znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 87/2012-54

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. apríla 2012 v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej, sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti F. P., K., zastúpeného advokátom JUDr. J. M., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 23 Sp 99/09 z 25. októbra 2010   a   jemu   predchádzajúcim   postupom   a   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžr 31/2010 z 26. októbra 2011 a jemu predchádzajúcim postupom takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo F. P. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžr 31/2010 z 26. októbra 2011 a jemu predchádzajúcim postupom p o r u š e n é   b o l i.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžr 31/2010 z 26. októbra 2011 z r u š u j e   a   vec v r a c i a   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý uhradiť F. P. trovy právneho zastúpenia spolu v sume 323,52 € (slovom tristodvadsaťtri eur päťdesiatdva centov) na účet jeho advokáta JUDr. J. M., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti F. P. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 87/2012-28 z 22. februára 2012 prijal na ďalšie konanie sťažnosť F. P., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. M., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23 Sp 99/09 z 25. októbra 2010 (ďalej   len   „rozsudok   krajského   súdu“)   a   jemu   predchádzajúcim   postupom,   ako   aj rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sžr 31/2010   z   26.   októbra   2011   (ďalej   len   „rozsudok   najvyššieho   súdu“)   a   jemu predchádzajúcim postupom.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že spolu so svojím bratom E. P. si 10. februára 1992 uplatnili na bývalom Pozemkovom úrade v Ž. reštitučný nárok podľa zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 229/1991 Zb.“) «vo vzťahu k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom území Ž. zapísané v PK vložke 449 ako parcela č. 1750, PK vložke č. 446 ako parcela PK 1752, v PK vložke 964 ako PK parcela č. 1751 vedené v komasačnom hárku 0842 na E. P., rod. G. ako aj parc. 4480, ktorých stav je neidentický, zlúčených do EN parc. 6612, ďalej vo vložke 2484 pre parc. 743/2, vo vložke 2376 parc. 2535/3 v užívaní PCHZ Ž., vo vložke 279 parc. 526 a 525, ktorých stav je neidentický, zlúčených do EN parciel 2030 a 2029 Mestská knižnica na S. vedená na LV 79 a 455 (ďalej ako „nehnuteľnosti“).».

Obvodný pozemkový úrad v Ž. (ďalej len „správny orgán“) svojím rozhodnutím č. k. 2008/00168-31 z 28. septembra 2009 (ďalej len „rozhodnutie správneho orgánu“) podľa § 9 ods.   4   zákona   č.   229/1991   Zb.   rozhodol   o   uplatnenom   reštitučnom   nároku   tak,   že sťažovateľovi   nepriznal   vlastnícke   právo   k   nehnuteľnostiam   ani   právo   na   náhradu za nehnuteľnosti z dôvodu, že v konaní nebolo preukázané splnenie podmienok uvedených v § 4   zákona   č.   229/1991   Zb.   Proti   rozhodnutiu   správneho   orgánu   podal   sťažovateľ odvolanie.

O odvolaní proti rozhodnutiu správneho orgánu rozhodoval krajský súd rozsudkom č. k. 23 Sp 99/2009-37 z 25. októbra 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“), ktorým potvrdil   rozhodnutie   správneho   orgánu.   Krajský   súd   považoval   za   preukázané,   že „do vydania   napadnutého   rozhodnutia   správneho   orgánu   F.   P.,   E.   P.,   resp.   ich   právna zástupkyňa,   napriek   tomu,   že   boli   niekoľkokrát   vyzývaní   na   predloženie   dokladov písomnými výzvami, ako aj v zápisnici z ústneho pojednávania, nepredložili žiadne doklady, ktoré by preukazovali, že pôvodná vlastníčka E. P., rod. G. zomrela a že jej právnymi nástupcami sú práve jej deti I. a F. P. Súd mal z obsahu spisu preukázané, že spolu s podaním odvolania predložil F. P. úradne preložený úmrtný list E. P., poslednú vôľu E. P. a potvrdenie NS SR, Hlavného registračného úradu, sekcie pre záležitosti rodiny, ktorými preukazoval, že E. P. mala dvoch synov I. a F. P. a v testamente, ktorý bol preložený z anglického   jazyka,   odkázala   všetok   svoj   majetok   týmto   dvom   synom.   Súd   mal   ďalej preukázané,   že v čase   rozhodovania správneho orgánu mal   k dispozícii   testament I.   P. v anglickom jazyku bez úradného prekladu. Na pojednávaní pred krajským súdom zástupca navrhovateľa súdu predložil overený tlmočnícky preklad posledného závetu I. P.“.

