znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 86/2011-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. R. O., B., zastúpeného advokátom JUDr. D. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu podľa čl. 46   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   a rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 189/10 z 30. septembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. R. O.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. januára 2011   doručená   sťažnosť   JUDr.   R.   O.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len „ústava“),   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   a základného   práva   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu   podľa   čl. 46   ods.   3   ústavy   postupom   a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 189/10 z 30. septembra 2010.

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ

a) «... ako žalobca... sa žalobou o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom   podľa   zákona   č.   514/2003   Z.   z.   domáhal   od   Slovenskej   republiky   –   M.   ako žalovaného náhrady škody na ďalej uvedenom podstatnom skutkovom základe.

Návrhom na nariadenie výkonu rozhodnutia sa K. (ďalej len „k.“)... domáhalo proti mne   ako   povinnému   nariadenia   výkonu   rozhodnutia   na   základe   pokutového   bloku č. 000528/22 na 300,- Sk... Uznesením Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 13. 7. 2004 č. k. E 946/02-19 súd návrh na výkon rozhodnutia proti mne zamietol z dôvodu, že uvedený pokutový blok bol paakt, a súd zaviazal k. zaplatiť mi náhradu trov právneho zastúpenia v sume 772,- Sk... sa uznesenie stalo právoplatným dňa 16. 8. 2004 a vykonateľným dňa 27. 8. 2004. Návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 2. 12. 2004 som sa... domáhal proti k... vykonania exekúcie... prisúdených trov právneho zastúpenia v sume 772,- Sk. Konanie sa vedie doposiaľ na Exekútorskom úrade JUDr. V. Š.,... pod č. k. Ex 79/04. Súdna exekútorka vydala   dňa   3.   2.   2005   upovedomenie   o začatí   exekúcie.   Dňa   22.   2.   2005   podalo   k. riaditeľstvo PZ... proti exekúcii námietky, ktoré Okresný súd Bratislava II. uznesením zo dňa 30. 11. 2005 č. k. 37 Er 2/05-29 ako oneskorene podané odmietol; zároveň týmto uznesením v spojení s opravným uznesením zo dňa 18. 1. 2006 č. k. 37Er 2/05-34 zaviazal k. zaplatiť mi ďalšiu náhradu trov právneho zastúpenia v sume 400,- Sk.

Do   dnešného   dňa   mi   k.   vyššie   citovanými   právoplatnými   a vykonateľnými uzneseniami Okresného súdu Bratislava II. prisúdené pohľadávky na náhrade trov konania nezaplatilo...   preto   som   podal   proti   Slovenskej   republike   –   M.   ako   žalovanému   žalobu o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 514/2003 Z. z.».

b) Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 9 C 122/2008-91 z 10. novembra 2009 žalobu zamietol. Podľa názoru sťažovateľa okresný súd «rozsudok veľmi stroho odôvodnil v podstate tým, že žaloba nie je dôvodná, nakoľko nie je splnená jedna z podmienok zodpovednosti štátu za škodu a to existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch. „Súd dospel k záveru, že žaloba je podaná predčasne, nakoľko žalobcovi skutočná škoda zatiaľ nevznikla z dôvodu, že exekučné konanie sa vedie doposiaľ na Exekútorskom úrade JUDr. V. Š. pod č. k. Ex 79/04. Toto konanie stále prebieha a doposiaľ   nebolo   ukončené,   existuje   tu   stále   možnosť,   že   pohľadávka   žalobcu   bude uspokojená   v   exekučnom   konaní“.». O odvolaní   sťažovateľa   proti   tomuto   rozsudku okresného súdu rozhodol krajský súd rozsudkom z 30. septembra 2010 sp. zn. 9 Co 189/10, ktorým potvrdil prvostupňový rozsudok z dôvodu, že skutkové a právne závery súdu prvého stupňa považoval za správne a v celom rozsahu sa s nimi stotožnil.

3. Podľa názoru sťažovateľa predmetný „Rozsudok Krajského súdu... zo dňa 30. 9. 2010...   odporuje   článku   46   ods.   1   Ústavy...   i   článku   6   ods.   1   Dohovoru...,   nakoľko neobsahuje jasné právne závery majúce pre vec podstatný význam, a tiež právne závery v ňom obsiahnuté sú svojvoľné a zjavne neodôvodnené... Rovnako tak rozsudok Krajského súdu... odporuje aj ust. článku 46 ods. 3 Ústavy... aj článku 20 ods. 1 Ústavy... i článku 1 Dodatkového protokolu...“.

