znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 88/09-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2009 predbežne prerokoval sťažnosť A. F., F.,   ktorou namietala porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky postupom Katastrálneho úradu v N., Správy katastra L. spočívajúcom v   nezapísaní jej vlastníckeho práva k nehnuteľnosti parc. č..... o výmere 4 j 1419 š. s. – roľa v katastrálnom území F., zapísanej v PKV č...., a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. F.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 18. decembra 2008 doručená sťažnosť A. F., F. (ďalej len,,sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len  ,,ústava“)   postupom   Katastrálneho   úradu   v N.,   Správy   katastra   L. spočívajúcom   v   nezapísaní jej vlastníckeho práva k nehnuteľnosti parc. č..... o výmere 4 j 1419 š. s. – roľa v katastrálnom území F., zapísanej v PKV č.....

2. Sťažovateľka v sťažnosti v podstatnom uviedla:,,V roku 1943 nadobudli rodičia sťažovateľky A. Š., rod. M. a F. Š. kúpou od Krajského zemského úradu v B. vlastnícke právo k nehnuteľnosti: par. č..... o výmere 4 j 1419 š.s. - roľa, v katastrálnom území F., zapísanej v PKV č.... (ďalej len „nehnuteľnosť"). Čiže vlastnícke právo k nehnuteľnosti manželia   Š.   nadobudli   v   zmysle   vtedy   platných   právnych   predpisov.   Túto   nehnuteľnosť manželia Š. užívali až do roku 1960, kedy bola včlenená do JRD F..

Rozsudkom Okresného súdu v L. č. 7C 118/93 - 19 zo dňa 21.07.1993 bolo určené vlastnícke   právo   manželov   A.   Š.,   rod.   M.   a F.   Š.   k   nehnuteľnosti,   oboch   v   1/2.   Tento rozsudok bol Okresným súdom v Leviciach doručený aj Katastrálnemu úradu Nitra, Správa katastra Levice. Katastrálny úrad Nitra, Správa katastra Levice bol na základe súdneho rozhodnutia povinný vykonať záznam a zapísať vlastnícke právo k nehnuteľnosti v prospech manželov   Š.   Katastrálny   úrad   Nitra,   Správa   katastra   Levice   však   uvedený   záznam neuskutočnila a manželov Š. neuviedla ako vlastníkov nehnuteľnosti: par. č. 1273 o výmere 4 j 1419 š. s. - roľa, v katastrálnom území F., zapísanej v PKV č......

A. Š., rod. M., ako spoluvlastnícka nehnuteľnosti v 1/2, v roku 1996 zomrela. Bolo uskutočnené dedičské konanie pod č. 2 D 753/96, D not 395/96, ktoré bolo právoplatne ukončené   dňa   21.10.1996.   Na   základe   tohto   dedičského   rozhodnutia   nadobudla sťažovateľka vlastnícke právo k nehnuteľnosti v podiely 1/2 po poručiteľke – A. Š., rod. M.. F. Š., ako spoluvlastník nehnuteľnosti v 1/2, zomrel v roku 1998. Bolo uskutočnené dedičské konanie pod č. 1 D 407/98, D not 167/98, ktoré bolo právoplatne ukončené dňa 19.08.1998. Na základe tohto dedičského rozhodnutia nadobudla sťažovateľka vlastnícke právo k nehnuteľnosti v podiely 1/2 po poručiteľovi – F. Š.

Čiže po právoplatnom ukončení dedičského konania po F. Š. a po A. Š., rod. M. sa sťažovateľka   stala   výlučnou   vlastníčkou   nehnuteľnosti,   pričom   jej   vlastníctvo   k nehnuteľnosti je nespochybniteľné.

Následne   potom,   čo   sa   sťažovateľka   stala   výlučnou   vlastníckou   vyššie   uvedenej nehnuteľnosti   sa   viac   krát   snažila   o   zápis   svojho   vlastníckeho   práva   do   evidencie nehnuteľností.

