znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 86/2012-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. februára 2012   predbežne   prerokoval   sťažnosť   A.   B.,   t.   č.   vo   väzbe,   vo   veci   namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 12 ods. 1, čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 3   písm.   a),   b)   a   c)   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. 22 T 90/2011 z 28. júla 2011 a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   A.   B. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 25. januára 2012 doručená sťažnosť A. B., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 12 ods. 1, čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),   ako   aj   práv   podľa   čl.   6   ods.   3   písm.   a),   b)   a   c)   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 22 T 90/2011 z 28. júla 2011 a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   uviedol,   že   Krajská   prokuratúra   v   Žiline   (ďalej   len „krajská prokuratúra“) podala 6. júla 2011 proti nemu na okresnom súde obžalobu pre obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1 a 2 písm. b) a c) Trestného zákona.   Konanie   v   predmetnej   veci   je   okresným   súdom   vedené   pod   sp.   zn.   22   T 90/2011. V rámci odôvodnenia sťažnosti sťažovateľ uviedol: «Už v rámci prípravného konania   vedeného   na   OR   PZ   Žilina   pod   sp.   zn.   ČVS:ORP-84/OVK-ZA-2011   som vyjadril   svoju   ľútosť   nad   skutkom,   ktorý   som   spáchal   v   citovom   rozrušení   a   pod vplyvom   alkoholu.   Zároveň   som   poukázal   na   moje   následné   konanie,   ktorým   som naplnil ustanovenia § 38 ods. 3 trestného zákona čo do počtu poľahčujúcich okolností a následného pomeru poľahčujúcich okolností k priťažujúcim. Tieto skutočnosti sa nezohľadnili nielen pri pokuse o uzavretie dohody o vine a treste, ale následne aj v obsahu podanej obžaloby voči mojej osobe. Sprocesnením poľahčujúcich okolností by musela prokurátorka zohľadniť ustanovenie § 38 ods. 3 trestného zákona a podľa tohto ustanovenia znížiť hornú hranicu trestnej sadzby o 1/3. Tento zákonný postup mi bol odopretý pre mne neznáme dôvody a nahradený svojvoľným postupom zo strany krajskej prokurátorky.

Svojho   advokáta   JUDr.   L.   P.   som   požiadal,   aby   presadil   a sprocesnil poľahčujúce okolnosti s tým, že ja pre ťažký psychický stav sa nemôžem tohto procesu zúčastniť a vykonávať úkony na hlavnom pojednávaní. V tomto smere som Okresnému súdu   Žilina   doručil   moju   písomnú   žiadosť,   aby   sa   „NZ“   vykonalo   v   mojej neprítomnosti   a to   podľa   § 72   ods.   2   trestného   poriadku,   čo do   mojej účasti   pri rozhodovaní o trvaní väzby podľa § 238 ods. 3 trestného poriadku a následne aby „VZ“ vo veci predbežného prejednania obžaloby sa vykonalo bez mojej prítomnosti a to podľa § 293 ods. 7 trestného poriadku...

I napriek prejavu moje vôle som bol súdom nezákonne prinútený sa oboch zasadnutí   zúčastniť,   hoci   som   sa   nechal   obhajovať   využitím   práva   na   obhajobu prostredníctvom   svojho   obhajcu   JUDr.   L.   P.   To,   čo   sa   udialo   počas   môjho predvádzania   (násilne   vynúteného   eskortou   ÚVV   Žilina)   na   súd   a   priebehu jednotlivých   zasadnutí   nemá   v demokratickom   štáte   obdobu.   V   mojom   psychickom rozpoložení som bol nútený sa vyjadrovať k rôznym skutočnostiam, na ktoré som sa nedokázal sústrediť a už vôbec nie podať obsahovo nadväzujúcu odpoveď. Ak som sa v prípravnom konaní ku skutku priznal, moja ďalšia výpoveď pred súdom za môjho psychického stavu bola bezdôvodná, pretože jedinou skutočnou okolnosťou bolo na HP sprocesniť poľahčujúce okolnosti prostredníctvom môjho obhajcu a tak dôvodne obhájiť moje právo na primeraný trest zníženou sadzbou.

