znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 88/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. februára 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   W.,   spol.   s   r.   o.,   B.,   zastúpenej advokátom JUDr. D. R., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV č. k. 8 C 278/2004-518 zo 7. decembra 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 16 Co 142/2011-620 z 13. decembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti W., spol. s r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára 2012   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   W.,   spol.   s   r.   o.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. D. R., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) č. k. 8 C 278/2004-518 zo 7. decembra 2010 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 16 Co 142/2011-620 z 13. decembra 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva: „... 23-07-2004 Sťažovateľ podal na Okresný súd Bratislava IV, návrh na začatie konania   o   zaplatenie   28.732,35   €...   s prísl.,   proti   odporcovi   Ing.   V.   V...   Konanie bolo vedené pod sp.   zn. 8C/278/2004. Sťažovateľ podal žalobu z dôvodu,   že Sťažovateľ ako zhotoviteľ uzavrel s odporcom ako objednávateľom Zmluvu o dielo č. 004/2001, podľa § 631   a   nasl.   Občianskeho   zákonníka,   predmetom   ktorej   bolo   zhotovenie   dohodnutej stavebnej časti diela – rodinného domu. Sťažovateľ si splnil svoju povinnosť riadne a včas aj s oboma zmluvnými stranami odsúhlasenými prácami naviac. Odporca si ale nesplnil svoju povinnosť prevziať vykonané dielo a zaplatiť Sťažovateľovi cenu diela navýšenú o práce vykonané naviac, resp. písomné prevzatie vykonaného diela sa uskutočnilo až dňa 26- 07-2002, keď zmluvné strany podpísali dohodu o ukončení diela. Povinnosť uhradiť cenu za vykonané dielo odporca nesplnil do dnešného dňa, resp. úhradu vykonal len čiastočne, a to na základe Rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č. k. 8C/278/2004-377 zo dňa 01-04- 2008, ktorým ho súd zaviazal na úhradu v sume 5.152,31 €... spolu s úrokmi z omeškania... Vo zvyšku konajúci súd žalobu zamietol.“

Uznesením č. k. 14 Co 429/2008-425 z 27. novembra 2009 krajský súd rozsudok okresného súdu č. k. 8 C 278/2004-377 z 1. apríla 2008 v napadnutej časti zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Okresný súd po vrátení veci na ďalšie konanie opätovne rozhodol rozsudkom č. k. 8 C 278/2004-518 zo 7. decembra 2010 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) tak, že žalobu sťažovateľky v celom rozsahu zamietol.

Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol rozsudkom krajský súd tak, že rozsudok okresného súdu vo veci samej potvrdil a v časti trov konania zmenil.

Podľa   sťažovateľky «...   rozhodnutiami   Okresného   súdu   Bratislava   IV a rozhodnutiami Krajského súdu v Bratislave boli porušené základné práva Sťažovateľa v zmysle Ústavy Slovenskej republiky (v texte ďalej ako „Ústava“) a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), najmä právo vlastniť majetok podľa Čl. 20 ods. (1) Ústavy, a právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa Čl. 46 ods. (3), a to z nasledovných dôvodov:

Predpokladmi pre uplatnenie nároku na náhradu škody nezákonným rozhodnutím sú:

-   vydanie   aktu   aplikácie   práva   orgánom   verejnej   správy   alebo   súdnej   moci   so zákonom určenými náležitosťami rozhodnutia, a

- nezákonnosť rozhodnutia, resp. porušenie zákona vydaním rozhodnutia.».

Sťažovateľka odôvodňuje porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46   ods.   3   ústavy   takto: «Z   odôvodnenia   rozsudku   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   k. 14Co/142/2011-620 zo dňa 13-12-2011 Sťažovateľ uvádza „Podstatné je, či došlo k dohode o cene týchto položiek v súlade a spôsobom predpokladaným v uzavretej zmluve. Pokiaľ si strany dohodli postupnosť realizácie diela cez jednotlivé etapy, ktoré sa hradili samostatne a až následne sa pokračovalo v ďalšej etape, bolo na ťarchu navrhovateľa, ak pokračoval v ďalšej etape bez   úplného vyrovnania dodaných prác   a materiálov za predchádzajúcu etapu, a bez uzavretia jasnej a preukázateľnej dohody za vykonané navyše práce... Prvostupňový súd k jednotlivým žalovaným položkám podrobne vyhodnotil zistený skutkový   stav,   svoje   skutkové   a   právne   závery,   s   ktorými   sa   odvolací   súd   v   ďalšom stotožňuje a v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p. na ne ako správne poukazuje.“

