znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 88/04-32

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   16. decembra 2004 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Eduarda Báránya a Štefana Ogurčáka   prerokoval   prijatú   sťažnosť   Dr.   J.   K.,   bytom   T.,   zastúpeného   advokátom JUDr. J. M., K., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 67/99 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný   súd   Trnava   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16   C 67/99 p o r u š i l základné právo Dr. J. K., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 67/99 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. Dr.   J.   K. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   20 000 Sk (slovom   dvadsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Trnava p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Dr.   J.   K. p r i z n á v a náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume   14 010   Sk (slovom   štrnásťtisícdesať   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Trnava   povinný vyplatiť na účet advokáta JUDr. J. M., Advokátska kancelária, K.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 12. mája 2004   č.   k.   I. ÚS   88/04-7   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   Dr.   J.   K.,   bytom   T.   (ďalej   len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. M., K., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 67/99.

Z prijatej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom konania (navrhovateľom) o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“) po rozvode, ktoré začalo 26. mája 1999 a dosiaľ nie je skončené ani na súde prvého stupňa.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľa „...   Okresný   súd   v Trnave   do dnešného   dňa vo veci nerozhodol, posledné pojednávanie bolo 30. 5. 2000“.

Sťažovateľ   viackrát   (8. októbra 2002,   27. januára 2003)   urgoval   pokračovanie v konaní a 29. marca 2004 podal predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní. Vo veci nie je do dňa podania jeho sťažnosti ústavnému súdu ešte právoplatne rozhodnuté.

Postup   okresného   súdu   považuje   sťažovateľ   za   porušenie   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   označeného   základného práva, prikázal okresnému súdu, aby „... vo veci 16 C 67/99 konal“, priznal mu finančné zadosťučinenie „vo výške 45 000 Sk“ a náhradu trov jeho právneho zastúpenia.

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k veci   písomne   vyjadrili   obaja   účastníci konania:   okresný   súd,   zastúpený   jeho   predsedníčkou,   vyjadrením   sp.   zn.   Spr   839/04 z 11. novembra 2004   a sťažovateľ   prostredníctvom   stanoviska   svojho   právneho   zástupcu k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 2. decembra 2004.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 16 C 67/99.

Sťažovateľ podal na okresnom súde 26. mája 1999 žalobu proti žalovanej Ing. J. K. z T. (sťažovateľove manželstvo so žalovanou bolo právoplatne rozvedené 4. júna 1996) na vyporiadanie BSM.

Prvé pojednávanie konané 24. júna 1999 (za prítomnosti právnych zástupcov oboch účastníkov) bolo odročené (z dôvodu predloženia písomného vyjadrenia žalovanej k žalobe) na 31. august 1999. Tento termín pojednávania na žiadosť právneho zástupcu sťažovateľa (z 23. augusta 1999)   bol   zmenený   na   28. september 1999.   Pojednávanie   konané (za prítomnosti účastníkov a ich právnych zástupcov) 28. septembra 1999 bolo pre nemoc zákonnej   sudkyne   odročené   na   26. október 1999.   Na   tomto   pojednávaní   (prítomní sťažovateľ a právni zástupcovia účastníkov) bolo predložené vyjadrenie žalovanej k žalobe. Pojednávanie   bolo   odročené   na   30. november 1999,   do   kedy   mal   sťažovateľ   zaujať stanovisko k vyjadreniu žalovanej (predložil ho 8. novembra 1999).

Na   pojednávaní   konanom   30. novembra 1999   (prítomní   účastníci   konania   a ich právni zástupcovia) boli vypočutí účastníci konania, ktorí si vzájomne odsúhlasili nesporné položky vecí patriacich do BSM. Pojednávanie bolo odročené na 25. január 2000 za účelom predvolania a vypočutia svedkov R. K. a F. D. (obaja z T.).

Pojednávanie   stanovené   na   25. január 2000   bolo   pre   ospravedlnenú   neúčasť žalovanej   (nemoc)   a právneho   zástupcu   sťažovateľa   (kolízia   termínov   pojednávaní) odročené   na   13. apríl 2000.   Na   pojednávanie   boli   predvolaní   aj   obaja   vyššie   uvedení svedkovia.

