znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 86/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. marca 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   H.   N.   B.,  ,   N.,   t. č.   v   Ústave   na   výkon   trestu   odňatia slobody,   zastúpeného   advokátom   JUDr. Petrom   Schmidlom,   Advokátska   kancelária Záhoracká 11/A, Malacky, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo 61/2012 z 31. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť H. N. B.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 17. júla 2013 doručená sťažnosť H. N. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   a   na   obhajobu   podľa   čl.   6   ods.   1   a 3 písm. e) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 1 Tdo 61/2012 z 31. októbra 2012 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

2.   Z   obsahu   sťažnosti   a   k   nej   pripojených   príloh   vyplýva,   že   vo   veci sťažovateľa Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 4 To 37/2011 z 25.   augusta   2011   (ďalej   len   „rozsudok   krajského   súdu“)   zrušil   podľa   §   321   ods.   1 písm. b) a d) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len   „Trestný   poriadok“)   odvolaním   napadnutý   rozsudok   Okresného   súdu   Nitra sp. zn. 1 T/78/2010 z 1. marca 2011 (ďalej len „rozsudok   okresného súdu“),   ktorým   bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), d) a ods. 3 písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona a prečinu krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. e) a ods. 3 písm. a) Trestného zákona,   za   čo   mu   bol   uložený   úhrnný   trest   odňatia   slobody   vo   výmere   18   rokov a 6 mesiacov so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia, a vo veci znovu rozhodol tak, že sťažovateľa na rovnakom skutkovom základe uznal vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi v štádiu prípravy podľa § 13 ods. 1 Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 172 ods. 1 písm. a) a ods. 3 písm. c) Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. e) a ods. 3 písm. a) Trestného zákona, za čo mu uložil úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 15 rokov a na výkon trestu ho zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Podľa § 76 ods. 1 a § 78 ods. 1 Trestného zákona krajský súd uložil sťažovateľovi aj ochranný dohľad na dva roky.

3. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu na   najvyššom   súde   dovolanie   z   dôvodov   uvedených   v   §   371   ods.   1   písm.   c),   g)   a   i) Trestného   poriadku   účinného   do   31.   augusta   2011,   teda   z   dôvodov,   že   v   konaní   bolo zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu, rozhodnutie konajúceho súdu je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom, a napokon že rozhodnutie je   založené   na   nesprávnom   právnom   posúdení   zisteného   skutku   alebo   na nesprávnom použití   iného   hmotnoprávneho   ustanovenia.   Najvyšší   súd   ako   súd   dovolací   rozhodol o podanom dovolaní napadnutým uznesením tak, že ho podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.