Namiesto   zákonného   postupu   zvolil   súd   doslova   masochistický   prístup k prejednaniu mojej veci, pretože súd po mojom predvedení vpustil do pojednávacej miestnosti   zástupcov   médií,   čo   eskalovalo   moje   prežívanie   už   aj   tak   exponovanej stresogénnej situácie.

Pod vnútorným tlakom a strachom som súhlasil so všetkým, čo mi súd alebo eskorta hovorila, hoci som pred vykonaním VZ, NZ súd riadne požiadal o neúčasť na zasadnutiach.

Z dikcie Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v článku 6 ods.   3   písm.   a),   b),   c)   vyplýva,   že   právo   na   obhajobu   má   prednosť   pred ustanoveniami trestného poriadku, ktoré podporujú proces dokazovania v prípravnom konaní a HP.

Každý   takto   vykonaný   úkon   súdom,   ktorý   bol   od   otvorenia   HP   nezákonne vykonaný je neplatný a nie je možné, aby na takto zadovážených dôkazoch mohol súd opierať   svoj   budúci   akýkoľvek   verdikt.   Právo   na   spravodlivý   súdny   proces   je zakotvený nielen v základných zásadách vedenia trestného konania, ale aj v Ústave SR a v neposlednom rade v samotnom DOHOVORE.

Všeobecné   súdy   nemajú   právo   viesť   súdne   konania   výslovne   svojvoľným spôsobom,   ingnorujúc   práva   obvinených   osôb,   kedy   „účel   svätí   použité   spôsoby a prostriedky“.

Ak sa občan SR dopracováva k finančným prostriedkom cestou akéhokoľvek protispoločenského konania, koná nelegitímne ak pre získanie finančného prospechu sa znížil použitím konania, ktoré je neprípustné a spoločnosťou neakceptovateľné.

Podľa článku 12 ods. 1 Ústavy SR sú si občania v právach a dôstojnosti rovní a do   tejto   rovnosti   spadajú   aj   občania,   ktorí   zastávajú   sudcovské,   prokurátorské a policajné posty. Je teda na mieste dôvodné očakávať, že OČTK a súdy sa budú dopracovávať verdiktov (účelu trestného zákona) výlučne zákonným spôsobom. Ak tak nekonajú,   destabilizujú   spoločnosť   a   rozvracajú   demokratické   princípy   štátu.   Súd nemôže ani len náznakom spochybniť zákon a to osobitne redukovaním základných práv   a   slobôd   obvinenej   osoby,   tak   ako   mu   to   priznáva   trestný   kódex.   Ak   súdy nerešpektujú práva obvinených osôb, je na mieste si položiť otázku, dokedy ešte bude verejnosť tolerovať tento stav a či si neosvojí princíp svojvôle pri dosahovaní svojich zámerov od osôb z radov OČTK a súdov v recipročnom konaní. Je primárnou úlohou Ústavného sudu SR chrániť demokratické princípy tohto štátu a toto sa musí prejaviť pri skúmaní každej podanej sťažnosti od ktorého občana SR. Najdôležitejšou úlohou Ústavného   súdu   SR   je   chrániť   práva   a   slobody   občanov   a   nie   ideologicky   ladné skupiny obyvateľov z totalitného obdobia. Občan ako taký má absolútnu prednosť pred   nelegitímnymi   záujmami   politických   skupín,   ktorí   si   dosadili   do   slovenských orgánov svojich ľudí, ktorí sú obmedzení svojou príslušnosťou k tej ktorej politickej strane a ktoré vnášajú do súdnictva prvky účelovosti a svojvôle. Tieto prvky sú do značnej miery v rozpore s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Každá   osoba   pracujúca   v   OČTK   a   súdov   musí   byť   pri   výkone   svojho   povolenia nadstranícka, pretože v opačnom prípade ide o popieranie ľudských práv aplikovaním diskriminácie   ako   nelegitímneho   prvku   oproti   ústavnej   zásade   rovnosti   ľudí   pred zákonom. Ak by Ústavný súd SR odignoroval svojím prístupom moju sťažnosť a svojím ústavným výrokom nespriehľadnil – nesprocesnil hrubé porušenie zákona Okresného súdu v Žiline, tak potom je to oficiálne zozákonenie nezákonného konania OČTK a súdov, čo pri rovnosti práv dáva občanovi SR sa domáhať čohokoľvek akýmkoľvek svojvoľným spôsobom bez toho, že by takýto prístup a spôsob zo strany OČTK a súdov sa musel zachytiť ako nezákonný. Nebudem citovať množstvo zákonných ústavných ustanovení alebo dohovoru, pretože som presvedčený, že sudcovia Ústavného súdu SR zákony poznajú, ovládajú komunitárne právo a isto majú záujem vnášať do súdnictva právo a spravodlivosť.

