znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 87/2014-43

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   septembra   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Petra   Brňáka   a   zo   sudcov   Milana   Ľalíka   a   Marianny Mochnáčovej   prerokoval   sťažnosť   Z. T.   a   M. T.,   zastúpených   spoločnosťou Procházka & partners,   spol.   s   r.   o.,   Búdková   4,   Bratislava,   konajúcej   prostredníctvom konateľa a spoločníka JUDr. Radoslava Procházku, vo veci   namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   v   spojení   s   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 9 Sžso 19/2012 z 29. mája 2013 a konaním, ktoré mu predchádzalo, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Z. T. a M. T. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení so základným právom vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžso 19/2012 z 29. mája 2013 a konaním, ktoré mu predchádzalo,   p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžso 19/2012 z 29. mája 2013 z r u š u j e   a vec sa   v r a c i a   Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky   j e   p o v i n n ý   uhradiť Z. T. a M. T. trovy konania v sume 275,94   € (slovom   dvestosedemdesiatpäť eur a   deväťdesiatštyri centov) na účet ich právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   I.   ÚS   87/2014-16 z 5. marca 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Z. T. a M. T. (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) v spojení s čl. 20 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v   spojení   s   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k   dohovoru   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžso 19/2012 z 29. mája 2013 (ďalej len „najvyšší súd“ a „rozsudok najvyššieho súdu“) a konaním, ktoré mu predchádzalo.

2. Najvyšší súd v odvolacom konaní vo veci preskúmania rozhodnutia správneho orgánu napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok prvostupňového Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 S 25/2011 z 19. januára 2012, ktorým krajský súd zamietol žalobu sťažovateľov proti rozhodnutiam Sociálnej poisťovne, ústrediu Bratislava, sp.   zn.   1075-8/2011-BA,   sp.   zn.   10922-2/2011-BA   a   sp.   zn.   10917-3/2011-BA,   všetky zo 4. februára 2011. Sťažovatelia si v správnom konaní proti Sociálnej poisťovni, pobočke Trnava   a   neskôr   v   odvolacom   konaní   proti   Sociálnej   poisťovni,   ústrediu   Bratislava uplatňovali   nároky   z   úrazového   poistenia,   ktoré   im   priznané   neboli,   pretože   podľa odôvodnenia správneho orgánu zamestnávateľ neuznal úmrtie ich manžela a otca, ktoré malo byť relevantnou sociálnou udalosťou na priznanie dávky, za pracovný úraz. Podľa sťažovateľov podstatou následného konania pred všeobecnými súdmi bolo posúdenie dvoch otázok, a to, či v danej veci išlo o pracovný úraz a kto má právomoc o tom rozhodnúť. Najvyšší súd v zhode s krajským súdom dospel k záveru, že Sociálna poisťovňa nie je povinná vyčerpávajúco skúmať, či k úmrtiu manžela a otca sťažovateľov došlo následkom pracovného   úrazu,   pretože   jej   taká   povinnosť   nevyplýva   zo   zákona   č. 461/2003   Z.   z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“). Právomoc rozhodnúť o takejto otázke prináleží iba všeobecnému súdu v civilnom konaní na základe návrhu na začatie konania v intenciách § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a ani súd v správnom súdnictve, kde ide o osobitný druh konania, nie   je   oprávnený   nahrádzať   takéto   rozhodnutie   všeobecného   súdu.   Keďže   sťažovatelia nevyužili   možnosť   domáhať   sa   určenia   pred   súdom,   že   k   úmrtiu   manžela   a otca sťažovateľov   došlo   následkom   pracovného   úrazu,   nepreukázali   rozhodujúcu   skutočnosť na vznik a existenciu nároku z titulu náhrady škody, a teda v konečnom dôsledku neniesli v tomto smere dôkazné bremeno.

3.   V   tejto   súvislosti   najvyšší   súd   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   uviedol: „Organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne   a   úplne   zistila   skutočný   stav   veci   a   na   ten   účel   obstará   potrebné   podklady na rozhodnutie (§ 195 ods. l zákona č. 461/2003 Z. z.).