V rozsudku krajského súdu sa ďalej konštatovalo, že „Napriek niekoľkým výzvam navrhovateľ, ani jeho právna zástupkyňa do rozhodnutia správneho orgánu vydaného dňa 28. 09. 2009 tieto doklady nepredložili. V tomto smere je pre rozhodovanie podstatný stav konania v čase vydania rozhodnutia. Pokiaľ však navrhovatelia napriek výzvam správneho orgánu a dlhotrvajúcemu správnemu konaniu od roku 1992 boli nečinní a nepodarilo sa im zabezpečiť dôkazy, ktoré by preukazovali, že pôvodný vlastník E. P., rod. G. zomrela a že jeho právnym nástupcom skutočne sa stal I. P., v tomto smere neuniesli navrhovatelia dôkazné   bremeno,   ktorým   by   preukázali   jednu   z   podstatných   náležitostí   pre   uplatnenie reštitučného nároku. Správny orgán vzhľadom na nepreukázanie tejto prvotnej skutočnosti, t. j. aktívnej legitimácie osoby, ktorá si ako oprávnená osoba reštitučný nárok uplatnila podľa § 4 ods. 2 zák. č. 229/1991 Zb. už nebolo povinnosťou správneho orgánu sa ďalšími skutočnosťami zaoberať, hlavne tým, že navrhovateľ E. P. a F. P. ako právny nástupca po E. P. nielenže nepredložili dôkazy, ktoré by preukazovali že E. P. je dedičom po pôvodnej vlastníčke E. P., ale nepreukázali, napriek výzve, skutočnosti, ktoré by objasňovali, akým spôsobom v rozhodnom období prešiel predmetný majetok na štát a či sú splnené zákonné podmienky pre uplatnenie reštitučného nároku podľa zák.   č.   229/1991 Zb.   § 6,   ako aj ostatných ustanovení zákona. V tomto smere však správny orgán nebol povinný vo veci vykonať dokazovanie vzhľadom na tú skutočnosť, že v konaní bol povinný niesť dôkazné bremeno a preukázať aktívnu legitimáciu, teda status oprávnenej osoby F. P., ktorý bol predovšetkým povinný preukázať, že je právnym nástupcom po E. P. a že E. P. je dedičom po   pôvodnej   vlastníčke   E.   P.,   rod.   G.“. A ďalej,   že „Toto   nekonanie   navrhovateľa   do rozhodnutia správneho orgánu, resp. neskoré predloženie týchto dokladov až v opravnom prostriedku   však   nemôže,   podľa   názoru   krajského   súdu,   zvrátiť   stav,   aký   bol   pri rozhodovaní správneho orgánu v čase vydania predmetného rozhodnutia, nakoľko stav v čase vydania rozhodnutia je pre správne orgány záväzný.“.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom namietal, že krajský   súd   vo   svojom   rozhodnutí   vychádzal   z   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci, pretože rozhodnutie správneho orgánu „je jednoznačne v rozpore s právnymi predpismi, zákonmi a Ústavou Slovenskej republiky a preto ani neexistoval dôvod na to, aby Krajský súd v Žiline svojim rozsudkom potvrdil rozhodnutie správneho orgánu“. Správny orgán podľa   sťažovateľa   pochybil,   najmä   pokiaľ   od   neho   požadoval «splnenie   podmienky (preukázanie   akéhosi   „skutočného“   trvalého   pobytu   a   nielen   „evidenčného“   trvalého pobytu a zároveň predloženie plnej moci na zastupovanie pre moju právnu zástupkyňu s úradne   overeným   podpisom   E.   P.),   pričom   však   povinnosť   na   splnenie   takýchto podmienok mi ako navrhovateľovi a oprávnenému nevyplývala a nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu na ktorý sa správny orgán odvoláva (ide najmä o § 4 (1) a (2) zákona č. 229/1991 Zb.).

Rovnako som v odvolaní zdôrazňoval, že považujem za tam uvedených podmienok rozhodnutie   správneho   orgánu   za   rozhodnutie,   ktoré   je   nepreskúmateľné   pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov v súlade s § 250j (2) písm. d) OSP.».

Najvyšší súd odvolaniu sťažovateľa nevyhovel a vo veci rozhodol rozsudkom tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdil osvojujúc si v plnom rozsahu argumentáciu krajského súdu.

Podľa názoru sťažovateľa rozhodnutie správneho orgánu nemalo byť všeobecnými súdmi konajúcimi v jeho právnej veci potvrdené, ale naopak, zrušené a vrátené na ďalšie konanie   z   dôvodu   jeho   nezákonnosti   vyplývajúcej   z   toho,   že «správny   orgán   v   ňom skutkový stav podriadil síce pod právnu normu (§ 4 (1) a (2) zákona č. 229/1991 Zb.), avšak táto právna norma sa na vec nevzťahuje v uvedenom rozsahu, t. j. v tom rozsahu, že by správny orgán bol „oprávnený“ od sťažovateľa žiadať preukázanie nejakého „skutočného“ trvalého pobytu, pričom zákon takýto pojem „skutočný“ trvalý pobyt nepozná a navyše... k takémuto   záveru   správneho   orgánu   nemožno   dospieť   ani   použitím   akéhokoľvek   druhu výkladu právnej normy, resp. právneho predpisu».

V   nadväznosti   na   uvedené   považuje   sťažovateľ   rozhodnutie   správneho   orgánu za rozporné aj s čl. 2 ods. 2 ústavy, ako aj za nedostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné, keďže «v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza, že som podľa § 4 ods. (1) a (2) zákona č. 229/1991   Zb.   nepreukázal,   že   by   som   bol   oprávneným,   ale   zároveň   správny   orgán nevysvetlil a riadne nezdôvodnil, prečo žiadal a na základe čoho žiadal z mojej strany preukázanie   „skutočného   trvalého   pobytu“   (ktorým   aj   podmieňoval   oprávnenosť reštitučného nároku). Správny orgán tým jednoznačne a preukázateľne porušil už vyššie citované   ustanovenie   §   46   správneho   poriadku   a   navyše   však   tiež   §   47   (3)   správneho poriadku...». V   tejto   súvislosti   sťažovateľ   poukázal   na   rozsudok   najvyššieho   súdu sp. zn. 5 Sž 85/95, podľa ktorého „Súd rozhodnutie správneho orgánu podľa ustanovenia § 250j (2) Občianskeho súdneho poriadku ako nepreskúmateľné zruší, ak rozhodnutie nie je náležíte odôvodnené (§ 47 (3) zákona č. 71/1967 Zb.)“, ako aj nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 143/02 z 5. novembra 2002, podľa ktorého „Objektívny postup orgánu verejnej moci sa   musí   prejaviť   nielen   vo   využití   všetkých   dostupných   zdrojov   zisťovania   skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.“.

K ďalšiemu porušeniu   § 46 zákona č.   71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov, ako aj čl. 2 ods. 2 ústavy postupom správneho orgánu   došlo   podľa   sťažovateľa   v   súvislosti   s   požiadavkou   správneho   orgánu,   ktorý v zmysle zákona č. 229/1991 Zb. požadoval úradné overenie podpisu E. P. na splnomocnení na zastupovanie pre právnu zástupkyňu sťažovateľa napriek tomu, že takáto požiadavka nevyplývala zo žiadneho platného právneho predpisu a správny orgán v odôvodnení svojho rozhodnutia   ani   neuviedol,   na   základe   ktorého   ustanovenia   jej   splnenie   požadoval.   Z uvedeného   podľa   sťažovateľa   vyplýva,   že   bol   daný   dôvod   na   zrušenie   rozhodnutia správneho orgánu.