Na pojednávaní konanom 13. apríla 2000 (prítomní účastníci, ich právni zástupcovia a predvolaní svedkovia) bola vypočutá svedkyňa F. D. (matka žalovanej) a svedok R. K. (brat sťažovateľa).   Pojednávanie bolo   odročené na 30. máj 2000   za účelom   predvolania a vypočutia svedkyne E. K. z T. a umožnenia účastníkom predložiť dôkazy podporujúce ich tvrdenia.

Na pojednávaní konanom 30. mája 2000 (prítomní účastníci a ich právni zástupcovia) bolo predložené rozhodnutie o prejednaní dedičstva po nebohej M. L. sp. zn. D 5/95.

Pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom zistenia zdravotnej spôsobilosti svedkyne E. K. zúčastniť sa na pojednávaní a vypovedať, pripojenia dedičského spisu po nebohej   M.   L.,   predloženia   dôkazov   o pôžičke   matky   žalovanej   a dokladov   (dôkazov) podporujúcich tvrdenia sťažovateľa, že žalovaná predáva nehnuteľnosti (resp. ich časti).

Okresný súd 4. a 27. júla 2000 urgoval u právnych zástupcov účastníkov predloženie požadovaných potvrdení, resp. dokladov (predložené 13. a 21. júla 2000).

Sťažovateľ   21. decembra 2000   predložil   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia (z obavy   predaja   nehnuteľností,   resp.   ich   častí   žalovanou)   obmedzujúceho   žalovanú disponovať so spornými nehnuteľnosťami.

Okresný súd uznesením č. k. 16 C 67/99-59 zo 16. januára 2001 návrh sťažovateľa zamietol.

Okresný súd 5. februára 2001 predložil odvolanie sťažovateľa (z 22. januára 2001) spolu   s vyjadrením   žalovanej   (z   29. januára 2001)   Krajskému   súdu   v Trnave   (ďalej   len „krajský súd“) na rozhodnutie.

Dňa 21. septembra 2001 bolo okresnému súdu doručené uznesenie krajského súdu potvrdzujúce prvostupňové rozhodnutie.

Pokynom   z   5. januára 2002   bolo   uložené   súdnej   kancelárii   pripojiť   spisy sp. zn. D 65/95 a sp. zn. 16 C 67/99 (dedičský spis pripojený 14. februára 2002).

Dňa 5. apríla 2002 bol daný pokyn sudkyne na vykonanie výsluchu svedkyne E. K. 25. apríla 2002 v mieste jej bydliska. Dňa 22. apríla 2002 bola okresnému súdu doručená lekárska správa neodporúčajúca (zo zdravotných dôvodov) vykonať výsluch tejto svedkyne.

Pokyn na vykonanie výsluchu svedkyne bol 23. apríla 2002 zrušený a 30. mája 2002 bol právny zástupca sťažovateľa vyzvaný, aby oznámil, či sťažovateľ trvá na jej výsluchu. (Dňa 7. júna 2002 bolo okresnému súdu oznámené, že sťažovateľ na vykonaní výsluchu svedkyne netrvá).

Okresný   súd   10. júla 2002   vyzval   sťažovateľa,   aby   preukázal   vykonanie   ním tvrdených   investícií   žalovanou   na   oprave   sporných   nehnuteľností   (odpoveď   doručená 25. júla 2002).

Sťažovateľ 8. októbra 2002 urgoval vytýčenie termínu pojednávania. Okresný súd 2. decembra 2002 vyzval účastníkov na oznámenie dôkazov podporujúcich   ich tvrdenia, na ktoré   bude   prihliadnuté   v rámci   budúceho   znaleckého   dokazovania   (sťažovateľ odpovedal 27. decembra 2002, výzvu pre žalovanú pošta vrátila späť 10. decembra 2002 a doručila ju jej právnemu zástupcovi 23. decembra 2002).

Sťažovateľ   29. januára 2003   predložil   opätovný   návrh   na   vydanie   predbežného opatrenia a návrh na prikázanie predmetnej veci inému sudcovi.