4. Sťažovateľ sa domnieva, že v konaní vedenom proti nemu došlo k porušeniu práva na spravodlivé   konanie v   zmysle čl.   6 dohovoru,   a to   najmä tým, že niektoré   dôkazy, na základe ktorých došlo k jeho odsúdeniu, neboli vykonané zákonným spôsobom, a taktiež podľa jeho názoru bol skutok konajúcimi súdmi nesprávne posúdený. V tejto súvislosti sťažovateľ   argumentuje:   «Dôvod   ich   nezákonnosti   je   ten,   že   pracovníci   CKU   Nitra (Colného   kriminálneho   úradu,   pozn.)   vykonávali   sledovanie   obžalovaného   bez   súhlasu prokurátora,   a   tým   okrem   iného   hrubým   spôsobom   zasiahli   do   jeho   základných   práv a slobôd. Podľa ustálenej judikatúry, v prípade ak sa v trestnom konaní, či už v štádiu po začatí   trestného   stíhania   alebo   pred   ním,   vykonávajú   činnosti   na   zabezpečovanie informácií, ktoré môžu byt' neskôr použité v konaní ako dôkaz, je potrebné ich prioritne vykonávať   podľa   príslušných   ustanovení   Trestného   poriadku,   ako   hlavného   procesného predpisu v trestnom konaní. Z uvedených záznamov CKU Nitra nie je ani zrejmé na základe akého oprávnenia bolo vykonanie,,monitorovanie“ obžalovaného. De facto išlo však o jeho sledovanie podľa § 113 Trestného poriadku. Okrem toho žalovaný skutok bol nesprávne právne posúdený. Jeho právne posúdenie vychádzalo zo záverov znaleckého posudku KEU Bratislava,   č.   p.:   PPZ-10355/KEU-BA-EXP-2009.   Znaleckým   dokazovaním   však   boli skúmané   len   reprezentatívne   vzorky   zo   všetkých   zaistených   rastlín   rodu   Canabis   - konope.... Zástupkyňa KEU Bratislava Ing. M. F., ktorá aj znalecký posudok vypracovala na hlavnom   pojednávaní   uviedla,   že   v   posudku   je   uvedená   v   stope   celková   hmotnosť zaistených rastlín a z toho hmotnosť upotrebiteľného materiálu. Počet dávok bol určený len z upotrebiteľnej časti rastliny.... Tiež na hlavnom pojednávaní skonštatovala, že znalecké skúmanie rastlín konope sa celý neskúma, ale skúmajú sa iba reprezentatívne vzorky. Prečo sa neskúma celý zaistený materiál neuviedla. Z obsahu trestného spisu však vyplýva, že KEU   Bratislava,   ktorý   vykonáva   znalecké   skúmanie   pre   Bratislavský,   Trnavský, Trenčiansky a Nitriansky kraj je značne preťažený, čo potvrdzujú aj urgencie vyšetrovateľa.... Podľa základnej zásady trestného konania, prezumpcie neviny, pochybnosti v otázke viny obvineného,   ktoré   nemožno   rozptýliť   riadne   vykonanými   dôkazmi,   sú   v   jeho   prospech (in dubio pro reo). Vzhľadom k tomu, že nebol skúmaný celý zaistený upotrebiteľný materiál rastliny rodu Canabis - konope, vytvára sa tak pochybnosť v prospech obvineného, lebo z reprezentatívnych vzoriek nemožno s dostatočnou presnosťou určiť predpokladaný počet upotrebiteľných   dávok   omamnej   látky,   a   to   najmä   preto   lebo   každá   jednotlivá   rastlina nemôže byť identická s ostatnými,   a zo spisového materiálu nie je zistiteľné aký počet zaistených rastlín bolo samčieho a aký počet zaistených rastlín bolo samičieho pôvodu. To, že štát, ktorý nesie v trestnom konaní dôkazné bremeno voči obžalovanému, má zákonnú povinnosť   vykonať   dokazovanie   v   trestnom   konaní   tak,   aby   bol   zistený   skutkový   stav, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, nemá dostatočné technické kapacity a personálne stavy na výkon kriminalisticko-expertíznej činnosti, nemôže byť v žiadnom prípade na ujmu sťažovateľa.»

5.   Sťažovateľ   okrem   uvedeného   v   ústavnej   sťažnosti   ďalej   namieta   i   to,   že „Zo systému   jednotlivých   práv,   ktoré   sú   súčasťou   práva   na   spravodlivé   konanie,   došlo k porušeniu práva na účinnú pomoc tlmočníka, ktoré je vyjadrené v ustanovení § 6 ods. 3 písm. e) dohovoru. V prípade, že obvinený prehlási, že neovláda slovenský jazyk, má právo používať svoj materinský jazyk a do trestného konania musí byť pribratý tlmočník. Okrem toho   je   veľmi   dôležité,   aby   tento   tlmočník   vykonával   túto   svoju   činnosť   objektívne a s odbornou   starostlivosťou.   V   priebehu   celého   trestného   konania   boli   do   konania pribratých   viacero   tlmočníkov.   S   poukazom   na   celý   priebeh   trestného   konania   možno skonštatovať,   že   presný   obsah   prednesov   sťažovateľa   bol   prezentovaný   v   konaní   iba pred prvostupňovým   súdom.   Jeho   predchádzajúce   vyjadrenia   v   prípravnom   konaní   boli pretlmočené zle. Pôvodný tlmočník nebol v konaní vypočutý napriek tomu, že to obhajoba navrhovala. Okrem toho nebol v tomto konaní riadne poučený, a neboli mu po spísaní zápisníc o jeho výsluchoch predložené na prečítanie v jeho materinskom jazyku, na čo má jednoznačne zákonný nárok. Vo svojich výpovediach sa preto fakticky nikdy k spáchaniu žalovaných skutkov nepriznal. Ďalším nedostatkom v tejto súvislosti je aj to, že tlmočník nebol   pribratý   pri   vykonaní   domovej   prehliadky   a   prehliadky   iných   priestorov   alebo pozemkov.“.