Vo   vzťahu   k   rozsudku   krajského   súdu   a   rozsudku   najvyššieho   súdu   sťažovateľ namietal, že v ich odôvodnení nebol uvedený právny argument k tej rozpornej skutočnosti, že na jednej strane sa síce stotožnili s právnym názorom, že správny orgán nebol oprávnený požadovať od sťažovateľa   splnenie podmienky   tzv.   skutočného trvalého pobytu, ako   aj podmienky úradne overeného podpisu E. P. na splnomocnení, ale „zároveň nelogicky uznali a potvrdili správnosť takéhoto rozhodnutia správneho orgánu“, podľa ktorého aj tieto nie nepodstatné   okolnosti   boli   dôvodom   zamietnutia   reštitučného   nároku   sťažovateľa. Vzhľadom   na   uvedené   považuje   sťažovateľ   napadnuté   rozsudky   krajského   súdu a najvyššieho   súdu   za   arbitrárne,   neodôvodnené   a   nezrozumiteľné.   V   tejto   súvislosti sťažovateľ poukázal na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 127/2010 z 22. júna 2010.

Krajský   súd   a   najvyšší   súd   svojím   postupom   a   rozhodnutiami   v   právnej   veci sťažovateľa   najmä   tým,   že „sa   stotožnili   s   chybným,   nesprávnym   a   nezákonným rozhodnutím správneho orgánu, v ktorom sa nesprávne aplikovalo najmä ustanovenie § 4 zákona č. 229/1991 Zb.“, porušili jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Súčasne   došlo   podľa   sťažovateľa   aj   k   porušeniu   jeho   základného   práva   vlastniť majetok a základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   tým,   že   krajský   súd   a   najvyšší   súd „bez   opory v právnych   predpisoch   a   Ústave   Slovenskej   republike   akceptoval   a   potvrdil   v   plnom rozsahu správnosť rozhodnutia správneho orgánu, ktoré je vzhľadom na vyššie uvedené dôvody zjavne v rozpore s platnými právnymi predpismi a Ústavou Slovenskej republiky a tým ma nezákonne pozbavili majetku – vlastníctva k nehnuteľnostiam uplatneným v súlade so zákonom č. 229/1991 Zb. v rámci reštitučného nároku, resp. pozbavili náhrady za tieto nehnuteľnosti“.

Vo   vzťahu   k   predmetu   konania   pred   všeobecnými   súdmi   sťažovateľ   poukázal na judikatúru   ústavného súdu, z ktorej   vyplýva, že „v súdnom konaní je k reštitučným nárokom   potrebné   pristupovať   zvlášť   citlivo,   aby   prípadne   v   súdnom   konaní   nedošlo k ďalšej   krivde.   Reštitučné   zákony   majú   zabezpečiť,   aby   demokratická   spoločnosť pristupovala   aspoň   k čiastočnému   zmierneniu   následkov   mnohých   majetkových   a   iných krívd spočívajúcich v porušovaní všeobecne uznávaných ľudských práv a slobôd zo strany štátu. Riadiacim princípom v týchto konaniach sú zásady materiálneho právneho štátu. V prípade   možnosti   viacerých   výkladov   právneho   predpisu   má   všeobecný   súd   uplatniť výklad ratio legis pred doslovným gramatickým výkladom.“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom prerokovaní prijal sťažnosť na ďalšie konanie a po vykonanom dokazovaní vyniesol tento nález:„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom a rozsudkom zo dňa 26. 10. 2011 č. k. 10 Sžr/31/2010 porušil základné právo F. P... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a tiež vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na ochranu majetku podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Krajský súd v Žiline postupom a rozsudkom zo dňa 25. 10. 2010 č. 23Sp/99/2009-37 porušil základné právo F. P... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a tiež vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na ochranu majetku podľa článku   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných slobôd.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26. 10. 2011 č. k. 10 Sžr/31/2010 a rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 25. 10. 2010 č. 23Sp/99/2009-37 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- EUR, ktoré mu vyplatia Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Žiline do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Žiline sú povinní nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 664,56 EUR na účet právneho zástupcu JUDr. J. M., advokáta, vedený v..., a to do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Na základe výzvy ústavného súdu sa v predmetnej veci vyjadril krajský súd podaním sp. zn. Spr 138/2012 zo 16. marca 2012, v ktorom okrem iného uviedol, že:

„... je ústavná sťažnosť neopodstatnená, nakoľko sťažovateľ namieta neodôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 23Sp/99/2009-37 zo dňa 25. októbra 2010... rozsudok   je   riadne   zdôvodnený,   súd   sa   vysporiadal   so   všetkými   argumentmi uvádzanými v opravnom prostriedku a vychádzal z ustálenej judikatúry a rozhodovacej činnosti krajského súdu v tom zmysle, že pre rozhodovanie v správnom súdnictve podľa tretej hlavy, piatej časti O. s. p. je rozhodný stav, ktorý je v čase vyhlásenia napadnutého správneho rozhodnutia, čo je obsiahnuté aj v dôvodoch rozhodnutia. Z tohto dôvodu mám za to,   že napadnuté rozhodnutie   krajského   súdu   je riadne   zdôvodnené   a je   rozhodnuté v súlade so zákonom.“.