Okresný   súd   9. júla 2003   vyzval   sťažovateľa   na   zaplatenie   súdneho   poplatku za návrh (uhradený 24. júla 2003).

Uznesením   č.   k.   16 C 67/99-103   z 8. júla 2003   okresný   súd   návrh   na   vydanie predbežného   opatrenia   zamietol.   Toto   rozhodnutie   napadol   26. augusta 2003   sťažovateľ odvolaním   (žalovaná   bola   20. októbra 2003   vyzvaná   na   predloženie   stanoviska k odvolaniu).

Okresný súd 24. novembra 2003 vyzval sťažovateľa na uhradenie súdneho poplatku za   odvolanie.   Sťažovateľ   9. decembra 2003   požiadal   o oslobodenie   od   povinnosti   platiť súdny poplatok. Okresný súd ho 19. januára 2004 vyzval na preukázanie jeho majetkových pomerov. Sťažovateľ 4. februára 2004 súdny poplatok uhradil a svoju žiadosť vzal späť.

Okresný   súd   22. apríla 2004   predložil   odvolanie   sťažovateľa   krajskému   súdu. Okresnému   súdu   bolo   6.   októbra   2004   doručené   uznesenie   krajského   súdu z 31. augusta 2004,   ktorým   bolo   prvostupňové   rozhodnutie   v časti   zrušené   a konanie zastavené   a v ďalšej   časti   zrušené   a vec   vrátená   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie (uznesenie krajského súdu bolo doručené účastníkom 20. a 26. októbra 2004).

III.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

2.   Predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   (z   11. novembra 2004) k opodstatnenosti   sťažnosti   vykonala   chronologický   prehľad   úkonov   súdu   a uviedla: „V predmetnej   veci   sa   koná   ohľadom   vyporiadania   bezpodielového   spoluvlastníctva manželov   po   rozvode,   ide   o náročné   dokazovanie   vo   veci   najmä   identifikáciu   veci, patriacich do vyporiadania, konanie sa predlžuje v dôsledku podaných návrhom zo strany žalobcu na vydanie predbežného opatrenia, ktoré v konečnom dôsledku bolo zamietnuté a zrušené. Sťažnosť žalobcu nepovažujem za dôvodnú, vo veci sa koná riadne (...)“.

Právny   zástupca   v stanovisku   (z   2.   decembra   2004)   k predmetnému   vyjadreniu uviedol: „Navrhujeme Ústavnému súdu Slovenskej republiky, aby námietky odporcu zo dňa 11. 11. 2004 vo vyššie označenej právnej veci pominul ako neopodstatnené (...) Aj napriek tvrdeniam predsedníčky Okresného súdu v Trnave, žiaden súdny spor, ani v prípade jeho obťažnosti, nemá trvať vyše 5 rokov (...).“

3. Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval, prípadne vykonal rôzne úkony (bez ohľadu na ich počet). Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní zásadne až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. I. ÚS 10/98, I. ÚS 41/02).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet   sporu   (povahu   veci)   v posudzovanom   konaní   a jeho   význam   pre   sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom Okresného súdu   Trnava v konaní vedenom   pod sp.   zn. 16 C 67/99, v ktorom   sa   koná a rozhoduje o vyporiadaní BSM, došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

3.1.   Pri   hodnotení   podľa   kritéria   „zložitosť   veci“   ústavný   súd   posudzovanú   vec nepovažuje za právne zložitú. Vzhľadom k nižšie uvedeným skutočnostiam (pozri nižšie body 3.2 a 3.3) pripúšťa ústavný súd určitý stupeň faktickej zložitosti. Zložitosť veci však v danom   prípade   nie   je,   tak   ako   to   tvrdí   okresný   súd   (pozri   vyššie   bod   2),   dôvodom ospravedlňujúcim   doterajšiu   dĺžku   konania.   Identifikácia   obsahu   BSM   (veci   do   neho patriacich   a ich   ocenenie,   podiel   účastníkov   na   ich   nadobudnutí   a pod.)   nebola   totiž v doterajšej etape konania hlavným predmetom (zameraním) činnosti okresného súdu (ním doteraz vykonané procesné úkony to nepotvrdzujú), o čom svedčí aj jeho výzva účastníkom konania z 2. decembra 2002, aby predložili (oznámili) dôkazy podporujúce ich tvrdenia ešte pred nariadením znaleckého dokazovania.

