znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 87/04-63

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   8.   septembra   2004 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Eduarda Báránya a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť P. L., bytom N. D., zastúpeného advokátom JUDr. J. H., Advokátska kancelária, B. vo veci porušenia čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Okresným súdom Topoľčany   nerozhodnutím   o žiadosti   o prepustenie   z väzby,   resp.   o nahradenie   väzby písomným sľubom v súvislosti s právom na rozhodnutie o zákonnosti väzby bez zbytočných prieťahov   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 8 Tp 368/03   a vo   veci   porušenia   čl.   5   ods.   4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Krajským súdom v Nitre nerozhodnutím o sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu   Topoľčany   sp. zn. 8 Tp 91/03   zo   4.   novembra   2003   v súvislosti   s právom   na rozhodnutie   o zákonnosti   väzby   bez   zbytočných   prieťahov   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 1 Tpo 218/03 a takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Topoľčany   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   Tp   368/03 nerozhodnutím   o žiadosti   o prepustenie   z väzby,   resp.   o nahradenie   väzby   písomným sľubom   p o r u š i l   právo P. L. na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   P.   L.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   60   000   Sk (slovom šesťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Topoľčany p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Krajský súd v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tpo 218/03 o sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu Topoľčany sp. zn. 8 Tp 91/03 zo 4. novembra 2003   p o r u š i l právo P. L. na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   a podľa   čl.   17   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky.

4.   P.   L.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   30   000   Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Krajský súd v Nitre p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. P. L.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 16 680 Sk (slovom šestnásťtisícšesťstoosemdesiat   slovenských   korún),   ktoré   sú   Okresný   súd   Topoľčany a Krajský   súd   v Nitre   p o v i n n é   vyplatiť,   a to   každý   z nich   po   8 340 Sk   (slovom osemtisíctristoštyridsať   slovenských   korún),   na   účet   právneho   zástupcu   JUDr.   J.   H. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Vo zvyšnej časti sťažnosti P. L.   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e   :

I.

Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. I. ÚS 87/04-29 z 5. mája 2004 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť P. L., bytom N. D. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. H., Advokátska kancelária, B. vo   veci   porušenia   čl.   5 ods. 4   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Okresným   súdom   Topoľčany   (ďalej   len   „okresný   súd“)   nerozhodnutím   o žiadosti o prepustenie z väzby, resp. o nahradenie väzby písomným sľubom v súvislosti s právom na rozhodnutie   o zákonnosti   väzby   bez   zbytočných   prieťahov   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 8 Tp 368/03   a vo   veci   porušenia   čl.   5   ods.   4   dohovoru   a čl.   17   ods.   2   ústavy Krajským   súdom   v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   nerozhodnutím   o sťažnosti   proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 8 Tp 91/03 zo 4. novembra 2003 v súvislosti s právom na rozhodnutie o zákonnosti väzby bez zbytočných prieťahov postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tpo 218/03.

Podľa   §   30   ods.   2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže tak sťažovateľ podaním doručeným ústavnému súdu 21. júla 2004, ako aj okresný súd vo vyjadrení z 27. mája 2004 a krajský súd   vo   vyjadrení   z 18.   júna   2004   vyslovili   súhlas   s tým,   aby   sa   upustilo   od   ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení účastníkov konania nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa z 2. novembra 2003 bolo proti sťažovateľovi vznesené obvinenie pre trestný čin pokusu ublíženia na zdraví a výtržníctva. Neskorším uznesením z 15. decembra 2003 bol sťažovateľ obvinený aj z trestného činu ublíženia   na   zdraví   z nedbanlivosti.   Uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   8   Tp   91/03   zo

4. novembra 2003 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodu uvedeného v § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku s účinnosťou od 1. novembra 2003. Proti uzneseniu okresného súdu sťažovateľ podal hneď po jeho vyhlásení 4. novembra 2003 do súdnej zápisnice sťažnosť. Dňa   7.   novembra   2003   (v   skutočnosti   6.   decembra   2003)   podal   sťažovateľ   aj   žiadosť o prepustenie z väzby. Dôvody sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu doplnil podaním z 5. januára 2004, ktoré adresoval už krajskému súdu. Toho istého dňa doplnil aj dôvody žiadosti o prepustenie z väzby zo 7. novembra 2003 (správne 6. decembra 2003). Ďalším doplnením   žiadosti   z 20.   januára   2004   alternatívne   pre   prípad   nevyhovenia   žiadosti o prepustenie   z väzby   požiadal   aj   o nahradenie   väzby   písomným   sľubom.   Konanie o sťažnosti proti vzatiu do väzby sa vedie na krajskom súde pod sp. zn. 1 Tpo 218/03, pričom   krajský   súd   o sťažnosti   dosiaľ   nerozhodol.   Konanie   o žiadosti   sťažovateľa o prepustenie z väzby, resp. o nahradenie väzby písomným sľubom sa vedie na okresnom súde pod sp. zn. 8 Tp 368/03, pričom o žiadosti dosiaľ nebolo rozhodnuté.

