znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 87/2025-14

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a Miloša Maďara v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky NTR Nutrition s.r.o., Svätoplukova 2, Lučenec, IČO 51 431 041, zastúpenej URBAN & PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária, Červeňova 15, Bratislava, proti postupu Okresného súdu Lučenec v konaní vedenom pod sp. zn. VK-13Cb/20/2022 (pôvodne konanie vedené Okresným súdom Veľký Krtíš pod sp. zn. 13Cb/20/2022) takto

r o z h o d o l :

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci

1. Sťažovateľka označená v záhlaví tohto uznesenia sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 30. januára 2025 domáha vyslovenia porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní označenom v záhlaví tohto uznesenia (pôvodne konanie vedené Okresným súdom Veľký Krtíš pod sp. zn. 13Cb/20/2022). Sťažovateľka navrhuje uloženie príkazu okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov, ako aj priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 1 500 eur a náhradu trov konania.

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v napadnutom konaní vedenom okresným súdom v procesnom postavení žalobkyne, ktorá sa žalobou doručenou

22. augusta 2022 proti žalovanej (Babičkin dvor, a. s.) domáhala zaplatenia sumy 131 731,10 eur s príslušenstvom. Sťažovateľka vzala podaním z 9. novembra 2023 žalobu v celom rozsahu späť a navrhla konanie zastaviť a priznať jej nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu, pričom ako dôvod uviedla skutočnosť uhradenia celej žalovanej sumy zo strany žalovanej po podaní žaloby.

3. Okresný súd uznesením sp. zn. VK-13Cb/20/2022 z 12. septembra 2024 konanie zastavil (výrok I) a zároveň rozhodol, že sťažovateľka má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II). Predmetné uznesenie okresného súdu nadobudlo právoplatnosť 4. októbra 2024.

4. Sťažovateľka podaním z 18. septembra 2024 okresnému súdu oznámila, že sa vzdáva práva podať proti uzneseniu okresného súdu o zastavení konania odvolanie, a zároveň zaslala vyčíslenie trov konania v sume 8 375,14 eur.  

II.

Argumentácia sťažovateľky

5. Sťažovateľka namieta nesústredený, neefektívny a nehospodárny postup okresného súdu, keďže ani po viac ako 2 rokoch a 5 mesiacoch od podania žaloby nie je zabezpečené, aby konanie bolo skončené vo všetkých jeho častiach.

6. Dôvodí pritom, že o späťvzatí žaloby, ku ktorému došlo v novembri 2023, rozhodol okresný súd až 12. septembra 2024, pričom okresný súd nerozhodol o náhrade trov konania a porušil § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“).

7. Vzhľadom na vysokú sumu žalovanej istiny a absenciu právoplatného rozhodnutia o sume náhrady trov dochádza k zásahu do práva na majetok.

8. Sťažovateľkina právna neistota je daná aj po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania, a to v časti týkajúcej sa náhrady trov konania (I. ÚS 315/2024).

9. Sťažovateľka namieta zbytočné prieťahy v konaní najmä v časti rozhodovania o náhrade trov konania. Zložitosť veci nie je daná pri rozhodovaní o zastavení konania a ani v súvislosti s rozhodovaním o náhrade trov konania, keďže ide o podružnú agendu súdov.

10. V súvislosti s namietaným porušením majetkových práv pri rozhodovaní o sume náhrady trov konania sťažovateľka dôvodí, že je podnikateľkou, ktorej hlavný zámer je maximalizácia finančných prostriedkov podnikateľskou činnosťou. V tomto smere poukazuje na ekonomickú teóriu časovej hodnoty peňazí a argumentuje nemožnosťou zhodnotenia prejudikovanej pohľadávky.

III.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

11. Podstatou ústavnej sťažnosti je námietka existencie zbytočných prieťahov v napadnutom konaní vedenom okresným súdom v súvislosti s rozhodovaním o späťvzatí žaloby, ako aj o sume náhrady trov konania. Vo vecnej súvislosti s existenciou zbytočných prieťahov sťažovateľka namieta aj porušenie práv na súdnu ochranu, ako aj majetkových práv.

III.1. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, základného práva vlastniť majetok, práva na pokojné užívanie majetku a práv na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie postupom okresného súdu v napadnutom konaní pri rozhodovaní o späťvzatí žaloby:

12. Jednou zo základných pojmových náležitostí ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je v prípadoch, keď sa ňou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva významnú preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05, II. ÚS 67/06).