Ani na základe viacerých žiadostí sťažovateľky Katastrálny úrad N., Správa katastra L. uvedený záznam neuskutočnil.

Dňa 08.06.2006   sťažovateľka   splnomocnila   Mgr.   G.   G.   na zastupovanie vo veci zápisu jej vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.

Právny zástupca sťažovateľky vyzval Katastrálny úrad N., Správa katastra L. na uskutočnenie   záznamu,   na   ktorý   je   Katastrálny   úrad   N.,   Správa   katastra   L.   povinný. Katastrálny úrad N., Správa katastra L., vo svojej odpovedi uviedla, že je potrebné doložiť identifikáciu parcely č. 1273, vedenej v PKV č...., o ktorú musíte požiadať na správe katastra.

V zmysle tejto výzvy bola podaná žiadosť o identifikáciu parcely na Katastrálny úrad N., Správa katastra L., avšak tejto žiadosti nebolo vyhovené, rovnako ako ani návrhu na zápis zo dňa 02.10.2006.

Následne   sťažovateľka   podala   podnet   na   začatie   trestného   stíhania   za   prečin marenia úlohy verejného činiteľa, ktoré však bolo zastavené z dôvodu, že dané konanie nie je trestným činom...“

V ďalšom   texte   sťažnosti   sťažovateľka   poukazovala   na   konkrétne   zákonné ustanovenia, ktoré podľa nej príslušný správny orgán porušil a uviedla: «Na základe vyššie uvedených   ustanovení   zákona   č. 265/1992   Zb,   zákona   č. 266/1992 Zb.   a   zákona č. 162/1995   Z.   z.   sa   na   zápis   vlastníckeho   práva   na   základe   úradného   rozhodnutia nevyžadovala   žiadna   ďalšia   podmienka.   Jedinou   podmienkou   bola   „vkladu   schopnosť“ listiny, čo rozsudok Okresného súdu v Leviciach č. 7C 118/93 zo dňa 21.07.1993, ako aj Osvedčenie   o   dedičstve   č. 1 D 407/98,   D not 167/98   zo   dňa   04.   08. 1998   a Osvedčenie o dedičstve č. 2 D 753/96, D not 395/96 zo dňa 04.10.1996 v plnej miere spĺňali a na základe nich bol Katastrálny úrad N., Správa katastra L., povinný zapísať vlastnícke právo   sťažovateľky.   Tento   záznam   však   Katastrálny   úrad   N.,   Správa   katastra   L.,   do dnešného dňa neuskutočnil.

V zmysle čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky má každý právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Dané ustanovenie Ústavy Slovenskej republiky zaručuje ochranu riadne a zákonne nadobudnutého   vlastníckeho   práva.   Vlastnícke   právo   sťažovateľky   bolo   priznané právoplatnými a vykonateľnými rozhodnutiami, čiže ho nadobudla zákonným spôsobom. Napriek tejto skutočnosti nebolo jej vlastnícke právo - v rozpore so zákonom - zapísané do príslušnej evidencie nehnuteľností, čím boli porušené jej základné práva zaručené Ústavou Slovenskej republiky.

V zmysle čl.   20 ods.   4 Ústavy Slovenskej republiky je vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu. Ani jeden zo zákonných dôvodov obmedzenia vlastníckeho práva sťažovateľky nenastal, čiže nebolo opodstatnené, aby Katastrálny úrad N., Správa katastra L., vlastnícke právo sťažovateľky k nehnuteľnosti: par. č..... o výmere 4 j 1419 š. s. - roľa, v katastrálnom území F., zapísanej v PKV č.... nezapísalo do evidencie nehnuteľností.

Týmto   svojim   konaním   Katastrálny   úrad   N.,   Správa   katastra   L.,   hrubo   porušil ústavné pravo sťažovateľky a z tohto dôvodu, sa sťažovateľka obrátila na ochranu svojho ústavného práva na Ústavný súd Slovenskej republiky.