Okresný prokurátor v Topoľčanoch podal v trestnej veci sťažovateľa okresnému súdu obžalobu   6.   februára   2004.   Trestným   rozkazom   okresného   súdu   č.   k.   2   T   13/04-132 z 11. februára 2004 bol sťažovateľ uznaný vinným v zmysle obžaloby a bol mu uložený podmienečný trest odňatia slobody, ako aj trest zákazu riadiť motorové vozidlá. Uznesením okresného súdu sp. zn. 2 T 13/04 zo 16. februára 2004 bol sťažovateľ prepustený z väzby. Uznesenie   sa   realizovalo   24.   februára   2004.   Toho   istého   dňa   podal   sťažovateľ   proti trestnému rozkazu odpor. Rozsudkom okresného súdu č. k. 2 T 13/04-171 z 23. marca 2004 bol sťažovateľ opätovne uznaný vinným podľa obžaloby a boli mu uložené rovnaké tresty. Sťažovateľ   podal   proti   rozsudku   odvolanie,   o ktorom   do   podania   sťažnosti   nebolo rozhodnuté.

V konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 8 Tp 368/03 bolo podľa názoru sťažovateľa   porušené   jeho   právo   na   rozhodnutie   o zákonnosti   väzby   bez   zbytočných prieťahov, čo znamená porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 17 ods. 2 ústavy. Stalo sa tak tým, že o tejto jeho žiadosti okresný súd vôbec nerozhodol.

V konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 1 Tpo 218/03 o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 8 Tp 91/03 zo 4. novembra 2003 bolo podľa názoru sťažovateľa   porušené   jeho   právo   na   rozhodnutie   o zákonnosti   väzby   bez   zbytočných prieťahov   nerozhodnutím   o sťažnosti   proti   uzneseniu   okresného   súdu.   Došlo   tým k porušeniu čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 17 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľ požaduje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 17 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Tp 368/03, prikázal okresnému súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Tp 368/03 rozhodnúť o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, resp. o jej nahradenie písomným sľubom a zaviazal okresný súd na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 100 000 Sk. Ďalej požaduje, aby ústavný súd vyslovil porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 17 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tpo 218/03, prikázal krajskému súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tpo 218/03 rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn.   8   Tp   91/03   zo   4.   novembra   2003 a zaviazal   krajský   súd   na   zaplatenie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vo   výške 100 000 Sk. Napokon sťažovateľ požaduje náhradu trov právneho zastúpenia od okresného súdu a od krajského súdu.

Z vyjadrenia okresného súdu z 27. mája 2004 doručeného ústavnému súdu 31. mája 2004 vyplýva, že sťažovateľ, ktorý bol vzatý do väzby okresným súdom jeho uznesením č. k. 8 Tp 91/03-12 zo 4. novembra 2003, podal proti uzneseniu ihneď po jeho vyhlásení sťažnosť,   v dôsledku   čoho   bol   spis   12.   novembra   2003   predložený   na   rozhodnutie krajskému   súdu.   Tento   o sťažnosti   rozhodol   uznesením   č.   k.   1   Tpo   218/03-33 z 18. decembra 2003. Sťažovateľ požiadal aj o prepustenie z väzby, avšak prokurátor jeho žiadosti nevyhovel a 19. decembra 2003 žiadosť predložil okresnému súdu, na ktorom sa konanie o tejto žiadosti vedie pod sp. zn. 8 Tp 368/03. V čase podania žiadosti o prepustenie z väzby sa spis sp. zn. 8 Tp 91/03 už nachádzal na krajskom súde, a preto konajúca sudkyňa dala krajskému súdu na vedomie, že okresný súd eviduje žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby, pričom krajskému súdu zaslala spis sp. zn. 8 Tp 368/03. Z tohto dôvodu sudkyňa o žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   nekonala,   čakala   na   rozhodnutie   vo   veci sp. zn. 8 Tp 91/03 a vrátenie spisov sp. zn. 8 Tp 91/03 a sp. zn. 8 Tp 368/03. Tieto spisy boli okresnému   súdu   vrátené   až   27.   apríla   2004.   Počas   uvedenej   doby   bola   podaná   na sťažovateľa obžaloba vedená na okresnom súde pod sp. zn. 2 T 13/04, pričom uznesením okresného súdu sp. zn. 2 T 13/04 zo 16. februára 2004 bol sťažovateľ v zmysle § 72 ods. 1 Trestného poriadku z väzby prepustený. Na základe týchto skutočností sudkyňa vo veci sp. zn. 8 Tp 368/03 už konať nemohla, lebo žiadosť sťažovateľa bola už bezpredmetná.