13. S prihliadnutím na obsah ústavnej sťažnosti a skutočnosti z nej vyplývajúce ústavný súd konštatuje, že napadnuté konanie vo veci podanej žaloby bolo právoplatne skončené uznesením o zastavení konania na podklade späťvzatia žaloby, ako to uvádza samotná sťažovateľka, 4. októbra 2024.

14. Ústavná sťažnosť (podaná 30. januára 2025) tak bola v časti smerujúcej proti postupu okresného súdu v napadnutom konaní v časti vecného posúdenia žaloby v kontexte sťažovateľkinej argumentácie o rozhodovaní o späťvzatí žaloby (bod 6 tohto uznesenia) podaná zjavne po uplynutí lehoty na podanie ústavnej sťažnosti podľa § 124 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), keďže ani ústavnú sťažnosť na prieťahy v konaní nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (I. ÚS 28/2020, I. ÚS 366/2021, I. ÚS 191/2022, I. ÚS 167/2023).

15. Nedodržanie zákonom ustanovenej dvojmesačnej lehoty na podanie ústavnej sťažnosti je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie časti ústavnej sťažnosti ako podanej oneskorene.

16. Na základe uvedeného ústavný súd relevantnú časť ústavnej sťažnosti smerujúcu proti postupu okresného súdu pri rozhodovaní o späťvzatí žaloby v napadnutom konaní odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

III.2. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote postupom okresného súdu v napadnutom konaní pri rozhodovaní o sume náhrady trov konania:

17. Poukazujúc na skutočnosť, že námietka existencie zbytočných prieťahov sa dotýka časti rozhodovania o sume náhrady trov konania, ústavný súd akcentuje rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Čičmanec proti Slovenskej republike (rozsudok z 28. 6. 2016, sťažnosť č. 65302/11), ktorým ESĽP okrem iného rozhodol, že dĺžka konania nespĺňala požiadavku primeranej lehoty podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to aj napriek skutočnosti, že preskúmavané napadnuté konanie v čase podania sťažnosti prebiehalo podobne ako v tomto prípade už len vo fáze týkajúcej sa trov konania. V bode 50 uvedeného rozsudku ESĽP konštatoval, že čl. 6 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby všetky stupne konania týkajúce sa rozhodovania o občianskych právach a záväzkoch vrátane konania nasledujúceho po rozsudku v merite veci (čo zahŕňa aj fázu konania týkajúcu sa trov) boli rozhodnuté v primeranej lehote.

18. Vzhľadom na namietanú existenciu zbytočných prieťahov pri rozhodovaní o sume náhrady trov konania ústavný súd ďalej akcentuje, že pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne čl. 38 ods. 2 listiny) si ústavný súd osvojil judikatúru ESĽP k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08, I. ÚS 326/2010).

19. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne čl. 38 ods. 2 listiny) je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom znamenajúcim nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím (m. m. II. ÚS 118/2019, I. ÚS 250/2020).

20. Posudzujúc otázku, či v okolnostiach konkrétneho súdneho konania došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade s doterajšou judikatúrou [m. m. III. ÚS 241/2017, I. ÚS 17/2022, rozsudky ESĽP vo veci Frydlender v. Francúzsko z 27. 6. 2000, sťažnosť č. 30979/96 a vo veci Záborský a Šmáriková v. Slovensko zo 16. 12. 2003, sťažnosť č. 58172/00] zohľadňuje (1) právnu a faktickú zložitosť veci, o ktorej všeobecný súd rozhoduje, (2) správanie sporovej strany a (3) postup samotného súdu a prihliada sa pritom aj na význam konania pre sťažovateľa.

21. Pokiaľ teda ide o prvé kritérium, t. j. právnu a skutkovú zložitosť napadnutého konania, je potrebné dospieť k záveru, že konanie v uvedenej fáze (rozhodovanie o sume trov konania podľa § 262 ods. 2 CSP) nemožno považovať za právne ani skutkovo zložité (I. ÚS 315/2024).

22. Právoplatné rozhodnutie o trovách konania pre sťažovateľku má nepochybne subjektívny význam, z hľadiska judikatúry ústavného súdu, resp. ESĽP však nejde o konanie, pri ktorom je zvýšená požiadavka na rýchlosť konania, a to ani v kontexte hlavného predmetu napadnutého konania, ktorým bolo rozhodovanie o povinnosti zaplatiť požadovanú sumu.

