znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 86/2015-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátom JUDr. Ing. Miroslavom Kadúcom, Vajanského 40/7673, Trnava,vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súduSlovenskej republiky sp. zn. 4 Sžo 42/2014 z 1. júla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola25. septembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),ktorou sa usiluje o zrušenie uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“) sp. zn. 4 Sžo 42/2014 z 1. júla 2014, ktorým potvrdil uznesenie Krajskéhosúdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 S 285/2012-34 z 24. apríla 2013 ozastavení konania o preskúmanie zákonnosti uznesenia vlády Slovenskej republiky (ďalejlen „vláda“) č. 178 z 9. mája 2012 z dôvodu nedostatku jeho právomoci konať o žalobepodľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

2.   Sťažovateľ   v   sťažnosti   uvádzal,   že   vláda   pri   vydávaní   uznesenia   č.   178z 9. mája 2012,   ktorým   ho   odvolala   z   funkcie   predsedu   Úradu   pre   Slovákov   žijúcichv zahraničí,   konala   nielen   ako   vrcholný   orgán   verejnej   moci   v   zmysle   čl.   108   ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ale zároveň ako ďalšia právnická osoba, ktorejzákon zveruje rozhodovanie o právach žalobcu v oblasti verejnej (štátnej) správy v zmysle§ 244 ods. 2 OSP, preto jej rozhodnutie mali všeobecné súdy meritórne (vecne) preskúmať,najmä   keď   v   čase   podania   žaloby   na   súde   ešte   nebol   známy   nález   ústavného   súdusp. zn. IV. ÚS 478/2011   z   21.   júna   2012,   ktorým   ustálil   svoju   judikatúru   tak,že preskúmanie   zákonnosti   uznesení   vlády   bude   patriť   do   jeho   výlučnej   právomoci.Do tohto momentu bolo povinnosťou všeobecných súdov poskytnúť sťažovateľovi súdnuochranu spočívajúcu v preskúmaní uznesenia vlády, ktorá konala aj ako správny orgán.Sťažovateľ   naostatok   dodal,   že   uznesenie   ústavného   súdu   sp.   zn.   III.   ÚS   458/2013z 26. septembra   2013,   ktorým   bola   jeho   sťažnosť   odmietnutá   ako   oneskorene   podaná,nemalo   priamy   súvis   s   konaním   pred   všeobecnými   súdmi,   ktorých   rozhodnutie   jepredmetom tejto sťažnosti.

3. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom sťažnosti, napadnutými uzneseniamivšeobecných súdov a uznesením ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 458/2013 dospel k záveru,že posudzovaná ústavná sťažnosť nie je opodstatnená.

4. Vo vzťahu k prejednávanej veci je nutné zdôrazniť, že úlohou ústavného súduje len ochrana ústavnosti (čl. 124 ústavy), a nie kontrola „bežnej“ zákonnosti. Ústavný súdpreto nie je zásadne oprávnený na prieskum správnosti aplikácie „jednoduchého“ práva.Do rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov   môže   zasiahnuť   iba   vtedy,   ak   boliprávoplatným rozhodnutím týchto orgánov verejnej moci porušené sťažovateľove základnépráva či slobody chránené ústavným poriadkom Slovenskej republiky, pretože základnépráva a slobody vymedzujú nielen rámec normatívneho obsahu aplikovaných právnychnoriem, ale tiež rámec ich ústavne konformnej interpretácie a aplikácie. Súdy právneho štátuchrániace individuálne ľudské práva a slobody sú ústavou zaviazané premyslieť dôsledkysvojich   rozhodnutí,   zohľadňovať   svoj   predchádzajúci   postup,   dbať   na   vynutiteľnosťvydávaných rozhodnutí a neposudzovať vec len z hľadiska izolovaného výkladu jednéhoustanovenia.  

