znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 88/08-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 a čl. 13 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 80/06 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   MUDr.   D.   B. o d m i e t a   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. októbra 2007   doručená   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 80/06.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že 23. januára 2006 podal Okresnému súdu Bratislava I žalobu, ktorá bola postúpená Okresnému súdu Bratislava II a je vedená pod sp. zn.   17   C   80/06.   Ďalej   uvádza:   «Okresný   súd   Bratislava   II   je   známy   výkonom skriminalizovaného súdnictva...

Sudkyňa... je členkou „komanda súdu“ ktoré vystupuje ako organizovaná zločinecká skupina   s cieľom   mariť   žaloby   sťažovateľa,   i keď   sú   hocijako   dôvodné,   spôsobom kriminálneho výkonu súdnictva.»

Sťažovateľ požiadal okresný súd o oslobodenie od súdnych poplatkov. Okresný súd uznesením č. k. 17 C 80/06-68 z 8. augusta 2006 žiadosti sťažovateľa nevyhovel.

Odvolací súd podľa sťažovateľa „Uznesením 2Co/415/06-83 zo dňa 30. 01. 2007 zrušil rozhodnutie okresného súdu...

Zákonná sudkyňa opäť nepriznala oslobodenie od poplatkov uznesením zo dňa 04. 06. 2007. Ide o choré vyčínanie chorej osoby“.

Na   základe   uvedených   skutočností   sa   sťažovateľ   „znovu   odvolal.   Odvolací   súd doteraz nerozhodol“.

V sťažnosti sťažovateľ uplatnil námietku predpojatosti proti sudcom ústavného súdu „JUDr. Lalík, JUDr. Gajdšíková, JUDr. Ľuby, JUDr. Auxt, JUDr. Meszaros“ a požiadal o ustanovenie advokáta na konanie pred ústavným súdom.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„II.A. Okresný súd Bratislava II porušuje základné práva D. B. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 a cl. 13 medzinárodného dohovoru, ktorým je Slovenská republika viazaná.

II.B. Okresný súd Bratislava II je povinný zaplatiť D. B. primerané zadosťučinenie vo výške 200.000.- Sk za opakované porušovanie práva a to do 15 dní od dňa doručenia Nálezu Ústavného súdu.

II.C. Okresný súd Bratislava II je povinný oslobodiť D. B. od súdnych poplatkov a vo veci bezodkladne konať a vec rozsúdiť do 3 mesiacov od doručenia Nálezu Ústavného súdu. V prípade omeškania je OS BA II povinný zaplatiť D. B. ďalších 100.000.- Sk bezodkladne ak o to požiada.

II.D. Okresný súd Bratislava II zaplatí trovy konania advokátovi, Ústavnému súdu a sťažovateľovi do 15 dní od doručenia Nálezu.“

II.

Sťažnosť sťažovateľa bola v súlade s Rozvrhom práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na rok 2007 pridelená sudkyni spravodajkyni Marianne Mochnáčovej (ďalej len „sudkyňa spravodajkyňa“), členke IV. senátu ústavného súdu, ktorého predsedom bol sudca Ján Luby (ďalej aj „sudca“).

Sudkyňa spravodajkyňa oznámila námietku predpojatosti bez meškania predsedníčke ústavného súdu, ktorá predložila túto námietku na rozhodnutie podľa § 28 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) senátu ustanovenému na základe dodatku č. 2 k rozvrhu práce z 5. septembra 2007.

Ústavný súd uznesením č. k. 0. ÚS 12/07-8 z 11. decembra 2007 rozhodol, že sudca nie je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie vo veci.

Dňa 5. februára 2008 sudca sudkyni spravodajkyni oznámil, že mu bolo doručené uznesenie okresného súdu, aby sa ako odporca vyjadril k návrhu sťažovateľa, ktorým sa domáha voči   nemu ochrany osobnosti,   náhrady   nemajetkovej   ujmy a škody   a vyslovuje svoju predpojatosť. Na základe uvedeného ústavný súd uznesením č. k. 0. ÚS 10/08-8 z 13. februára 2008 rozhodol, že sudca je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v predmetnej veci.