23. Pokiaľ ide o kritérium správania sťažovateľky ako sporovej strany, ústavný súd konštatuje, že táto svojím správaním neprispela k predĺženiu napadnutého konania. Naopak, sťažovateľka pristupovala vo veci vyčíslenia trov konania proaktívne (bod 4 tohto uznesenia).

24. Prihliadajúc na kritérium postupu všeobecného súdu, ústavný súd akcentuje, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).

25. V tomto smere síce Civilný sporový poriadok s účinnosťou od 1. júla 2023 ustanovuje poriadkovú lehotu 60 dní, v ktorej je vyšší súdny úradník povinný rozhodnúť o výške náhrady trov konania (§ 262 ods. 2 CSP), poukazujúc na už zmieňovanú judikatúru, podľa ktorej je potrebné vykladať pojem zbytočné prieťahy predovšetkým materiálne, však samotné porušenie tejto poriadkovej lehoty nemôže automaticky znamenať existenciu zbytočných prieťahov. Aj naďalej teda platí povinnosť všeobecného súdu rešpektovať základný princíp hospodárnosti konania (čl. 17 CSP) aj vo fáze rozhodovania o sume náhrady trov, no podstatnými pre záver o existencii zbytočných prieťahov sú z materiálneho hľadiska konkrétne okolnosti prejednávanej veci.

26. Ústavný súd ďalej prihliadol aj na rozhodovaciu prax a judikatúru ESĽP v obdobných veciach, podľa ktorej v civilných veciach (celková) dĺžka súdneho konania na jednom stupni v trvaní dvoch až troch rokov v závislosti od povahy veci nie je v rozpore s právom na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. IV. ÚS 120/2018).

27. Vychádzajúc z okolností posudzovanej veci, predovšetkým celkovej dĺžky napadnutého konania, ktorá v čase predbežného prerokovania relevantnej časti ústavnej sťažnosti predstavovala obdobie dvoch rokov a šiestich mesiacov, berúc do úvahy skutočnosť, že vo veci samej už bolo právoplatne rozhodnuté v októbri 2024, ako aj to, že od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončilo, do predbežného prerokovania časti ústavnej sťažnosti bola lehota 60 dní stanovená na rozhodnutie o sume náhrady trov konania prekročená (len) o niečo vyše dvoch mesiacov [nejde dosiaľ o mnohonásobné prekročenie tejto lehoty (k tomu pozri aj IV. ÚS 515/2024)], ústavný súd dospel k záveru, že namietané porušenie označených práv nedosahuje intenzitu potrebnú na vyslovenie ich porušenia.

28. Vzhľadom na uvedené relevantnú časť ústavnej sťažnosti vo veci namietaného porušenia práv zaručených čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu pri rozhodovaní o sume náhrady trov konania ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.

III.3. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie a základného práva vlastniť majetok a práva na pokojné užívanie majetku postupom okresného súdu v napadnutom konaní pri rozhodovaní o sume náhrady trov konania:

29. K vysloveniu porušenia základného práva na súdnu ochranu ako dôsledku existencie zbytočných prieťahov môže dôjsť v prípade, ak namietané zbytočné prieťahy, ako aj celková doterajšia dĺžka preskúmavaného súdneho konania signalizujú, že v postupe súdu došlo k pochybeniam takej intenzity, že s ohľadom aj na ďalšie konkrétne okolnosti posudzovanej veci (najmä predmetu konania, teda toho, čo je pre sťažovateľa v stávke) možno uvažovať o odmietnutí spravodlivosti – denegatio iustitiae (pozri m. m. IV. ÚS 242/07 – a contrario).

30. Nevyhnutnou podmienkou pre záver o porušení majetkových práv je obdobne konštatovanie existencie zbytočných prieťahov v napadnutom konaní.

31. Absencia konštatovania existencie zbytočných prieťahov bráni ústavnému súdu vysloviť porušenie označených práv na súdnu ochranu, resp. práv na ochranu majetku, čo je dôvod na odmietnutie relevantnej časti ústavnej sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.

32. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti v celom rozsahu bolo bez právneho významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky obsiahnutých v petite jej ústavnej sťažnosti (primerané finančné zadosťučinenie a trovy konania), keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

33. Napokon ústavný súd poznamenáva, že ak by ďalší priebeh napadnutého konania v súvislosti s rozhodovaním o sume náhrady trov konania signalizoval vznik prieťahov, toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci rozhodnutej podľa § 55 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni sťažovateľke, aby po splnení všetkých zákonných podmienok predložila ústavnému súdu novú ústavnú sťažnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. februára 2025

Jana Baricová

predsedníčka senátu