4. Po citovaní ustanovení „§ 18a ods. 1 zákona o správe majetku štátu č. 278/1993 Z. z... § 12 ods. 7 zák. č. 291/2002 Z. z. o Štátnej pokladnici... § 8 ods. 10 zák. č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy...“ sťažovateľ vyslovil svoj právny názor, „že   pokiaľ   štátny   orgán,   ktorý   je   rozpočtovou   organizáciou   štátu,   klientom   Štátnej pokladnice   resp.   správcom   majetku   štátu,   je   zaviazaný   podľa   právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu oprávnenému účastníkovi konania niečo plniť, nie je ho možné   v   prípade   neplnenia   súdom   uloženej   povinnosti   k plneniu   donútiť   cestou   súdnej exekúcie“, teda že „pohľadávku priznanú právoplatným a vykonateľným rozhodnutím súdu proti   štátnemu   orgánu...   ktorý   vystupuje   vo   vlastnom   mene   ako   účastník   občianskeho súdneho konania, nie je možné žiadnym zákonným postupom reálne vymôcť“. Ďalšie úvahy a právne   názory   vychádzajúce   z v sťažnosti   prezentovanej   polemiky   so   skutkovými zisteniami a právnymi závermi krajského súdu uzatvoril sťažovateľ návrhom, že „v záujme právnej istoty by mal Ústavný súd SR vysloviť k danej (zjavne nenormálnej) situácii právny názor“.

5. Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „Základné právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   podľa   článku   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd č. 209/1992 Zb., právo vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na pokojné užívanie majetku podľa článku 1 Dodatkového   protokolu   č.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd č. 209/1992 Zb., a právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu podľa článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. 9. 2010 č. k. 9 Co 189/10-108 porušené boli.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. 9. 2010 č. k. 9 Co 189/10-108 a prikazuje mu vo veci znovu konať a rozhodnúť. Krajský súd v Bratislave je povinný sťažovateľovi uhradiť trovy konania v sume 314,18   €   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto nálezu.“

6.   Ústavný   súd   poznamenáva,   že   o predchádzajúcej   sťažovateľovej   sťažnosti doručenej mu 22. januára 2008, vychádzajúc aj z identického skutkového stavu (do dňa podania žaloby okresnému súdu vo veci „náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci podľa zák. č. 514/2003 Z. z.“; pozri tiež bod 2), ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 1 dodatkového protokolu tým, že „K. sťažovateľovi nezaplatilo náhradu trov právneho zastúpenia, ktorá mu bola priznaná uznesením Okresného súdu... z 13. júla 2004 č. k. E 946/02-19, pričom uznesením Okresného súdu... z 30. novembra 2005 č. k. Er 2/05- 29... boli odmietnuté námietky povinného proti exekúcii“, rozhodol ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 194/08-20 z 22. apríla 2008 tak, že jeho sťažnosť odmietol. Vo vzťahu k teraz posudzovanej sťažnosti (bol 1) považuje ústavný súd za relevantné poukázať na právny názor vyslovený v odôvodnení uznesenia č. k. II. ÚS 194/08-20 z 22. apríla 2008:

«Vo   všeobecnosti   a   v   zásade,   avšak   v   limitoch   subsidiarity,   má   ústavný   súd právomoc rozhodovať o rozhodnutiach alebo zásahoch k. ako orgánu verejnej moci. V preskúmavanej   veci   však   k.   vystupuje   ako   dlžník,   ako   povinný,   nie   ako   nositeľ   moci   a nebráni sa mocensky, hoc by sa to mohlo zdať vzhľadom na zákonodarcom danú právnu úpravu   obmedzujúcu   exekúciu   voči   zložkám,   akou   je   k.   K.   v   danej   veci   nevystupuje vrchnostensky,   ale   ako   „bežný“   účastník   konania   –   povinný.   Ako   účastník   konania   – povinný sa bráni vznášaním námietok. Z uvedeného vyplýva, že v okolnostiach danej veci ústavný súd nemá právomoc zaviazať k., aby uhradilo sťažovateľovi jeho pohľadávku. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal ďalším orgánom, ktorý by vykonával exekúciu popri   exekútorovi   poverenom   exekučným   súdom   počas   prebiehajúceho   exekučného konania.».

7. Pri formulovaní právneho názoru v predchádzajúcom bode uvedenom uznesení č. k. II. ÚS 194/08-20 z 22. apríla 2008 ústavný súd prihliadol aj na skutočnosť, že v čase rozhodovania o predmetnej sťažnosti exekučné konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 37   Er   2/2005   ešte   nebolo   právoplatne   ukončené   (oznámenie   okresného   súdu   sp.   zn. Spr. 3312/08 doručené ústavnému súdu 14. apríla 2008).