Najvyšší súd sa základe výzvy ústavného súdu v predmetnej veci vyjadril podaním sp. zn. KP 4/2012 z 15. marca 2012, v ktorom okrem iného uviedol:

„...   Krajský súd mal   z administratívneho spisu nesporne preukázané,   že správny orgán   vyzval   navrhovateľov   a   ich   právnych   zástupcov   na   predloženie   dokladov a na preukázanie reštitučných nárokov. Malo ísť o dedičské rozhodnutie po E. P., rod. G., ďalej o dedičské rozhodnutie po E. P., úmrtný list E. P. a jej závet. Preložený závet E. P. bol doložený   až   pred   správnym   súdom.   Na   základe   toho   krajský   súd   v   svojom   rozsudku konštatoval, že navrhovatelia nepreukázali aktívnu legitimáciu osoby, ktorá si uplatňuje reštitučný   nárok   podľa   §   4   ods.   2   zákona   229/1991   Zb.   Vzhľadom   na   vyššie   uvedenú okolnosť nebolo už povinnosťou správneho orgánu sa zaoberať ďalšími skutočnosťami, t. j. či E. P. je dedičom po pôvodnej vlastníčke E. P., akým spôsobom prešiel predmetný majetok na   štát   a   či   sú   splnené   zákonné   podmienky   pre   uplatnenie   reštitučného   nároku   podľa zákona   č. 229/1991   Zb.   Dôkazné   bremeno   stanovené   v   §   6   predmetného   zákona   na preukázanie týchto skutočností bolo, podľa krajského súdu, na navrhovateľovi, ktorý do termínu   rozhodnutia   správneho   orgánu   nedoložil   zákonom   predpísané   doklady   a nepreukázal   zákonom   požadované   skutočnosti,   na   základe   čoho   bolo   skonštatované,   že navrhovateľ dôkazné bremeno neuniesol. Na tejto skutočnosti nemení nič ani fakt, že v správnom konaní nedoložené doklady preukazujúce jeho reštitučný nárok predložil až po podaní opravného prostriedku.

Po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku a vo   vzťahu   k   obsahu   súdneho   a   pripojeného   spisu   najvyšší   súd   s   prihliadnutím na ustanovenie § 219 ods. 2 spojený s § 250l ods. 2 OSP skonštatoval, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku   krajského   súdu,   ktoré   vytvárajú   dostatočné   právne   východiská   pre   vyslovenie výroku   napadnutého   rozsudku.   Na   doplnenie   zdôraznenia   správnosti   napadnutého rozhodnutia najvyšší súd uviedol, že krajský súd správne konštatoval skutočnosť, že pre uplatnenie   reštitučných   nárokov   podľa   zákona   č.   229/1991   Zb.   zákon   nepredpisuje predloženie   plnej   moci   s   overenými   podpismi   osôb,   ktoré   k   uplatňovaniu   reštitučného nároku   splnomocnenca   splnomocňuje.   Správny   orgán   teda   nemá   dostatočné   argumenty na spochybnenie   udelenia   plnej   moci,   tu   však   treba   konštatovať,   že   napriek   tomu,   že správny   orgán   túto   plnú   moc   spochybňoval,   nevyvodil   z   nej   postup,   ktorý   by   bránil splnomocnenej osobe zúčastniť sa správneho konania.

Takisto   krajský   súd   správne   poukázal   na   skutočnosť,   že   na   základe   Európskej judikatúry nie je potrebné, aby z hľadiska uplatnenia reštitučných nárokov zákonodarca vyžadoval aj preukázanie trvalého pobytu osoby na území v danom prípade ČSFR, i keď zákon č. 229/1991 Zb. v § 4 ods. 2 tejto časti nebol novelizovaný, z hľadiska Európskej judikatúry   sa   nevyžaduje   splnenie   podmienky   trvalého   pobytu   pre   riadne   uplatnenie reštitučného   nároku.   Najvyšší   súd   za   rozhodujúcu   okolnosť   považoval   skutočnosť,   že navrhovateľ   neuviedol   všetky   rozhodné   skutočnosti,   ktoré   striktne   vyžaduje   zákon č. 229/1991 Zb. pre posúdenie reštitučného nároku. Reštituenti a ich právna zástupkyňa boli niekoľkokrát vyzývaní na predloženie potrebných dokladov, pričom predovšetkým sa jednalo o predloženie dedičského rozhodnutia po E. P. a následne dedičského rozhodnutia po E. P. Tieto doklady do rozhodnutia správneho orgánu neboli predložené, pričom zo strany navrhovateľa bolo potrebné preukázať, že E. P. v rozhodnom období zomrela a že právnym nástupcom a dedičom je E. P. Pre preskúmanie správnych rozhodnutí z hľadiska správneho súdnictva konania podľa tretej hlavy piatej časti OSP je podstatný stav v čase vydania   rozhodnutia.   Keďže   navrhovateľ   napriek   výzvam   správneho   orgánu   a dlhotrvajúcemu správnemu konaniu od roku 1992 bol nečinný a nepredložil dôkazy, ktoré by   potvrdzovali,   že   pôvodný   vlastník   E.   P.   zomrela   a   že   jeho   právnym   nástupcom   sa skutočne stal E. P., v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno. V tomto smere správny orgán nebol povinný vo veci vykonať dokazovanie, vzhľadom na to, že dôkazné bremeno niesol   navrhovateľ.   To,   že   k   opravnému   prostriedku   podanému   na   súd   bol   predložený úmrtný list E. P. ako aj anglická verzia, tlmočnícky overený preklad poslednej vôle E. P., nemení   nič   na   skutočnosti,   že   v   čase   rozhodovania   správneho   orgánu   navrhovateľ nepreukázal zákonné podmienky pre uplatnenie reštitučného nároku.

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP a § 250k ods. 1 OSP v spojení s § 250l ods. 2 OSP tak, že účastníkom nepriznal ich náhradu, nakoľko navrhovateľ nebol v odvolacom konaní úspešný a odporkyňa podľa zákona nemá nárok na náhradu trov konania.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   vo   veci   sťažnosti   sťažovateľa   upustil   od   ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel   k   názoru,   že   od   tohto   pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov,   ich   zástupcov   a   verejnosti   len   na   základe   písomne   podaných   stanovísk účastníkov a obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu.