3.2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria (správania sťažovateľa v preskúmavanej veci)   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   predložením   dvoch   návrhov   na   vydanie predbežného   opatrenia   síce   postupoval   zákonom   tolerovaným   spôsobom   (využil   svoje procesno právne oprávnenia), no spôsobil tým značné a aj významné predĺženie doterajšej vyše päťročnej doby trvania konania o jeho žalobe v rozsahu najmenej 20 mesiacov, a to od 21. decembra 2000   (podanie   prvého   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia)   do 9. októbra 2001   (doručenie   uznesenia   krajského   súdu   účastníkom)   a od   29. januára 2003 (podanie   druhého   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia)   do   26. októbra 2004 (doručenie uznesenia krajského súdu účastníkom), pričom konanie o jeho druhom návrhu ešte   dosiaľ   nebolo   právoplatne   skončené.   Obdobie   rozhodovania   o týchto   návrhoch nemožno však kvalifikovať ako skutočnosť, ktorá spôsobila zbytočné prieťahy v konaní. Podľa právneho názoru ústavného súdu využitie možností daných sťažovateľovi procesnými predpismi (napr. Občiansky súdny poriadok) na uplatňovanie a presadzovanie jeho práva v súdnom   konaní   môže   síce   spôsobiť   predĺženie   priebehu   konania,   nemožno   ho   však kvalifikovať   ako   postup,   ktorého   dôsledkom   sú   zbytočné   prieťahy   (napr.   I.   ÚS   31/01, I. ÚS 201/03).

3.3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci so zameraním na postup okresného súdu v merite veci, pričom zbytočné prieťahy v konaní posudzoval ako celok s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu.

Vychádzajúc z predloženej sťažnosti a z k nej pripojených písomných dokumentov, z obsahu   predmetného   súdneho   spisu   a zo   stanovísk   účastníkov   konania   ústavný   súd konštatoval   zbytočné   prieťahy   v konaní   spôsobené   okresným   súdom   v období   od 13., resp. 21.   júla   2000   (predloženie   požadovaných   dokladov   účastníkmi   konania)   do 26. októbra   2004 (doručenie rozhodnutia   krajského súdu   o druhom   návrhu   účastníkom), t. j. v trvaní vyše troch rokov (po odpočítaní doby, počas ktorej bola vec na odvolacom súde),   keď   okresný   súd   nevykonával úkony   smerujúce   k rozhodnutiu   v merite   veci,   ale takmer výlučne sa zaoberal návrhmi sťažovateľa z 21. decembra 2000 a z 29. januára 2003 na vydanie predbežného opatrenia. V uvedenom období okresný súd pripojil 14. februára 2002 dedičský spis sp. zn. D 65/95, 10. júla 2002 vyzval právneho zástupcu sťažovateľov na preukázanie tvrdení o investíciách odporkyne do sporných nehnuteľností a 21. decembra 2002   vyzval   právnych   zástupcov   účastníkov   na   predloženie   ďalších   dôkazov.   Konanie o odvolaniach sťažovateľa na konanie na krajskom súde trvalo spolu vyše dvanásť mesiacov (od 5. februára 2001 do 21. septembra 2001 a od 22. apríla 2004 do 6. októbra 2004). Na túto   dobu   z hľadiska   posudzovania   podielu   okresného   súdu   na   spôsobení   prieťahov v konaní ústavný súd neprihliadol.

Uvedené obdobie v celkovom trvaní vyše troch rokov bolo v zmysle už uvedeného konaním, ktoré nevykazovalo znaky plynulého a efektívneho konania, teda bolo konaním, ktorým   došlo   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   konanie   bez   zbytočných prieťahov garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy a ktoré významnou mierou ovplyvnilo celkovú dĺžku doterajšieho viac ako päťročného konania.

