znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 87/08-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2008 predbežne prerokoval sťažnosť L. K., K., zastúpeného advokátkou JUDr. D. S., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Košiciach č. k. 5 Co 72/2007-109 z 22. augusta 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. októbra 2007 doručená sťažnosť L. K., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. D. S., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 72/2007-109 z 22. augusta 2007 (ďalej len „rozsudok z 22. augusta. 2007“). Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Košice II (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 19 C 1920/00-16 z 10. júna 2003 (právoplatným 29. septembra 2003) rozhodol   o neplatnosti   výpovede   danej   sťažovateľovi   listom   zo   4.   októbra   2000.   Návrh sťažovateľa na náhradu mzdy za obdobie od 1. novembra 2000 do 26. februára 2002 v sume 139 992 Sk bol týmto rozsudkom vylúčený na samostatné konanie, ktorého predmetom bude aj rozhodovanie o trovách.

Okresný   súd   v   samostatnom   konaní   rozsudkom   č.   k.   19   C   288/2003-75 z 12. decembra 2006 (ďalej len „rozsudok okresného súdu z 12. decembra 2006“) uložil zamestnávateľovi   sťažovateľa   (žalovanému)   povinnosť   zaplatiť   mu   (žalobcovi)   náhradu mzdy   72 393   Sk   a v prevyšujúcej   časti   návrh   sťažovateľa   zamietol.   Ďalším   výrokom rozhodol o trovách súdneho konania.

Proti rozsudku okresného súdu z 12. decembra 2006 podali odvolanie sťažovateľ aj žalovaný. Krajský súd v odvolacom konaní rozsudkom z 22. augusta 2007 zmenil rozsudok okresného   súdu z 12.   decembra   2006   tak,   že „žalovaná   je   povinná   zaplatiť   žalobcovi 36.227,- Sk s 15,5 % úrokom z omeškania od 1. 7. 2001 do zaplatenia“, a v prevyšujúcej odvolaniami napadnutej časti, ako aj výrok o trovách konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd vo svojom rozsudku z 22. augusta 2007 uviedol: „S poukazom na ust. § 61   ods.   2   Zákonníka   práce...   platného   pre   rozhodné   obdobie,   z celkového   obdobia náhrady mzdy žiadanej žalobcom od 1. 11. 2000 do 26. 2. 2002 vo výške 139.992,- Sk s prísl., priznal (pozn. okresný súd) náhradu mzdy za dobu 6 mesiacov, ktorá predstavuje sumu 72.393,- Sk. Z dokazovania vyplýva, že je nesporné, že žalobca obdŕžal na základe neplatnej   výpovede   v mesiaci   október   2000   zákonné   odstupné   vo   výške   dvojnásobku priemernej   mesačnej   mzdy   v čiastke   24.131,-   Sk...   Súd   prvého   stupňa   vychádzal z priemerného mesačného zárobku 12.065,50 Sk...

Vo   včas   podanom   odvolaní   žiadal   žalobca   napadnutý   rozsudok   zmeniť   tak,   že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 168.917,- Sk (z toho 193.048 – 24.131,- Sk) so 17,6 % úrokom z omeškania od 1. 7. 2001 do zaplatenia...

V podanom odvolaní žalovaná žiadala zmeniť rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalovaný   bude   zaviazaný   zaplatiť   žalobcovi   z titulu   náhrady   mzdy   sumu   len   vo   výške 1 priemerného mesačného zárobku za rozhodné obdobie...

Z ust.   §   205   ods.   2   O.   s.   p.   vyplýva,   že   rozsah,   v akom   sa   odvolacím   súdom preskúmava rozhodnutie súdu prvého stupňa zásadne určuje odvolateľ...

So zreteľom   na ust.   § 206 ods.   2 O.   s.   p.   odvolací   súd konštatuje,   že žalovaná napadla len vyhovujúcu časť rozsudku o sumu 36.227,- Sk s tým, že uznáva vyplatenie sumy 36.166,- Sk...

Keďže súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a vo veci správne rozhodol, len pokiaľ   ide   o sumu   36.227,-   Sk,   boli   dané   v odvolacom   konaní   podmienky   na   zmenu rozsudku súdu prvého stupňa v časti, vyhovujúcej tak, že odvolací súd zmenil rozsudok tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 36.227,- Sk aj s 15,5 % úrokom z omeškania od 1. 7. 2001 do zaplatenia...