6. V petite sťažnosti sťažovateľ žiadal vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie   jeho   základných   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   a   3   písm.   e)   dohovoru   uznesením najvyššieho súdu, zrušil napadnuté uznesenie, vrátil vec najvyššiemu súdu na nové konanie a priznal sťažovateľovi náhradu trov konania.  

7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.  

8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

9. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   3   dohovoru   každý,   kto   je   obvinený   z   trestného   činu,   má   tieto minimálne   práva:  ...písm.   e)   mať   bezplatnú   pomoc   tlmočníka,   ak   nerozumie   jazyku používanému pred súdom, alebo ak týmto jazykom nehovorí.  

11. Ústavný súd predovšetkým uvádza, že vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti   poskytovanej   ústavným   súdom   nie   je   ani   chrániť   občana   pred   skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   (napr. I. ÚS 19/02). Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel   a význam zákonného predpisu   (I.   ÚS   115/02,   I.   ÚS   12/05,   I.   ÚS   382/06, I. ÚS 88/07).

12. Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade so základným právom garantovaným čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

13. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľom uvádzané dôvody v ústavnej sťažnosti sú vo svojej podstate zhodné s odôvodnením podaného dovolania proti rozsudku krajského súdu. Najvyšší súd ako dovolací súd sa v napadnutom uznesení, ktorým odmietol dovolanie, vysporiadal s argumentáciou sťažovateľa v podstatnom takto:

«Obvinený bol zadržaný a bola mu obmedzená osobná sloboda dňa 9. novembra 2009 o 17.15 hod. vo V. L. a následne bol za prítomnosti tlmočníka T. M. H. v procesnom postavení zadržanej - podozrivej osoby vypočutý. Dňa 10. novembra 2009 bol H. N. B. vypočutý   už   v   procesnom   postavení   obvineného   opätovne   za prítomnosti   toho   istého tlmočníka,   kedy   sa   obvinený   k   trestnej   činnosti   priznal.   Vo vykonávaní   výsluchu   sa pokračovalo dňa 27. januára 2010 za prítomnosti tlmočníka L. T. T. (pribratého do konania opatrením vyšetrovateľa PZ dňa 27. januára 2010 – č. l. 170-171, zv. 1.), kedy podstatu trestnej činnosti kladenej mu za vinu poprel. Obvinený bol opätovne v prípravnom konaní vypočutý   dňa   21.   apríla   2010   za   prítomnosti   tlmočníka   RNDr.   S.   T.   M.   (pribratého do konania opatrením vyšetrovateľa PZ dňa 8. marca 2010 - č. l. 172-176. Zv. 1.), pričom na začiatku výsluchu prehlásil, že by chcel svoje predchádzajúce výpovede zmeniť. V nadväznosti na to opatrením sudkyne pre prípravné konanie, sp. zn. 3 Tp 104/09, zo dňa 12. novembra 2009 bol do konania pribratý tlmočník – T. M. H., ktorý sa zúčastnil výsluchu obvineného H. N. B. aj dňa 12. novembra 2009 pred sudkyňou pre prípravné konanie Okresného súdu v Nových Zámkoch za prítomnosti prokurátora a zapisovateľky. Na začiatku   tohto   výsluchu   obvinený   uviedol,   že   „...   zápisnica   spísaná   na polícii   bola zapísaná tak ako som hovoril a túto som dobrovoľne podpísal...“. Následne urobil výpoveď v ktorej sa k podstate trestnej činnosti kladenej mu za vinu priznal.