S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti a porušenia zákona č. 265/1992 Zb. o zápisoch vlastníckych a iných vecných práv k nehnuteľnostiam, zákona č. 266/1992 Zb. o katastri   nehnuteľností   v   Slovenskej   republike   a   zákona   č.   162/1995   Z.   z.   o   katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), je opodstatnené predpokladať, že nastalo porušenie čl. 20 ods. 1 a ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky vo forme porušenia vlastníckeho práva sťažovateľky.»

3. V petite svojej sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd rozhodol tak, že ,,Konaním Katastrálneho   úradu,   Správa   katastra   L.,   nezapísaním   vlastníckeho   práva sťažovateľky k nehnuteľnosti: par. č..... o výmere 4 j 1419 š.s. – roľa v katastrálnom území F.,   zapísanej   v PKV   č.  ...   bolo   porušené   základné   ľudské   právo   –   vlastnícke   právo   – sťažovateľky“. Zároveň žiadala, aby ústavný súd uložil Správe katastra L. povinnosť konať vo veci ,,bez zbytočných prieťahov a zapísať vlastnícke právo sťažovateľky k nehnuteľnosti: par. č..... o výmere 4 j 1419 š. s. – roľa v katastrálnom území F., zapísanej v PKV č...., do evidencie nehnuteľností“. Sťažovateľka požadovala aj náhradu trov konania v celkovej sume 18 914 Sk (627,83 € ).

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým   vyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   boli   porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len  ,,zákon   o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Cieľom   predbežného   prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv a slobôd podľa ústavy), je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6. Ako to vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak o ochrane týchto   práv   a   slobôd   nerozhodujú   iné   súdy,   t.   j.   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   teda zaoberal otázkou, či neexistuje iný súd, ktorý je oprávnený poskytnúť ochranu namietanému porušeniu   práv   sťažovateľky.   Pri   tomto   skúmaní   ústavný   súd   dospel   k záveru   že sťažovateľka   bola   povinná   ešte   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   obrátiť   sa   na všeobecný súd, ktorý je v konaní podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj,,OSP“) oprávnený rozhodovať o ochrane jej práv v prípade nečinnosti správneho orgánu (Správa katastra L.), resp. o ochrane jej práv pred nezákonným zásahom správneho orgánu.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa § 244 ods. 1 OSP v znení zákona č. 501/2001 Z. z. účinného od 1. januára 2002   v správnom   súdnictve   preskúmavajú   súdy   na   základe   žalôb   alebo   opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa § 244 ods. 2 OSP v znení zákona č. 501/2001 Z. z. účinného od 1. januára 2002 v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej   správy,   orgánov   územnej   samosprávy,   ako   aj   orgánov   záujmovej   samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy.

Podľa § 244 ods. 3 druhej vety OSP v znení zákona č. 501/2001 Z. z. účinného od 1. januára 2002 postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.

S účinnosťou   od   1.   januára   2003   došlo   novelou   Občianskeho   súdneho   poriadku vykonanou   zákonom   č.   424/2002   Z.   z.   k významnej   zmene   piatej   časti   Občianskeho súdneho poriadku a zavedeniu nových druhov konaní pred správnymi súdmi. Okrem iného sa zaviedlo aj konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy (§ 244 ods. 4, § 250t a § 250u OSP) a konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy (§ 244 ods. 5 a § 250v OSP).

Podľa   §   244   ods.   4   OSP   súdy   v   správnom   súdnictve   rozhodujú   o   návrhoch   na uloženie povinnosti orgánom verejnej správy konať o právach a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy a o opatreniach na vynútenie plnenia svojich rozhodnutí postupom uvedeným v § 250b a 250u.

Podľa 244 ods. 5 prvej vety OSP súdy v správnom súdnictve konajú o ochrane pred nezákonným   zásahom   orgánu   verejnej   správy   a   o   vykonateľnosti   rozhodnutí   cudzích správnych orgánov.

Podľa § 250t ods. 1 OSP fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť.

