znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 88/05-22

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   7.   septembra   2005 v senáte   zloženom   z predsedu   Štefana   Ogurčáka   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť L. K., K., zastúpeného advokátkou JUDr. D. S., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní pôvodne vedenom pod sp. zn. 19 C 1220/2000 a po vylúčení časti návrhu na samostatné konanie ďalej vedenom pod sp. zn. 19 C 288/2003 v období po nadobudnutí právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 26/03-42 z 21. mája 2003 (t. j. po 4. júni 2003) a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 288/2003 v období po vydaní nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 26/03-42 z 21. mája 2003 p o r u š i l   základné právo L. K., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prerokovanie   veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   19   C   288/2003 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3.   L.   K. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   30 000   Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktorú je Okresný súd Košice II p o v i n n ý   mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. L. K. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún), ktorú je Okresný súd Košice II p o v i n n ý vyplatiť na   účet   jeho   právnej   zástupkyne   advokátky   JUDr.   D.   S.,   K.,   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 12. mája 2005 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť L. K., K. (ďalej aj „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. D. S., K., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“) a práva   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   pôvodne   vedenom   pod sp. zn. 19 C 1220/2000 a po vylúčení časti návrhu na samostatné konanie ďalej vedenom pod sp. zn. 19 C 288/2003 v období po nadobudnutí právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 26/03-42 z 21. mája 2003 (t. j. po 4. júni 2003).

2. Zo sťažnosti vyplýva, že okresný súd rozsudkom č. k. 19 C 1220/00-16 z 10. júna 2003 vyhovel sťažovateľovmu návrhu na vyslovenie neplatnosti výpovede a návrh v časti požadujúcej   náhradu   mzdy   vylúčil   na   samostatné   konanie,   ktoré   sa   ďalej   viedlo   pod sp. zn. 19 C 288/2003.

Na   základe   predchádzajúcej   sťažovateľovej   sťažnosti   ústavný   súd   nálezom č. k. II. ÚS 26/03-42 z 21. mája 2003 (ktorý nadobudol právoplatnosť 4. júna 2003) vyslovil porušenie základných práv upravených v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 19 C 1220/2000, prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov, priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 Sk a náhradu trov konania.

Sťažovateľ tvrdí, že aj napriek už citovanému nálezu ústavného súdu okresný súd v jeho   pracovnoprávnej   veci   (v   časti   vylúčenej   na   samostatné   konanie)   riadne   nekoná a „... bol nečinný viac ako rok a 3 mesiace od vyhlásenia rozsudku...“.

Sťažovateľ 26. októbra 2004 podal predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní, ktorý ju v odpovedi sp. zn. Spr. 23192/04 z 3. novembra 2004 uznal za „čiastočne dôvodnú“. Uvedený postup okresného súdu považuje sťažovateľ za porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

3. Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 48 ods.   2   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru   okresným   súdom   v označenom   konaní,   nariadil okresnému súdu konať vo veci „bez zbytočných prieťahov a čo najrýchlejšie“, priznal mu finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk a náhradu trov konania.

Dôvodom,   pre   ktorý   si   sťažovateľ   uplatňuje   primerané   finančné   zadosťučinenie, je „pocit právnej neistoty sťažovateľa v to kedy súd jeho vec právoplatne rozhodne, ak ani do dvoch rokov od právoplatnosti nálezu ústavného súdu nerozhodol o jeho ešte v r. 2000 uplatnenom   nároku   a v polovici   r.   2003   vylúčenom   na   samostatné   konanie   nároku   na náhradu mzdy s prísl., a nerozhodol ani dňa 15. 3. 2005, čo sťažovateľ pociťuje ako odvetu súdu za to, že podal skoršiu ústavnú sťažnosť, v ktorej už ústavný súd rozhodol tak, že mu vyhovel a ak v spore žalovanému hrozí konkurz“.

4.   Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k veci   6.   júna   2005   písomne   vyjadril okresný súd (Spr. 592/05) a k jeho vyjadreniu zaujala stanovisko 25. augusta 2005 právna zástupkyňa sťažovateľa.

5.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva podľa označených článkov ústavy a dohovoru. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci (napr. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03).

II.

Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností,   z písomných   vyjadrení účastníkov konania a zo spisu okresného súdu sp. zn. 19 C 288/2003 ústavný súd zistil nasledovný relevantný priebeh a stav predmetného konania:

A

1. Rozsudkom okresného súdu č. k. 19 C 1220/00-16 z 10. júna 2003 bolo určené, že výpoveď daná L. K., K., listom   spoločnosti S., spol   s r. o.,   Regionálny R.,   zmluvný partner, K. (ďalej len „odporca“), zo dňa 4. októbra 2000 je neplatná. Návrh navrhovateľa na   náhradu   mzdy   za   obdobie   od   1. novembra   2000   do   26. februára   2002   vylučuje   na samostatné   konanie,   v ktorom   bude   rozhodnuté   tiež   o trovách   tohto   konania. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 29. septembra 2003.