Z vyjadrenia krajského súdu z 18. júna 2004 doručeného ústavnému súdu 21. júna 2004 faxom a 24. júna 2004 poštou vyplýva, že 12. novembra 2003 bol krajskému súdu doručený   spis   okresného   súdu   sp.   zn.   8   Tp   91/03   za   účelom   rozhodnutia   o sťažnosti sťažovateľa a jeho obhajcu proti uzneseniu okresného súdu zo 4. novembra 2003. Toho istého   dňa   bola   sťažnosť   zapísaná   do   registra   1   Tpo   pod   poradovým   číslom   218, a to v súlade   s platným   rozvrhom   práce.   Termín   neverejného   zasadnutia   bol   určený   na 18. december   2003,   keď   bola   sťažnosť   sťažovateľa   a jeho   obhajcu   zamietnutá.   Postup krajského súdu bol v súlade   s ustanovením § 2 ods. 4 a § 71 ods. 1 Trestného poriadku, čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 2 ods. 1 Úpravy ministra spravodlivosti Slovenskej republiky č. 2466/97-43 na zabezpečenie včasného konania a rozhodovania vo väzobných veciach. Je tomu   tak   preto,   že   na   28.   november   2003   bolo   už určených   13   neverejných   zasadnutí v iných trestných veciach a 18. december 2003 bol najbližším možným dňom na určenie termínu neverejného zasadnutia vo veci sťažovateľa. Na 1. a 8. december 2003 boli totiž už vytýčené termíny hlavných pojednávaní v iných trestných veciach. Napokon bolo potrebné priebežne vypracúvať aj písomné vyhotovenia prijatých rozhodnutí z októbra a novembra 2003.

Z repliky sťažovateľa z 21. júla 2004, ktorá bola ústavnému súdu doručená faxom 21. júla 2004 a poštou   23.   júla 2004, vyplýva, že sťažovateľ nesúhlasí so stanoviskami okresného súdu a krajského súdu

V súvislosti so stanoviskom okresného súdu sťažovateľ poukazuje na to, že z čl. 5 ods. 4 dohovoru vyplýva právo pre každého, kto bol pozbavený slobody zatknutím, na urýchlené súdne rozhodnutie týkajúce sa zákonnosti pozbavenia slobody a na nariadenie jeho ukončenia, ak sa preukáže jeho nezákonnosť. Dohovor teda priznáva osobnej slobode mimoriadny význam v demokratickej spoločnosti, pričom prípady osôb nachádzajúcich sa vo väzbe musia byť uprednostnené a musí sa im venovať zvýšená starostlivosť. Rovnaké povinnosti   vyplývajú   aj   z ustanovenia   §   71   ods.   1   prvej   vety   Trestného   poriadku. Zapožičanie spisového materiálu inému súdu nezbavilo okresný súd povinnosti postupovať podľa   uvedeného   ustanovenia.   Obhajca   sťažovateľa   27.   mája   2004   dostal   oznámenie okresného súdu, podľa ktorého o jeho žiadosti o prepustenie z väzby súd už rozhodovať nemôže, lebo sťažovateľ bol medzičasom prepustený na slobodu. Tento postup okresného súdu bol nesprávny, lebo nedošlo k preskúmaniu zákonnosti pozbavenia slobody na základe žiadosti sťažovateľa. Tým je dané, že meritórne do dnešného dňa nebolo vôbec rozhodnuté, či pokračovanie pozbavenia osobnej slobody sťažovateľa bolo od podania žiadosti zákonné alebo nie.

V súvislosti   so   stanoviskom   krajského   súdu   sťažovateľ   poukazuje   na   to,   že   od predloženia spisu krajskému súdu   do rozhodnutia o sťažnosti uplynulo 36 dní, čo treba hodnotiť ako mimoriadne zdĺhavý rozhodovací proces, ktorý porušuje právo sťažovateľa na rozhodnutie   o zákonnosti   väzby   bez   zbytočných   prieťahov.   Naviac,   od   rozhodnutia o sťažnosti do doručenia uznesenia krajského súdu sp. zn. 1 Tpo 218/03 z 18. decembra 2003 uplynulo ďalších 5 mesiacov, keďže uznesenie bolo dané na poštovú prepravu až 26. mája   2004   a doručené   až   27.   mája   2004.   Preto   celková   dĺžka   konania   o sťažnosti počítaná od podania sťažnosti do doručenia uznesenia krajského súdu bola 206 dní. Táto doba je neprimerane dlhá a nezodpovedá povinnosti súdu konať urýchlene. Najmä nemožno ničím   ospravedlniť,   že   krajský   súd   viac   než   5   mesiacov   doručoval   uznesenie   vydané 18. decembra 2003.

Napokon   sťažovateľ   vyčísľuje   trovy   právneho   zastúpenia,   a to   tak,   že   požaduje odmenu po 4 540 Sk za 3 úkony právnych služieb a za 3 režijné paušály po 136 Sk s 19% zvýšením z titulu dane z pridanej hodnoty, a to osobitne od okresného súdu a osobitne od krajského súdu. Preto od každého z nich požaduje z dôvodu trov právneho zastúpenia po 16 693,30 Sk.

