znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 88/07-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. mája 2007 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. P. K., K., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., T., ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva na prezumpciu neviny a na obhajobu podľa čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Krajským súdom v Nitre pod sp. zn. 3 To 72/06 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. P. K. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podaním z 26. marca 2007 doručeným Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len   „ústavný   súd“)   28.   marca   2007   požaduje   Mgr.   P.   K.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), vyslovenie porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   podľa   čl.   8   ods.   2   a čl. 36   ods.   1   Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva na prezumpciu neviny a na obhajobu podľa čl. 50 ods. 2 a 3 ústavy v konaní   vedenom   Krajským   súdom   v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp.   zn. 3 To 72/06.

Zo   sťažnosti   a z doplňujúceho   podania   sťažovateľa   z 20.   mája   2007   doručeného ústavnému súdu 22. mája 2007 vyplýva,   že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 105/02 z 12. júna 2006 uznaný vinným pre trestný   čin   ublíženia na zdraví   podľa   §   224   ods.   1   a 2   Trestného   zákona   účinného   do 31. decembra   2005   (ďalej   len   „Trestný   zákon“)   na   skutkovom   základe   uvedenom   vo výrokovej časti rozsudku, pričom mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní pätnásť mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu v trvaní troch rokov a trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá na dobu štyroch rokov. Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 To 72/06 z 20. marca 2007 bol rozsudok okresného súdu zrušený, pričom krajský súd sám rozhodol tak, že uznal sťažovateľa vinným nielen z trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1 a 2, ale aj z trestného činu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 201 písm. d) Trestného zákona a uložil mu trest odňatia slobody v trvaní jedného roka so zaradením do I. nápravnovýchovnej skupiny a trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá na dobu päť rokov. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd uvedeným rozsudkom porušil ním označené základné práva podľa ústavy, listiny a dohovoru z nasledovných dôvodov:

Najpodstatnejšou   námietkou   obhajoby   sťažovateľa   bolo   to,   že   sa   dokazovaním nepreukázalo,   aby   motorové   vozidlo   riadil   v stave   vylučujúcom   spôsobilosť,   ktorý   si privodil   vplyvom   návykovej   látky.   Existenciu   tejto   spôsobilosti   je   potrebné   zisťovať a dokazovať v každom   konkrétnom prípade.   Podstatné je, že podľa   poznatkov lekárskej vedy nie je žiadny, teda ani nadpriemerne disponovaný vodič motorového vozidla, schopný bezpečne riadiť motorové vozidlo, ak hladina alkoholu v jeho krvi dosiahne najmenej jedno promile. U vodiča, u ktorého bolo zistené v dobe riadenia menšie množstvo alkoholu v krvi než jedno promile, je vždy nevyhnutné dokázať, že jeho schopnosť riadiť motorové vozidlo bola skutočne znížená v rozsahu, aký predpokladá ustanovenie § 201 Trestného zákona. Krajský súd sa týmito základnými právnymi východiskami vôbec nezaoberal a nebral do úvahy skutočnosť, že sťažovateľ v čase riadenia vozidla nemal mať toľko alkoholu v krvi, aby   jeho   schopnosť   riadiť   motorové   vozidlo   bola   skutočne   znížená   v rozsahu predpokladanom   zákonom.   V tom   čase   totiž   mohla   hladina   alkoholu   v jeho   krvi   podľa znaleckého posudku Ing. I. mať spodnú hranicu 0,47 promile, čo nie je stav vylučujúci spôsobilosť   riadiť   motorové   vozidlá.   A keďže   takýto   stav   nikto   nepreukázal,   tvrdenie krajského súdu, ktorý   nepovažoval za potrebné ustáliť presnú alebo minimálnu hladinu alkoholu v krvi sťažovateľa, je vzhľadom na použitú právnu kvalifikáciu zarážajúce, lebo stav   vylučujúci   spôsobilosť   je   potrebné   preukázať.   Znalci   v tomto   smere   poskytli dostatočný priestor na to, aby krajský súd nemusel takto svojvoľne rozsudok odôvodňovať. Preukazovať stav vylučujúci spôsobilosť argumentom, že sťažovateľ ako skúsený vodič porušil   viacero   ustanovení   zákona,   je   možné   takmer   pri   každej   dopravnej   nehode. Nepostačuje ani poukaz na subjektívne vnímanie príslušníka dopravnej polície opierajúce sa o záznam z protokolu o nehode. Tento záznam nie je nijako overený, nevyplýva z neho, či správanie   sťažovateľa   nebolo   policajtom   vyhodnotené   subjektívne   ako   správanie   pod vplyvom alkoholu, hoci mohlo ísť o prejav šokového správania.