V zmysle § 198 ods. 1 zákona č.461/2003 Z. z. ak sa v konaní vyskytne otázka, o ktorej   už   právoplatne   rozhodol   iný   príslušný   orgán,   je   organizačná   zložka   Sociálnej poisťovne takýmto rozhodnutím viazaná; inak si organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže   o   takejto   otázke   urobiť   úsudok   alebo   dá   príslušnému   orgánu   podnet   na   začatie konania.

Z citovaného ustanovenia vyplýva, že Sociálna poisťovňa si na základe predložených dokladov o   určitej otázke   úsudok   urobiť   môže,   nemá však   takú   povinnosť   a   nie   je ani povinná vykonávať vyčerpávajúce dokazovanie.

Pokiaľ   zákonodarca   hovorí   o   podnete   na   začatie   konania   príslušného   orgánu, pod takým   podnetom   je   potrebné   považovať   najmä   podnet   na   účely   iného   správneho konania. Konanie o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem, totiž podľa § 80 písm. c) O. s. p. možno začať len na základe návrhu na začatie konania (žaloby), nie je možné začať ho z podnetu, ex offo. Sociálna poisťovňa nie je legitimovaná na podanie takej určovacej žaloby.

Z   administratívnych   spisov   pobočky   a   ústredia   Sociálnej   poisťovne   vyplýva,   že žalobcovia   1/ a   2/   v zápisnici z ústneho pojednávania na   pobočke Sociálnej poisťovne Trnava dňa 8. novembra 2010 svojimi podpismi potvrdili, že boli poučení o možnosti riešiť neuznanie poškodenia zdravia zamestnávateľom súdnou cestou, a taktiež o tom, aby takú skutočnosť oznámili pobočke do ôsmich dní odo dňa pojednávania. Žalobkyňa 1/, ktorá bola v správnom konaní splnomocnená žalobcom 2/ na jeho zastupovanie, listom z 11. novembra 2010 pobočke oznámila, že žalobu o určenie, že úmrtie jej manžela bolo úmrtím v dôsledku pracovného úrazu podá v prípade, ak pobočka na základe predložených dôkazov úmrtie jej   manžela neuzná za pracovný   úraz.   V   konaní o odvolaní proti   rozhodnutiam pobočky žalobkyňa 1/ listom z 24. januára 2011 žalovanej oznámila, že žalobu nepodala ani nepodá a že stále trvá na tom, že je v práve.

Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   žalobcovia   boli   poučení   o   možnosti   podať   na   súd určovaciu žalobu. V takom prípade by žalovaná mohla konanie o nároku na úrazové dávky prerušiť a pokračovať v ňom po skončení súdneho konania podľa § 80 písm. c) O. s. p. Pokiaľ však žalobcovia namietali, že žalovaná mala vydať predbežné rozhodnutie, taká námietka nie je dôvodná vzhľadom na nedostatok kompetencie oboch správnych orgánov o takej otázke rozhodovať.

Vzhľadom na neexistenciu rozhodnutia súdu o tom, že k úmrtiu došlo v dôsledku pracovného úrazu, žalovaná ako aj prvostupňový správny orgán nepochybili, keď si o tejto otázke urobili úsudok, dospejúc na základe predložených dokladov k záveru, že o pracovný úraz nešlo.

Žalobcovia nevyužili možnosť domáhať sa určenia, že k úmrtiu došlo následkom pracovného úrazu. Taká okolnosť je však pre vznik nároku na úrazové dávky rozhodujúca. Jej nepreukázanie malo v správnom konaní za následok neunesenie dôkazného bremena s následkom zamietnutia   žiadosti o úrazové dávky (§ 94 ods.   l a § 101 ods.   1 zákona č. 461/2003 Z. z.).

Keďže odporkyňa nie je orgánom, ktorý by bol oprávnený rozhodnúť, či k úmrtiu M. T.   došlo   následkom   pracovného   úrazu   (na   také   rozhodnutie   je   oprávnený   iba   súd v civilnom súdnom konaní) a vzhľadom na to, že úsudok žalovanej podľa § 198 ods. 1 vety za bodkočiarkou zákona č. 461/2003 Z. z. nemá povahu správneho uváženia (§ 245 ods. 2 O. s. p.), súd v správnom súdnictve taký úsudok nie je oprávnený preskúmavať.