II.

Z uznesenia Obvodného oddelenia Policajného zboru Topoľčany sp. zn. ČVS: ORP-767/TO-03   z 2.   novembra   2003   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   obvinený   z trestného   činu pokusu ublíženia na zdraví a výtržníctva.

Z uznesenia okresného súdu sp. zn. 8 Tp 91/03 zo 4. novembra 2003 vyplýva, že sťažovateľ   bol   vzatý   do   väzby   z dôvodu   §   67   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku s účinnosťou od 1. novembra 2003.

Zo   zápisnice   o výsluchu   sťažovateľa   na   okresnom   súde   sp.   zn.   8   Tp   91/03   zo 4. novembra   2003   vyplýva,   že   po   tom,   ako   sťažovateľ   dostal   možnosť   vyjadriť   sa k vznesenému obvineniu, bolo vyhlásené uznesenie o jeho vzatí do väzby. Bol poučený o práve podať sťažnosť, ako aj o tom, že môže požiadať o prepustenie na slobodu každých 14 dní od právoplatnosti predchádzajúceho uznesenia, pokiaľ budú uvedené nové dôvody. Sťažovateľ po   vyhlásení uznesenia   a po poučení   prehlásil   spolu   s obhajcom,   že podáva sťažnosť. Sťažnosť je odôvodnená s poukazom na to, že nie sú dané konkrétne dôvody preukazujúce obavu z pokračovania v trestnej činnosti, keďže sťažovateľ je stíhaný len za jeden   skutok.   Iné   trestné   stíhania   za   prípadné   iné   skutky   sa   voči   nemu   zatiaľ   nevedú. V danom štádiu preto obava z pokračovania v trestnej činnosti nie je daná.

Z doplnenia   dôvodov   sťažnosti   proti   uzneseniu   okresného   súdu   o vzatí   do   väzby z 30. decembra 2003 zaslaného priamo krajskému súdu vyplýva, že sťažovateľ namieta neprípustné   deklarovanie   jeho   viny   a ďalej   hlbšie   odôvodňuje   neexistenciu   väzobného dôvodu podľa § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Namieta tiež, že väzba je v tomto málo   závažnom   prípade   neprimeraným   prostriedkom.   Napokon   namieta   aj nepreskúmateľnosť uznesenia okresného súdu pre nedostatok dôvodov.

Zo   spisu   krajského   súdu   sp.   zn.   1   Tpo   218/03   vyplýva,   že   spis   okresného   súdu sp. zn. 8 Tp 91/03 bol krajskému súdu predložený na rozhodnutie o sťažnosti 12. novembra 2003.   Krajský   súd   rozhodol   o sťažnosti   na   neverejnom   zasadnutí   18.   decembra   2003. Z uznesenia krajského súdu č. k. 1 Tpo 218/03-33 z 18. decembra 2003 vyplýva, že podľa názoru   krajského   súdu   na   vzatie   sťažovateľa   do   väzby   boli   splnené   všetky   zákonné predpoklady,   pričom   krajský   súd   sa   stotožnil   s úvahami   okresného   súdu   týkajúcimi   sa opodstatnenosti obavy, že by sa sťažovateľ pobytom na slobode mohol dopustiť konaní predpokladaných v ustanovení § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Predseda senátu predložil   uznesenie   kancelárii   19.   januára   2004,   pričom   kancelária   pripravila   písomné vyhotovenie uznesenia krajského súdu 8. apríla 2004 a spis vypravila 19. apríla 2004 a na okresný súd spis došiel 27. apríla 2004.

Zo spisu okresného súdu sp. zn. 8 Tp 368/03 vyplýva, že sťažovateľ podal žiadosť o prepustenie z väzby datovanú 6. decembra 2003, ktorá bola okresnému súdu doručená 10. decembra 2003. Okresný súd žiadosť postúpil okresnej prokuratúre, tá jej však sama nevyhovela   a 19.   decembra   2003   žiadosť   predložila   okresnému   súdu.   Zo   žiadosti sťažovateľa   o prepustenie   z väzby,   ktorú   podal   bez   obhajcu,   vyplýva,   že   svoju   žiadosť odôvodňuje   jednak   tým,   že   sa   chce   vrátiť   do   zamestnania,   ktoré   by   mohol   dlhšou neprítomnosťou stratiť, a ďalej sľubuje okresnému súdu, že sa bude riadne dostavovať na výzvy vyšetrovateľa a súdu, bude viesť riadny rodinný život a nebude mariť vyšetrovanie. Prehlasuje tiež, že v priebehu celého vyšetrovania sa bude zdržiavať na uvedenej adrese. Okresný   súd   zaslal   žiadosť   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   spolu   so   spisom sp. zn. 8 Tp 368/03 krajskému súdu a neskôr mu postúpil aj doplňujúce dôvody žiadosti. Listom   z 27. apríla   2004   okresný   súd   oznámil   sťažovateľovi,   že   o jeho   žiadosti o prepustenie   z väzby   na   slobodu   nemôže   rozhodovať,   lebo   uznesením   okresného   súdu sp. zn. 2 T 13/04 zo 16. februára 2004 bol už prepustený na slobodu. Okrem toho žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby bola podaná predčasne, lebo uznesenie o vzatí do väzby nadobudlo právoplatnosť až 18. decembra 2003.