Neobstojí ani konštatovanie, podľa ktorého príčinou nehody mala byť neprimeraná rýchlosť jazdy sťažovateľa. Vo veci je otázne, či šiel neprimeranou rýchlosťou a či bolo celkom   jednoznačne   preukázané,   že   práve   to   bolo   príčinou   nehody.   Celkom   zjavné   je pritom   to,   že   poškodená   cyklistka   porušila   práve   tie   povinnosti,   ktorých   dodržanie   má priamo zabrániť takým situáciám, ku akým došlo aj v tomto prípade. Cyklisti nesmú jazdiť bez   osvetlenia   bicykla.   Jednoznačne   nebola   vyvrátená   taká   verzia   nehody,   pri   ktorej poškodená cyklistka náhle vošla do jazdnej dráhy sťažovateľa. Práve tejto verzii nehody sa v prípravnom konaní nevenovala náležitá pozornosť, hoci ju podporoval znalecký posudok z odboru zdravotníctva konštatujúci, že náraz vozidla smeroval do zadného kolesa bicykla zľava a na ceste sa nachádzali ľadové jazyky, ktoré pripúšťali domnienku, že ich mohla cyklistka obchádzať. Aj poškodenie motorového vozidla nasvedčovalo práve tejto verzii podľa znaleckého posudku Ing. C. Podľa posudku ďalšieho znalca Ing. B. sťažovateľom tvrdená verzia dopravnej nehody bola technicky prijateľná a nebolo možné ju vylúčiť. Pri   riešení   deja   nehody   z pohľadu   viditeľnosti   cyklistky   sa   jednoznačne nepreukázalo,   že   sťažovateľ   mohol   zabrániť   stretu   s neosvetlenou   cyklistkou.   Jasne   to konštatuje znalec Ing. B.

Zo zásady in dubio pro reo vyplýva, že ak po vyčerpaní všetkých dosiahnuteľných dôkazov zostanú dôvodné pochybnosti o skutkovej otázke významnej pre rozhodnutie, ktoré nemožno rozptýliť vykonaním a skúmaním ďalších dostupných dôkazov, je nevyhnutné rozhodnúť   v prospech   obvineného.   Prijať   len   jednu   z alternatív   dvoch   alebo   viacerých možných spôsobov priebehu skutku možno iba vtedy, ak je tento skutkový dej vykonaným dokazovaním jednoznačne a nepochybne preukázaný, kým iná alternatíva skutkového deja vo   vykonanom   dokazovaní,   hoci   bolo   realizované   v potrebnom   rozsahu,   nemá   oporu. Na základe uvedených skutočností a právnych úvah sa sťažovateľ domnieva, že v konaní došlo k porušeniu označených základných práv.

Sťažovateľ   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na prezumpciu neviny a základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 2 a 3 ústavy krajským   súdom   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   To   72/06   s tým,   aby   bol   rozsudok krajského súdu sp. zn. 3 To 72/06 z 20. marca 2007 zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.   Požaduje   aj   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   advokátom   v   sume   6   296   Sk. Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľovi   hrozí   nariadenie   výkonu   trestu   odňatia   slobody   na základe právoplatného rozsudku, žiada o prednostné vybavenie sťažnosti.