V danej súvislosti treba poznamenať, že aj ďalší spoluobvinení boli v prípravnom konaní vypočúvaní za prítomnosti tlmočníkov T. M. H. a L. T. T.

Súčasťou vyšetrovacieho spisu sú aj preklady písomností: upozornenie na zmenu právnej   kvalifikácie (č.   l.   12-14,   zv.   1.),   písomné vyjadrenie spoluobvineného H.   V.   C. (č. l. 91-95, zv. 1.), uznesenie vyšetrovateľa PZ o pribratí Kriminalistického a expertízneho ústavu   Bratislava   do   konania   (č.   l.   125-133   a   147-155,   zv.   1.)   a   opatrenie   o   pribratí tlmočníka (č. l. 175-176, zv. 1.)

Najvyšší súd Slovenskej republiky k tejto časti dovolacej argumentácie obvineného konštatuje, že postup vyšetrovateľa bol v súlade s požiadavkou zákona na rešpektovanie práva obvineného na obhajobu. V danej súvislosti treba tiež zdôrazniť, že zachovanie práv obvineného   sa   v   konkrétnej   veci   musí   vždy   posudzovať   v   kontexte   s   priebehom   celého trestného konania a nie len selektívne vo vzťahu k niektorým úkonom.

Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že obvinený mal dostatok času a možností, aby sa mohol opakovane vyjadriť ku všetkým vo veci vykonaným dôkazom a rovnako aj predniesť svoje návrhy za prítomnosti tlmočníka. Preto jeho dovolacie námietky v tomto smere sú irelevantné.»

14.   Najvyšší   súd   sa   v   dovolacom   konaní   zaoberal   aj   námietkou   nezákonného vykonania dôkazov, ku ktorej zaujal takéto stanovisko:

«Z   obsahu   záznamu   zo   dňa   6.   novembra   2009   v   podstate   vyplýva,   že v inkriminovanom období Colný kriminálny úrad, pobočka Nitra operatívne rozpracoval poznatky   o   podozrení   z páchania   trestnej   činnosti spočívajúcej   v pestovaní   marihuany, v rámci   ktorej,   za   súčinnosti   s   policajnými   orgánmi   Českej   republiky,   bolo   vykonané monitorovanie motorového vozidla obvineného H. N. B. a ďalšieho vozidla s evidenčnou poznávacou   značkou   Českej   republiky,   ako   aj   stretnutie   dovtedy   neznámych   osôb vietnamskej národnosti, na základe čoho bol ustálený rodinný dom v obci V. L., patriaci obvinenému.

Z   obsahu   záznamu   zo   dňa   9.   novembra   2009   vyplýva,   že   v   tento   deň   v   čase od 16.00 hod. do 17.15 hod. bol na základe operatívneho rozpracovania zväzku „KIA“ monitorovaný pohyb „záujmovej rozpracovanej osoby“, H. N. B. pri pohybe motorovým vozidlom z N. Z. do obce V. L., kde v blízkosti jeho rodinného domu č.... bol o 17.15 hod. zaistený (po pokuse uniknúť) a odovzdaný vyšetrovateľovi PZ. Jednalo sa teda o deň, kedy bolo   začaté   trestné   stíhanie   „vo   veci“   a   kedy   bol   obvinený   prvý   krát   vypočutý vyšetrovateľom a následne dňa 12. novembra 2009 predvedený pred sudkyňu pre prípravné konanie   Okresného   súdu   v   Nových   Zámkoch   s   návrhom   prokurátora   na   jeho   vzatie do výkonu väzby.

Postup polície na základe vopred známych informácií o konkrétnej osobe a veci treba   považovať   za   sledovanie   osôb   a   vecí,   ktoré   môže   byť   prostriedkom   operatívnej činnosti v zmysle § 39 Zákona č. 171/1996 Z.Z. o Policajnom zbore a jednak prostriedkom operatívno-pátracej činnosti v zmysle ustanovenia § 113 Trestného poriadku.

