech pri posudzovaní dĺžky konania.   Naopak,   sťažovatelia   sami   iniciatívne   predložili   svoje   vyjadrenie   k   návrhu na začatie konania, a toto doručili 28. decembra 2005 vtedy ešte konajúcemu Okresnému súdu   Nitra.   Na   žiadne   okolnosti   pričítateľné   z   hľadiska   dĺžky   konania   na   ťarchu sťažovateľov napokon nepoukázal ani predseda okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti.

- Pokiaľ ide o postup okresného súdu v predmetnom konaní, možno konštatovať, že tento síce postupoval plynulo, avšak podľa názoru ústavného súdu zároveň nesústredene a neefektívne.   Neefektívnosť   a   nesústredenosť   postupu   okresného   súdu   v   napadnutom konaní vyplýva zo závažného procesného pochybenia, ktorého sa okresný súd dopustil tým, že nerozhodol o späťvzatí návrhu na začatie konania z 20. decembra 2006 proti odporcom v 2. až 56. rade, pričom v odôvodnení rozsudku zo 6. mája 2009 v rozpore so skutočnosťou konštatoval,   že   o   uvedenom   spätvzatí   bolo   rozhodnuté   uznesením   krajského   súdu č. k. 9 Co/245/2006-363 zo 14. marca 2007. V skutočnosti týmto uznesením krajského súdu bolo   rozhodnuté   iba   o   návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   proti   uvedeným odporcom (vrátane sťažovateľov), a nie o späťvzatí návrhu vo veci samej. V dôsledku tohto procesného   pochybenia   okresný   súd   v   ďalšom   priebehu   nekonal   so   sťažovateľmi   ako s účastníkmi napadnutého konania.

K odstráneniu uvedeného procesného pochybenia došlo až po uznesení krajského súdu č. k. 7 Co/97/2010-670 z 31. augusta 2012, ktorým v rámci odvolacieho konania bol zrušený rozsudok okresného súdu zo 6. mája 2009. V odôvodnení predmetného zrušujúceho uznesenia krajského súdu je okrem iného uvedené:

„Odvolací súd rozhodujúc o odvolaní odporcu v 1. rade dospel k záveru, že súd prvého stupňa sa svojím postupom v konaní dopustil závažného procesného pochybenia, pre ktoré je potrebné napadnutý rozsudok v spojení s opravným uznesením zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Odvolací súd poukazuje na to, že súd prvého stupňa vo veci samej rozhodol bez toho, aby sa vysporiadal so spätvzatím návrhu na začatie konania vo veci samej zo strany navrhovateľov voči odporcom v 2. až 56. rade (č. l. 346 spisu), o ktorom nebolo   doposiaľ   rozhodnuté.   V   tomto   smere   odvolací   súd   považuje   za   nesprávne konštatovanie súdu prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že o späťvzatí návrhu na začatie konania voči odporcom v 2. až 56. rade bolo rozhodnuté Krajským súdom v Nitre uznesením č. k. 9 Co/245/2006-363 zo dňa 14. 03. 2007 a konanie voči nim bolo zastavené. Krajský súd v Nitre predmetným rozhodnutím rozhodol iba o späťvzatí návrhu na nariadenie predbežného opatrenia voči odporcom v 2. až 56. rade, a nie aj o späťvzatí návrhu vo veci samej. S poukazom na uvedené, keďže súd prvého stupňa doteraz nerozhodol o späťvzatí návrhu navrhovateľov voči odporcom v 2. až 56. rade, mal s nimi ďalej konať ako s účastníkmi a ak tak neurobil, odňal im možnosť konať pred súdom, čo je dôvod pre zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci súdu prvého stupňa podľa § 221 ods.   1 písm.   f/   a ods.   2 OSP.   Odvolací súd rozhodujúc o odvolaní odporcu v 1.   rade nemohol neprihliadnuť na uvedenú vadu konania pred súdom prvého stupňa, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, keďže odporcovia v 2. až 56. rade sú osoby, ktoré od odporcu v 1. rade nadobudli vlastnícke práva k sporným pozemkom a tieto zastavali rodinnými domami.

Povinnosťou súdu prvého stupňa po zrušení a vrátení veci bude najskôr rozhodnúť o pripustení   či   nepripustení   späťvzatia   návrhu   vo   veci   samej   (o   určenie   neplatnosti osvedčení) navrhovateľmi zo dňa 20. 12. 2006 voči odporcom v 2. až 56. rade postupom podľa § 96 ods. 1 až 3 OSP.“

12.   Okresný   súd   v   nadväznosti   na   toto   uznesenie   krajského   súdu   uznesením z 25. januára   2013   rozhodol,   že   nepripúšťa   späťvzatie   návrhu   vo   vzťahu   k   odporcom v 2. až 56. rade a zamieta návrh na zastavenie konania v tejto časti. Až týmto uznesením došlo k napraveniu procesného pochybenia okresného súdu, ktorý v nadväznosti na to začal opätovne konať s odporcami v 2. až 56. rade, teda aj so sťažovateľmi ako s účastníkmi konania. Na odvolanie navrhovateľov proti tomuto uzneseniu okresného súdu krajský súd uznesením sp. zn. 7 Co 276/2013 z 30. decembra 2013 toto zmenil tak, že konanie proti odporcom v 2. až 56. rade (teda aj proti sťažovateľom) zastavil. Týmto uznesením krajského súdu   bolo   právoplatne   skončené   konanie vo   veci   samej   aj   vo   vzťahu   k   sťažovateľom, pričom úlohou súdu prvého stupňa bude ešte rozhodnúť o trovách konania vo vzťahu medzi navrhovateľmi a odporcami v 2. až 56. rade.