Z trestného rozkazu okresného súdu č. k. 2 T 13/04-132 z 11. februára 2004 vyplýva, že sťažovateľ bol uznaný vinným v zmysle obžaloby a bol mu uložený úhrnný trest odňatia slobody s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu, ako aj trest zákazu činnosti.Z uznesenia okresného súdu sp. zn. 2 T 13/04 zo 16. februára 2004 vyplýva, že sťažovateľ bol prepustený z väzby, keďže podľa názoru súdu dôvody väzby pominuli.

Dňa 24. februára 2004 sťažovateľ podal proti trestnému rozkazu okresného súdu sp. zn. 2 T 13/04 z 11. februára 2004 odpor.

Z rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   2   T   13/04-171   z 23.   marca   2004   vyplýva,   že sťažovateľ bol opäť uznaný vinným v zmysle obžaloby, pričom mu boli uložené aj rovnaké tresty.

Z odvolania sťažovateľa z 8. apríla 2004 vyplýva, že proti rozsudku okresného súdu č. k. 2 T 13/04-171 z 23. marca 2004 podal odvolanie.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1 (...). Ak porušenie práv alebo slobôd podľa ods. 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súdu môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   ods.   1   boli   porušené,   primerané   finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím (...), má právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene rozhodol   o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (...).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu vyplýva, že väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz   „a   bref   délai“   (v slovenskom   preklade   „urýchlene“)   jasne   indikuje,   čo   musí   byť v danom prípade hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych okolností (Bezichieri z roku 1989, A-164, § 21, Neumeister z roku 1968, A-8, § 24 a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, § 55).

Článok 5   ods.   4 dohovoru   tým,   že osobám pozbaveným slobody   zaručuje právo iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné (Rehbock   c.   Slovinsko,   rozhodnutie   z 28.   novembra   2000,   Vodeničarov   c.   Slovenská republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33 - 36).

„Článok 17 ods. 2 ústavy obsahuje pri väzbe také práva, akými sú napríklad: právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu, právo podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   neodkladne   alebo   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   väzby a nariadil   prepustenie,   ak je táto   nezákonná,   právo   nebyť vo   väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom   prepustenie   môže   byť   v zákonom   určených   prípadoch   podmienené   zárukou“ (III. ÚS 7/00, I. ÚS 8/04).

K namietanému porušeniu čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 17 ods. 2 ústavy okresným súdom

Sťažovateľ   namieta,   že   hoci   ešte   7.   novembra   2003   (v   skutočnosti   je   žiadosť datovaná   6.   decembra   2003)   podal   žiadosť   o prepustenie   z väzby,   o tejto   dosiaľ   nebolo okresným súdom rozhodnuté.

Okresný súd nepopiera, že hoci žiadosť sťažovateľa mu bola 19. decembra 2003 predložená a vedená pod sp. zn. 8 Tp 368/03, rozhodnuté o nej nebolo. V tom čase totiž rozhodoval   krajský   súd   o zákonnosti   uvalenia   väzby   na   sťažovateľa   na   základe   jeho sťažnosti   a okresný   súd   mienil   vyčkať   najprv   na   rozhodnutie   krajského   súdu.   Zároveň žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby spolu s celým spisom sp. zn. 8 Tp 368/03 zaslal krajskému súdu. Keď sa potom spis 27. apríla 2004 z krajského súdu vrátil, bola už žiadosť bezpredmetná,   lebo   sťažovateľ   bol   už   predtým   z väzby   prepustený.   Táto   argumentácia vyplýva z vyjadrenia okresného súdu v konaní pred ústavným súdom. Z prípisu okresného súdu sp. zn. 8 Tp 368/03 z 27. apríla 2004 adresovaného sťažovateľovi vyplýva, že o jeho žiadosti   o prepustenie   z väzby   súd   rozhodovať   nemôže   jednak   preto,   že   uznesením okresného súdu sp. zn. 2 T 13/04 zo 16. februára 2004 už bol prepustený na slobodu, ale taktiež aj preto, že žiadosť o prepustenie z väzby podal sťažovateľ predčasne, vzhľadom na to, že uznesenie o vzatí do väzby nadobudlo právoplatnosť až 18. decembra 2003.