Sťažnosť v tejto veci pôvodne prijal na ďalšie konanie uznesením z 22. februára 2012 I. senát ústavného súdu v zložení Peter Brňák (predseda senátu), Marianna Mochnáčová (sudkyňa) a Milan Ľalík (sudca).   V zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2012 účinného od 1. marca 2012 I. senát ústavného súdu rozhoduje v tomto zložení: Marianna Mochnáčová   (predsedníčka   senátu),   Peter   Brňák   (sudca)   a   Milan   Ľalík   (sudca). Z uvedeného dôvodu vec prerokoval a vo veci samej rozhodol I. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana   v   medziach   zákonov,   ktoré   tento   článok   ústavy   o   základnom   práve   na   súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho   konania   sa   táto   ochrana   poskytne   v   zákonom   predpokladanej   kvalite,   pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať základné   právo   účastníkov   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V preambule zákona č. 229/1991 Zb. sa uvádza, že Federálne zhromaždenie Českej a Slovenskej republiky sa uznieslo na tomto zákone v snahe zmierniť následky niektorých majetkových   krívd,   ku   ktorým   došlo   voči   vlastníkom   poľnohospodárskeho   a   lesného majetku   v   období   rokov   1948   až   1989,   dosiahnuť   zlepšenie   starostlivosti o poľnohospodársku   a   lesnú   pôdu   obnovením   pôvodných   vlastníckych   vzťahov   k   pôde a upraviť vlastnícke vzťahy k pôde v súlade so záujmami hospodárskeho rozvoja vidieka aj v súlade s požiadavkami na tvorbu krajiny a životného prostredia.

Podľa   §   4   zákona   č.   229/1991   Zb.   oprávnenou   osobou   je   štátny   občan   Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, ktorý má trvalý pobyt na jej území a ktorého pôda, budovy a stavby patriace k pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti prešli na štát alebo na iné právnické osoby v dobe od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 6 ods.   1   (ods.   1).   Ak   osoba,   ktorej   nehnuteľnosť   prešla   v   dobe   od   25.   februára   1948 do 1. januára 1990 do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby v prípadoch uvedených v § 6, zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v § 13 alebo ak bola pred uplynutím tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu, sú oprávnenými osobami, pokiaľ sú štátnymi občanmi Českej a Slovenskej   Federatívnej   Republiky   a   majú   trvalý   pobyt   na   jej   území,   fyzické   osoby v tomto poradí:

a) dedič zo závetu, ktorý bol predložený pri dedičskom konaní, ktorý nadobudol celé dedičstvo,

b) dedič zo závetu, ktorý nadobudol vlastníctvo, ale iba v miere zodpovedajúcej jeho dedičskému podielu; to neplatí, ak dedičovi podľa závetu pripadli len jednotlivé veci alebo práva;   ak   bol   dedič   závetom   ustanovený   len   k   určitej   časti   nehnuteľnosti,   na   ktorú   sa vzťahuje povinnosť vydania, je oprávnený iba k tejto časti nehnuteľnosti,

c) deti a manžel osoby uvedenej v odseku 1, všetci rovným dielom; ak dieťa zomrelo pred uplynutím lehoty uvedenej v § 13, sú na jeho mieste oprávnenými osobami jeho deti, a ak niektoré z nich zomrelo, jeho deti,

d) rodičia osoby uvedenej v odseku 1,

e) súrodenci osoby uvedenej v odseku 1, a ak niektorý z nich zomrel, sú na jeho mieste oprávnenými jeho deti (ods. 2).

V prípadoch uvedených v § 6 ods. 1 písm. j) sú oprávnenými osobami osoby tam uvedené; ustanovenia odseku 2 písm. c) až e) platia obdobne (ods. 3).

Podľa   §   6   ods.   1   zákona   č.   229/1991   Zb.   oprávneným   osobám   sa   vydajú nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku

a)   výroku   o   prepadnutí   majetku,   prepadnutí   veci   alebo   zhabaní   veci   v   trestnom konaní,   prípadne   v   trestnom   konaní   správnom   podľa   prvších   predpisov,   ak   bol   výrok zrušený podľa osobitných predpisov,

b)   odňatia   bez náhrady   postupom   podľa   zákona   č.   142/1947   Zb.   o   revízii   prvej pozemkovej reformy alebo podľa zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme,

c)   postupu   podľa   §   453a   Občianskeho   zákonníka   alebo   podľa   §   287a   zákona č. 87/1950 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení zákona č. 67/1952 Zb.,

d) odňatia bez náhrady postupom podľa zákona SNR č. 81/1949 Zb. SNR o úprave právnych   pomerov   pasienkového   majetku   bývalých   urbárnikov,   komposesorátov a podobných právnych útvarov,

e) odňatia bez náhrady postupom podľa zákona SNR č. 2/1958 Zb. SNR o úprave pomerov   a   obhospodarovaní   spoločne   užívaných   lesov   bývalých   urbarialistov, komposesorátov a podobných útvarov,

f)   vyhlásenia   a   zmluvy   o   postúpení   pohľadávok   pre   prípad   vysťahovania   (tzv. renunciačné vyhlásenie),

g)   toho,   že   občan   zdržiavajúci   sa   v   cudzine   nehnuteľnosť   zanechal   na   území republiky alebo ktorého majetok prešiel na štát podľa zákona č. 183/1950 Zb. o majetku zanechanom   na   území   Československej   republiky   osobami,   ktoré   optovali   pre   Zväz sovietskych socialistických republík a presídlili na jeho územie,

h) zmluvy o darovaní nehnuteľností uzavretej darcom v tiesni,

i) dražobného konania uskutočneného na úhradu pohľadávky štátu,

j) súdneho rozhodnutia, ktorým sa vyhlásila za neplatnú zmluva o prevode majetku, ktorou občan pred odchodom do cudziny previedol vec na iného, ak dôvodom neplatnosti bolo opustenie republiky, prípadne uznanie takejto zmluvy účastníkmi za neplatnú; v takom prípade je oprávnenou osobou nadobúdateľ podľa uvedenej zmluvy, a to aj pokiaľ táto zmluva nenadobudla účinnosť,