13.   Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   opakovane   poukazuje   na   to,   že   nielen nečinnosť,   ale   aj   nesprávna   a   neefektívna   činnosť   všeobecného   súdu   môže   zapríčiniť porušenie   ústavou   zaručeného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov (napr. IV. ÚS 22/02, III. ÚS 103/09). V nadväznosti na uvedené ústavný súd vyslovuje názor, že aj napriek určitej skutkovej zložitosti konania spočívajúcej vo veľkom počte jeho účastníkov   nie   je   ústavnoprávne   akceptovateľné,   že   napadnuté   konanie   nebolo   ku   dňu podania sťažnosti právoplatne skončené vo vzťahu k sťažovateľom ani po viac než 8 rokoch od jeho začatia (m. m. IV. ÚS 155/09, IV. ÚS 82/2010, IV. ÚS 486/2011). Na tomto závere nič nemení ani fakt, že okresný súd so sťažovateľmi (ako aj s ďalšími odporcami v 2. až 56. rade) dlhšiu dobu nekonal, pretože sa nesprávne domnieval, že konanie vo vzťahu k nim bolo zastavené skorším uznesením krajského súdu.  

14. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 110/2006 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Obhajoba   okresného   súdu,   v   zmysle   ktorej sťažovatelia neutrpeli žiadnu ujmu na svojich právach, je ústavno-právne bezpredmetná a nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť okresného súdu   za   zistené   zbytočné   prieťahy.   Sťažovatelia   totiž   boli   osobami,   ktoré   nadobudli vlastnícke právo k sporným pozemkom od odporcu v 1. rade (obec...). Sťažovatelia sa teda dôvodne   cítili   a   nachádzali   v   stave   právnej   neistoty,   keďže   rozhodnutie   o   návrhu navrhovateľov   mohlo   mať   dopad   na   ich   právne   a   majetkové   postavenie.   Táto   právna neistota bola odstránená až zmeňujúcim uznesením krajského súdu z 30. decembra 2013 (teda po podaní sťažnosti sťažovateľov ústavnému súdu), ktorým bolo konanie aj vo vzťahu k nim zastavené. Ústavný súd preto túto obranu okresného súdu neakceptoval.

15. Z uvedených dôvodov ústavný súd výrokom tohto nálezu vyslovil, že postupom okresného   súdu   bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľov   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

IV.

16.   Sťažovatelia   v   sťažnosti   uplatnili   aj   svoj   návrh   na   priznanie   primeraného finančného zadosťučinenia každému v sume 3 000 €. Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného   súdu   vyplýva,   že   primerané   finančné   zadosťučinenie   ústavný   súd   spravidla prizná vtedy, keď následky porušenia práv sťažovateľa (zbytočné prieťahy v konaní) už nemožno napraviť či odstrániť (napr. III. ÚS 17/02, I. ÚS 97/09). Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ním samým, ako aj Európskym súdom pre ľudské práva, podľa ktorých sa spravodlivé finančné zadosťučinenie priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Ústavný súd v zhode so svojím skorším nálezom sp. zn. IV. ÚS 194/2013 považoval v tomto prípade za primerané   priznať   každému   zo   sťažovateľov   sumu   po   3   000   €,   pričom   táto   suma zohľadňuje   celkovú   dĺžku   posudzovaného   konania   s   prihliadnutím   na   jeho   predmet a význam pre sťažovateľov, dĺžku zbytočných prieťahov v konaní, zodpovednosť okresného súdu, a napokon s tým spojenú ujmu sťažovateľov.

17. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov právneho zastúpenia, ktoré sťažovateľom vznikli v konaní pred ústavným súdom. S poukazom na § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde a vyhlášku Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.   z.   o   odmenách   a   náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení neskorších   predpisov   ústavný   súd   priznal   sťažovateľom   náhradu   trov   konania pred ústavným súdom v sume 331,13 € (slovom tristotridsaťjeden eur a trinásť centov), a to za 2 úkony právnej pomoci po 130,16 €, t. j. prevzatie a príprava zastúpenia, sťažnosť, 2 x paušálna náhrada hotových výdavkov po 7,81 € a 20 % DPH v sume 55,19 €, ktoré zaviazal   okresný   súd   zaplatiť   na   účet   ich   právneho   zástupcu   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti   tohto   nálezu   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149 Občianskeho   súdneho   poriadku).   Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti rozhodnutiu   ústavného   súdu   nie   je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2014