Súd v správnom súdnictve, ktoré je osobitným druhom konania, upraveným v piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, nie je oprávnený nahrádzať rozhodnutie súdu, ktoré môže byť vydané len v civilnom súdnom konaní.“

4. Sťažovatelia vyslovujú presvedčenie, že rozsudok najvyššieho súdu je arbitrárny, odchyľujúci sa od kogentných ustanovení príslušných právnych predpisov a porušuje ich označené základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Najvyššiemu   súdu   vytýkali,   že   sa   (rovnako   ako   krajský   súd)   nesprávne   vysporiadal s otázkou   právomoci   správneho   orgánu   rozhodnúť   o   relevantnej   sociálnej   udalosti. Zdôraznili   pritom,   že   ak   by   Sociálna   poisťovňa   nemala   právomoc   rozhodnúť   o   otázke pracovného   úrazu,   mala   by   vyzvať   sťažovateľov   na   odstránenie   nedostatku   podania a konanie   prerušiť   a   v   prípade   neodstránenia   vady   následne   konanie   zastaviť.   Ak   tak neurobila, znamená to,   že buď rozhodla vo veci,   v ktorej nie je oprávnená rozhodnúť, a v takom prípade bolo jej rozhodnutie nezákonné a malo byť všeobecnými súdmi zrušené, alebo bola oprávnená v danej veci rozhodnúť, a potom malo jej rozhodnutie a odôvodnenie spĺňať všetky požiadavky, ktoré ústava a zákon na rozhodnutie správneho orgánu kladie.

5. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti uviedli: «Keďže v danom prípade išlo o nárok na úrazovú dávku, vznik ktorého je priamo podmienený smrťou v dôsledku pracovného úrazu (§ 94 ods. 1 a § 101 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.), je na priznanie tohto nároku nevyhnutné zistiť, či k pracovnému úrazu došlo alebo nie.

Pracovný úraz je legálny pojem, ktorého definícia na účely zákona č. 461/2003 Z. z. je obsiahnutá v § 8 tohto zákona. Zároveň platí, že to, či ide alebo nejde o pracovný úraz nie je závislé od rozhodnutia akéhokoľvek orgánu, ale od sledu skutočností, ktoré buď nastali   alebo   nenastali.   Inými   slovami,   orgán   aplikácie   práva   v   tejto   otázke   svojim rozhodnutím pracovný úraz „nekonštituuje, ale len deklaruje“.

Úrazové poistenie a v rámci neho úrazové dávky sú súčasťou sociálneho poistenia. Na   konanie   v   dávkových   veciach,   teda   aj   na   konanie   o   úrazovej   dávke,   je   príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne v prvom stupni a ústredie v druhom stupni. Z povahy veci je mimo rozumnú pochybnosť, že ak zákon výslovne neustanovuje inak, ten orgán, ktorý je oprávnený vo veci rozhodnúť, je v prvom rade povinný skúmať, či sú splnené materiálne predpoklady na vznik nároku a teda, v tomto prípade, priznanie dávky. Ak   teda   zákon   zveruje   Sociálnej   poisťovni   rozhodnúť   o   nároku   na   dávku,   ktorej podmienkou je smrť zamestnanca v dôsledku pracovného úrazu, potom nie je nevyhnutné, aby zákon výslovne ustanovil, že Sociálna poisťovňa je oprávnená rozhodovať o pracovnom úraze - teda o tom, či sú splnené podmienky vzniku nároku.

Najvyšší   súd   SR   na   jednej   strane   autorizuje   postup   Sociálnej   poisťovne,   ktorým zisťovala   skutkový   stav,   hodnotila   dôkazy,   pridržala   sa   stanoviska   odboru   lekárskej posudkovej činnosti Sociálnej poisťovne pri ustálení odpovede na otázku,   že smrť p. T. nebola pracovným úrazom, na druhej strane vyvodzuje záver, že práve toto je oprávnený urobiť iba a len okresný súd v prvom stupni. Najvyšší súd SR zaťažením uvedených dôvodov vzájomnou rozpornosťou učinil na ich základe vyvodené závery z pohľadu sťažovateľov svojvoľnými a nepreskúmateľnými.