Podľa § 119 ods. 2 veta prvá Tr. por. za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť na   náležité   objasnenie   veci   a   čo   sa   získalo   z dôkazných   prostriedkov   podľa   Trestného poriadku alebo osobitného zákona.

Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že dôkazy možno zistiť a zaistiť aj podľa iného zákona, než je Trestný poriadok, pričom osobitným zákonom sa v zmysle § 119 ods. 2 veta prvá Tr. por. treba rozumieť aj zákon č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení   neskorších   zmien   a   doplnkov.   Trestný   poriadok   teda   nielen   výslovne   pripúšťa získavanie dôkazov podľa osobitného zákona, ale získavanie takých dôkazov aj výslovne predpokladá a ráta s ich využitím v trestnom konaní.

Za zákonný spôsob získania dôkazu z dôkazných prostriedkov v zmysle § 119 ods. 2 Tr.   por.   treba   považovať   jednak   splnenie   formálnych   t.   j.   procesných   podmienok vyžadovaných   Trestným   poriadkom   alebo   iným   osobitným   zákonom   na   vykonanie konkrétneho dôkazu a jednak splnenie obsahových (materiálnych) podmienok, t. j.,   aby úkon - použitý dôkazný prostriedok na vykonanie, resp. získanie dôkazu bol zameraný na zistenie tých skutočností, na ktoré zameraný a použitý môže byť.

Dôkaz získaný sledovaním osôb a vecí podľa zákona o Policajnom zbore je možné použiť len vtedy, ak bol dôkaz získaný zákonným spôsobom v súlade s tým, ako je upravený v zákone o Policajnom zbore.

V   posudzovanom   prípade   je   zrejmé,   že   monitorovanie   pohybu   obvineného, motorových   vozidiel,   resp.   jeho   rodinného   domu   bolo   vykonané   na   základe   už   skôr získaných   operatívnych   poznatkov,   že   v   rodinnom   dome   patriaceho   obvinenému   sa vykonáva činnosť súvisiaca s pestovaním omamných látok (konope). Zo spisového materiálu totiž vyplýva, že polícia mala prípad už skôr rozpracovaný a disponovala už relevantnými poznatkami o páchaní trestnej činnosti, ako aj o podozrivých osobách a tieto poznatky predstavovali   reálny   základ   z   ktorého   vyplynula   požiadavka   vykonania   monitoringu. V danej súvislosti nie nevýznamnou okolnosťou je aj skutočnosť, že sa jednalo o krátkodobé sledovanie, ktorého bezprostredným cieľom bolo zadržanie páchateľov, k čomu na základe tohto úkonu došlo a v konečnom dôsledku aj k ich právoplatnému odsúdeniu pre prípravu obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi spolupáchateľstvom v štádiu prípravy podľa § 13 ods. 1, § 20 k § 172 ods. 1 písm. a/, ods. 3 písm. c/ Tr. zák.

S poukazom na vyššie uvedené okolnosti bol postup príslušných policajných zložiek vykonaný lege artis a pre nedostatok príkazu na sledovanie osôb a vecí podľa § 113 Tr. por. v danom prípade nie je možné považovať úkon za nezákonný....»