2.   Okresný   súd   19.   mája   2004   vyzval   odporcu   na   predloženie   mzdového   listu sťažovateľa za roky 1999 – 2000 v lehote 10 dní. Mzdový list bol predložený okresnému súdu 1. júna 2004.

3. Okresný súd 25. januára 2005 stanovil termín pojednávania na 15. marec 2005 (predvolanie bolo doručené účastníkom v období od 28. januára do 4. februára 2005).

4.   Pojednávanie   konané   15.   marca   2005   za   prítomnosti   účastníkov   bolo   na   ich žiadosť „za účelom mimosúdneho vysporiadania predmetného sporu“ odročené na neurčito.

5. Sťažovateľ 2. mája 2005 požiadal okresný súd o urýchlené rozhodnutie sporu. K žiadosti pripojil mzdové doklady majúce preukazovať jeho nárok.

6.   Okresný   súd   17.   mája   2005   doručil   právnemu   zástupcovi   odporcu   fotokópie sťažovateľom mu predložených dokladov.

7. Okresný súd 6. júna 2005 stanovil termín pojednávania na 7. júl 2005.

B

Ústavný súd dopytom na okresnom súde zistil, že pre neprítomnosť účastníkov bolo pojednávanie konané 7. júla 2005 odročené na 4. október 2005.

C

Predseda okresného súdu v odpovedi sp. zn. Spr. 23192/04 z 3. novembra 2004 na sťažovateľovu sťažnosť na prieťahy v konaní z 8. októbra 2004 uviedol: „Po prešetrení som zistil, že Vaša sťažnosť je čiastočne dôvodná.

Je pravdou, že Váš nárok na náhradu mzdy bol rozsudkom zo dňa 10. 6. 2003, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 29. 9. 2003 vylúčený na samostatné konanie.

Dňa 19. 5. 2004 vyzval konajúci sudca žalovaného na predloženie mzdových listov za rozhodujúce obdobie. Tieto boli doručené 1. 6. 2004.

Vzhľadom na chronológiu vo veci vykonaných úkonov možno pripustiť, že k určitým prieťahom v konaní došlo. Tieto však boli spôsobené objektívnymi dôvodmi, a to veľkým množstvom nevybavených vecí aj v súdnom oddelení vo veci konajúceho sudcu, ktorých je 842. Napriek   konštatovanej   skutočnosti   bol   konajúci   sudca   s Vašou   sťažnosťou oboznámený a vec budem sledovať do jej právoplatného skončenia.“

III.

1. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 288/2003 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“, resp. práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote   prejednaná   (...)   súdom   (...),   ktorý   rozhodne   o jeho   občianskych   právach   alebo záväzkoch (...)“.

2. Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení sp. zn. Spr. 592/05 zo 6. júna 2005 uviedol: „Z (...) chronológie vo veci vykonaných úkonov je zrejmé, že k jedinému prieťahu v konaní   došlo   v období   od   29.   9.   2003   do   19.   5.   2004,   pričom   túto   nečinnosť   možno považovať za ojedinelú. Ponechávam na zváženie ústavnému súdu, či sa jedná o nečinnosť takého   charakteru,   ktorá   je   spôsobilá   vysloviť   názor,   že   táto   dosiahla   intenzitu odôvodňujúcu tvrdenie o porušení práv sťažovateľa takým závažným spôsobom, ktorý je spôsobilý   vysloviť   záver   o porušení   ústavných   práv   sťažovateľa   a priznať   mu   za   takýto ojedinelý prieťah finančné zadosťučinenie.“

3. Právna zástupkyňa sťažovateľa v reakcii (z 25. augusta 2005) na toto vyjadrenie okresného   súdu   uviedla: „K   vyjadreniu   Okresného   súdu   niet   čo   dodať,   nakoľko   toto zodpovedá faktograficky obsahu spisu 19 C 288/05 a preto sťažovateľ zotrváva na obsahu ústavnej   sťažnosti,   čo   do   prieťahov   vzniklých   zavinením   súdu   v čase   od   právoplatnosti skoršieho nálezu ústavného súdu, ktorý nález okresný súd nepovažoval za tú skutočnosť za ktorú   ju   považovať   mal.   Z uvedených   dôvodov   navrhujem   ústavnej   sťažnosti   v celom rozsahu vyhovieť.“

4. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Judikatúra ESĽP a ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého   prípadu,   a to   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa   (napr.   I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02,   II. ÚS   32/02).   Podľa   rovnakých   kritérií postupoval aj v danom prípade.

4.   1. Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   posúdenia   je konanie o pracovnoprávnej veci (rozhodovanie o návrhu na náhradu mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru), ktoré sa začalo pôvodne 15. novembra 2000 a pokračovalo nadväzne na vyhlásenie rozsudku z 10. júna 2003 v samostatnom konaní. V predmetnej veci nie je k dnešnému dňu rozhodnuté ani na súde prvého stupňa.