V   prípade   sťažovateľov   má   otázka   existencie   pracovného   úrazu   typickú   povahu predbežnej otázky. Podľa ustanovenia §198 ods. 1 a 2 zákona č. 461/2003 Z. z., „Ak sa v konaní   vyskytne   otázka,   o   ktorej   už   právoplatne   rozhodol   iný   príslušný   orgán,   je organizačná zložka Sociálnej poisťovne takýmto rozhodnutím viazaná; inak si organizačná zložka   Sociálnej   poisťovne   môže   o   takejto   otázke   urobiť   úsudok   alebo   dá   príslušnému orgánu podnet   na začatie   konania.   (ods.   1)   Organizačná   zložka   Sociálnej   poisťovne   si nemôže   ako   o   predbežnej   otázke   urobiť   úsudok   o   tom,   či   a   kto   spáchal   trestný   čin, priestupok,   správny   delikt,   alebo   o   osobnom   stave   fyzickej   osoby,   ak   patri   o   ňom rozhodovať súdu. (ods. 2)“

Kvalifikácia smrti p. T. pod rubriku pracovný úraz patrí do právomoci (organizačnej zložky) Sociálnej poisťovne. V konečnom dôsledku vykonala Sociálnu poisťovňa za týmto účelom v prípadoch sťažovateľov dokazovanie. Jeho výsledky tak Krajský sud v Trnave, ako ani Najvyšší súd SR nespochybnili. Organizačná zložka si o tejto otázke urobila úsudok (čo ako vadný). Jeho vykonanie odobril Najvyšší súd SR. Potvrdil teda právomoc Sociálnej poisťovne negatívne rozhodnúť - rozhodnúť o tom,   že smrť pána T.   nebola   pracovným úrazom. Problematickým z pohľadu zachovania práva sťažovateľov na súdnu ochranu sa tento postup stal v okamihu, keď im Najvyšší súd SR uprel ochranu v prípade pozitívneho rozhodnutia. Napriek dovolávaniu sa právomoci Sociálnej poisťovne rozhodnúť, že smrť pána T. bola pracovným úrazom, ich jednoducho odkázal na konanie pred okresným súdom s tým, že Sociálna poisťovňa o tejto otázke nemala právomoc rozhodnúť. Táto právomoc jej pritom   explicitne   vyplýva   z   vyššie   citovaného   ustanovenia   §   198   ods.   1   a   2   zákona č. 461/2003....

Z   vyššie   uvedeného   vyplýva,   že   závery   tak   Krajského   súdu   v   Trnave,   ako   aj Najvyššieho súdu SR v základnej otázke, v otázke právnej kvalifikácie smrti p. T., ktorá mala založiť nárok sťažovateľky I na priznanie (i) jednorazového odškodnenia, (ii) nároku na náhradu   nákladov   spojených   s   pohrebom   a   sťažovateľa   II   na   priznanie   nároku na jednorazové   odškodnenie,   sú   z   dôvodu   neodstrániteľných   vnútorných   rozporov nepreskúmateľné a tým je odôvodnenie oboch rozhodnutí v rozpore s požiadavkou, ktorú na odôvodnenie kladie aj čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Bezprostredným následkom   je   aj   zásah   do   základného   práva   podľa   čl.   20   ústavy   a   čl.   1   protokolu č. 1 k dohovoru spočívajúci v nepriznaní finančného plnenia, na ktoré mali sťažovatelia nárok.»

6.   Sťažovatelia   voči   všeobecným   súdom   namietali   taktiež   nedostatočný   rozsah vykonaného dokazovania a v tejto súvislosti absentujúce precízne odôvodnenie vyhlásených rozsudkov, pričom okrem iného uviedli:

«Sťažovatelia   si   uvedomujú,   že   úlohou   ústavného   súdu   nie   je   skúmať   správnosť znaleckých zistení a zistení inšpektorátov práce v konaní o ústavnej sťažnosti. Zastávajú však názor, že spôsob, akým sa Sociálna poisťovňa vysporiadala v prvom aj druhom stupni s týmito dôkazmi bol v rozpore s ústavnými požiadavkami, kladenými na konanie orgánov aplikácie práva. Sťažovateľom sa nedostalo ochrany ani v rámci správneho súdnictva, čím sa táto vada konania „preniesla“ aj do napadnutého rozsudku Najvyššieho súdu SR. Znalecký   posudok   obsahoval   o.   i.   odpovede   znalca   na   otázky,   ktoré   sa   týkali vonkajších vplyvov, ktorým bol zosnulý p. M. T. vystavený v čase smrteľného pracovného úrazu   a   ich   súvislosti   s   povahou   práce,   ktorú   vykonával,   vonkajšími   okolnosťami   jeho výkonu,   ako   aj   jeho   zdravotným   stavom.   Inými   slovami,   išlo   o   odpovede   na otázky,   či vonkajšie vplyvy, spôsobené prácou, ktorú vykonával, mohli viesť k jeho úmrtiu. Záverom znalca bolo, že úmrtie jednoznačne spĺňa charakteristiky pracovného úrazu.

