znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 86/2016-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného obchodnou spoločnosťou JUDr. Julián Lapšanský, advokátska kancelária,spol. s r. o., Pribinova 4, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokátaJUDr. Juliána Lapšanského, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnua inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 4 Cpr 7/2012z 19. mája 2014 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 CoPr 17/2014z 27. mája 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola3. septembra 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inúprávnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalejlen „okresný súd“) sp. zn. 4 Cpr 7/2012 z 19. mája 2014 a rozsudkom Krajského súduv Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 CoPr 17/2014 z 27. mája 2015.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom doručenýmokresnému súdu 27. septembra 2012 domáhal proti Ministerstvu vnútra Slovenskejrepubliky (ďalej len „odporca“ alebo „ministerstvo“) určenia neplatnosti skončeniaštátnozamestnaneckého pomeru a náhrady funkčného platu. Okresný súd rozsudkomsp. zn. 4 Cpr 7/2012 z 19. mája 2014 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) návrhsťažovateľa zamietol. Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd rozsudkomsp. zn. 4 CoPr 17/2014 z 27. mája 2015 potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecnesprávny.

3. Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti uviedol, že«Služobný úrad – v tomto prípade Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky... vo výpovedi štátnozamestnaneckého pomeru danej sťažovateľovi 17. 5. 2012... skutkovo vymedzil rozhodnutie o zrušení štátnozamestnaneckého pomeru na „písomné rozhodnutie ministra vnútra Slovenskej republiky formou personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č. 461/2012 zo 17.mája 2012“

Predmetným personálnym rozkazom... boli vykonané „organizačné a systemizačné zmeny v tabuľke zloženia a počtov Sekcie ekonomiky MV SR“ a „vydaná tabuľka zloženia a počtov Odboru verejného obstarávania MV SR“, ako uvádzajú body I. a II. tohto dokumentu. V Dôvodovej správe, ktorá je prílohou personálneho rozkazu, vedúca služobného úradu navrhuje vyčleniť odbor verejného obstarávania z organizačnej štruktúry sekcie ekonomiky MV SR a zriadiť samostatný odbor verejného obstarávania MV SR v priamej podriadenosti vedúcej služobného úradu MV SR. Zároveň sa v nej uvádza, že na odbore bude systemizovaný rovnaký počet miesta s rovnakými systemizačnými parametrami ako v súčasnosti...

Zamestnávateľ sťažovateľa skutkovo vymedzil dôvod výpovede poukázaním na personálny rozkaz č. 461/2012 zo 17. mája 2012 a uviedol, že ten je rozhodnutím o zrušení štátnozamestnaneckého miesta navrhovateľa. Pohľad do predmetného personálneho rozkazu, však jednoznačne preukazuje, že tento nijakým spôsobom neurčuje a ani len nenaznačuje zrušenie akýchkoľvek štátnozamestnaneckých miest, slovo „zrušenie“, alebo slovo s podobným významom sa v ňom nevyskytuje. Vyššie uvedené skutočnosti potvrdzuje aj predložená tabuľka zloženia a počtov pred 17. 05. 2012 a po 17. 05. 2012 (prílohy personálneho rozkazu, predložené tiež v prílohe tohto podania). Ani v tejto tabuľke nie je na žiadnom mieste uvedené, že sa zrušuje sťažovateľovo štátnozamestnanecké miesto. Naopak, práve táto tabuľka pred zmenou a po zmene potvrdzuje, že k žiadnej personálnej zmene či zrušeniu miest nedošlo, nakoľko aj po realizácii personálneho rozkazu sú v nej uvedené absolútne identické údaje a parametre ohľadom všetkých miest vrátane miesta navrhovateľa tzn. že miesto navrhovateľa personálnym rozkazom zrušené nebolo. Z oboch tabuliek vyplýva iba zmena vnútornej organizácie MV SR, teda ide nepochybne o zmenu organizačnú v rámci tej istej právnickej osoby, ale nie o zrušenie štátnozamestnaneckého miesta. Z toho je zrejmé, že chýba základný materiálny predpoklad platnosti výpovede uvedený v ust. § 47 písm. b) zákona o štátnej službe - rozhodnutie o zrušení štátnozamestnaneckého miesta, na ktoré poukazuje výpoveď štátnozamestnaneckého pomeru daná sťažovateľovi.».