V zmysle Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na rok 2008 účinného od 1. marca 2008 sa sudkyňa spravodajkyňa v tejto veci stala členkou I. senátu ústavného súdu.   Keďže   sťažovateľ   v sťažnosti   uplatnil   námietku   predpojatosti   aj   voči   sudcovi Milanovi Ľalíkovi, ako jednému z členov I. senátu ústavného súdu, ústavný súd uznesením č. k. 0. ÚS 22/08-8 z 27. februára 2008 po predchádzajúcom vyjadrení sudcu Milana Ľalíka rozhodol, že sudca Milan Ľalík nie je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v predmetnej veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti,   svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd zistil, že sťažnosť sťažovateľa doručená ústavnému súdu 29. októbra 2007   obsahuje   hrubo   urážlivé   výroky,   dehonestujúce   a neopodstatnené   obvinenia adresované nielen voči sudkyniam všeobecných súdov konajúcich v jeho veciach, ale aj voči sudcom ústavného súdu „pre brutálne vykonávanie – marenia práv sťažovateľa, čím flagrantne porušovali čl. 17 medzinárodného dohovoru“.

Predmetné výroky a vyjadrenia sťažovateľa okrem iného neprimeraným spôsobom obviňujú   sudcov   ústavného   súdu   z nespravodlivého   rozhodovania   vo   vzťahu k sťažovateľovi, naznačujú zaujatosť sudcov ústavného súdu pri ich rozhodovaní.

Ústavný súd vo vzťahu k správaniu účastníka poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý už vyslovil, že „V zásade smie byť sťažnosť odmietnutá ako neprijateľná podľa čl. 35 ods. 3 dohovoru, pokiaľ bola vedome založená na nepravdivých faktoch,   a rovnako   ak   používa   útočný,   resp.   hrubo   urážlivý   jazyk“   (Řehák v. Česká republika, No. 67208/01, rozhodnutie z 18. mája 2004).

Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľ v tomto prípade výrokmi obsiahnutými v jeho   sťažnosti   prekročil   hranicu   únosnej   kritiky   a hrubo   urážal   zákonné   sudkyne všeobecných   súdov,   ale   i samotný   ústavný   súd,   resp.   jeho   sudcov,   a to   v rozpore s princípom zachovávania úcty k právam iných, ktorý má byť v rámci občianskoprávneho konania   v súlade   s   § 1   a   § 2   Občianskeho   súdneho   poriadku   rešpektovaný   všetkými účastníkmi konania a z ktorého vyplýva i požiadavka, aby účastníci konania rešpektovali ľudskú dôstojnosť, občiansku česť i osobnosť ďalších účastníkov konania, ale i samotného vo veci konajúceho súdu tak vo svojich písomných, ako i verbálnych prejavoch.

Správanie   sťažovateľa,   ktorého   cieľom   je   uškodiť   reputácii   samotného rozhodujúceho súdu, je teda podľa názoru ústavného súdu možné označiť za zneužitie práva na podanie sťažnosti a je v rozpore s účelom takéhoto práva.

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí a z tohto dôvodu bolo už ďalej bezpredmetné   rozhodovať   o   sťažovateľovej   žiadosti   o ustanovenie   právneho   zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

Na záver možno preto uviesť, že súčasťou zákonom predpísaných náležitostí návrhu na začatie konania podaného ústavnému súdu   je aj primeraná slušnosť vo vyjadrovaní, na čo už   bol   sťažovateľ   rozhodnutiami   ústavného   súdu   sp. zn.   III.   ÚS   52/06 a IV. ÚS 109/07 upozornený, avšak napriek tomu vo svojom podaní tieto výroky opätovne použil.

V prípade hrubo neslušného alebo urážlivého obsahu takéhoto návrhu môže byť tento odmietnutý   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných   náležitostí,   pokiaľ   záujmy   ochrany ústavnosti nevyžadujú iný postup.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2008