15. Napokon sa najvyšší súd vyjadril aj k námietkam, ktorými sťažovateľ (rovnako ako v ústavnej sťažnosti) poukazuje na nesprávne ustálenie skutkového stavu, keď namietal obsah a spôsob vykonania znaleckého dokazovania vo vzťahu k nesprávnemu ustáleniu počtu   upotrebiteľných   dávok drogy.   Najvyšší   súd v odôvodnení napadnutého uznesenia zdôraznil,   že   dovolanie   je   mimoriadnym   opravným   prostriedkom   určeným   na   nápravu výslovne   uvedených   procesných   a   hmotnoprávnych   vád,   ale nie   na   revíziu   skutkových zistení ustálených súdmi prvého a druhého stupňa ani na preskúmavanie nimi vykonaného dokazovania. Dovolanie má byť len výnimočným prielomom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Najvyšší súd ďalej uviedol, že ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd v intenciách § 322 ods. 3 a § 326 ods.   5   Trestného   poriadku.   Keďže   dovolací   súd   nie   je   všeobecnou   treťou   inštanciou zameranou na preskúmavanie všetkých rozhodnutí odvolacích súdov, je viazaný konečným skutkovým   zistením,   ktoré   vo   veci   urobili   súdy   prvého   a   druhého   stupňa,   a   v   prípade sťažovateľa   ani   nemá   dôvod   do   nich   zasahovať.   Naostatok   najvyšší   súd   nad   rámec uvedeného zdôraznil, že výrok o vine sťažovateľa bol založený a opretý na celom rade dôkazov   podrobne   rozvedených   v   odôvodnení   rozsudku   okresného   súdu   i   dovolaním napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré boli vykonané v potrebnom rozsahu, správne a v súlade so zákonom.  

16.   Ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   najvyšší   súd   vo   svojom   uznesení   veľmi podrobne podal na sporné otázky namietané sťažovateľom kvalifikované odpovede, ktoré sú vnútorne   logické   a   nie   sú   prejavom   aplikačnej   a   interpretačnej   svojvôle   konajúceho všeobecného súdu. Najvyšší súd vo veci sťažovateľa jasne a zrozumiteľne podáva výklad použitého   právneho   predpisu   a   dôvodí   svoje   rozhodnutie,   ktorým   nebolo   predmetnému dovolaniu vyhovené. Vôbec preto nemožno tvrdiť, že by bolo uznesenie najvyššieho súdu zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, alebo že by inak zasahovalo do základných práv sťažovateľa.

17. V tejto súvislosti ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že mu zásadne neprislúcha hodnotiť   vykonané   dôkazy   (výsluch   svedkov,   znalecké   dokazovanie   a   iné),   tak   ako   to požaduje   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti.   Takýto   postup   ústavného   súdu   by   bol   nielen v príkrom rozpore s už uvedenými úlohami ústavného súdu, ale popieral by základnú zásadu ústnosti a základnú zásadu bezprostrednosti trestného konania, ktoré vytvárajú najlepšie predpoklady   na   zistenie   materiálnej   pravdy.   Ústavný   súd   taktiež   konštatuje,   že   právo na spravodlivé   súdne   konanie   garantované   čl.   6   ods.   1   dohovoru   neznamená   právo na úspech   účastníka   v   súdnom   konaní.   V   trestnom   konaní   to   znamená,   že   odlišné vyhodnotenie   dôkazov týkajúcich   sa   ustálenia otázky   viny zo strany   všeobecného súdu oproti ich vyhodnoteniu obžalovaným nemožno považovať za porušenie základného práva na   súdnu   ochranu,   resp.   na   spravodlivé   súdne   konanie   (mutatis   mutandis napr. II. ÚS 37/01).

18.   Článok čl. 6 ods.   3 dohovoru   garantuje právo na obhajobu. Podstatou   práva na obhajobu je zabezpečiť obhajovanie práv obvineného tak, aby v konaní boli objasnené aj všetky   skutočnosti   svedčiace   v   prospech   obvineného   a   aby   sa   na   ne   v   konaní   a   pri rozhodovaní prihliadalo, t. j. najmä aby nevinná osoba nebola odsúdená a páchateľ bol odsúdený len za to, čo spáchal. Z článku 6 ods. 3 písm. e) dohovoru vyplýva, že každý, kto je obvinený z trestného činu, má právo na tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom alebo týmto jazykom nehovorí.