Z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č. k. 8C/278/2004-518 zo dňa 07-12-2010   Sťažovateľ   uvádza   „V   predmetnej   veci   nesporne   žalobca   pre   žalovaných vykonal práce, ktoré boli zahrnuté v rozpočte, ktorý bol súčasťou zmluvy o dielo a vykonal aj naviac práce, odsúhlasené v jednotlivých preberacích protokoloch.

Z   vykonaných   dôkazov   však   vyplynulo,   že   účastníci   konania   ohľadne   prác vykonaných naviac oproti zmluve o dielo, ktoré sú predmetom konania po vrátení veci odvolacím súdom, tak, ako sú vyššie popísané, neuzavreli dohodu o cene takýchto prác a tým   o   navýšení   celkovej   ceny   za   dielo.   So   zreteľom   na   existenciu   dojednania   medzi účastníkmi o tom, že cena za dielo je určená podľa rozpočtu ako neprekročiteľná a k jej prekročeniu môže dôjsť iba na základe dohody oboch zmluvných strán, preto žalobcovi nevznikol voči žalovanému nárok na zaplatenie požadovanej sumy istiny 23.580,22,- eura za tieto práce naviac. Preto súd žalobu v časti istiny, no tiež s ňou súvisiaceho príslušenstva ako nedôvodnú zamietol.“

Konajúce   súdy   vo   svojich   odôvodneniach   expresis   verbis   vyjadrili,   že   bolo preukázané, že Sťažovateľ vykonal dohodnuté práce ako aj práce naviac a to na základe požiadavky   Odporcu   (objednávateľa   diela).   Konajúce   súdy   sa   nezaoberali   tvrdením,   že Odporca apeloval na Sťažovateľa osobnými problémami, nedostatkom peňazí v dôsledku čoho mal Odporca údajne „na rýchlo“ predať byt v ktorom v tom čase býval a na základe čoho sa Sťažovateľ v najrýchlejšej možnej miere snažil stavbu dokončiť a žiaľ bez toho, aby sa dohodla cena za práce navyše, čo je teraz Sťažovateľovi na úkor. Práce ktoré vykonal na diele   Odporcu   zhodnotili   majetok   Odporcu.   Konajúce   súdy   ale   svojimi   rozhodnutiami určili, že je v súlade so zákonom, nadobudnúť vlastnícke právo k majetku resp. majetok bez povinností   zaplatiť   akúkoľvek   odplatu   a   to   ani   v   mieste   obvyklú.   Sťažovateľ   svojou činnosťou zhodnotil a zveľadil majetok Odporcu, a dokonca použil svoj vlastný majetok, aby mohol majetok odporcu zhodnotiť, za čo mu prislúcha riadna odmena. Rozhodnutiami konajúcich súdov bolo Sťažovateľovi zabránené vlastniť majetok, užívať majetok a požívať z neho plody, čím mu vznikla škoda minimálne v rozsahu ušlého zisku, ktorý je vyčíslený ako bežný (možno na spodnej hranici) v stavebníctve v rozhodujúcom čase...»

Sťažovateľka   tvrdí: „Súdy   napadnutými   rozhodnutiami   podporili   špekulatívne správanie   odporcu,   ktorého   obsahom   je   úmyselné   bezdôvodné   obohatenie   na   úkor Sťažovateľa. S touto skutočnosťou sa v odôvodnení žiadnym spôsobom nevyporiadali, čo má za následok zásah do ústavou garantovaného práva Sťažovateľa na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré je obsahom práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Účastník   konania   má   právo   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Dôvodom,   pre   ktorý   súdy   neodôvodnili   riadne   svoje   rozhodnutia,   je   že   tak   ani nemohli urobiť, nakoľko nie je možné logicky a právne relevantne zdôvodniť priznanie bezdôvodného obohatenia, a tak ukrátiť Sťažovateľa na jeho právach.“