Z činnosti inšpektorátov práce, konkrétne z (i) Protokolu inšpekcie práce Trnava č. ITA-31-28-2.2/P-JI-10   z   10.   09.   2010,   v   znení   jeho   Dodatku   č.   1   z   27.   09.   2010, (ii) Rozhodnutia   Inšpektorátu   práce   Trnava   č.   R   146/2010/SE   z   06.   12.   2010 a z (iii) rozhodnutia   Národného   inšpektorátu   práce   č.   S/2011/00341-2.1   O-02/2011 z 03. 02. 2011, vyplýva, že na strane zamestnávateľa zosnulého p. M. T. došlo k porušeniu viacerých povinností na úseku bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci v čase, kedy došlo k úmrtiu p. M. T. a všetky tieto orgány šetrili toto úmrtie ako smrteľný pracovný úraz. Je   teda   zrejmé,   že   orgány   aplikácie   práva   mali   k   dispozícii   dôkazy   o   tom,   že (i) k úmrtiu p. M. T. došlo pôsobením vonkajších faktorov, majúcich pôvod v práci, ktorú vykonával   a   (ii)   na   strane   zamestnávateľa   došlo   k   porušeniu   povinností   na úseku bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, a to práve vo vzťahu k času, miestu a práci, ktoré vykonával p. M. T.. Kombinácia týchto dôkazov bez ďalšieho svedčila v prospech tvrdenia, že p. M. T. zomrel v dôsledku pracovného úrazu. Ak sa orgány aplikácie práva s týmito zásadnými   závermi   nestotožnili,   bolo   nevyhnutné,   aby   dostatočným   a   vyčerpávajúcim spôsobom dali odpoveď na otázku, prečo tieto dôkazy nevzali do úvahy.“

7. V petite sťažnosti sťažovatelia žiadali vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie   ich   označeného   základného   práva   podľa   ústavy   a   práva   podľa   dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu, zrušil rozsudok najvyššieho súdu, vrátil vec na nové konanie a priznal im náhradu trov konania.

8.   Na základe výzvy   ústavného súdu   sa   písomnosťou   z 26. marca 2014 vyjadril k veci najvyšší súd v zastúpení predsedníčky senátu, ktorá považuje napadnutý rozsudok najvyššieho súdu za dostatočne právne vyargumentovaný a náležite odôvodnený, a preto navrhla, aby ústavný súd podanej sťažnosti nevyhovel. Opätovne pritom zdôraznila: „... pri nedostatku právomoci Sociálnej poisťovne rozhodovať o tom, či k úmrtiu došlo v dôsledku pracovného úrazu Sociálna poisťovňa má možnosť o takej otázke si urobiť úsudok   (§   198   ods.   1   zákona   o   sociálnom   poistení),   nemá   však   povinnosť   vykonávať vyčerpávajúce   dokazovanie   o   takejto   otázke.   Pokiaľ   nie   je   daná   právomoc   Sociálnej poisťovne, súd v správnom súdnictve pri preskúmavaní zákonnosti jej rozhodnutí o nároku na   úrazové   dávky   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť   úsudku   o   tom,   že   k   úmrtiu došlo/nedošlo v dôsledku pracovného úrazu. Nebol preto dôvod vysporiadať sa v rozhodnutí súdu   s   námietkami   sťažovateľov   čo   do   dôvodov   o   ich   tvrdeniach,   že   k   úmrtiu   došlo v dôsledku pracovného úrazu. Dokazovanie ohľadom spornej otázky môže byť predmetom konania   v   civilnom   súdnom   konaní,   uvedenom   v   §   7   ods.   1   O.   s.   p.,   nie   v   správnom súdnictve podľa Piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.“  