k) kúpnej zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok,

l) odmietnutia dedičstva v dedičskom konaní urobeného v tiesni,

m) vyvlastnenia za náhradu, pokiaľ nehnuteľnosť existuje a nikdy neslúžila účelu, na ktorý bola vyvlastnená,

n) vyvlastnenia bez vyplatenia náhrady,

o) znárodnenia vykonaného v rozpore s vtedy platnými zákonnými predpismi alebo bez vyplatenia náhrady,

p) prevzatia nehnuteľností bez právneho dôvodu,

r)   politickej   perzekúcie   alebo   postupu   porušujúceho   všeobecne   uznávané   ľudské práva a slobody,

s) odovzdania do vlastníctva družstva podľa osobitných predpisov,

t)   prikázania   do   užívania   právnickej   osoby   na   základe   zákona   č.   55/1947   Zb. o pomoci   roľníkom   pri   uskutočňovaní   poľnohospodárskeho   výrobného   plánu,   alebo vládneho   nariadenia   č.   50/1955   Zb.   o   niektorých   opatreniach   na   zabezpečenie poľnohospodárskej výroby,

u) prevodu na štát spoločne užívaných singulárnych lesov a lesných družstiev, pokiaľ členmi družstva   boli aj fyzické   osoby.   Na prevzatie   tohto majetku   sa   použijú osobitné predpisy,

v) prechodu na štát podľa osobitného predpisu.

Podľa   §   9   ods.   1   zákona   č.   229/1991   Zb.   nárok   uplatní   oprávnená   osoba na pozemkovom úrade a zároveň vyzve povinnú osobu na vydanie nehnuteľnosti. Povinná osoba   uzavrie   s   oprávnenou   osobou   do   60   dní   od   podania   výzvy   dohodu   o   vydaní nehnuteľnosti.

Podľa § 13 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. právo na vydanie nehnuteľnosti podľa § 6 môže oprávnená osoba uplatniť do 31. decembra 1992. V prípade uvedenom v § 6 ods. 1 písm.   a) začne osemnásťmesačná   lehota   plynúť až odo   dňa   právoplatnosti   rozhodnutia, ktorým   bol   výrok   zrušený,   ak   dôjde   k   tomuto   rozhodnutiu   po   dátume   účinnosti   tohto zákona. Neuplatnením práva v lehote právo zanikne. Lehoty na predkladanie písomných dôkazov   v   konaní   pred   pozemkovým   úradom   sa   spravujú   všeobecnými   predpismi o správnom konaní.

Sťažovateľ spolu so svojím bratom prostredníctvom ich právnej zástupkyne podal správnemu   orgánu   návrh   na   začatie   konania   z   28.   januára   1992,   ktorým   požadoval priznanie   vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnostiam   a   náhradu   za   ne   v   peniazoch.   Právna zástupkyňa sťažovateľa bola podaním   z 23.   júna 2009   vyzvaná na doplnenie   dokladov v predmetnom konaní (okrem iných i na predloženie právoplatného dedičného rozhodnutia po právnej predchodkyni sťažovateľa a jeho brata, ktorá bola podľa Správy katastra Žilina pôvodnou   vlastníčkou   nehnuteľností),   avšak   žiadané   doklady   správnemu   orgánu   neboli predložené. Správny orgán rozhodnutím č. 2008/00168-31 z 28. septembra 2009 nepriznal sťažovateľovi vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ako ani jeho právo na náhradu, pretože „pre priznanie nároku – nebolo preukázané, že navrhovateľ E. P. bol oprávnenou osobou“.

Krajský   súd   svojím   rozsudkom   rozhodnutie   správneho   orgánu   č. 2008/00168-31 z 28.   septembra   2009   potvrdil,   pričom   v   ňom   konštatoval,   že   v   predmetnom   konaní sťažovateľ nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu, t. j. že je osoba oprávnená na uplatnenie reštitučného nároku podľa § 4 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. Najvyšší súd sa v rozsudku odvolal   na   závery   krajského   súdu   uvedené   v   rozsudku,   s   ktorými   sa   plne   stotožnil. Argumentáciu krajského súdu následne takto doplnil:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky v súlade so závermi prvostupňového súdu dospel k názoru, že navrhovateľ neuviedol všetky rozhodné skutočnosti, ktoré striktne vyžaduje zákon   č.   229/1991   Zb.   pre   posúdenie   reštitučného   nároku.   Reštituenti   aj   ich   právna zástupkyňa boli niekoľkokrát vyzývaní na predloženie potrebných dokladov. Predovšetkým sa   jednalo   o   predloženie   dedičského   rozhodnutia   po   E.   P.   a   následne   dedičského rozhodnutia po E. P. Tieto doklady do rozhodnutia správneho orgánu neboli predložené. Zo strany navrhovateľa bolo potrebné preukázať, že E. P. v rozhodnom období zomrela a že právnym   nástupcom   a   dedičom   je   E.   P.   Napriek   výzvam   navrhovateľ   ani   jeho   právna zástupkyňa   do   rozhodnutia   správneho   orgánu   vydaného   dňa   28.   9.   2009   tieto   doklady nepredložili.   Pre   preskúmanie   správnych   rozhodnutí   z   hľadiska   správneho   súdnictva konania podľa tretej hlavy piatej časti OSP je podstatný stav v čase vydania rozhodnutia. Keďže   navrhovateľ   napriek   výzvam   správneho   orgánu   a dlhotrvajúcemu   správnemu konaniu od roku 1992 bol nečinný a nepredložil dôkazy, ktoré by potvrdzovali, že pôvodný vlastník E. P. zomrela, a že jeho právnym nástupcom sa skutočne stal E. P. v tomto smere neuniesol   dôkazné   bremeno.   Navrhovateľ   nepredložil   a   napriek   výzve   nepreukázal skutočnosti, ktoré by objasňovali akým spôsobom v rozhodnom období prešiel predmetný majetok na štát a či sú splnené zákonné podmienky pre uplatnenie reštitučného nároku podľa zákona č. 229/1991 Zb. stanovené v § 6 ako aj ostatné ustanovenia zákona. V tomto smere   správny   orgán   nebol   povinný   vo   veci   vykonať   dokazovanie,   vzhľadom   na   to,   že dôkazné   bremeno   niesol   navrhovateľ.   To,   že   k   opravnému   prostriedku   bol   predložený úmrtný list E. P. ako aj anglická verzia, tlmočnícky overený preklad poslednej vôle E. P. nemení   nič   na   skutočnosti,   že   v   čase   rozhodovania   správneho   orgánu   navrhovateľ nepreukázal zákonné podmienky pre uplatnenie reštitučného nároku.