Podľa § 250t ods. 4 OSP súd o návrhu rozhodne bez pojednávania uznesením. Ak súd návrhu vyhovie, vo výroku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá, predmet a číslo správneho konania a primeranú lehotu, nie však dlhšiu ako tri mesiace, v ktorej je orgán verejnej správy povinný rozhodnúť. Súd môže na návrh orgánu verejnej správy túto lehotu predĺžiť. Nedôvodný alebo neprípustný návrh súd zamietne.

Podľa § 250u prvej vety OSP za nedodržanie lehoty uvedenej v uznesení súdu podľa § 250t môže súd na opakovaný návrh účastníka, ak je správny orgán naďalej nečinný, uložiť pokutu   do   3   280   eur   (do   31.   decembra   2008   bola   výška   pokuty   100 000   Sk), a   to   aj opakovane.

Podľa § 250v ods. 1 OSP fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný, môže sa pred súdom domáhať ochrany proti zásahu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho opakovanie.

Podľa § 250v ods. 4 OSP súd o takom návrhu rozhodne rozsudkom. Ak súd návrhu vyhovie,   vo   výroku   rozsudku   uvedie   označenie   orgánu,   ktorému   sa   povinnosť   ukladá, predmet   a   číslo   správneho   konania   a   lehotu,   v   ktorej   má   orgán   verejnej   správy   túto povinnosť   vykonať.   Povinnosť   spočíva   v   zákaze   pokračovať   v   porušovaní   práva navrhovateľa a v príkaze, ak je to možné, obnoviť stav pred zásahom. Ustanovenie § 250u platí rovnako. Súd návrh zamietne, ak nie je dôvodný alebo návrh nie je prípustný.

7.   Podstata   námietok   sťažovateľky   v sťažnosti   spočíva   v tom,   že   napriek právoplatnému rozsudku Okresného súdu L., sp. zn. 7 C 118/93 z 21. júla 1993, ktorým bolo   právoplatne   určené   vlastnícke   právo   k predmetnej   nehnuteľnosti   v prospech   jej právnych   predchodcov,   a následným   právoplatným   rozhodnutiam   notára   ako   súdneho komisára v dedičskom   konaní (sp. zn. 2 D 753/96, D not 395/96 a 1 D 407/98, D not 167/98),   ktorými   bolo   osvedčené   nadobudnutie   vlastníckeho   práva   k predmetnej nehnuteľnosti   sťažovateľkou,   príslušná   Správa   katastra   L.   odmietla   konať   zákonom predpísaným spôsobom a zapísať vlastnícke právo sťažovateľky do evidencie nehnuteľností v katastri. V tomto konaní Správy katastra L. vidí sťažovateľka porušenie svojich ústavou garantovaných práv, konkrétne vlastníckeho práva, a preto sa obrátila so sťažnosťou   na ústavný   súd.   Napriek   tomu,   že   z obsahu   sťažnosti   nevyplýva,   že   by   sa   sťažovateľka domáhala aj vyslovenia porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v 2. bode petitu sťažnosti žiada, aby ústavný súd uložil Správe katastra L. povinnosť konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

8.   Takto   formulovaný   skutkový   obsah   sťažnosti   a jeho   podradenie   pod   príslušné civilno-procesné   normy   upravujúce   súdny   prieskum   zákonnosti   rozhodovacej   činnosti a postupov správnych orgánov (medzi ktoré Správa katastra L. určite patrí) nevyhnutne vedie   k záveru,   že   zákonnú   právomoc   na   poskytnutie   ochrany   namietanému   právu sťažovateľky   vlastniť   majetok,   ale   aj   právu   na   prerokovanie   jej   veci   bez   zbytočných prieťahov,   ktorých   porušenie   vidí   v   nekonaní Správy katastra L. má všeobecný súd. S   ohľadom   na   zákonom   zverenú   právomoc   všeobecných   súdov,   tieto   boli   oprávnené poskytnúť sťažovateľke ochranu jej práv, a v prípade, že by jej návrh bol dôvodný, bol by všeobecný súd (v závislosti od druhu konania pred ním, ktorý by vymedzila sťažovateľka vo svojom   návrhu)   oprávnený   uložiť   správnemu   orgánu   povinnosť   konať   a rozhodnúť (§ 250t ods. 4 OSP), resp. zakázať pokračovať v porušovaní práva a prikázať, ak je to možné, obnoviť stav pred zásahom (§ 250v ods. 4 OSP). Pokiaľ sťažovateľka pred podaním sťažnosti ústavnému súdu nepristúpila k ochrane svojich práv prostredníctvom návrhu na všeobecnom   súde,   nie   je   s ohľadom   na   uvedený   princíp   subsidiarity   daná   právomoc ústavného súdu (obdobne III. ÚS 152/03, II. ÚS 130/02, II. ÚS 61/02, III. ÚS 72/02).