9. V súlade so súhlasom účastníkov konania ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.  

10.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo   všetkých   vlastníkov   má   rovnaký   zákonný   obsah a ochranu.   Majetok   nadobudnutý   v   rozpore   s   právnym   poriadkom   ochranu   nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným   zákonom.   Podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   každá   fyzická   osoba   alebo právnická   osoba   má právo   pokojne   užívať svoj   majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

13.   Základné   právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručujú, že každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo   takých   medzinárodných   zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad   aplikovanej   právnej   normy,   ktorý   predpokladá použitie   ústavne   súladne   interpretovanej   platnej   a   účinnej   normy   na   zistený   stav   veci (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06).

14. Z pohľadu ústavnoprávneho treba určiť povahu prípadov, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie označených základných práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou noriem tohto práva,   prípadne   konkurenciou   interpretačných   alternatív,   v   ktorých   sa   odráža   kolízia ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať prípady svojvoľnej aplikácie jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd urobí   taký   výklad   použitej   právnej   normy,   ktorý   je   v   extrémnom   rozpore   s   princípom spravodlivosti   alebo   ho   urobí   v   inom   než   zákonom   ustanovenom   a   právnom   myslení konsenzuálne   akceptovanom   význame   či   bez   bližších   nerozpoznateľných   kritérií (I. ÚS 108/2014).

15.   Ústavný   súd   k   tomu   konštatuje,   že   orgánom   verejnej   moci   a   predovšetkým všeobecným   súdom   nemožno   tolerovať   pri   interpretácii   zákonných   ustanovení   prílišný formalistický   postup,   ktorý   vedie   k   zjavnej   nespravodlivosti.   Všeobecný   súd   nie   je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť, pokiaľ to   vyžaduje   účel   zákona,   história   jeho   vzniku,   systematická   súvislosť   alebo   niektorý z ústavnoprávnych   princípov.   Pri výklade a aplikácii právnych predpisov   teda   nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a vetách toho-ktorého zákonného predpisu, ale i v základných princípoch právneho štátu.

16. Pri preskúmaní skutkového stavu, predložených listinných dôkazov, vyžiadaných súdnych   spisov   a   posúdenia   právneho   stavu   dospel   ústavný   súd   k   záveru,   že   ústavná sťažnosť   je   dôvodná,   pretože   postupom   najvyššieho   súdu   práve   z   dôvodu   prílišného formalizmu   pri   interpretácii   relevantného   právneho   predpisu   došlo   k   porušeniu sťažovateľmi označeného základného práva.

17. Sociálne poistenie podľa § 2 písm. c) zákona o sociálnom poistení je úrazové poistenie ako poistenie pre prípad poškodenia zdravia alebo úmrtia v dôsledku pracovného úrazu, služobného úrazu (ďalej len „pracovný úraz“) a choroby z povolania.

Podľa § 94 ods. 1 zákona o sociálnom poistení manžel, manželka a nezaopatrené dieťa poškodeného, ktorý zomrel v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania, majú nárok na jednorazové odškodnenie.

Podľa § 101 ods. 1 zákona o sociálnom poistení ak poškodený zomrel v dôsledku pracovného   úrazu   alebo   choroby   z   povolania,   má   ten,   kto   uhradil   náklady   spojené s pohrebom, nárok na ich náhradu.

Podľa   §   195   ods.   1   zákona   o   sociálnom   poistení   organizačná   zložka   Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie.

Podľa § 195 ods. 2 zákona o sociálnom poistení podkladom pre vydanie rozhodnutia sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti.

Podľa   §   195   ods.   1   zákona   o   sociálnom   poistení   organizačná   zložka   Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania.

Podľa § 198 ods. 1 zákona o sociálnom poistení ak sa v konaní vyskytne otázka, o ktorej   už   právoplatne   rozhodol   iný   príslušný   orgán,   je   organizačná   zložka   Sociálnej poisťovne takýmto rozhodnutím viazaná; inak si organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže   o   takejto   otázke   urobiť   úsudok   alebo   dá   príslušnému   orgánu   podnet   na   začatie konania.

Podľa   §   198   ods.   2   zákona   o   sociálnom   poistení   organizačná   zložka   Sociálnej poisťovne si nemôže ako o predbežnej otázke urobiť úsudok o tom, či a kto spáchal trestný čin,   priestupok,   správny delikt,   alebo o osobnom   stave fyzickej   osoby, ak patrí   o ňom rozhodovať súdu.