Žiadam Ústavný súd SR, aby si vyžiadal spis Okresného súdu Žilina pod sp. zn. 22T/90/2011 a v ňom zachytil tú skutočnosť, že som sa v súlade so zákonom dožadoval svojich práv, ktoré mi priznáva trestný poriadok a tie tieto práva mi boli nezákonným postupom a rozhodnutím súdu odňaté.»

S ohľadom na obsah sťažnosti sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález, v ktorom vysloví, že uznesením okresného súdu sp. zn. 22 T 90/2011 z 28. júla 2011 a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu boli porušené jeho základné práva podľa čl. 12 ods. 1, čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 2 a 3 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. a), b) a c) dohovoru, zruší „Uznesenie Okresného súdu Žilina zo dňa 28. 7. 2011, sp. zn. 22 T/90/2011 vo veci rozhodovania o   trvaní   väzby,   vo   veci   predbežného   prejedania   obžaloby   a   všetkých   následne nadväzujúcich úkonov a rozhodnutí“ a prikáže okresnému súdu, aby „vo veci nanovo konal od podania obžaloby a zachovával pri svojom postupe práva obvineného na obhajobu a právo na spravodlivý proces“.

II.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“) ústavný   súd   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ v neperfektnej sťažnosti namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 1, čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 2 a 3 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. a), b) a c) dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 22 T 90/2011 z 28. júla 2011 a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ku ktorému malo dôjsť v dôsledku toho, že

-krajská prokuratúra pri podaní návrhu obžaloby proti nemu nedostatočne zohľadnila jemu poľahčujúce okolnosti,

-napriek tomu, že požiadal, aby sa nemusel zúčastniť zasadnutí okresného súdu v jeho veci, bol prinútený zúčastniť sa neverejného zasadnutia okresného súdu, na ktorom sa rozhodovalo o trvaní jeho väzby, ako aj následne konaného verejného zasadnutia okresného súdu vo veci predbežného prerokovania obžaloby podanej proti nemu,

-postupom okresného súdu v predmetnej veci došlo k odňatiu jeho práva na obhajobu a práva na spravodlivý súdny proces.

Ústavný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   vychádza   z   ústavného   princípu subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   opakovane   zdôraznil,   že   trestné   konanie   od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých   úkonov   a   realizácie   garancií   ochrany   práv   a   slobôd   môžu   zo   strany orgánov   činných   v trestnom   konaní   naprávať,   resp.   korigovať   aj   jednotlivé pochybenia.   Spravidla   až   po   jeho   skončení   možno   na   ústavnom   súde   namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré   neboli   odstránené   v   jeho   priebehu   (napr.   Zívala   III.   ÚS   3/02,   Ölveczky III. ÚS 18/04, Mamonov III. ÚS 75/05, Karlin IV. ÚS 76/05).