8. V rámci prípravy predbežného prerokovania predmetnej sťažnosti (bod 1) ústavný súd dopytom na okresnom súde zistil, že „... exekučné konanie 37 Er 2/2005 nie je ku dnešnému dňu právoplatne ukončené. Vo veci bolo dňa 24. 01. 2011 vydané uznesenie č. k. 37 Er 2/2005-80, ktorým súd zamietol námietky povinného (t. j. k., pozn.) voči ďalším trovám exekúcie...“ (citované z listu okresného súdu sp. zn. Spr. 3087/2011 z 2. februára 2011).

II.

9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne Slovenskej   republiky.   Podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   náhradu   škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu... alebo nesprávnym úradným postupom. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom   zriadeným zákonom, ktorý   rozhodne   o   jeho   občianskych   právach   alebo   záväzkoch   alebo   o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.

12. Predmetom sťažovateľovej sťažnosti je namietané porušenie označených práv zaručených   ústavou,   dohovorom   a dodatkovým   protokolom   (body   1   a 5)   postupom krajského súdu a jeho rozsudkom sp. zn. 9 Co 189/10 z 30. septembra 2010.

13. Po zhrnutí z obsahu sťažnosti zistených skutočností (body 2 až 5) dospel ústavný súd k záveru, že podstatou sťažovateľových námietok boli tvrdenia o svojvoľnosti a zjavnej neopodstatnenosti právnych záverov napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu o zamietnutí návrhu sťažovateľa na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom k. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd v danom prípade nesprávne   a svojvoľne   vyložil   príslušné   ustanovenia   zákona   č.   514/2003   Z.   z. o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a o zmene   niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v otázkach týkajúcich sa existencie samotnej škody a procesného postavenia k. v predmetnom súdnom konaní. Tým podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu ním označených práv (body 1, 5 a 11).

I.A K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru

14. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak   o   ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

15. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc   všeobecných   súdov.   V   právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 9 Co 189/10 z 30. septembra 2010 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy (resp. dohovoru).

16.   Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s obsahom   rozsudku   krajského   súdu   dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako vecne   správne,   náležite   odôvodnil,   čo   potvrdzuje   jeho   argumentácia   vychádzajúca z v konaní zistených skutkových záverov a na tomto základe vyvodených právnych záverov. Krajský súd v odôvodnení okrem iného uviedol:

„Odvolací   súd   preskúmal   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   v   napadnutej   časti a v medziach   dôvodov   odvolania,   ktorými   je   viazaný   (§   212   ods.   1   O.   s.   p.),   vrátane konania, ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.), keď tento rozsudok bol odvolacím súdom vyhlásený podľa § 156 ods. 3 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal náležite dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti návrhu (§ 120 ods. 1, 4 O.   s. p.) a následným zhodnotením výsledkov dokazovania v súlade s § 132 O. s. p. dospel k správnym skutkovým záverom o tej skutočnosti, že navrhovateľ nepreukázal vznik škody, ktorá by bola v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom odporcu. Na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenie zák. č. 514/2003 Z. z., (§ 9 citovaného zákona), ktoré aj správne vyložil v súlade s ustálenou súdnou   a   výkladovou   praxou   a   svoje   dôvody   vedúce   k   zamietnutiu   návrhu   aj   náležite v súlade s § 157 ods. 2 O. s. p. odôvodnil, pričom sa dôsledne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi a dôkaznými návrhmi sporových strán a posúdil opodstatnenosť všetkých   právne   a   skutkovo   relevantných   námietok   účastníkov   súvisiacich   s predmetom konania.

So zreteľom na uvedené odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvého stupňa za správne a v celom rozsahu sa stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého   rozhodnutia,   ktoré   viedli   súd   prvého   stupňa   k   týmto   záverom.   Obsah odvolania odporcu nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu   prvého   stupňa,   na   ktorých   založil   svoje   rozhodnutie   z   hľadiska   ním   uplatnených odvolacích dôvodov.

V   odvolacom konaní nevyšlo najavo,   že by konanie,   ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia trpelo takou vadou, ktorá by mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia (§ 212 ods. 3 O. s. p.).

So zreteľom na uvedené odvolací súd stotožňujúc sa s odôvodnením súdu prvého stupňa v celom rozsahu, jeho rozsudok v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. s tým, že považuje za potrebné ho doplniť - na zdôraznenie jeho správnosti, o dôvody poukazujúce na niektoré právne významné aspekty prípadu z hľadiska odvolacích námietok odporcu.