18. Podstatu predloženej sťažnosti a aj konania pred všeobecnými súdmi tvorí otázka interpretácie   označených   ustanovení   zákona   o   sociálnom   poistení   na   konkrétny   prípad sťažovateľov, najmä právne posúdenie, či Sociálnej poisťovni prináleží posudzovať, či úraz zamestnanca, z ktorého sa uplatňuje celý komplex úrazových dávok, bol pracovným úrazom a do akej miery má byť takéto posúdenie predmetom prieskumu zo strany všeobecných súdov v rámci správneho súdnictva.

19.   Najvyšší   súd   vychádzal   z   premisy,   že   zo   žiadneho   ustanovenia   zákona o sociálnom poistení nevyplýva oprávnenie Sociálnej poisťovne rozhodovať o tom, či úraz bol pracovným úrazom. Ústavný súd nesúhlasí s týmto tvrdením najvyššieho súdu, pretože ak Sociálna poisťovňa rozhoduje o priznaní úrazovej dávky, čo nepochybne patrí do jej právomoci,   musí   sa   v   rámci   predbežnej   otázky   vysporiadať   so   skutočnosťou,   či   došlo k pracovnému   úrazu,   keďže   pracovný   úraz   je   v   takom   prípade   rozhodnou   právnou skutočnosťou   a   ako   jedna   z materiálnych   podmienok   tvorí   imanentnú   súčasť   zákonnej dávkovej   schémy   pre   priznanie   úrazovej   dávky.   Posudzovanie   tejto   predbežnej   otázky pritom   nemôže   byť   úplne   svojvoľné   či   neodôvodnené,   ale   musí   sa   riadiť   zákonnými pravidlami (najmä v zmysle § 195 a § 198 zákona o sociálnom poistení), ktorých účelom je presné a úplné zistenie skutočného stavu veci. Sociálna poisťovňa ako orgán aplikujúci právo   musí   pri   svojej   činnosti   dbať   na   to,   aby   jej   rozhodnutia   a   konanie,   ktoré   im predchádzalo,   majúc na   mysli   predovšetkým   vykonávanie   dokazovania   v   rámci   zákona o sociálnom poistení, boli úplné, presvedčivé a vzbudzovali dôveru v spravodlivosť. Pokiaľ skutkové   závery   vyplývajúce   z   posúdenia   predbežnej   otázky   sú   bez   akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu a v príkrom rozpore s predloženými podkladmi či vykonanými dôkazmi, nemožno hovoriť o zákonnom rozhodnutí orgánu verejnej správy.  

20. Vo veci sťažovateľov Sociálna poisťovňa vyslovila v rámci predbežnej otázky záver,   že pracovný   úraz u nebohého zamestnanca   nebol   preukázaný,   pričom   z   pohľadu sťažovateľov neprihliadla na nimi predkladané dôkazy, ktoré opätovne predložili v rámci prieskumu   zákonnosti   rozhodnutia   správneho   orgánu   podľa   piatej   časti   druhej   hlavy Občianskeho súdneho poriadku na základe nimi podanej žaloby príslušnému všeobecnému súdu.   Ak   Sociálna   poisťovňa   vydala   rozhodnutia   na   základe   úsudku   prijatého   v   rámci predbežnej otázky, je potom úlohou všeobecných súdov, aby v rámci postupu podľa § 247 a nasl. OSP a v medziach podanej žaloby preskúmali, či prijatý záver správneho orgánu o relevantnej   predbežnej   otázke   mal   oporu   v   dokazovaní   potrebnom   na   jej   riadne objasnenie, alebo či nejde o exces alebo zjavnú svojvôľu, ktorá môže mať za následok vyslovenie   nezákonnosti   rozhodnutí   a postupu   správneho   orgánu.   Vo   veci   sťažovateľov najvyšší súd a ani krajský súd neuskutočnili takýto prieskum, napriek tomu, že sťažovatelia namietali   spôsob   dokazovania   a   vyhodnotenie   predbežnej   otázky,   ktorá   v   konečnom dôsledku viedla k nepriznaniu úrazovej dávky zo strany správneho orgánu. Najvyšší súd žiadnym spôsobom bližšie nereagoval na tieto sťažovateľmi vznesené námietky, uspokojil sa s konštatovaním, že sťažovatelia nevyužili možnosť podať na súd určovaciu žalobu podľa § 80 písm. c) OSP, a tak správny orgán si urobil o spornej otázke pracovného úrazu úsudok sám, pričom nebol povinný vykonávať vyčerpávajúce dokazovanie. Ústavný súd opakovane uvádza, že správny orgán nemôže konať svojvoľne ani pri formulovaní úsudku v rámci predbežnej otázky a aj takýto postup má byť predmetom prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia,   k   čomu   vo   veci   sťažovateľov   nedošlo.   Súd   pritom   môže   vykonať   všetky potrebné   dôkazy   nevyhnutné   na preskúmanie   napadnutého   rozhodnutia   a nie   je   viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom (§ 250i OSP).