4. 2. Rozhodovanie o náhrade mzdy (v danom prípade v konaní nadväzujúcom na konanie,   v ktorom   už   bolo   právoplatne   rozhodnuté   o neplatnom   skončení   pracovného pomeru) nepovažuje ústavný súd vzhľadom na existujúcu právnu úpravu, ako aj dostatočne frekventovanú   a stabilizovanú   judikatúru   všeobecných   súdov   za   právne   zložitú a v posudzovanom prípade (pozri vyššie uvedený chronologický prehľad úkonov okresného súdu v bode A II. časti odôvodnenia) ani za fakticky zložitú vec. Náročnosť konania (jeho zložitosť) nenamieta ani okresný súd vo svojich vyššie uvedených vyjadreniach (pozri bod C II. časti a bod 2 III. časti odôvodnenia).

4.   3.   V správaní   sťažovateľa   nezistil   ústavný   súd   také   skutočnosti,   ktoré   by odôvodňovali konštatovanie ich vplyvu na vznik zbytočných prieťahov   v posudzovanom konaní.

4.   4.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   v predmetnej právnej veci, pričom zbytočné prieťahy v konaní posudzoval ako celok s prihliadnutím na všetky   okolnosti   prípadu   (činnosť   okresného   súdu   hodnotil   však   iba   v sťažnosťou napadnutom období).

Vychádzajúc   z predloženej   sťažnosti   a k nej   pripojených   dokumentov,   ako   aj zo stanovísk   účastníkov   konania   a na   vec   sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd konštatoval zbytočné   prieťahy v období od 10.   júna 2003   (rozhodnutie o vylúčení   časti návrhu na samostatné konanie) do 19. mája 2004 (výzva pre odporcu), t. j. v trvaní vyše 11 mesiacov, v období od 1. júna 2004 (predloženie mzdového listu) do 25. januára 2005 (predvolanie na pojednávanie), t. j. v trvaní skoro ôsmich mesiacov, spolu v trvaní vyše 19 mesiacov, keď bol okresný súd bezdôvodne nečinný.

Obranu   okresného   súdu   spočívajúcu   v personálnych   problémoch   a v   neúmernom pracovnom   zaťažení   zákonného   sudcu   (pozri   vyššie   bod   C   II.   časti   odôvodnenia)   ako dôvodu, ktorý by mal byť objektívnou príčinou spôsobujúcou prieťahy v konaní, ústavný súd   neakceptoval.   Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   II.   ÚS   48/96, II. ÚS 52/99,   III.   ÚS   17/02)   nadmerné   množstvo   vecí,   v ktorých   štát   musí   zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

S úvahami okresného súdu o tom, že prieťah v konaní „v období od 29. 9. 2003 do 19.   5.   2004“ je jediný, „pričom túto nečinnosť možno považovať za ojedinelú“, a teda ospravedlniteľnú   nečinnosť,   sa   ústavný   súd   nestotožnil,   a to   jednak   pre   neúmernú dĺžku tejto   nečinnosti   vzhľadom   na   doterajšiu   dobu   samotného   konania   vedeného   pod sp. zn. 19 C 288/2003 (trvajúceho vyše dvoch rokov), ako aj skutočnosť, že okresný súd aj napriek   ústavnej   povinnosti   (konkretizovanej   príslušnými   ustanoveniami   Občianskeho súdneho poriadku) naplniť realizáciu základného práva sťažovateľa na súdne konanie bez zbytočných prieťahov vyplývajúceho z čl. 48 ods. 2 ústavy (ktorej dôsledné rešpektovanie v danom   konaní prikázal okresnému   súdu   ústavný súd   vo   svojom   už vyššie   citovanom náleze z 21. mája 2003) nepostupoval tak, aby v čo najkratšej dobe odstránil stav právnej neistoty,   v ktorej   sa   sťažovateľ   nachádza   od   podania   návrhu   na   rozhodnutie   jeho pracovnoprávneho sporu.

4.   5.   Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

5. V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

6. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie (čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

6.   1.   Sťažovateľ   žiadal   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške a z dôvodov uvedených v bode 3 I. časti odôvodnenia nálezu.

6.   2.   Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru   nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie podľa cit. ustanovenia zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti   zisteného   porušenia   práv   sťažovateľa   (pozri   body   4.   1   až   4.   4   tejto   časti odôvodnenia) najmä s prihliadnutím na predchádzajúci nález ústavného súdu považuje za primerané v sume 30 000 Sk.

6. 3. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

7. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Úspešnému sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátkou. Advokátka vykonala tri úkony právnych služieb, a to prevzatie a prípravu zastupovania, spísanie sťažnosti 2. mája 2005 a podané stanovisko z 25. augusta 2005 k vyjadreniu okresného súdu.

Odmena za jeden úkon právnych služieb (v zmysle § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, t. j. z 1/6 výpočtového základu 15 008 Sk) je 2 501 Sk, čo predstavuje spolu s režijným paušálom 150 Sk sumu 2 651 Sk. Odmena advokátke za poskytnuté   služby   v konaní   pred   ústavným   súdom   (za   tri   úkony   právnych   služieb) predstavuje spolu sumu 7 953 Sk. Keďže si sťažovateľ uplatnil náhradu trov konania vo výške 5 302 Sk, ústavný súd jeho návrhu vyhovel a priznal mu náhradu trov konania v ním požadovanej sume.

Z uvedených dôvodov ústavný súd v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

8. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2005