V ostatnej prevyšujúcej napadnutej časti neboli podmienky ani pre potvrdenie, ani pre zmenu rozsudku, a preto odvolací súd... zrušil rozsudok v tejto zamietajúcej časti, ako aj vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť súdny poplatok štátu... a... v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Zostáva teda súdu prvého stupňa rozhodnúť aj o úrokoch z omeškania istiny v sume 168.917,- Sk, keďže došlo k pripusteniu zmeny žaloby, pokiaľ žalobca ešte žiadal zaplatiť sumu 28.925,- Sk s príslušenstvom...“

Sťažovateľ namietal porušenie svojich označených práv rozsudkom krajského súdu a uviedol „rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci ohľadne priznaných úrokov z omeškania len za 3 mesiace z priznanej náhrady mzdy za 3 mesiace a krajský súd mal   žalobcovi   priznať   úroky   z omeškania   za   4   mesiace   z náhrady   mzdy   za   4   mesiace a omylom teda nepriznal úroky z omeškania za 1 mesiac z náhrady mzdy za 1 mesiac... žalobca (pozn. sťažovateľ) sa touto ústavnou sťažnosťou domáha nápravy a teda spravodlivého   rozhodnutia   v smere   aby   mu   odvolací   súd   priznal   úroky   z omeškania novým rozsudkom... z náhrady mzdy zo 4 platov t. j. zo sumy 48.131,50.- Sk (36.166 + 12.065,50.- SK) od 1. 7. 2001 a nie iba z náhrady mzdy za 3 t. j. nie iba zo sumy 36.227.- Sk, ako sa to nesprávne stalo zmeňujúcim rozsudkom odvolacieho súdu.“

Sťažovateľ ďalej uviedol „proti rozsudku odvolacieho súdu síce podal dovolanie z opatrnosti ale súc si vedomý   toho,   že   dovolací   súd   jeho   dovolaniu pre neprípustnosť nemusí, ak keď môže vyhovieť ako sa to občas stáva, vzhľadom na plynutie lehoty, podáva sťažovateľ súčasne túto ústavnú sťažnosť“.

V petite   sťažnosti   sťažovateľ   navrhol   ústavnému   súdu   vysloviť   porušenie   ním označených práv rozsudkom krajského súdu z 22. augusta 2007, zrušiť tento rozsudok a vec vrátiť   krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Zároveň   sa   domáhal   priznania   náhrady   trov konania pred ústavným súdom. II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   krajským   súdom v občianskoprávnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV. ÚS 16/04,   II. ÚS 1/05,   II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Sťažovateľ   sa   ako   žalobca   v konaní   vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 19 C 288/2003   svojím   návrhom   domáhal   uloženia   povinnosti   žalovanému   zaplatiť   mu náhradu   mzdy   z neplatného   rozviazania   pracovného   pomeru   v sume   139   992   Sk,   resp. v sume 168 917 Sk s príslušenstvom (po rozšírení návrhu).

Rozsudkom   okresného   súdu   z 12.   decembra   2006   bola   žalovanému   uložená povinnosť   zaplatiť   sťažovateľovi   sumu   72 393   Sk   titulom   náhrady   mzdy   z neplatného rozviazania   pracovného   pomeru   a vo   zvyšnej   časti   bol   návrh   sťažovateľa   zamietnutý. Zároveň okresný súd samostatným výrokom rozhodol o trovách konania.

Proti rozsudku okresného súdu podali odvolanie sťažovateľ aj žalovaný. Krajský   súd   v odvolacom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Co   72/2007   preskúmal rozsudok okresného súdu z 12. decembra 2006 v zmysle odvolaní sťažovateľa a žalovaného a vo veci rozhodol rozsudkom z 22. augusta 2007.

Z obsahu   rozsudku   krajského   súdu   z 22.   augusta   2007   vyplýva,   že   odvolaním sťažovateľa ani žalovaného nebol napadnutý výrok rozsudku okresného súdu, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť sťažovateľovi sumu 36 166 Sk, a preto rozsudok okresného súdu z 12. decembra 2006 nebol v tejto časti ani preskúmavaný krajským súdom. Krajský   súd   v súlade   s obsahom   podaných   odvolaní   preskúmal   vyhovujúci   výrok rozsudku okresného súdu 12. decembra 2006 len v časti o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť   sťažovateľovi   sumu   36 227   Sk,   ako   aj   výrok   o zamietnutí   návrhu   sťažovateľa v prevyšujúcej   časti   (t.   j.   v časti   uplatňovaného   nároku   na   náhradu   mzdy   nad   sumu 72 393 Sk,   ako   aj   v časti uplatňovaných úrokov z omeškania z celej výšky   sťažovateľom uplatňovaného nároku na náhradu mzdy) a výrok o trovách konania.