19. Každé základné právo a sloboda sa ústavou priznáva len v rozsahu účelu daného práva alebo slobody (II. ÚS 81/99). Účelom práva na obhajobu je poskytnutie príležitosti brániť   sa   proti   obvineniu   zo   spáchania   trestného   činu   a   tiež   sa   brániť proti   tvrdeniam o skutočnostiach, ktoré ovplyvňujú rozhodnutia v trestnom konaní v neprospech účastníka trestného   konania.   Obsahu   a   účelu   priznaného   zákonného   a   ústavného   práva   musí korešpondovať možnosť jeho reálneho naplnenia a uplatnenia tými subjektmi, ktorým bolo priznané   (I.   ÚS   17/99).   Ústavný   súd   v   posudzovanej   veci   nezistil,   aby   akýmkoľvek procesným postupom konajúcich súdov, a to nielen najvyššieho súdu, ale aj krajského súdu a okresného súdu, bola účelovo vytvorená nepriaznivá procesná situácia a také podmienky pre   sťažovateľa,   ktoré   by   mu   bránili,   resp.   ho   podstatným   spôsobom   obmedzovali pri reálnom   uplatnení   práva   na   obhajobu.   Sťažovateľ   osobitne   namietal   upretie   práva na tlmočníka podľa čl. 6 ods. 3 písm. e) dohovoru. Ústavný súd s poukazom na uvedené, predovšetkým na citovanú časť odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu, konštatuje, že z predloženej sťažnosti a z jej príloh nezistil pri predbežnom prerokovaní nič, čo by mohlo signalizovať namietané porušenie tohto označeného základného práva.

20.   K   namietanému   neúplnému   vykonaniu   všetkých   navrhovaných   dôkazov (vypočutie   tlmočníka)   ústavný   súd   dodáva,   že   z   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie a na obhajobu   garantovaného   dohovorom   nevyplýva   pre   sťažovateľa   právo,   aby   súdy akceptovali   všetky   jeho   návrhy   na   vykonanie   dokazovania,   ale   aby   mal   možnosť   tieto návrhy   predniesť.   V   tejto   súvislosti   najvyšší   súd   správne   poukázal   na   to,   že   proces dokazovania   (a   to   nie   len   z   hľadiska   hodnotenia   obsahu   jednotlivých   dôkazov,   ale   aj z hľadiska   rozsahu   dokazovania)   je   ovládaný   zásadou   voľného   hodnotenia,   kedy po vykonaní logických úsudkov v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne pravidlá, podľa ktorých by sa malo vychádzať v konkrétnom prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, pripadne ich vzájomnej súvislosti. Zásada voľného   hodnotenia   dôkazov   vybudovaná   na   vnútornom   presvedčení   orgánov   činných v trestnom   konaní   znamená   teda   myšlienkovú   činnosť,   ktorá   vytvára   pre   súd   možnosť dostatočného priestoru v rámci vlastnej úvahy o tom, aby sám určil rozsah dokazovania a vykonal   prípadnú   selekciu   navrhovaných   dôkazov   procesnými   stranami   v   obsahovom kontexte   významu   navrhovaných   dôkazov   niektorou   z   procesných   strán   v   porovnaní s množstvom,   kvalitou   a   závažnosťou   tých   dôkazov,   ktoré   už   boli   vo   veci   vykonané. Rovnako Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre vyvodzuje záver, že súd nie je povinný za každých okolností vykonať všetky dôkazy, ktoré strana navrhne. Prípustnosť dôkazov   nie   je   dohovorom   regulovaná   a   ide   o   otázku,   ktorú   upravuje   predovšetkým vnútroštátne   právo.   Takisto   význam   dôkazov   a   potrebnosť   ich   vykonania   je   otázka, ktorú posudzujú   predovšetkým   vnútroštátne   orgány   (rozhodnutie   Engel   c.   Holandsko z 8. júna 1976, séria A, č. 22, s. 38   39, § 91, podobne II. ÚS 25/07). ̶

21.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v   zmysle   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05). Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je teda absencia priamej súvislosti   medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. O taký prípad išlo aj v prerokovávanej veci, preto ústavný súd z už uvedených dôvodov považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

22. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

23. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. marca 2014