znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 87/2015-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛,, zastúpených advokátskou kanceláriou BIZOŇ & PARTNERS, s. r. o., Bratislava,vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj právana   spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Nitre   č.   k.   9   Co/434/2013-635z 19. júna 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola29. septembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ (ďalej aj„sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listinyzákladných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivý súdny procespodľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalejlen „dohovor“) v záhlaví označeným zrušujúcim uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalejlen „krajský súd“).

2.   Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovatelia   sú   žalovanými   v   konanío určenie vlastníckeho práva k bližšie označeným nehnuteľnostiam.

3.   Okresný   súd   Nitra   (ďalej   len   „okresný   súd“)   ostatným   rozsudkomzo 14. októbra 2013   návrh   žalobcov   zamietol,   ale   na   ich   odvolanie   krajský   súd   zrušilrozhodnutie okresného súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie so záverom, že prvostupňovýsúd sa nevysporiadal so všetkými návrhmi, ktoré žalobcovia uplatnili v konaní, takže svojímrozhodnutím im odňal možnosť konať pred súdom.

4. Podľa sťažovateľov krajský súd porušil nimi označené základné práva svojvoľnouaplikáciou   príslušných   procesných   ustanovení,   ktorou   neustále   vracia   žalobcovdo prvostupňového konania.

5. Na základe uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd nálezom vyslovil, ženapadnutým uznesením krajského súdu došlo k porušeniu ich základných práv podľa čl. 46ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, zrušil uznesenie krajského súdu,vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie a uhradil trovy konania v sume 340, 90 € naúčet právneho zástupcu.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

7. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súdmôže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba týmisťažnosťami,   ak   sa   sťažovatelia   nemôžu   v   súčasnosti   a   nebudú   môcť   ani   v   budúcnostidomáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnychprostriedkov,   ktoré   im   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektoréhozo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súduna konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osobyalebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušeniektorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   aj účinnýchprávnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred inýmsúdom   alebo   pred   iným   štátnym   orgánom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodunedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. IV. ÚS 42/07).

8. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a anipodľa   povahy   veci   nemôže   byť   výlučne   úlohou   ústavného   súdu,   ale   úlohou   všetkýchorgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktorév občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákonyna konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvoupodľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práva základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobámzaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálnymechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánovverejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenalpopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavnéhosúdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Zásada subsidiarity zahŕňa okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavnéhosúdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní   o   sťažnostipreskúmavané (IV. ÚS 303/04).

9. Zo sťažnosti vyplýva, že napadnutým uznesením krajského súdu bolo rozhodnutieokresného súdu zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie, čo bez akýchkoľvekpochybností   znamená,   že   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   sa   konanie   o   určenievlastníckeho práva k nehnuteľnosti neskončilo. V danom prípade nejde, resp. nešlo ešteo konečné rozhodnutie, dôsledkom ktorého by bolo právoplatné skončenie veci, prípadnezastavenie   súdneho   konania.   Aj   keď   z   formálneho   hľadiska   je   napadnuté   uznesenieprávoplatným   rozhodnutím,   konanie   medzi   sťažovateľmi   ako   žalovanými   a   žalobkyňouďalej pokračuje v konaní pred okresným súdom.

10.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   namietanie   nesprávnosti,   nezákonnostia arbitrárnosti rozhodnutia krajského súdu ako odvolacieho súdu nemôže byť samo osebedôvodom na namietanie porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovatelia mali a aj budú mať v ďalšom štádiukonania   možnosť   pred   okresným   súdom   a   následne   prípadne   aj   pred   krajským   súdomuplatniť   ochranu   označených   práv,   ako   aj   svoju   argumentáciu   týkajúcu   sa   skutkoveja právnej stránky predmetnej veci, z čoho vyplýva, že majú ešte k dispozícii iný právnyprostriedok   ochrany   tých   práv,   ktorých   porušenie   namietajú   vo   svojej   sťažnosti.K vykonávaniu dôkazov sa sťažovatelia budú môcť v konaní pred okresným súdom vyjadriťza tých istých podmienok ako ostatní účastníci konania, keďže majú k dispozícii celý novýproces, v ktorom môžu uplatniť aj svoje ďalšie výhrady vo veci pri využití prostriedkovprávnej ochrany, ktoré im Občiansky súdny poriadok priznáva.

11. Okolnosť, že prvostupňový súd je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu,neznamená, že sťažovatelia sa nemôžu brániť v ďalšom štádiu konania na základe totožnejargumentácie, akú predložili v prerokovanej sťažnosti ústavnému súdu, s tým, že všeobecnésúdy budú musieť zvážiť relevanciu ich argumentácie a podľa svojho úsudku ju zohľadniťv rámci svojho rozhodovania.

12. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že sťažnosť bola za danejprocesnej situácie podaná neprípustne, preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol akoneprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

13. V tomto prípade musí ústavný súd opäť s poľutovaním konštatovať, že sa aniv tomto   konaní   nenaplnil   úmysel   a   očakávania   zákonodarcu,   ktorý   ustanovil   nutnosťzastúpenia sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom s nádejou, že advokátsky primuszabráni bezdôvodnému podávaniu ústavných sťažností, teda takých, ktoré nebudú vecneneprejednateľnými   návrhmi   zbytočne   zahlcujúcimi   ústavný   súd,   ktorý   sa   tak   nemôžedôsledne venovať tým prípadom, ktoré si zasluhujú pozornosť či dokonca zásah. Aj v tomtoprípade tak išlo o neprofesionálny výkon advokácie, ktorý na ústavnom súde ročne generujevyše 16 000 neprejednateľných vecí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2015