4. Podľa sťažovateľa preto záver konajúcich súdov o tom, že štátnozamestnaneckémiesto sťažovateľa bolo zrušené personálnym rozkazom ministra vnútra Slovenskejrepubliky č. 461/2012 zo 17. mája 2012 (ďalej len „personálny rozkaz“), resp. závero naplnení skutkovej podstaty ustanovenia § 47 písm. b) zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnejslužbe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len„zákon o štátnej službe“) je v rozpore s dôkazmi obsiahnutými v súdnom spisea predloženými v prílohách sťažnosti.

5. Sťažovateľ tiež poukázal na formalistický prístup konajúcich súdov k interpretáciia aplikácii relevantnej právnej normy, keď konajúce súdy poskytli ochranu„takému konaniu služobného úradu, keď tento simuluje zánik organizačného útvaru a zároveň jeho vznik s rovnakým personálnym zložením ako aj úlohami a keď jediným rozdielom medzi časom pred zmenou a po nej je osoba nadriadeného štátneho zamestnanca... MV SR sa teda simulovaním zrušenia svojho organizačného útvaru pokúšal nasimulovať zrušenie štátnozamestnaneckého miesta sťažovateľa“. Sťažovateľ preto považuje právny záverkonajúcich súdov za arbitrárny a z ústavného hľadiska za zjavne neodôvodnený,neposkytujúci spravodlivú súdnu ochranu účastníkom súdneho konania.

6. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:„Okresný súd Bratislava I. rozsudkom zo dňa 19. 5. 2014 spisová značka 4 Cpr 7/2012 a Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 27. 5. 2015 spisová značka 4CoPr17/2014 porušil právo ⬛⬛⬛⬛, na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv.

Rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 19. 5. 2014 spisová značka 4 Cpr 7/2012 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27. 5. 2015 spisová značka 4CoPr1 7/2014 zrušuje a vec vracia Okresného súdu Bratislava I. na ďalšie konanie.“

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základného právana súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 4 Cpr 7/2012z 19. mája 2014 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 CoPr 17/2014 z 27. mája 2015.

II.1 K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu sp. zn. 4 Cpr 7/2012 z 19. mája 2014

10. Ústava nezakotvuje ústavný súd ako jediný a výlučný orgán ochrany základnýchpráv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb. V zmysle princípu subsidiarityformulovaného v čl. 127 ods. 1 ústavy (ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd) nemal ústavný súd právomoc preskúmavať namietaný rozsudok okresného súdu, keďžeprávomoc rozhodnúť o ochrane práv sťažovateľa, ktoré ním údajne mali byť porušené, malv rámci riadneho inštančného postupu a prostredníctvom odvolania krajský súd, pričompodanie odvolania sťažovateľ aj využil, hoci s nie priaznivým výsledkom.

11. Sťažnosť bola preto v tejto časti odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavnéhosúdu na jej prerokovanie a rozhodnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde(I. ÚS 103/02, III. ÚS 70/02).

II.2 K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 CoPr 17/2014 z 27. mája 2015

12. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenúsťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušnéhoorgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoréoznačil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupomalebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenúsťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

13. Podstatou námietok sťažovateľa je jeho nesúhlas s právnym názorom krajskéhosúdu vysloveným v napadnutom rozsudku, ktorým krajský súd potvrdil rozsudok súduprvého stupňa ako vecne správny, keď konštatoval správnosť jeho dôvodov. Podľasťažovateľa krajský súd rozhodol v absolútnom rozpore s obsahom predložených dôkazova uplatnením formalistického prístupu k interpretácii na vec sťažovateľa aplikovanýchprávnych noriem.

14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

15. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnompredpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranus právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahutýchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,III. ÚS 24/2010).

16. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovaťani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohouústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúchainterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontroluzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie vecivšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonnéhopredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľkoodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

17. Prvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochranazákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“).Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie jearbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať(mutatis mutandis napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06). O zjavnúneodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súdzistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účela význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdnerozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnejlogiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a sú v extrémnom rozpores princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

18. Pri posudzovaní otázky, či mohlo byť napadnutým rozsudkom krajského súduporušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, teda otázky, či označené rozhodnutie je zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,je potrebné zohľadniť nielen odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu,ale aj rozsudok okresného súdu, ktorý krajský súd potvrdil ako vecne správny. V tejtosúvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorejodôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovaťizolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolaciekonanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňaaj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov(tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušnéhosúdneho konania (IV. ÚS 350/09).

19. Okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku, ktorým zamietol návrh sťažovateľa,po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že„odporca v konaní preukázal, že splnil všetky podmienky stanovené zákonom pre platne danú výpoveď. Štátnozamestnanecké miesto navrhovateľa bolo zrušené personálnym rozkazom ministra vnútra SR, a to tak, že fakticky sa zrušili všetky zamestnanecké ako aj štátnozamestnanecké miesta na odbore verejného obstarávania sekcie ekonomiky a boli vytvorené zamestnanecké a štátnozamestnanecké miesta na novovytvorenom odbore verejného obstarávania ako samostatného útvaru Ministerstva vnútra SR. Výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru navrhovateľa bola vypracovaná písomne a bola navrhovateľovi riadne doručená. Odporca vykonal s navrhovateľom pohovor, oboznámil ho s personálnym rozkazom, na základe ktorého došlo k zrušeniu štátnozamestnaneckého miesta, na ktorom bol navrhovateľ zaradený a ponúkol mu vhodné voľné štátnozamestnanecké miesta, ktoré navrhovateľ odmietol prijať a so služobným úradom sa nedohodol inak.

Pokiaľ ide o argumentáciu navrhovateľa, že organizačná zmena, na základe ktorej došlo k zrušeniu štátnozamestnaneckého miesta navrhovateľa, súd v tejto súvislosti poukazuje na znenie § 47 písm. b) zákona o štátnej službe, ktorý stanovuje možnosť služobného úradu dať štátnemu zamestnancovi výpoveď v prípade zrušenia jeho štátnozamestnaneckého miesta a zároveň nesúhlasu zamestnanca s trvalým preložením v služobnom úrade, ak sa nedohodne so služobným úradom inak. V zákone o štátnej službe teda nie je nijakým spôsobom upravená otázka organizačnej zmeny a v § 120 nie je odkaz na primerané použitie Zákonníka práce na daný prípad. Z uvedeného potom vyplýva, že nie je namieste posudzovať zrušenie štátnozamestnaneckého miesta z pohľadu cieľa organizačnej zmeny zabezpečiť efektívnosť práce. Napriek uvedenému súd konštatuje, že zrušenie štátnozamestnaneckého miesta navrhovateľa nemožno hodnotiť ako organizačnú zmenu, ktorá by nebola vykonaná s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce. Súd sa v tomto smere plne stotožnil s názorom odporcu, že zrušením odboru verejného obstarávania, ktoré patrilo do pôsobnosti sekcie ekonomiky a vytvorením odboru verejného obstarávania ako samostatného útvaru pod priamou pôsobnosťou ministra má znaky zabezpečenia kvalitnejšieho a efektívnejšieho výkonu služby na sekciách a útvaroch Ministerstva vnútra SR, keď zmenou sa dosiahlo odstránenie riadiaceho medzičlánku – sekcie ekonomiky s poukazom na samostatné plnenie úloh uvedených v čl. 41 organizačného poriadku novovytvoreným odborom.“.

20. Z napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd ním potvrdil rozsudok súduprvého stupňa ako vecne správny, keď dospel k záveru, že„odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, pretože súd prvého stupňa vo veci zistil riadne skutkový stav potrebný pre právne posúdenie veci a vyvodil z neho i správny právny záver“.Krajský súd v odôvodnenínapadnutého rozsudku ďalej uviedol:

„Predmetom preskúmavaného konania bolo posúdenie platnosti výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru realizovanej odporcom vo vzťahu k navrhovateľovi. Skutkovo a právne išlo teda o stav odlišný od výpovede z pomeru pracovného. Podmienky vzniku i ukončenia štátnozamestnaneckého pomeru sú upravené zákonom č. 400/2009 Z. z., ktorý vo svojom ust. § 120 taxatívne vymenúva ustanovenia Zákonníka práce, ktoré sa na štátnozamestnanecké vzťahy primerane použijú. Medzi týmito taxatívne vymedzenými ustanoveniami absentuje ust. § 63 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 Zákonníka práce. Ust. § 120 Zákona o štátnej službe teda nepočíta s aplikáciou týchto ustanovení na prípady skončenia pracovného pomeru výpoveďou z dôvodu zrušenia štátnozamestnaneckého miesta, nakoľko príslušný zákon o štátnej službe obsahuje vlastnú osobitnú úpravu. Podľa § 47 písm. b/ Zákona o štátnej službe služobný úrad môže dať štátnemu zamestnancovi výpoveď, ak sa zrušuje alebo zrušilo štátnozamestnanecké miesto, služobný úrad nemá pre štátneho zamestnanca iné vhodné štátnozamestnanecké miesto alebo štátny zamestnanec nesúhlasí s trvalým preložením v služobnom úrade a nedohodne sa so služobným úradom inak. Z obsahu spisového materiálu nepochybne vyplýva naplnenie skutkovej podstaty uvedeného zákonného ustanovenia, a to zrušenie štátnozamestnaneckého miesta navrhovateľa, pričom odvolací súd sa stotožňuje s vyslovenou argumentáciou súdu prvého stupňa o neopodstatnenosti potreby skúmania, či cieľom tejto organizačnej zmeny bolo alebo nebolo zefektívnenie práce, keďže ust. § 120 Zákona o štátnej službe na použitie § 63 ods. 1 Zákonníka práce neodkazuje, a ďalej skutočnosť, že navrhovateľ nesúhlasil so svojím trvalým preložením v služobnom úrade, keďže nesúhlasil s ponúknutými štátnozamestnaneckými miestami, a taktiež sa so služobným úradom nedohodol inak. Odvolacia námietka navrhovateľa o nezrušení jeho miesta, ktoré podľa jeho názoru bolo len vyčlenené do vzniknutého samostatného odboru nemá opodstatnenie, nakoľko z doložených listinných dôkazov vyplýva zrušenie relevantného miesta (celého odboru verejného obstarávania v sekcii ekonomiky) a vytvorenie nového miesta na inom novovzniknutom odbore služobného úradu navrhovateľa. Pokiaľ ide o motív danej výpovede v súvislosti s časovým aspektom jej dania v deň vykonania organizačných zmien odvolací súd dáva do pozornosti dikciu ust. § 47 b/ Zákona o štátnej službe, podľa ktorého pre platnosť výpovede sa nevyžaduje, aby štátnozamestnanecké miesto bolo už zrušené, postačujúce je, že sa zrušuje, ktorá skutková okolnosť v danom prípade nastala. Ďalšie odvolacie námietky navrhovateľa, že sa malo jednať o výpoveď podľa § 47 písm. c/ Zákona o štátnej službe v spojení s jeho ust. § 38 ods. 1 písm. a/, odvolací súd hodnotí ako neopodstatnené, nakoľko k naplneniu tejto skutkovej podstaty nedošlo, resp. táto okolnosť nebola predmetom posudzovaného konania. Dôvod výpovede danej navrhovateľovi bol vymedzený zákonne, nakoľko bol vymedzený tak, že nemôže dôjsť k jeho zameneniu s iným dôvodom a skutková okolnosť, ktorá ako dôvod výpovede bola vymedzená, aj nastala, čo vyplynulo s vykonaného dokazovania. Taktiež došlo k naplneniu ďalších formálnych náležitostí navrhovateľovi danej výpovede, a to pokiaľ ide o jej písomnú formu a riadne doručenie navrhovateľovi...

Vzhľadom na skutkový a právny stav vyplývajúci z obsahu preskúmavaného materiálu odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil, s tým, že konštatuje správnosť jeho dôvodov (§219 ods. 2 OSP) a v podrobnostiach na ne poukazuje.“

21. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom citovanej časti odôvodnenianapadnutého rozsudku krajského súdu dospel k záveru, že sťažnostná argumentáciasťažovateľa nie je spôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu.Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup pri hodnotení skutkovéhostavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdudo napadnutého rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2ústavy.

22. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajský súd jednoznačnýma dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré potvrdil rozsudok okresného súdu akovecnesprávny,keďsastotožnils jehozáveromoplatnostivýpovedezo štátnozamestnaneckého pomeru realizovanej odporcom vo vzťahu k sťažovateľovi.Podľa názoru ústavného súdu krajský súd dostatočne ozrejmil dôvody, prečo považovalodporcom uplatnený výpovedný dôvod za zákonný a zrušenie štátnozamestnaneckéhomiesta sťažovateľa za preukázané. Krajský súd sa ústavne akceptovateľným spôsobomvysporiadal aj s námietkou sťažovateľa o nezrušení jeho štátnozamestnaneckého miesta,ktoré podľa jeho názoru bolo len vyčlenené do novovzniknutého samostatného odboru, keďopierajúc sa o listinné dôkazy konštatoval zrušenie relevantného miesta sťažovateľaa vytvorenie nového miesta na inom odbore služobného úradu. Ústavný súd pretokonštatuje, že predmetný postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveruvo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.

23. Ústavný súd nepovažoval za dôvodnú námietku sťažovateľa, že personálnymrozkazom ministra vnútra nedošlo k zrušeniu miesta sťažovateľa, iba k zmene vnútornejorganizácie ministerstva, a z tohto pohľadu je preto výklad a aplikácia relevantnej právnejúpravy zo strany konajúcich súdov formalistická. Z personálneho rozkazu predloženéhov prílohe sťažnosti (resp. z príloh personálneho rozkazu) nepochybne vyplýva, že sa rušícelý„Odbor verejného obstarávania“v rámci„Sekcie ekonomiky MV SR“, tedaaj štátnozamestnanecké miesto sťažovateľa ako riaditeľa tohto odboru, a súčasne sa vytvára„Odbor verejného obstarávania MV SR“v priamej riadiacej pôsobnosti vedúcej služobnéhoúradu ministerstva. Nemožno prisvedčiť ani argumentácii sťažovateľa, že išlo o simulovanýzánik organizačného útvaru a zároveň jeho vznik s rovnakým personálnym zložením,ako aj úlohami. Uvedená argumentácia sťažovateľa sa javí ako účelová, o čom svedčíaj skutočnosť, že, ako to vyplýva zo záverov vykonaného dokazovania, sťažovateľovi bolopri osobnom pohovore ponúknuté okrem iných aj voľné štátnozamestnanecké miestoriaditeľa novovytvoreného„Odboru verejného obstarávania MV SR“, ktoré sťažovateľspolu s ďalšími ponúknutými miestami odmietol prijať.

24. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že krajským súdom uskutočnenývýklad relevantných ustanovení zákona o štátnej službe pri posudzovaní výpovednéhodôvodu uplatneného vo vzťahu k sťažovateľovi nie je formalistický, nepopiera účelči zmysel aplikovaných právnych noriem, a preto nie je v rozpore s požiadavkou ich ústavnekonformného výkladu.

25. Ústavný súd pre úplnosť zdôrazňuje, že nie je tzv. skutkovým súdom,teda súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu veci, a taktiežže nie je v poradí ďalším súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľa.Taktiež poukazuje na to, že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73,X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), tak aj doterajšiajudikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad v prípade Delcourt, resp. Monnela Morris) pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) v žiadnom prípade nechápeprávo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súdhodnotil konkrétne právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu (I. ÚS 26/2014).

26. Keďže napadnutý rozsudok krajského súdu nevykazuje znaky svojvôlea je dostatočne odôvodnený na základe jeho vlastných myšlienkových postupova hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzaťa v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. Skutočnosť,že krajský súd kvalifikoval odvolanie sťažovateľa ako nedôvodné a že pri tom vyslovilprávny názor, s ktorým sa sťažovateľ nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveruo porušení základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.

27. Vychádzajúc z uvedeného a s poukazom na to, že obsahom označených právnie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania,resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), ústavný súd dospelk záveru, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušenímzákladného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinnásúvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnomprijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosťv tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnejneopodstatnenosti.

28. V dôsledku odmietnutia sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významurozhodovať o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2016