Z rozsudku okresného súdu sp. zn. 2 T 105/02 z 12. júna 2006 vyplýva, že sťažovateľ bol uznaný vinným z trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1 a 2 Trestného zákona   a bol   mu   uložený   trest   odňatia   slobody   vo   výmere   pätnásť   mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu troch rokov, ako aj trest zákazu činnosti riadiť   motorové   vozidlá   akéhokoľvek   druhu   na   dobu   štyroch   rokov.   Podľa   názoru okresného   súdu   bolo   preukázané,   že   skutok   sa   stal   tak,   ako   bol   uvedený   vo   výroku rozsudku, a že tento skutok je trestným činom ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1 a 2 Trestného zákona. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že sťažovateľ riadil osobné vozidlo v Kolárove,   pričom   pred   ním   jazdila   na   bicykli   poškodená   cyklistka.   Zo   znaleckého posudku Ing. C. sa zistilo, že rýchlosť vozidla na začiatku brzdenia a vyhýbacieho manévru bola 69 km/h. Bezprostrednou príčinou nehody bola oneskorená reakcia sťažovateľa na prekážku v jazdnej dráhe, teda na neosvetlenú cyklistku. Začiatok možného rozpoznania prekážky bol vo vzdialenosti 37 – 38 metrov. V mieste nárazu vozidlo začínalo smerovať mierne šikmo vľavo.   Pohyb cyklistky bol súbežný s pôvodným smerom. Sťažovateľ sa nevenoval   náležite   riadeniu   vozidla   a prekročil   povolenú   rýchlosť   v uzavretej   osade. Naproti tomu sa však nepreukázalo, aká bola hladina alkoholu v jeho krvi. Z údajov, ktoré boli k dispozícii v spise a ktoré boli získané aj výsluchom sťažovateľa, to nie je možné ustáliť.   Vyplýva   to   zo   znaleckých   posudkov   Ing.   I.   a MUDr.   M.   Obaja znalci   zhodne uviedli, že existujúce údaje nie sú dostatočné pre bilančný prepočet hladiny alkoholu v krvi sťažovateľa v čase spáchania skutku. Znalec MUDr. M. uviedol aj to, že sa to nedá urobiť ani približným odhadom, aký použil Ing. I. Preto nebolo možné brať do úvahy znalecký posudok MUDr. B., keďže vychádza z údajov, ktoré nie sú dostatočné pre určenie hladiny alkoholu v krvi sťažovateľa. Je síce pravdou, že v dychu sťažovateľa po dlhšej dobe po nehode boli zistené hladiny, a to o 19.23 h 1,40 promile, o 19.45 h 1,4 promile a o 20.09 h 1,33   promile   alkoholu,   avšak   podľa   vyjadrenia   znalca   Ing.   I.   medzi   prvým   a druhým meraním došlo ku kulminácii hladiny alkoholu v krvi sťažovateľa, a preto tiež nie je možné urobiť bilančný prepočet hladiny alkoholu. Keďže sa táto skutočnosť nedá exaktne ustáliť, okresný súd ju vypustil zo skutku a konanie sťažovateľa nekvalifikoval aj ako trestný čin podľa   §   201   Trestného   zákona.   Pokiaľ   ide   o skutočnosť,   kto   mohol   dopravnej   nehode zabrániť, vzhľadom na to, že cyklistka jazdila pri pravom okraji vozovky v smere jazdy sťažovateľa, okresný súd to vyhodnotil tak, že iba sťažovateľ mohol nehode predísť, lebo iba on mohol včas cyklistku vidieť a zabrániť tak nehode. Bezpečný odstup pri predbiehaní cyklistky určil znalec Ing. C. na 1,29 m od ľavého lakťa cyklistky. Cyklistka a sťažovateľ išli v čase zrážky takmer súbežne. Takéto konštatovanie odôvodňuje určenie uhla, ktorý zvierali osi bicykla a osi vozidla, lebo vozidlo zachytilo cyklistku v oblasti zadného kolesa bicykla   z pravej   strany.   Verziu   sťažovateľa   o tom,   že   cyklistka   mu   vytvorila   náhlu prekážku, okresný súd nepovažoval za pravdepodobnú vzhľadom na výpoveď znalca Ing. C., podľa ktorého nie je technicky možné, aby cyklistka v tak krátkej dobe dokázala náhle vybočiť   a vzápätí   sa   vrátiť   do   pôvodného   smeru.   Sťažovateľ   riadil   vozidlo   stále   vo vzdialenosti 0,9 – 1 m od vyznačenej krajnice. Práve preto možno konštatovať, že vozidlo len   mierne   vybočovalo   zo   svojho   smeru.   Cyklistka   utrpela   závažné   poranenia   lebky a mozgu, došlo k opuchu mozgu, zlyhaniu životne dôležitých centier mozgu a následnej smrti.

Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 To 72/06 z 20. marca 2007 vyplýva, že krajský súd zrušil rozsudok okresného súdu a sám uznal sťažovateľa vinným jednak z trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1 a 2 a tiež z trestného činu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 201 písm. d) Trestného zákona a uložil mu trest odňatia slobody v trvaní jedného roka nepodmienečne so zaradením do I. nápravnovýchovnej skupiny a trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá na dobu v trvaní päť rokov. Podľa názoru krajského súdu na podklade podrobne oboznámeného obsahu vykonaných dôkazov bolo možné urobiť skutkový záver, že sťažovateľ riadil motorové vozidlo po tom, čo v dobe medzi 16.00 h a 17.15 h požíval alkoholické nápoje. Bezprostredne pod ich vplyvom riadil vozidlo po Školskej   a Mierovej   ulici   v K.   rýchlosťou   najmenej   65,5   km/h,   vychádzajúc zo zistenia znalca Ing. C. vrátane akceptovania koeficientu omylu 3 %. Skutočnosť, že sťažovateľ pred dopravnou   nehodou   požíval   alkohol,   je   opakovane   potvrdená   jeho   vlastným   doznaním. Potvrdzuje   to   i protokol   o nehode   v cestnej   premávke   vyhotovený   službukonajúcim príslušníkom dopravnej polície, ktorý aj na hlavnom pojednávaní zopakoval, že sťažovateľ na mieste nehody javil príznaky požitia alkoholu. Navyše na mieste nehody boli prítomní všetci bezprostredne nadriadení (príslušníci polície) sťažovateľa, lebo ten v čase nehody zastával   funkciu   riaditeľa   O.   v K.   Prítomnosť   alkoholu   v jeho   tele   bola   potvrdená   aj trojnásobným odberom dychu takmer dve hodiny po dopravnej nehode. Tvrdenie, podľa ktorého medzi požívaním alkoholu a vznikom dopravnej nehody mal sťažovateľ jesť, bolo uplatnené až po deviatich mesiacoch od spáchania činu, a preto krajský súd považoval túto obranu za účelovú vedenú snahou oslabiť fakt, že sťažovateľ riadil motorové vozidlo pod vplyvom alkoholu v presne nezistenej miere. Rovnako vyhodnotil krajský súd aj tvrdenie sťažovateľa, že v čase nehody nesvietilo pouličné osvetlenie, pretože predtým to nenamietal a svedkovia   o tom   vypovedali   až   v závere   dokazovania.   Navyše   je   táto   okolnosť irelevantná, lebo sťažovateľ opakovane uviedol, že cyklistku videl v dostatočnom časovom a priestorovom predstihu predtým, ako ho míňalo oproti idúce motorové vozidlo, ktoré ho čiastočne   osvetľovalo,   a až po   jeho   prejdení   zbadal,   ako   cyklistka   vybočila   z priameho smeru doľava. Takáto obrana sťažovateľa priamo usvedčuje z porušenia predpisov, lebo ak spozoroval cyklistku jazdiť pri pravom okraji svojho jazdného pruhu a v smere, v ktorom aj sám riadil vozidlo, mal po tom, čo videl prichádzať idúce vozidlo, rýchlosť svojej jazdy spomaliť,   lebo   protiidúce   vozidlo   s rozsvietenými   svetlami   ovplyvňovalo   vzdialenosť rozpoznania prekážky tak, že čím viac sa približoval, tým viac bola dohľadová vzdialenosť sťažovateľa   kratšia.   