Ústavný súd zastáva názor, že nie je iba jeho povinnosťou ako súdneho orgánu ochrany   ústavnosti   zabezpečovať   v   rámci   svojej   rozhodovacej   právomoci   ochranu základných   práv   a   slobôd   vrátane   rešpektovania   záväzkov   vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto povinnosť majú aj všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti (napr. III. ÚS 79/02).

Podľa § 34 ods. 1 Trestného poriadku obvinený sa môže od začiatku konania proti svojej osobe vyjadriť ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu, a k dôkazom o nich, má však právo odoprieť vypovedať. Môže uvádzať okolnosti, navrhovať, predkladať a obstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, robiť návrhy a podávať žiadosti a opravné prostriedky. Má právo zvoliť si obhajcu a s ním sa radiť aj počas úkonov vykonávaných orgánom činným v trestnom konaní alebo súdom.

Podľa § 34 ods. 4 Trestného poriadku sú všetky orgány činné v trestnom konaní a súd povinné vždy obvineného o jeho právach poučiť vrátane významu priznania a poskytnúť mu plnú možnosť na ich uplatnenie.

Podľa § 238 ods. 1 Trestného poriadku podanú   obžalobu,   ako   aj   návrh   na dohodu o vine a treste predseda senátu najskôr prezrie z toho hľadiska, či pre ďalšie konanie poskytujú spoľahlivý podklad, najmä preverí, či prípravné konanie, ktoré im predchádzalo, bolo vykonané spôsobom zodpovedajúcim tomuto zákonu a či ju treba preskúmať alebo predbežne prejednať.

Podľa § 243 ods. 2 Trestného poriadku pri predbežnom prejednaní obžaloby preskúma súd obžalobu a zákonnosť dôkazného materiálu. Predseda senátu alebo ním poverený člen senátu podá správu, či obžaloba bola doručená oprávneným osobám, a zameria sa na otázky, ktoré treba riešiť.

Podľa § 244 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku po predbežnom prejednaní obžaloby súd obžalobu odmietne a vráti vec prokurátorovi, ak zistí závažné procesné chyby, najmä že boli porušené ustanovenia zabezpečujúce práva obhajoby.

Podľa § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku   okresného súdu rozhoduje krajský súd.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť   napadnutých   výrokov   rozsudku,   proti   ktorým   odvolateľ   podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo.

Podľa § 321 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj

a)   pre   podstatné   chyby   konania,   ktoré   napadnutým   výrokom   rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby,

b) pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie,

c)   ak   vzniknú   pochybnosti   o   správnosti   skutkových   zistení   napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy,

d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona,

e) ak je uložený trest neprimeraný, alebo

f)   ak   je   rozhodnutie   o   uplatnenom   nároku   poškodeného   na   náhradu   škody v rozpore so zákonom.

Z uvedených ustanovení Trestného poriadku vyplýva, že po podaní obžaloby bol okresný súd súdom s plnou jurisdikciou, v právomoci ktorého bolo posúdenie všetkých   relevantných   skutkových   aj   právnych   okolností   daného   prípadu,   ako   aj posúdenie prípadných procesných pochybení orgánov činných v trestnom konaní. Aj v súvislosti   s námietkami   sťažovateľa   smerujúcimi   proti   postupu   okresného   súdu v uvedenej veci poukazuje ústavný súd na uvedené ustanovenia Trestného poriadku, z ktorých   je   zrejmé,   že   sťažovateľ   môže   tieto   námietky,   ktoré   uplatnil   vo   svojej sťažnosti, predložiť odvolaciemu súdu podaním odvolania proti rozsudku okresného súdu, pričom práve príslušný krajský súd ako súd odvolací je súdom, do právomoci ktorého patrí oprávnenie o nich rozhodnúť.

Sťažovateľ   teda   realizáciou   svojho   práva   na   obhajobu   v   priebehu   trestného konania vedeného proti nemu má možnosť účinným spôsobom namietať porušenie svojich v sťažnosti označených práv pred všeobecnými súdmi, a preto ústavný súd jeho sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. februára 2012