V tejto súvislosti   ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v zmysle ktorej   nutnosť rozhodovať o predbežnom   opatrení nemôže brániť súdu   meritórne konať (pozri napr. I. ÚS 201/03). V kontexte posudzovanej veci okresný súd mohol takto konať aj v obdobiach označených v bode 3.2 (s výnimkou už uvedených období, keď bola vec na odvolacom súde).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu základné právo zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy   sa   môže   realizovať   len   prostredníctvom   takého   konania   (činnosti)   súdov,   ktoré smeruje k odstráneniu právnej neistoty, kvôli ktorej sa občan obrátil na orgán súdnej moci. K zbytočným   prieťahom   v súdnom   konaní   môže   dôjsť   nielen   samotným   nekonaním príslušného   súdu,   ale   aj   takou   činnosťou   súdu,   ktorá   nesmeruje   k odstráneniu   právnej neistoty účastníka súdneho konania, teda k právoplatnému rozhodnutiu vo veci, s ktorou sa obrátil na súd. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány (napr. všeobecné súdy) vec len prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony (bez   ohľadu   na   ich   počet)   a právoplatne   nerozhodli   (napr.   II. ÚS 64/99,   I. ÚS 98/99, I. ÚS 10/98).

Vychádzajúc   z uvedených   dôvodov   (hodnotenie   ohľadne   kritéria   zložitosti   veci a správania   sťažovateľa),   z platnej   právnej   úpravy   a z postupu   súdu   (organizovania   jeho procesného postupu) v predmetnom občianskoprávnom súdnom konaní nemožno hodnotiť postup   okresného   súdu   v posudzovanej   veci   ako   postup,   ktorý   by   zodpovedal   ústavou priznanému   právu   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a príslušným ustanoveniam   Občianskeho   súdneho   poriadku,   čo   je   nevyhnutným   predpokladom spoločensky efektívneho, t. j. rýchleho a účinného poskytnutia právnej ochrany.

Uvedený   postup   okresného   súdu   spôsobujúci   zdĺhavosť   namietaného   konania nevykazoval podľa názoru ústavného súdu znaky plynulého a efektívneho konania a bol konaním so zbytočnými prieťahmi.

3.4.   Obranu   okresného   súdu   prezentovanú   vyššie   citovaným   vyjadrením   jeho predsedníčky (pozri bod 2 tejto časti odôvodnenia) ústavný súd akceptoval len čiastočne. Podľa   názoru   ústavného   súdu   okresným   súdom   tvrdená „náročnosť   veci“   nebola v posudzovanom   prípade,   vzhľadom   k postupu   okresného   súdu   v konaní,   rozhodujúcou okolnosťou (príčinou) spôsobujúcou doterajšiu vyše päťročnú dĺžku konania.

3.5.   Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľa ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci   bez zbytočných   prieťahov,   pretože vzhľadom   na okolnosti   danej   veci   ústavný   súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je žiadnou garanciou toho, že okresný súd nebude v napadnutom konaní pokračovať v doterajšom postupe.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 45 000 Sk z dôvodu,   že „...   Pretrváva   stav   právnej   neistoty   už   4   roky   a 11   mesiacov   spôsobený prieťahmi v konaní...“

Keďže iba konštatovanie porušenia označeného základného práva nie je dostatočným zadosťučinením   pre   sťažovateľa,   ústavný   súd   uznal   za   dôvodné   priznať   mu   finančné zadosťučinenie,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti posudzovaného prípadu považuje za primerané vo výške 20 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Úspešnému   sťažovateľovi   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia advokátom.   Advokát   vykonal   tri   úkony   právnych   služieb,   a to   prevzatie   a prípravu zastupovania,   písomné   podanie   (sťažnosť)   z 20.   apríla   2004   a vyjadrenie   z 2.   decembra 2004. Odmena určená podľa § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky) 13 602 Sk vo výške 1/3 predstavuje 4 534 Sk za jeden úkon. Celkové trovy za tri úkony teda predstavujú 13 602 Sk a spolu s režijným paušálom ku každému úkonu (136 Sk v zmysle § 19 ods. 3 vyhlášky) sumu 14 010 Sk. Z týchto dôvodov ústavný súd v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom   na čl.   133 ústavy, podľa   ktorého proti rozhodnutiu   ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2004