9.   Navyše ústavný   súd dodáva,   že právne prostriedky   ochrany pred nečinnosťou orgánov verejnej správy upravujú aj iné právne predpisy so silou zákona. Ide napríklad o zákon č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach v znení neskorších predpisov (ďalej len,,zákon o sťažnostiach“), podľa ktorého môže fyzická osoba alebo právnická osoba podať sťažnosť, o. i. aj ak sa domáha ochrany svojich práv alebo právom chránených záujmov, pretože došlo k ich porušeniu alebo k ohrozeniu činnosťou alebo nečinnosťou orgánu verejnej správy [§ 3 písm. a) zákona o sťažnostiach]. Sťažnosť podľa tohto zákona považoval aj Európsky súd pre ľudské práva za účinný prostriedok nápravy vo vzťahu k prieťahom pred správnym orgánom (M. K. v. Slovensko, sťažnosť č. 37895/97).

Taktiež zákon č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len  ,,zákon   o prokuratúre“)   upravuje   dozor   prokuratúry   nad   zachovávaním   zákonnosti orgánmi   verejnej   správy   a umožňuje   osobám,   ktoré   namietajú   nezákonnosť   v konaní orgánov verejnej správy, aby sa s podnetom obrátili na prokurátora.

Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí   orgánov   verejnej   správy   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj   na   základe podnetu, pričom je oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány. Podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre podnetom sa rozumie písomná alebo ústna žiadosť, návrh alebo iné podanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby podal návrh na začatie konania pred súdom alebo opravný prostriedok, aby vstúpil do už začatého konania alebo vykonal iné opatrenia na odstránenie porušenia zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, na ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený. Podľa § 28 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor je oprávnený podať orgánu verejnej správy upozornenie na účel odstránenia porušovania zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, ku ktorému   došlo   v   postupe   orgánu   verejnej   správy   pri   vydávaní   opatrenia   alebo rozhodnutia alebo jeho nečinnosťou.  

10. Popri prekážke nedostatku právomoci na prerokovanie sťažnosti dospel ústavný súd pri jej predbežnom prerokovaní k záveru, že je podaná zjavne oneskorene. Podľa § 53 ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   možno   podať   v lehote   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo o inom zásahu dozvedieť. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka vidí porušenie svojich práv v nekonaní Správy katastra L. a nezapísaní jej vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Ústava rozlišuje porušenie základných práv a slobôd rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, preto z pohľadu dikcie ústavy možno sťažovateľkou namietaný postup správneho orgánu považovať za opatrenie alebo iný zásah.

11. Z obsahu sťažnosti a najmä z príloh, ktoré boli k sťažnosti pripojené, ústavný súd zistil tieto časové súvislosti:

Správa katastra L. listom označeným ako „Prešetrenie žiadosti zo 17. mája 2006“ podala vyjadrenie adresované priamo sťažovateľke a uviedla, ktoré listiny má   predložiť na účely ďalšieho konania.

- 26. júna 2006 bol na Správu katastra L. doručený návrh na záznam, ktorý podal právny   zástupca   sťažovateľky   a ktorým   žiadal   vykonanie   zápisu   vlastníckeho   práva sťažovateľky k predmetnej nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností.