Posledný argument okresného súdu treba zrejme chápať v súvislosti s ustanovením § 72   ods.   2   Trestného   poriadku,   podľa   ktorého   obvinený   má   právo   kedykoľvek   žiadať o prepustenie na slobodu. Ak sa jeho žiadosť zamietla, môže ju, ak v nej neuvedie iné dôvody, opakovať až po uplynutí 14 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Keďže o sťažnosti sťažovateľa proti vzatiu do väzby rozhodol krajský súd až 18. decembra 2003, žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby podanú skôr považuje okresný súd za predčasnú, keďže neuplynula zákonná 14-dňová lehota.

Z logického hľadiska je potrebné vysporiadať sa najprv práve s týmto posledným argumentom okresného súdu, lebo pokiaľ by bol správny, potom by ostatné argumenty stratili význam.

Treba   predovšetkým   uviesť,   že   zo   zápisnice   sp.   zn.   8   Tp   91/03   o výsluchu sťažovateľa zo 4. novembra 2003 v súvislosti s uvalením väzby vyplýva, že okresný súd poučil   sťažovateľa   v zrejmom   rozpore   s vyššie   spomínaným   ustanovením   §   72   ods.   2 Trestného   poriadku,   keď   uviedol,   že   sťažovateľ   má   právo   požiadať   o prepustenie   na slobodu   každých   14   dní   od   právoplatnosti   predchádzajúceho   uznesenia,   pokiaľ   budú uvedené   nové   dôvody.   V skutočnosti   totiž   v prípade   uvedenia   nových   dôvodov   mal sťažovateľ právo požiadať o prepustenie z väzby aj pred uplynutím tejto lehoty.

Sťažovateľ   sa   týmto   nesprávnym   poučením   evidentne   neriadil,   pretože   už 6. decembra 2003 požiadal o prepustenie z väzby. To zároveň znamená, že sťažovateľovi nevznikla z dôvodu nesprávneho poučenia žiadna ujma. Podstatou problému je, či žiadosť sťažovateľa zo 6. decembra 2003 obsahuje iné dôvody pre prepustenie z väzby ako jeho sťažnosť proti vzatiu do väzby zo 4. novembra 2003. V sťažnosti proti vzatiu do väzby zo 4. novembra   2003   sťažovateľ   namieta existenciu   väzobného dôvodu   podľa   §   67 ods.   1 písm. c) Trestného poriadku. Naproti tomu v žiadosti o prepustenie z väzby ponúka sľub, podľa   ktorého   sa   „budem riadne   dostavovať   na   výzvy vyšetrovateľa   a Okresného   súdu. Budem viesť riadny a rodinný život, a nebudem mariť vyšetrovanie. A v priebehu celého vyšetrovania   sa   budem   zdržiavať   na   uvedenej   adrese   v Topoľčanoch“. To   znamená, že v žiadosti o prepustenie z väzby sťažovateľ nenamieta existenciu väzobného dôvodu podľa §   67   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku,   ale   žiada   o nahradenie   väzby   miernejším opatrením, a to sľubom v zmysle § 73 ods. 1 Trestného poriadku.

Možno dospieť k názoru, že žiadosť o prepustenie z väzby je založená na zásadne odlišných dôvodoch ako sťažnosť proti vzatiu do väzby. To zároveň znamená, že bolo povinnosťou   okresného   súdu   o tejto   žiadosti   sťažovateľa   konať   a meritórne   o nej rozhodnúť. Argument okresného súdu nie je teda správny.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   pokiaľ   sťažovateľ   6.   decembra   2003   požiadal o prepustenie z väzby na základe sľubu a potom aj na základe ďalších okolností uvedených v jeho   neskorších   doplňujúcich   podaniach,   spochybnil   tým   dôvodnosť   ďalšieho   trvania väzby. Bolo preto povinnosťou okresného súdu o žiadosti konať a rozhodnúť.