21. Ústavný súd konštatuje, že postup najvyššieho súdu pri prieskume zákonnosti žalobou   napadnutých   rozhodnutí   Sociálnej   poisťovne   bol   striktne   formálny   a   ústavne neudržateľný, keď neposkytol stanoveným spôsobom ochranu právam sťažovateľov, pokiaľ neuznal ich nárok na odškodnenie bez podrobnejšieho rozboru, len s odkazom na uplatnenie nároku podľa § 80 písm. c) OSP. Ústavný súd bez toho, aby posudzoval zistený skutkový stav v danej veci alebo aby priamo vstupoval do právnych úvah konajúceho najvyššieho súdu, uvádza, že v danom prípade išlo z jeho strany len o formálny výkon práva, ktorý je v rozpore s požiadavkami základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru až do tej   miery,   že   vzbudzuje   nedôveru   verejnosti   v   zákonné   rozhodovanie   všeobecných súdov. Bude úlohou najvyššieho súdu v ďalšom konaní rešpektovať názor ústavného súdu (najmä body 19 a 20 nálezu) a preskúmať zákonnosť napadnutých rozhodnutí v širšom rozsahu a súčasne primerane reagovať na námietky sťažovateľov.

22.   Po   vyslovení   arbitrárnosti   napadnutého   uznesenia   ústavný   súd   dodáva,   že predmetom určenia podľa § 80 písm. c) OSP môže byť len právo alebo právny vzťah, ale nie právna skutočnosť, za predpokladu, ak nie je možné uplatniť nárok na plnenie, ktorý v predmetnej veci bol správne uplatnený.  

23. Ústavný súd pri posudzovaní zásahu do základného práva sťažovateľov vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 1 dodatkového protokolu prihliadal najmä na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), v zmysle ktorej sa za majetok   považuje   aj   majetková   hodnota   vrátane   pohľadávky,   o ktorých   môžu sťažovatelia   tvrdiť,   že   majú   aspoň   legitímnu   nádej   na   jej   zhmotnenie   (rozsudok   ESĽP vo veci PINE VALLEY DEVELOPMENTS LTD. a iní v Írsko z 29. 11. 1991 a rozsudok ESĽP vo veci PRESSOS COMPANIA NAVIERA S. A. a iní v. Belgicko z 20. 11. 1995). Ústavný súd uvádza, že arbitrárnosť rozsudku najvyššieho súdu, poprela legitímnu nádej sťažovateľov na zhmotnenie ich majetkových očakávaní. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd preto vyslovil aj porušenie základného práva sťažovateľov vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, resp. podľa čl. 1 dodatkového protokolu v spojení s porušením základného podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

24.   Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.   Ústavný   súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie,   zakázať pokračovanie v porušovaní   základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

25. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

26. Vzhľadom na to, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného   práva   sťažovateľov   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

27. Sťažovatelia v sťažnosti podanej ústavnému súdu taktiež žiadali, aby ústavný súd zaviazal porušovateľa ich základných práv na náhradu trov konania. Ústavný súd rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom.   Ústavný   súd   priznal sťažovateľom trovy konania v sume 275,94 € za dva úkony právnej služby z roku 2013 a režijný paušál v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších   predpisov. Priznanú   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   je   najvyšší   súd   povinný   zaplatiť   na   účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) (bod 3 výroku nálezu).

28. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2014