- 15. augusta 2006 Správa katastra vrátila právnemu zástupcovi sťažovateľky listiny a uviedla, že k zápisu do katastra nehnuteľností treba doložiť identifikáciu parcely.

-   7.   septembra   2006   právny   zástupca   sťažovateľky   požiadal   Správu   katastra   L. o vyhotovenie identifikácie parcely a jej následný zápis do katastra nehnuteľností.  

- 11. septembra 2006 Správa katastra L. vrátila právnemu zástupcovi sťažovateľky žiadosť o identifikáciu parciel.

- 2. októbra 2006 právny zástupca sťažovateľky opätovne podal na Správe katastra L. návrh na zápis vlastníckeho práva.

Z uvedeného obsahu sťažnosti, ktorým je ústavný súd podľa § 20 ods. 3 v spojení s § 50   ods.   1   a 2   zákona   o ústavnom   súde   viazaný, vyplýva, že   žiadne  ,,opatrenie“   ani,,zásah“ do ústavou garantovaných práv sťažovateľky zo strany Správy katastra L. sa nestali v lehote dvoch mesiacov predchádzajúcich dňu podania sťažnosti sťažovateľky (sťažnosť bola podaná na poštovú prepravu 16. decembra 2008). Zároveň je z obsahu sťažnosti (ale aj z obsahu   príloh,   ktoré   sťažovateľka   k sťažnosti   pripojila)   bez   pochybností   zrejmé,   že sťažovateľka sa nielenže o namietaných opatreniach a zásahoch, ktorými mali byť porušené jej práva, mohla dozvedieť (§ 53 ods. 3 posledná veta zákona o ústavnom súde), ale o týchto nesporne vedela podstatne skôr, ako sú dva mesiace predo dňom, keď podala sťažnosť ústavnému   súdu.   Ústavný   súd   nemožno   považovať   za   ničím   neobmedzeného   strážcu ústavnosti,   keďže   aj   ústavný   súd   pri   plnení   svojej   základnej   úlohy,   ktorou   je   ochrana ústavnosti   (čl.   124   ústavy),   postupuje   na   základe   ústavy   v jej   medziach   a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 ústavy). Ako už ústavný súd opakovane uviedol, sťažnosť nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti   (napr.   I.   ÚS   22/02),   pričom   ústavný   súd   rovnako   vyslovil,   že   nedodržanie zákonnej lehoty na podanie sťažnosti je zákonom ustanoveným dôvodom na jej odmietnutie ako oneskorene podanej (IV. ÚS 28/02), a zároveň uviedol, že ide o takú lehotu, ktorú nemožno predĺžiť ani nemožno odpustiť jej zmeškanie (I. ÚS 84/02, IV. ÚS 36/03). Ak sťažovateľka podala sťažnosť na ústavnom súde po uplynutí dvojmesačnej zákonnej lehoty, táto musela byť odmietnutá už pri jej predbežnom prerokovaní ako podaná   oneskorene. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na jednu zo základných zásad práva, ktorou je,,vigilantibus iuris“, teda bdelým patrí právo, alebo nech si každý stráži svoje práva, vrátane zachovania lehoty na podanie sťažnosti pred ústavným súdom.  

12. Keďže došlo k odmietnutie sťažnosti z dôvodu nedostatku právomoci a z dôvodu jej   oneskoreného   podania,   ústavný   súd   sa   meritom   veci,   teda   namietaným   porušením označených práv sťažovateľky, bližšie zaoberať nemohol. Z dôvodu odmietnutia sťažnosti taktiež nemohol ústavný súd prikázať Správe katastra L. konať bez zbytočných prieťahov a zapísať   vlastnícke   právo   sťažovateľky   k predmetnej   nehnuteľnosti   do   katastra nehnuteľností ani rozhodnúť o náhrade trov konania, keďže takéto výroky ústavného súdu sú viazané na vyhovenie sťažnosti sťažovateľky.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2009