Nerozhodnutím o žiadosti sťažovateľa v čase od 19. decembra 2003 (keď prokurátor žiadosť sťažovateľa predložil okresnému súdu) do 24. februára 2004 (keď bol sťažovateľ prepustený   z väzby)   dochádzalo   k   prieťahom,   ktoré   bolo   treba   hodnotiť   ako   obzvlášť závažné porušenie povinností okresného súdu vyplývajúcich z čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 17 ods.   2   ústavy.   V tejto   súvislosti   nemožno   súhlasiť   s okresným   súdom,   ktorý   mienil o žiadosti rozhodnúť až po tom, ako krajský súd rozhodne o sťažnosti proti vzatiu do väzby. Neukončenie   konania   o vzatí   do   väzby   nezbavuje   okresný   súd   povinnosti   urýchlene rozhodnúť o takej žiadosti o prepustenie z väzby, ktorá je založená na iných dôvodoch ako predchádzajúca žiadosť, resp. sťažnosť proti vzatiu do väzby. Pri výklade, aký si osvojil okresný súd, by ustanovenie § 72 ods. 2 Trestného poriadku v takýchto prípadoch nemalo nijaký   praktický   význam   a nebola   by   splnená   ani   striktná   požiadavka   vyplývajúca z ustanovení   čl.   5   ods.   4   dohovoru   a čl.   17   ods.   2   ústavy.   Ústavný   súd   považuje   za nesprávny   postup   okresného   súdu,   ktorý   namiesto   toho,   aby   o žiadosti   sťažovateľa o prepustenie z väzby urýchlene rozhodol, predložil túto spolu so spisom krajskému súdu. Pokiaľ   okresný   súd   považoval   za   potrebné   informovať   krajský   súd   o podanej   žiadosti, postačovalo   za   tým   účelom   zaslať   krajskému   súdu   kópiu   žiadosti,   resp.   spisu.   V tejto súvislosti   je významná aj skutočnosť,   že krajský   súd   o sťažnosti   proti   vzatiu   do   väzby rozhodol ešte 18. decembra 2003, teda deň predtým, než prokurátor predložil predmetnú žiadosť sťažovateľa okresnému súdu. Preto predloženie žiadosti krajskému súdu nemalo už nijaký praktický význam. Okresný súd pred predložením spisu mal preveriť na krajskom súde, či nebolo už o sťažnosti proti vzatiu do väzby rozhodnuté. Napokon treba ešte v tejto súvislosti poznamenať, že krajský súd sa vo svojom uznesení z 18. decembra 2003, ktorým zamietol sťažnosť proti vzatiu sťažovateľa do väzby, žiadosťou sťažovateľa zo 6. decembra 2003 vôbec nezaoberal

Treba súhlasiť s ďalším argumentom okresného súdu, podľa ktorého po tom, ako sa 27. apríla 2004 spis sp. zn. 8 Tp 368/03 vrátil z krajského súdu, bola už žiadosť sťažovateľa o prepustenie   z väzby   bezpredmetná,   keďže   bol   z väzby   už   predtým   prepustený. O prepustení z väzby rozhoduje všeobecný súd vždy s účinkami pro futuro. Nie je teda možné rozhodovať o prepustení z väzby so spätnou účinnosťou. To zároveň znamená, že po prepustení sťažovateľa z väzby už naozaj nebolo možné o jeho žiadosti zo 6. decembra 2003 konať a rozhodnúť.

Nečinnosť   okresného   súdu   od   19.   decembra   2003,   keď   mu   bola   prokurátorom predložená žiadosť sťažovateľa zo 6. decembra 2003, do prepustenia sťažovateľa z väzby 24. februára 2004 (celkom dva mesiace a päť dní), považuje ústavný súd za veľmi závažný prieťah   pri   rozhodovaní   o dôvodnosti   ďalšieho   trvania   väzby   sťažovateľa.   Následne prepustením sťažovateľa z väzby vznikol stav, keď už nebolo možné poskytnúť ochranu sťažovateľovmu právu na urýchlené skúmanie dôvodnosti väzby a na periodickú kontrolu dôvodnosti väzby v súvislosti s prípadným skorším prepustením z väzby. To v konečnom dôsledku znamená, že nečinnosť okresného súdu prerástla z prieťahov do úplného popretia základného práva sťažovateľa (denegatio iustitiae).

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   vyslovil,   že   okresný   súd   porušil základné právo sťažovateľa vyplývajúce z čl. 5 ods. 4 dohovoru   a čl. 17 ods.   2 ústavy (bod 1 nálezu).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody   nie   je   už   možné   napraviť.   To   znamená,   že   neprichádza   do   úvahy   zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do pôvodného stavu (I. ÚS 15/02).

Ústavný   súd   považoval   za   oprávnenú   sťažovateľovu   požiadavku   o   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, a to do výšky 60 000 Sk. Pritom prihliadol na intenzitu porušenia čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 17 ods. 2 ústavy, ktorá bola veľmi vysoká, keďže prerástla až do úplného popretia tohto práva. Vychádzajúc zároveň aj zo zásady spravodlivosti   dospel   ústavný   súd   k záveru   o primeranosti   tejto   sumy.   Prevyšujúca požiadavka sťažovateľa preto nebola dôvodná (bod 2 nálezu v spojení s bodom 6).K namietanému porušeniu čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 17 ods. 2 ústavy krajským súdom

Sťažovateľ   namieta,   že   doba   od   12.   novembra   2003,   keď   spis   okresného   súdu sp. zn. 8   Tp   91/03   bol   predložený   krajskému   súdu,   do   18.   decembra   2003,   keď   bolo o sťažnosti rozhodnuté, je neprimerane dlhá. Obzvlášť neprimeraná je doba ďalších vyše piatich   mesiacov,   ktoré   uplynuli   od   rozhodnutia   krajského   súdu   do   doručenia   jeho uznesenia.

Podľa   krajského   súdu   z objektívnych   príčin   nebolo   možné   rozhodnúť   o žiadosti sťažovateľa skôr ako 18. decembra 2003, keďže krajský súd musel vybavovať aj celý rad iných   prípadov.   K časovému   úseku,   ktorý   uplynul   medzi   rozhodnutím   o sťažnosti a vrátením spisu okresnému súdu, sa krajský súd nevyjadril.

