SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 87/2015-18
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛,, zastúpených advokátskou kanceláriou BIZOŇ & PARTNERS, s. r. o., Bratislava,vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj právana spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 9 Co/434/2013-635z 19. júna 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola29. septembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ (ďalej aj„sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listinyzákladných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivý súdny procespodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dohovor“) v záhlaví označeným zrušujúcim uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalejlen „krajský súd“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sú žalovanými v konanío určenie vlastníckeho práva k bližšie označeným nehnuteľnostiam.
3. Okresný súd Nitra (ďalej len „okresný súd“) ostatným rozsudkomzo 14. októbra 2013 návrh žalobcov zamietol, ale na ich odvolanie krajský súd zrušilrozhodnutie okresného súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie so záverom, že prvostupňovýsúd sa nevysporiadal so všetkými návrhmi, ktoré žalobcovia uplatnili v konaní, takže svojímrozhodnutím im odňal možnosť konať pred súdom.
4. Podľa sťažovateľov krajský súd porušil nimi označené základné práva svojvoľnouaplikáciou príslušných procesných ustanovení, ktorou neustále vracia žalobcovdo prvostupňového konania.
5. Na základe uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd nálezom vyslovil, ženapadnutým uznesením krajského súdu došlo k porušeniu ich základných práv podľa čl. 46ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, zrušil uznesenie krajského súdu,vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie a uhradil trovy konania v sume 340, 90 € naúčet právneho zástupcu.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.
7. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súdmôže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba týmisťažnosťami, ak sa sťažovatelia nemôžu v súčasnosti a nebudú môcť ani v budúcnostidomáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnychprostriedkov, ktoré im zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektoréhozo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súduna konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osobyalebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušeniektorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinnýchprávnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred inýmsúdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodunedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. IV. ÚS 42/07).
8. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a anipodľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkýchorgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktorév občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákonyna konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvoupodľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práva základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobámzaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálnymechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánovverejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenalpopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavnéhosúdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Zásada subsidiarity zahŕňa okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavnéhosúdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnostipreskúmavané (IV. ÚS 303/04).
9. Zo sťažnosti vyplýva, že napadnutým uznesením krajského súdu bolo rozhodnutieokresného súdu zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie, čo bez akýchkoľvekpochybností znamená, že napadnutým uznesením krajského súdu sa konanie o určenievlastníckeho práva k nehnuteľnosti neskončilo. V danom prípade nejde, resp. nešlo ešteo konečné rozhodnutie, dôsledkom ktorého by bolo právoplatné skončenie veci, prípadnezastavenie súdneho konania. Aj keď z formálneho hľadiska je napadnuté uznesenieprávoplatným rozhodnutím, konanie medzi sťažovateľmi ako žalovanými a žalobkyňouďalej pokračuje v konaní pred okresným súdom.
10. Podľa názoru ústavného súdu namietanie nesprávnosti, nezákonnostia arbitrárnosti rozhodnutia krajského súdu ako odvolacieho súdu nemôže byť samo osebedôvodom na namietanie porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovatelia mali a aj budú mať v ďalšom štádiukonania možnosť pred okresným súdom a následne prípadne aj pred krajským súdomuplatniť ochranu označených práv, ako aj svoju argumentáciu týkajúcu sa skutkoveja právnej stránky predmetnej veci, z čoho vyplýva, že majú ešte k dispozícii iný právnyprostriedok ochrany tých práv, ktorých porušenie namietajú vo svojej sťažnosti.K vykonávaniu dôkazov sa sťažovatelia budú môcť v konaní pred okresným súdom vyjadriťza tých istých podmienok ako ostatní účastníci konania, keďže majú k dispozícii celý novýproces, v ktorom môžu uplatniť aj svoje ďalšie výhrady vo veci pri využití prostriedkovprávnej ochrany, ktoré im Občiansky súdny poriadok priznáva.
11. Okolnosť, že prvostupňový súd je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu,neznamená, že sťažovatelia sa nemôžu brániť v ďalšom štádiu konania na základe totožnejargumentácie, akú predložili v prerokovanej sťažnosti ústavnému súdu, s tým, že všeobecnésúdy budú musieť zvážiť relevanciu ich argumentácie a podľa svojho úsudku ju zohľadniťv rámci svojho rozhodovania.
12. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že sťažnosť bola za danejprocesnej situácie podaná neprípustne, preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol akoneprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
13. V tomto prípade musí ústavný súd opäť s poľutovaním konštatovať, že sa aniv tomto konaní nenaplnil úmysel a očakávania zákonodarcu, ktorý ustanovil nutnosťzastúpenia sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom s nádejou, že advokátsky primuszabráni bezdôvodnému podávaniu ústavných sťažností, teda takých, ktoré nebudú vecneneprejednateľnými návrhmi zbytočne zahlcujúcimi ústavný súd, ktorý sa tak nemôžedôsledne venovať tým prípadom, ktoré si zasluhujú pozornosť či dokonca zásah. Aj v tomtoprípade tak išlo o neprofesionálny výkon advokácie, ktorý na ústavnom súde ročne generujevyše 16 000 neprejednateľných vecí.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. marca 2015