Sťažovateľka žiada, „... aby ústavný súd uložil Ing. V. V., aby sa dočasne zdržal uplatnenia   práv   priznaných   napadnutým   rozhodnutím   Okresného   súdu   Bratislava   IV, v právnej veci navrhovateľa: W. s. r. o. proti odporcovi: Ing. V. V. o zaplatenie 23.580,22 € vedenej Okresným súdom Bratislava IV pod sp. zn. 8C/278/2004, a to rozsudkom č. k. 8C/278/2004-518 zo dňa 07-12-2010, a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: W. s. r. o. proti odporcovi: Ing. V. V. o zaplatenie 23.580,22 € vedenej Krajským   súdom   v   Bratislave   pod   sp. zn.   14Co/142/2011,   a   to   rozsudkom   č.   k. 14Co/142/2011-620 zo dňa 13-12-2011“.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„1. Rozhodnutím Okresného súdu Bratislava IV, v právnej veci navrhovateľa: W. s. r. o. proti odporcovi: Ing. V. V. o zaplatenie 23.580,22 € rozsudkom č. k. 8C/278/2004-518 zo dňa 07-12-2010 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa článku 20 ods. 1 a podľa článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave, v právnej veci navrhovateľa: W. s. r. o. proti odporcovi: Ing. V. V. o zaplatenie 23.580,22 € rozsudkom č. k. 14Co/142/2011-620 zo dňa 13-12-2011 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa článku 20 ods. 1 a podľa článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

3. Rozsudok Okresného súdu Bratislava IV, v právnej veci navrhovateľa: W. s. r. o. proti odporcovi: Ing. V. V. o zaplatenie 23.580,22 € č. k. 8C/278/2004-518 zo dňa 07-12- 2010 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava IV na ďalšie konanie.

4. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, v právnej veci navrhovateľa: W. s. r. o. proti odporcovi: Ing. V. V. o zaplatenie 23.580,22 € rozsudkom č. k. 14Co/142/2011-620 zo dňa   13-12-2011   sa   zrušuje   a   vec   sa   vracia   Okresnému   súdu   Bratislava   IV   na   ďalšie konanie.

5. Okresný súd Bratislava IV a Krajský súd v Bratislave sú povinní v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu uhradiť spoločnosti W., spol. s r. o. ako Sťažovateľovi peňažnú sumu 1.000,- € ako primerané finančné zadosťučinenie, ktoré je povinný vyplatiť mu.

6. Okresný   súd   Bratislava   IV   a   Krajský   súd   v   Bratislave   sú   povinní   uhradiť spoločnosti W., spol. s r. o. ako Sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia v sume 160,55 € (1 úkon právnej služby 127,16 € (1/6 výpočtového základu) + režijný paušál 7,63 € + 20 % DPH) na účet právneho zástupcu JUDr. D. R. vedený v spoločnosti O...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo   sťažnosti   podané   niekým zjavne   neoprávneným,   ako   aj   sťažnosti   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie rozlišuje   okrem   iného   aj   osobitnú   kategóriu   návrhov,   ktorými   sú   návrhy   „zjavne neopodstatnené“. Týmto zákon o ústavnom súde v záujme účelnosti a procesnej ekonómie poskytuje   ústavnému   súdu   príležitosť   preskúmať   v   štádiu   predbežného   prerokovania sťažnosti (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení alebo   iných   zásahov,   ktorými   malo   dôjsť   k   porušeniu   základných   práv   alebo   slobôd navrhovateľa   a   z   nich   vyplývajúcich   skutkových   zistení   a   jednak   tiež   na   základe argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, IV. ÚS 300/08).

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom okresného súdu a rozsudkom krajského súdu.

1.   K namietanému   porušeniu základných práv podľa čl.   20 ods. 1 a čl. 46 ods. 3 ústavy rozsudkom okresného súdu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom verejnej   moci,   odmietne   takúto   sťažnosť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v   konaní o   sťažnosti   podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy   prislúcha ústavnému súdu   právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou   účinnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd   sťažovateľky   je   okrem   iného   aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje odstrániť   ten   stav,   v   ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   alebo   slobody (I. ÚS 36/96).