Najvyšší   súd   vzhľadom   na   námietky   navrhovateľa,   že   rozhodnutie   súdu   prvého stupňa   je   nepreskúmateľné,   uvádza,   že   napadnuté   rozhodnutie   má   všetky   formálne i obsahové náležitosti, ktoré vyžaduje zákon, uvedené rozhodnutie vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu, ktoré je logicky vyhodnotené a riadne právne posúdené...“

Z uvedeného vyplýva, že krajský súd aj najvyšší súd vo svojich rozsudkoch dospeli k zhodnému záveru, že sťažovateľ v konaní neuniesol dôkazné bremeno, keďže nepreukázal splnenie   zákonných   podmienok   na   uplatnenie   reštitučného   nároku   podľa   zákona č. 229/1991   Zb.,   predovšetkým   nepreukázal,   že   je   osobou   oprávnenou   na   uplatnenie reštitučného nároku, a preto v konaní jeho návrh nemal úspech.

Podstatnou   pre   rozhodnutie   v   tejto   veci   bola   otázka,   či   súdy   zúčastnené na rozhodovaní   v   tejto   veci   pri   svojom   rozhodovaní   mali prihliadať na   listinné   dôkazy preukazujúce aktívnu legitimáciu sťažovateľa (ako navrhovateľa v konaní pred správnym orgánom a odvolateľa v konaní pred súdmi) predložené až v rámci odvolacieho konania proti rozhodnutiu správneho orgánu ako prílohy k jeho opravnému prostriedku – odvolaniu, t. j. či správne aplikovali v danom prípade ustanovenie § 250i ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia.

Podľa   krajského   súdu   aj   najvyššieho   súdu   v   návrhu   sťažovateľa   absentovalo preukázanie   jeho   aktívnej   legitimácie,   t.   j.   preukázanie   jeho   tvrdenia,   že   je   právnym nástupcom   Správou   katastra   Žilina   označenej   vlastníčky   nehnuteľností   –   E.   P.   Ďalší nedostatok videli v tom, že zo strany sťažovateľa v jeho návrhu nebolo uvedené, z ktorého konkrétneho reštitučného dôvodu si uplatňuje svoje nároky spomedzi rôznych reštitučných dôvodov   vymedzených   v § 6 zákona   č.   229/1991   Zb. Keďže v konaní pred správnym orgánom sťažovateľ nepredložil žiadne dôkazy preukazujúce jeho tvrdenie, že je osobou oprávnenou   na   uplatnenie   reštitučného   nároku   v   súlade   s   §   250i   ods.   1   OSP,   súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci rozhodnutie správneho orgánu potvrdili.

Z uvedeného je zrejmé, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci uplatnili gramatický doslovný výklad ustanovenia § 250i ods. 1 OSP a na sťažovateľom v odvolacom konaní predložené listinné dôkazy pri svojom rozhodovaní už neprihliadali.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 209/05).

Ústavný súd pripomína, že jednotlivé ustanovenia jednoduchého práva sú všeobecné súdy   povinné interpretovať   a aplikovať v   prvom   rade   vždy   z pohľadu   účelu   a   zmyslu ochrany ústavou garantovaných základných práv a slobôd. Totiž aj v prípade hypoteticky možnej konkurencie viac metodologicky racionálne obhájiteľných interpretačných alternatív je   nutné   zvoliť   ako   výsledok   výkladu   tú,   ktorá   opodstatnene   nadobúda   prednosť   pred ostatnými, t. j. uprednostniť interpretáciu takú, ktorá je ústavne konformnejšia.

Ratio   legis   v   danom   prípade   aplikovaného   zákona   č.   229/1991   Zb.   je   výslovne vymedzený   v   jeho   preambule   a   spočíva   v   sledovaní   zmiernenia   následkov   niektorých majetkových krívd (ako i porušenia základných práv), ku ktorým došlo voči vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948 až 1989, dosiahnuť zlepšenie starostlivosti   o   poľnohospodársku   a   lesnú   pôdu   obnovením   pôvodných   vlastníckych vzťahov k pôde a upraviť vlastnícke vzťahy k pôde v súlade so záujmami hospodárskeho rozvoja vidieka aj v súlade s požiadavkami na tvorbu krajiny a životného prostredia.

Ústavný súd po   dôslednom   oboznámení sa   s odôvodnením rozsudku   najvyššieho súdu dospel k záveru, že tento súd v posudzovanom prípade nerešpektoval účel reštitúcií poľnohospodárskej pôdy a lesnej pôdy a formalistickou interpretáciou § 250i ods. 1 OSP v spojení s § 4 zákona č. 229/1992 Zb. neprihliadajúc na jeho účel zasiahol do základného práva   sťažovateľa   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V predmetnom konaní ako správny orgán, tak i súdy zúčastnené na rozhodovaní o tejto veci považovali za podstatné vyriešenie otázky aktívnej legitimácie sťažovateľa. Je pravdou,   že   sťažovateľ   v   konaní   pred   správnym   orgánom   nepredložil   žiadne   dôkazy preukazujúce jeho tvrdenie, že je osobou oprávnenou na uplatnenie uvedeného reštitučného nároku. Nesporným zostáva však i fakt, že už v konaní pred správnym orgánom oprávnenou osobu bol napriek tomu, že toto svoje tvrdenie v danom čase nevedel preukázať.