Podľa názoru ústavného súdu je potrebné v plnom rozsahu prisvedčiť argumentácii sťažovateľa.

Dobu   36   dní,   ktorú   potreboval   krajský   súd   na   rozhodnutie   o sťažnosti   nemožno považovať   za   primeranú.   Táto   doba   v konkrétnom   prípade   nezodpovedá   požiadavke   na urýchlené rozhodovanie o dôvodnosti ďalšieho trvania väzby vo svetle princípov uvedených vyššie. Je tomu tak o to viac, že išlo iba o fázu konania o sťažnosti. Táto doba by bola podľa všetkého vzhľadom na skutkovú jednoduchosť trestnej veci sťažovateľa neprimeraná aj pre celé   dvojinštančné   konanie.   Skutočnosť,   že   odvolací   senát   krajského   súdu   sa   musel zaoberať aj inými vecami, nezbavuje krajský súd zodpovednosti za to, že o sťažnosti nebolo rozhodnuté urýchlene. Obzvlášť závažná je skutočnosť,   že spis sp.   zn. 8 Tp   91/03 bol okresnému   súdu   vrátený   až   27.   apríla   2004   a len   potom   došlo   k doručeniu   uznesenia krajského súdu, ktoré vykonal okresný súd. Preto sťažovateľ získal vedomosť o výsledku konania až 27. mája 2004. Postup krajského súdu považuje ústavný súd za veľmi závažné porušenie základného práva vyplývajúceho z čl. 5 ods. 4 dohovoru a z čl. 17 ods. 2 ústavy v čase do 24. februára 2004, teda do prepustenia sťažovateľa z väzby (bod 4 nálezu). Ďalšie prieťahy   v súvislosti   s vrátením   spisu   okresnému   súdu   v čase   od   25.   februára   2004   do 27. apríla 2004 už nesúvisia s väzbou, a preto ústavný súd už na ne neprihliadal.

Aj v tomto prípade považoval ústavný súd za primerané finančné zadosťučinenie vo výške 30 000 Sk, a to v podstate na základe rovnakých zásadných dôvodov ako v súvislosti s konaním vedeným na okresnom súde, pričom v prevyšujúcej časti požiadavke sťažovateľa nemohol vyhovieť (bod 4 nálezu v spojení s bodom 6).

K ostatným výrokom nálezu

Sťažovateľ požadoval náhradu trov právneho zastúpenia za 3 úkony a za 3 režijné paušály s 19 % zvýšením o daň z pridanej hodnoty, a to po 16 693,30 Sk tak od okresného súdu, ako aj od krajského súdu.

Ústavný súd priznal odmenu po 4 534 Sk za prevzatie a prípravu zastupovania, za spísanie sťažnosti a za spísanie stanoviska k vyjadreniu okresného súdu a krajského súdu, ďalej režijný paušál 136 Sk za 3 vyššie uvedené úkony a napokon 19 % daň z pridanej hodnoty. Po zaokrúhlení je náhrada odmeny za právne služby 16 680 Sk. Túto sumu zaplatí okresný súd a krajský súd po polovici, teda po 8 340 Sk (bod 5 nálezu). Keďže sťažovateľ v rámci   jednej   sťažnosti   napadol   na   ústavnom   súde   tak   postup   okresného   súdu,   ako   aj krajského súdu a keďže preto na ústavnom súde sa viedlo iba jedno konanie, nebolo možné priznať náhradu trov právneho zastúpenia sťažovateľa tak, ako keby šlo na ústavnom súde o dve samostatné konania.

Pokiaľ   sťažovateľ   požadoval,   aby   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu   vo   veci sp. zn. 8 Tp 368/03 konať a rozhodnúť o žiadosti sťažovateľa zo 6. decembra 2003, nebolo možné   sťažovateľovi   vyhovieť.   Ako   to   už   ústavný   súd   vyššie   uviedol,   po   prepustení sťažovateľa z väzby už neprichádzalo do úvahy o jeho žiadosti rozhodovať, lebo účinky takéhoto rozhodovania by nutne museli mať retroaktívny charakter (bod 6 nálezu).

Sťažovateľ taktiež požadoval, aby ústavný súd prikázal krajskému súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tpo 218/03 rozhodnúť o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 8 Tp 91/03 zo 4. novembra 2003, keďže v čase podania sťažnosti ústavnému súdu sťažovateľ ešte o uznesení krajského súdu z 18. decembra 2003 nevedel. V skutočnosti však   krajský   súd   o sťažnosti   rozhodol.   Vzhľadom   na   to   ústavný   súd   nepovažoval   túto požiadavku sťažovateľa za dôvodnú, a preto jej nevyhovel (bod 6 nálezu).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   „právoplatnosťou   nálezu“ uvedenou   vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2004