Krajský súd rozsudok okresného súdu z 12. decembra 2006 v preskúmavanej časti zmenil tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť sťažovateľovi 36 227 Sk aj s 15,5 % úrokom   z omeškania   od   1.   júla   2001   do   zaplatenia   a v ostatnej   preskúmavanej   časti rozsudok okresného súdu z 12. decembra 2006 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd svojím zmeňujúcim výrokom v podstate potvrdil už okresným súdom uloženú povinnosť žalovanému zaplatiť sťažovateľovi sumu 36 277 Sk, pričom zároveň rozhodol o povinnosti túto sumu uhradiť aj s úrokom z omeškania vo výške 15,5 % od 1. júla 2001 do zaplatenia.   Týmto   zmeňujúcim   výrokom   krajský   súd   teda   čiastočne   vyhovel   návrhu sťažovateľa   v časti   uplatnených   nárokov   na   priznanie   úrokov   z   omeškania,   ktorý   bol rozsudkom okresného súdu z 12. decembra 2006 v celosti zamietnutý.

Na základe rozsudku krajského súdu z 22. augusta 2002 je možné ustáliť, že nároky sťažovateľa   na   zaplatenie   istiny   prevyšujúcej   sumu   72 393   Sk,   ako   aj   jeho   nároky   na zaplatenie   úrokov   z omeškania   z istiny   prevyšujúcej   sumu   36 277   Sk   naďalej   zostali predmetom konania vedeného okresným súdom.

Sťažovateľ svojou sťažnosťou namietal rozsudok krajského súdu z 22. augusta 2007, ktorý   podľa   neho   nesprávne   zmenil   rozsudok   okresného   súdu,   keď   mu   priznal   úrok z omeškania   od   1.   júla   2001   do   zaplatenia   len   zo   sumy   36 227   Sk.   Podľa   sťažovateľa krajský súd mu mal zmenou rozsudku okresného súdu z 12. decembra 2006 správne priznať úrok z omeškania aj zo sumy prevyšujúcej 36 227 Sk (a to spolu zo sumy 48 131,50 Sk). Vo vzťahu   k zrušeniu   ostatnej   odvolaním   napadnutej   časti   rozsudku   okresného   súdu z 12. decembra   2006   a vráteniu   veci   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie   sťažovateľ neuviedol žiadne skutočnosti, na základe ktorých by túto časť rozsudku krajského súdu z 22. augusta 2007 považoval za nesprávnu a porušujúcu ním označené práva.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Podľa § 212 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) odvolací súd môže rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť, aj keď sa navrhuje zmena, a naopak. Podľa § 219   OSP   odvolací   súd   rozhodnutie   potvrdí,   ak   je   vecne   správne.   Podľa   §   220   OSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 219) ani na jeho zrušenie (§ 221 ods. 1). V § 221 ods. 1 OSP sú vymedzené dôvody, pre ktoré odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvého stupňa. Podľa § 221 ods. 3 OSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie podľa odseku 1 písm. c), f), g) a h), vráti vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Ústavný súd po preskúmaní rozsudku krajského súdu z 22. augusta 2007 konštatuje, že   v ňom   nie   je   možné   ustáliť   prvky   arbitrárnosti,   ktoré   by   nasvedčovali   nesprávnosti záverov   krajského   súdu   spočívajúcich   v tom,   že   meritórne   nerozhodol   zmenou rozsudku okresného súdu z 12. decembra 2006 aj o ďalších nárokoch sťažovateľa, ale v tejto časti rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd aplikoval už citované ustanovenia OSP a dospel k záveru,   že v časti zamietajúceho výroku rozsudku okresného súdu 12. decembra 2006 nie je daný dôvod na potvrdenie, ako ani na zmenu rozsudku okresného súdu, a preto ho zrušil a vrátil na ďalšie konanie.

Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožňuje s právnym názorom súdov a ich skutkovými závermi pri hodnotení obsahu jeho podaní, nemôže viesť k záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a neznamená   ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v napadnutom rozhodnutí krajského súdu o takéto rozhodnutia nejde.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde sťažnosť sťažovateľa odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie. V súlade   so   zásadou   subsidiarity   právomoc   ústavného   súdu   poskytnúť   ochranu základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 21/96, I. ÚS 17/01, IV. ÚS 19/02).

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   vrátením   veci   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie poskytne ochranu sťažovateľom označených práv okresný súd, a preto v súlade s princípom subsidiarity zakotvenom v čl. 127 ods. 1 ústavy je ústavnému súdu daná možnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť sťažnosť aj pre nedostatok právomoci.Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že proti rozsudku krajského súdu z 22. augusta 2007 podal dovolanie napriek tomu, že ani sám ho nepovažuje za prípustné. Ústavný súd v tejto súvislosti   poznamenáva,   že   ani   prípadné   rozhodnutie   dovolacieho   súdu   o prípustnosti dovolania a o jeho dôvodnosti nemôže viesť k inému záveru, než aký je uvedený vo výroku tohto rozhodnutia, pretože sťažnosti sťažovateľa chýba ústavnoprávny rozmer.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o ďalších   nárokoch   na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 13. marca 2008