V danom prípade bola sťažovateľka oprávnená podať proti rozsudku okresného súdu odvolanie,   o   čom   sťažovateľka   vedela,   odvolanie   podala   a   krajský   súd   o   ňom   svojím rozsudkom rozhodol. Z toho vyplýva, že sťažovateľka mala k dispozícii účinný právny prostriedok   na   ochranu   svojich   práv,   o   ktorom   bol   oprávnený   rozhodnúť   krajský   súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie jej základných práv rozsudkom okresného súdu podľa § 25 os. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy rozsudkom krajského súdu

Podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 3 ústavy ústavný súd uvádza, že na konanie o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu alebo   orgánu   verejnej   správy   alebo   nesprávnym   úradným   postupom   je   daná   právomoc všeobecných súdov v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri   výkone verejnej moci a o zmene niektorých   zákonov v znení neskorších   predpisov. Takýto prístup zodpovedá doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu (I. ÚS 6/94, II. ÚS   71/04).   Aj vo   vzťahu   k tejto   časti   sťažnosti   je   teda   právomoc   ústavného   súdu subsidiárna (II. ÚS 160/05, II. ÚS 167/06).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky aj v časti   namietajúcej porušenie základného práva podľa   čl.   46   ods.   3 ústavy rozsudkom krajského súdu pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   20 ods.   1   ústavy rozsudkom krajského súdu

Sťažovateľka tiež namieta, že rozsudkom krajského súdu došlo aj k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou   je   aj   právny   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd   súčasne   porušil   ústavnoprocesné   princípy   vyplývajúce   z   čl.   46   až   čl.   48   ústavy. O prípadnom porušení uvedených práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07, IV. ÚS 278/2010).

Keďže ústavný súd   sťažnosť   v časti   týkajúcej   sa   porušenia   čl.   46   ods.   3 ústavy odmietol pre nedostatok svojej právomoci, nie je možné vysloviť ani porušenie čl. 20 ods. 1 ústavy.

V sťažnosti je výrazne oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   viazaný   návrhom   na   začatie   konania.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje   najmä   na   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa sťažovateľ   domáha.   Ústavný   súd   teda   môže   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti (m. m. III. ÚS 2/05, II. ÚS 19/05), keď navyše znenie petitu sťažnosti vzhľadom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky nemá ústavný súd   dôvod   spochybňovať.   V   petite   sťažnosti   sa   sťažovateľka   domáha   iba   vyslovenia porušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 3 ústavy rozsudkom krajského súdu.

Vzhľadom na viazanosť ústavného súdu návrhom bolo potrebné tvrdené porušenie základného práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy v odôvodnení   vyhodnotiť iba   ako súčasť sťažovateľkinej argumentácie.

Ústavný súd tiež uvádza, že aj keby sa sťažovateľka domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu, bolo by potrebné sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Podľa sťažovateľky malo k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy dôjsť   tým,   že   súdy   svojimi „rozhodnutiami   podporili   špekulatívne   správanie   odporcu, ktorého   obsahom   je   úmyselné   bezdôvodné   obohatenie   na   úkor   sťažovateľa.   S   touto skutočnosťou sa v odôvodnení žiadnym spôsobom nevysporiadali.“.

Krajský súd v relevantnej časti napadnutého rozsudku uvádza: „Odvolací súd po preskúmaní   výsledkov   doplneného   dokazovania   v   prvostupňovom   konaní,   dôvodov napadnutého rozsudku, odvolacích námietok navrhovateľa a vyjadrenia odporcu dospel k záveru,   že prvostupňový súd správne ustálil skutkový stav a vyvodil z neho aj správne právne závery.