Pritom   sťažovateľ   priznal,   že   po   osvetlení   oproti   idúcim   vozidlom nespomalil. Tieto skutočnosti boli rozhodujúce pre skutkové závery o tom, že sa sťažovateľ nevenoval   plne   riadeniu   vozidla,   nesledoval   situáciu   na   ceste   a neprispôsobil   rýchlosť vozidla tejto situácii. Navyše jazdil rýchlosťou vyššou, než maximálne povolenou v mieste dopravnej nehody. Krajský súd zdôrazňuje, že nepovažoval za potrebné ustáliť presnú alebo minimálnu hladinu   alkoholu   v krvi   sťažovateľa v čase dopravnej   nehody,   keďže   požitie alkoholu bezprostredne pred dopravnou nehodou (za ktoré je možné rátať dobu do dvoch hodín pred dopravnou nehodou) bolo preukázané ihneď po nehode subjektívnym vnímaním príslušníka   dopravnej   polície   a následne   dve   hodiny   po   nehode   trojnásobnou   kontrolou hladiny alkoholu v jeho dychu. Skutočnosť, že hladina alkoholu v tele sťažovateľa presiahla hodnotu vylučujúcu jeho spôsobilosť sústrediť sa na riadenie motorového vozidla, potvrdil fakt,   že   sťažovateľ   ako   dovtedy   bezúhonný   a skúsený   vodič   v krátkom   časovom   úseku porušil   viacero   svojich   povinností,   ktorých   kumulácia   v danom   momente   bola bezprostrednou príčinou vzniku dopravnej nehody, zranení a následnej smrti cyklistky.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) spravidla každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   (§ 25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom môže sa stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Právo na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie neznamená právo na   úspech   účastníka   v súdnom   konaní.   V trestnom   konaní   to   znamená,   že   odlišné vyhodnotenie   dôkazov týkajúcich   sa   ustálenia otázky   viny zo strany   všeobecného súdu oproti ich vyhodnoteniu obžalovaným nemožno považovať za porušenie základného práva na   súdnu   ochranu,   resp.   na   spravodlivé   súdne   konanie   (mutatis   mutandis   napr. II. ÚS 37/01).

Treba   konštatovať,   že   podstatou   podanej   sťažnosti   je   nesúhlas   sťažovateľa s vyhodnotením dôkazov zo strany krajského súdu v súvislosti s tým, že krajský súd dospel k záveru o jeho vine tak z trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1 a 2, ako aj z trestného činu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 201 písm. d) Trestného zákona. Sťažovateľ je presvedčený, že pri správnom vyhodnotení dôkazov mal byť v celom rozsahu   spod   obžaloby   oslobodený,   keďže   jeho   konanie   v skutočnosti   nebolo   možné považovať za žiaden z uvedených trestných činov.

Ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd vo svojom rozsudku veľmi podrobne vyhodnotil   vykonané   dokazovanie   a na   sporné   otázky   namietané   sťažovateľom   dal kvalifikované odpovede. Vôbec preto nemožno tvrdiť, že by bol rozsudok krajského súdu zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny.   Okolnosť,   že   sťažovateľ   má   odlišný   názor, nezakladá porušenie označených základných práv podľa ústavy, listiny a dohovoru. Ústavný súd preto nemá dôvod zasahovať do záverov krajského súdu. Preto bolo potrebné podanú sťažnosť považovať za zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti, tak ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. mája 2007