5.   Ústavou   zaručené   právo   na   súdnu   ochranu   a   spravodlivý   proces   garantujejednotlivcovi   možnosť   domáhať   sa   ustanoveným   postupom   ochrany   svojich   právpred nezávislým a nestranným súdom, prípadne pred iným orgánom. Pritom tento postupna ochranu   práv   jednotlivca   už   nie   je   upravený   na   úrovni   ústavného   poriadku,   alev procesných predpisoch podústavného práva (OSP, TP, ZÚS, SP a p.), ktoré kogentneurčujú okrem iného to, aké procesné prostriedky a za akých podmienok možno v rôznychsituáciách   uplatniť.   Ústavný   súd   to   vykladá   materiálne,   teda   v   tom   zmysle,   že   záležína faktickom naplnení obsahu práva na súdnu ochranu, a je vedľajšie, či reálne je ochranaposkytovaná na úseku súdnictva všeobecného alebo ústavného; ide len o to, aby dobrodeniesúdneho prieskumu bolo zachované. Stanovené tak bežne – a nutne – bývajú i lehotypre uplatnenie   jednotlivých   procesných   prostriedkov,   čo   vo   všeobecnosti   predstavujecelkom   legitímne   obmedzenie   práva   na   spravodlivý   proces,   resp.   jeho   zložky   –   právana prístup na súd. Pokiaľ však jednotlivec takto stanovený postup dodrží a súd napriek tomuodmietne sa jeho podaním zaoberať a o jeho práve rozhodnúť, dochádza k porušeniu právana spravodlivý proces, resp. k ústavne neprípustnému odopretiu spravodlivosti (denegationiiustitiae).

6.   Rozhodovacia   činnosť   ústavného   súdu   sa   od   vynesenia   uznesenia   sp.   zn.IV. ÚS 46/2011 zo 17. februára 2011 (teda rok a pol skôr, než sťažovateľom spomínanýnález sp. zn. IV. ÚS 478/2011 z 21. júna 2012), ktorým sa riešila otázka odvolania členaSúdnej rady Slovenskej republiky vládou, ustálila na tom, že proti rozhodnutiam vládySlovenskej   republiky,   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   a   prezidenta   Slovenskejrepubliky je možné podať priamo ústavnú sťažnosť podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnomsúde (I. ÚS 454/2012, III. ÚS 571/2014, III. ÚS 578/2012, III. ÚS 427/2012 ap.).

7.   Sťažovateľ   túto   možnosť   využil,   keď   návrhom   podaným   na   ústavnom   súde30. júla 2013 žiadal od tohto súdu poskytnúť ochranu svojim ústavným právam podľa čl. 46ods. 1 ústavy pred uznesením vlády čl. 178 z 9. mája 2012; tento návrh však bol uznesenímústavného súdu sp. zn. III. ÚS 458/2013 z 26. septembra 2013 odmietnutý ako oneskorenepodaný. Primárnym pochybením, ktoré v dôsledku prispelo k vyhodnoteniu sťažovateľovhonávrhu   ústavným   súdom   ako   oneskoreného,   teda   došlo   u   samotného   sťažovateľa(vigilantibus iura scripta sunt). V slobodnej spoločnosti je predovšetkým vecou nositeľovpráv, aby si svoje práva hájili včas a starali sa o ne. Preto nositeľ práv si musí byť vedomýtoho,   že   podcenením   či   zanedbaním   tejto   ochrany,   či   svojou   ľahostajnosťou   k   ochranesvojich   práv   nemôže   náhradne   a   s   úspechom   požadovať   ochranu   týchto   svojich   právna všeobecnom súde.

8. Všeobecný súd by sa tak dopustil konania ultra vires v prípade, ak by si svojvoľne,t. j. bez opory v zákone (za zákon v materiálnej podobe treba považovať aj judikatúruústavného   súdu)   rozšíril   svoju   jurisdikciu   aj   na   rozhodnutie   veci,   ktorá   inak   patrilado kompetencie ústavného súdu. Preto v prejednávanej veci všeobecné súdy reflektovanímzmienených skutočností a z toho vyplývajúcim zastavením konania o návrhu sťažovateľapodľa   piatej   časti   druhej   hlavy   OSP   neporušili   sťažovateľovo   právo   na   súdnu   ochranua spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

9. Sťažnosť sťažovateľa tak bola odmietnutá ako zjavne neopodstatnená podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2015