SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 86/2015-16
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátom JUDr. Ing. Miroslavom Kadúcom, Vajanského 40/7673, Trnava,vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp. zn. 4 Sžo 42/2014 z 1. júla 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola25. septembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),ktorou sa usiluje o zrušenie uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“) sp. zn. 4 Sžo 42/2014 z 1. júla 2014, ktorým potvrdil uznesenie Krajskéhosúdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 S 285/2012-34 z 24. apríla 2013 ozastavení konania o preskúmanie zákonnosti uznesenia vlády Slovenskej republiky (ďalejlen „vláda“) č. 178 z 9. mája 2012 z dôvodu nedostatku jeho právomoci konať o žalobepodľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
2. Sťažovateľ v sťažnosti uvádzal, že vláda pri vydávaní uznesenia č. 178z 9. mája 2012, ktorým ho odvolala z funkcie predsedu Úradu pre Slovákov žijúcichv zahraničí, konala nielen ako vrcholný orgán verejnej moci v zmysle čl. 108 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ale zároveň ako ďalšia právnická osoba, ktorejzákon zveruje rozhodovanie o právach žalobcu v oblasti verejnej (štátnej) správy v zmysle§ 244 ods. 2 OSP, preto jej rozhodnutie mali všeobecné súdy meritórne (vecne) preskúmať,najmä keď v čase podania žaloby na súde ešte nebol známy nález ústavného súdusp. zn. IV. ÚS 478/2011 z 21. júna 2012, ktorým ustálil svoju judikatúru tak,že preskúmanie zákonnosti uznesení vlády bude patriť do jeho výlučnej právomoci.Do tohto momentu bolo povinnosťou všeobecných súdov poskytnúť sťažovateľovi súdnuochranu spočívajúcu v preskúmaní uznesenia vlády, ktorá konala aj ako správny orgán.Sťažovateľ naostatok dodal, že uznesenie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 458/2013z 26. septembra 2013, ktorým bola jeho sťažnosť odmietnutá ako oneskorene podaná,nemalo priamy súvis s konaním pred všeobecnými súdmi, ktorých rozhodnutie jepredmetom tejto sťažnosti.
3. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom sťažnosti, napadnutými uzneseniamivšeobecných súdov a uznesením ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 458/2013 dospel k záveru,že posudzovaná ústavná sťažnosť nie je opodstatnená.
4. Vo vzťahu k prejednávanej veci je nutné zdôrazniť, že úlohou ústavného súduje len ochrana ústavnosti (čl. 124 ústavy), a nie kontrola „bežnej“ zákonnosti. Ústavný súdpreto nie je zásadne oprávnený na prieskum správnosti aplikácie „jednoduchého“ práva.Do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť iba vtedy, ak boliprávoplatným rozhodnutím týchto orgánov verejnej moci porušené sťažovateľove základnépráva či slobody chránené ústavným poriadkom Slovenskej republiky, pretože základnépráva a slobody vymedzujú nielen rámec normatívneho obsahu aplikovaných právnychnoriem, ale tiež rámec ich ústavne konformnej interpretácie a aplikácie. Súdy právneho štátuchrániace individuálne ľudské práva a slobody sú ústavou zaviazané premyslieť dôsledkysvojich rozhodnutí, zohľadňovať svoj predchádzajúci postup, dbať na vynutiteľnosťvydávaných rozhodnutí a neposudzovať vec len z hľadiska izolovaného výkladu jednéhoustanovenia.
5. Ústavou zaručené právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces garantujejednotlivcovi možnosť domáhať sa ustanoveným postupom ochrany svojich právpred nezávislým a nestranným súdom, prípadne pred iným orgánom. Pritom tento postupna ochranu práv jednotlivca už nie je upravený na úrovni ústavného poriadku, alev procesných predpisoch podústavného práva (OSP, TP, ZÚS, SP a p.), ktoré kogentneurčujú okrem iného to, aké procesné prostriedky a za akých podmienok možno v rôznychsituáciách uplatniť. Ústavný súd to vykladá materiálne, teda v tom zmysle, že záležína faktickom naplnení obsahu práva na súdnu ochranu, a je vedľajšie, či reálne je ochranaposkytovaná na úseku súdnictva všeobecného alebo ústavného; ide len o to, aby dobrodeniesúdneho prieskumu bolo zachované. Stanovené tak bežne – a nutne – bývajú i lehotypre uplatnenie jednotlivých procesných prostriedkov, čo vo všeobecnosti predstavujecelkom legitímne obmedzenie práva na spravodlivý proces, resp. jeho zložky – právana prístup na súd. Pokiaľ však jednotlivec takto stanovený postup dodrží a súd napriek tomuodmietne sa jeho podaním zaoberať a o jeho práve rozhodnúť, dochádza k porušeniu právana spravodlivý proces, resp. k ústavne neprípustnému odopretiu spravodlivosti (denegationiiustitiae).
6. Rozhodovacia činnosť ústavného súdu sa od vynesenia uznesenia sp. zn.IV. ÚS 46/2011 zo 17. februára 2011 (teda rok a pol skôr, než sťažovateľom spomínanýnález sp. zn. IV. ÚS 478/2011 z 21. júna 2012), ktorým sa riešila otázka odvolania členaSúdnej rady Slovenskej republiky vládou, ustálila na tom, že proti rozhodnutiam vládySlovenskej republiky, Národnej rady Slovenskej republiky a prezidenta Slovenskejrepubliky je možné podať priamo ústavnú sťažnosť podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnomsúde (I. ÚS 454/2012, III. ÚS 571/2014, III. ÚS 578/2012, III. ÚS 427/2012 ap.).
7. Sťažovateľ túto možnosť využil, keď návrhom podaným na ústavnom súde30. júla 2013 žiadal od tohto súdu poskytnúť ochranu svojim ústavným právam podľa čl. 46ods. 1 ústavy pred uznesením vlády čl. 178 z 9. mája 2012; tento návrh však bol uznesenímústavného súdu sp. zn. III. ÚS 458/2013 z 26. septembra 2013 odmietnutý ako oneskorenepodaný. Primárnym pochybením, ktoré v dôsledku prispelo k vyhodnoteniu sťažovateľovhonávrhu ústavným súdom ako oneskoreného, teda došlo u samotného sťažovateľa(vigilantibus iura scripta sunt). V slobodnej spoločnosti je predovšetkým vecou nositeľovpráv, aby si svoje práva hájili včas a starali sa o ne. Preto nositeľ práv si musí byť vedomýtoho, že podcenením či zanedbaním tejto ochrany, či svojou ľahostajnosťou k ochranesvojich práv nemôže náhradne a s úspechom požadovať ochranu týchto svojich právna všeobecnom súde.
8. Všeobecný súd by sa tak dopustil konania ultra vires v prípade, ak by si svojvoľne,t. j. bez opory v zákone (za zákon v materiálnej podobe treba považovať aj judikatúruústavného súdu) rozšíril svoju jurisdikciu aj na rozhodnutie veci, ktorá inak patrilado kompetencie ústavného súdu. Preto v prejednávanej veci všeobecné súdy reflektovanímzmienených skutočností a z toho vyplývajúcim zastavením konania o návrhu sťažovateľapodľa piatej časti druhej hlavy OSP neporušili sťažovateľovo právo na súdnu ochranua spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
9. Sťažnosť sťažovateľa tak bola odmietnutá ako zjavne neopodstatnená podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. marca 2015