Rozhodnutie   správneho   orgánu   o   jeho   návrhu   (nepriznanie   vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiach ani náhrady za ne) z dôvodu nepreukázania jeho aktívnej legitimácie v predmetnom   konaní   v   jeho   dôsledkoch   znamená,   že   bol   zamietnutý   návrh   osoby zo zákona oprávnenej na uplatnenie reštitučného nároku, ktorá si ho už vzhľadom na § 13 zákona č. 229/1991 Zb. nemá možnosť opätovne uplatniť.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   povinnosťou   najvyššieho   súdu   pri   preskúmaní rozhodnutia   správneho   orgánu   vzhľadom   na jeho   špecifickosť   (vec,   podstatou   ktorej   je odškodnenie   za   krivdy   spáchané   minulým   režimom)   bolo   dôsledne   dbať   na   princípy právneho štátu a nevykladať príslušné ustanovenia aplikovaných zákonov iba formalisticky, aby tak nedošlo k neprimeranej tvrdosti zákona voči sťažovateľovi, ktorého základné práva, resp. základné práva jeho právneho predchodcu boli už zrejme porušené bez akéhokoľvek jeho zavinenia a zároveň bol najvyšší súd povinný dbať na to, aby ním zvolený postup v konaní smeroval k naplneniu účelu zákona č. 229/1991 Zb.

V danom prípade v rámci odvolacieho konania sťažovateľ predložil listinné dôkazy, ktorými preukázal svoju aktívnu legitimáciu v predmetnom konaní, t. j. odstránil procesnú vadu konania, pre ktorú nedošlo k preskúmaniu jeho reštitučného nároku, napriek tomu v dôsledku postupu, ktorý v tejto veci zvolili súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci, k preskúmaniu a rozhodnutiu o jeho reštitučnom nároku v uvedenom konaní nedošlo.

S   ohľadom   na uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   aplikácia   §   250i   ods.   1   OSP v danom prípade sa javí ako formalistická a neprípustná, pretože opomína samotný účel zákona č. 229/1991 Zb. Preto je nutné konštatovať, že právne závery najvyššieho súdu o nepreukázaní aktívnej legitimácie sťažovateľa ako základného predpokladu úspešného si uplatnenia reštitučných nárokov v súdnom konaní sú ústavne nesúladné a porušujúce už označené základné a iné právo sťažovateľa.

Keďže   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu   došlo   k   porušeniu   základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu), ústavný súd tento rozsudok zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a vrátil mu vec na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde]. Po vrátení veci na ďalšie konanie najvyšší   súd   bude   viazaný   právnymi   názormi   ústavného   súdu   (§   56   ods.   6   zákona   o ústavnom súde) vyjadrenými v   tomto náleze a jeho povinnosťou bude najmä odstrániť vytýkané   nedostatky   a   rešpektovať   pritom   relevantné   ústavné   princípy   (bod   2   výroku nálezu).

Vo   zvyšnej   časti   ústavný   súd   sťažnosti   sťažovateľa,   v   ktorej   namietal   porušenie základných práv podľa čl. 20 ústavy, ako aj práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj v časti sťažnosti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu nevyhovel, a to z dôvodu, že označeným   právam   sťažovateľa   poskytujú   ochranu   všeobecné   súdy   a preskúmanie napadnutého rozsudku krajského súdu je zverené najvyššiemu súdu (bod 4 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   aj o   priznanie primeraného finančného   zadosťučinenia   v   sume 10 000 € od najvyššieho súdu a 10 000 € od krajského súdu z dôvodov uvedených v jeho sťažnosti.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Fakultatívna právomoc ústavného súdu priznať primerané finančné zadosťučinenie podľa   čl. 127 ods.   3 ústavy   v žiadnom   rozsahu a nijakým spôsobom   nemodifikuje ani nerozširuje účel ochrany, ktorú ústavný súd poskytuje v konaní o namietanom porušení práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V súvislosti s uvedeným považuje ústavný   súd   za   dôležité   zdôrazniť,   že   jeho   právomoc   priznať   primerané   finančné zadosťučinenie   podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy   sťažovateľovi,   ktorého   sťažnosti   vyhovie v merite veci, nie je samostatným nárokom sťažovateľa na akési odškodnenie za prípadné porušenie jeho práv v konaní príslušného štátneho orgánu, ale má len akcesorickú povahu. Satisfakčný potenciál rozhodnutia ústavného súdu teda nie je autonómnym prvkom ním poskytovanej ochrany ani akýmsi paralelným dôvodom   na domáhanie sa tejto ochrany. Takýmto dôvodom je len a výlučne potreba chrániť konkrétne základné právo sťažovateľa a prostredníctvom tohto práva aj princíp právnej istoty (I. ÚS 235/03).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   primeranom   finančnom   zadosťučinení   prihliadol na pasívny   prístup   sťažovateľa   k   predmetnému   konaniu,   keď   k   realizácii   procesne relevantných   úkonov   pristúpil   až   po   rozhodnutí   správneho   orgánu,   preto   ústavný   súd považuje za dostatočné konštatovanie porušenie označených práv sťažovateľa, tak ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu, a preto mu primerané finančné zadosťučinenie nepriznal (bod 4 výroku nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   náhrade   trov   konania   sťažovateľa.   Úhradu priznal za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2012 v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2,   §   14   ods.   1   písm.   a)   a   c)   a   §   16   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   spolu   v   sume   323,52   €,   čo   zodpovedá tarifnej odmene za 2 úkony právnej pomoci po 254,34 € (prevzatie a príprava a spísanie sťažnosti)   a 2-krát   paušálna náhrada   hotových   výdavkov   po   7,63   €,   t.   j   spolu   odmena 269,60 €, a 20 % daň z pridanej hodnoty 53,92 € (bod 3 výroku nálezu).

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. apríla 2012