Pre   posúdenie   dôvodnosti   jednotlivých   žalovaných   položiek   a   nárokov z nich vyplývajúcich,   je rozhodujúci   obsah zmluvy o dielo medzi účastníkmi konania č. 004/2001 zo dňa 14. 11. 2001, na ktorý poukázal aj prvostupňový súd. Je nesporné, že v časti čl. III – cena diela a platobné; podmienky, si účastníci dohodli cenu podľa rozpočtu, ktorá je neprekročiteľná. Z článku ďalej vyplýva, že v prípade objednávateľom vyžiadaných a zmluvnými stranami odsúhlasených navyše prác, bude ich cena určená individuálnou kalkuláciou zhotoviteľa a zmluvnými stranami odsúhlasená v písomnom dodatku k tejto zmluve. Rozpočet mal tvoriť neoddeliteľnú súčasť zmluvy, pričom navrhovateľ ako súčasť zmluvy samostatne predložil tzv. ponukový rozpočet z 23. 7. 2001, t. j. z času pred uzavretím zmluvy. Nebolo sporné, že práve tento rozpočet mal tvoriť súčasť uzavretej zmluvy a mal tak byť   podkladom   pre   stanovenie   ceny   diela.   Sú   správne   závery   súdu   prvého   stupňa,   že predpokladom vzniku nároku navrhovateľa na zaplatenie odmeny za vykonané práce navyše tak bolo potrebné ich odsúhlasenie odporcom, v súlade s dohodou zmluvných strán, ktorú obe   strany   mali   potvrdiť   na   odovzdávacích   a   preberacích   protokoloch.   Ani   jedna zo sporných položiek za tzv. navyše práce sa v predložených protokoloch nenachádza, resp. sa pri nich nachádza iná cena ako tvrdí navrhovateľ. Neobstojí tvrdenie navrhovateľa, že jeho nárok na zaplatenie sporných položiek vyplýva z iných, či už listinných dôkazov alebo, svedeckých   výpovedí.   Podstatné   je,   či   došlo   k   dohode   o   cene   týchto   položiek   v   súlade a spôsobom   predpokladaným   v   uzavretej   zmluve.   Pokiaľ   si   strany   dohodli   postupnosť realizácie   diela   cez   jednotlivé   etapy,   ktoré   sa   hradili   samostatne   a   až   následne   sa   aj pokračovalo v ďalšej etape, bolo na ťarchu navrhovateľa, ak pokračoval v ďalšej etape bez úplného vyrovnania dodaných prác a materiálov za predchádzajúcu etapu, a bez uzavretia jasnej   a   preukázateľnej   dohody   za   vykonané   navyše   práce.   Tvrdenie   navrhovateľa,   že vzhľadom na insolventnosť odporcu, s ním boli dohodnuté osobitné neštandardné postupy pri zúčtovávaní a platení diela nebolo v spore preukázané; Naopak, odporca preukazoval, že odsúhlasené faktúry, až na poslednú tzv. vyúčtovaciu faktúru, uhrádzal včas.“

Úloha   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti   namietajúcej   porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie   a   aplikácie   zákonov   s   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských právach   a   základných   slobodách   najmä   v   tom   smere,   či   závery   všeobecných   súdov   sú dostatočne   odôvodnené,   či   nie   sú   arbitrárne,   resp.   svojvoľné   s   priamym   dopadom   na niektoré   zo   základných   ľudských   práv   (napr.   I.   ÚS   19/02,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   74/05, I. ÚS 241/07).

Vychádzajúc   z   už   uvedených   mantinelov   posudzovania   rozhodnutí   všeobecných súdov   ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   v   citovanej   časti   odôvodnenia   rozsudku zrozumiteľným a dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozsudok okresného súdu potvrdil, pričom podstatnou pre rozhodnutie je skutočnosť vyplývajúca zo zmluvy o dielo uzatvorenej medzi sťažovateľkou a odporcom,   že cena za dielo bola dohodnutá podľa rozpočtu, ktorý bol neprekročiteľný, resp. iba v prípade, že k zmluve o dielo bude uzatvorený dodatok, z ktorého bude jasná cena za práce navyše.

Podľa   ústavného   súdu   rozsudok   krajského   súdu   nemožno   považovať   za   zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade neporušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu. Odôvodnenie rozsudku krajského súdu ústavný súd hodnotí ako   mimoriadne   podrobné   a   reagujúce   na   všetky   podstatné   odvolacie   námietky sťažovateľky.

Sťažovateľka porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy v podstate ničím, okrem tvrdenia, že súdy svojimi rozhodnutiami podporili špekulatívne správanie odporcu, ktorého obsahom je bezdôvodné   obohatenie   na   úkor   sťažovateľky,   neodôvodňuje.   Avšak   samotné   takéto tvrdenie nie je spôsobilé spochybniť rozsudok krajského súdu, keďže z neho nie je zrejmé, prečo by názor krajského súdu vyjadrený v napadnutom rozsudku mal byť neodôvodnený, ako to uvádza sťažovateľka.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Vzhľadom   na   uvedené   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľky   aj   v   tejto   časti odmietnuť podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky uplatnených v jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 22. februára 2012