V prejednávanej veci si navrhovateľ uplatňuje nárok na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.   z. z titulu nesprávneho úradného postupu, keď za škodu považuje svoje náklady,   ktoré   mal   najskôr   v   exekučnom   konaní,   kde   K.   vystupovalo   ako   oprávnený   a následne v ďalšom exekučnom konaní ďalšie náklady navrhovateľa, kde navrhovateľ proti K. vystupoval ako oprávnený a K. ako povinný.

Podľa § 9 ods. 1... Podľa § 2 písm. a/, b/ zák. č. 514/2003 Z. z.... Náklady, ktoré účastník konania vynakladá v súvislosti s platením súdneho poplatku, resp.   s   právnym   zastúpením   nemožno   pokladať   za   škodu,   ktorá   by   vznikla   v   príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom, nakoľko navrhovateľ vynaložil súdny poplatok v príčinnej súvislosti so svojim návrhom na vykonanie procesných úkonov v danom prípade námietky v exekučnom konaní, resp. vydanie poverenia. Rovnako nemožno považovať za škodu,   ktorá by   vznikla v príčinnej   súvislosti s nesprávnym   úradným   postupom,   pokiaľ navrhovateľ   v   súdnom   konaní   vynaložil   náklady   súvisiace   so   svojim   zastupovaním v exekučných konaniach. V danom prípade sa nejedná o škodu, ale jedná sa o náklady ktorých príslušný orgán, ktorý vo veci rozhoduje v danom prípade súd alebo súdny exekútor o týchto nákladoch rozhodne. V konaní navrhovateľ nepreukázal ani nesprávny úradný postup,   ktorý   by   mal   atribúty   rozhodovania,   resp.   nesprávneho   úradného   postup odôvodnený   od   oprávnenia   rozhodovať   ako   orgán   verejnej   moci.   Navrhovateľ   odvádza svoje   nároky   vo   výške   772,-   Sk   ako   náklady,   kde   K.   vystupovalo   ako   oprávnený   a navrhovateľ   ako   povinný.   Ďalšie   náklady   odvádza   ako   náklady   súvisiace   s exekučným konaním, kde navrhovateľ vystupoval ako oprávnený a K. PZ ako povinný. Teda v danom prípade   sa   medzi   oprávneným   a   povinným   t.j.   medzi   navrhovateľom   a K.   jedná   o súkromnoprávny vzťah, kde K. nerozhodovalo ako orgán verejnej moci, ale vystupovalo ako účastník exekučného konania. V tejto súvislosti ako orgán verejnej moci vystupoval súdny exekútor, resp. súd. Iba z ich nesprávneho úradného postupu by bolo možné vyvodzovať nároky   z titulu   zodpovednosti   za škodu   podľa   zák.   č.   514/2003   Z.   z.,   avšak voči   týmto subjektom si navrhovateľ nárok na náhradu škody neuplatňuje, resp. nepoukazuje na ich nesprávny   úradný   postup.   Obrana   povinného,   ktorým   v   danom   prípade   bolo   K.   ako účastníka exekučného konania nikdy nie je možné považovať za nesprávny úradný postup. Odvolací   súd   teda   dopĺňa   i   vzhľadom   na   námietky   vyjadrené   v   odvolaní   navrhovateľa ďalšie dôvody, ktoré potvrdzujú správnosť napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa...“

17.   Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

18. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle   svojej   judikatúry   považuje   ústavný   súd   za   protiústavné   aj   arbitrárne   tie rozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

19. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo   účastníka   na spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,   I.   ÚS   117/05).   Z   ústavnoprávneho hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

20. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody rozsudku krajského súdu sp. zn. 9 Co 189/10 z 30.   septembra 2010 sú   zrozumiteľné a dostatočne logické,   vychádzajúce zo skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Toto   rozhodnutie nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a   právne   závery,   konštatuje dostatočne   zistený   skutkový   stav,   k   čomu   krajský   súd   dospel   na   základe   vlastných myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie je oprávnený   ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

21. Vychádzajúc zo zistených skutočností, ako aj z konštantnej judikatúry ústavného súdu spojenej s posudzovaním dodržiavania zásad spravodlivého procesu dospel ústavný súd k záveru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé   súdne   konanie)   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

II.B K namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 3 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 Co 189/10 z 30. septembra 2010

22.   Ústavný   súd   podľa   svojej   stabilizovanej   judikatúry   (napr.   II.   ÚS   78/05, I. ÚS 310/08)   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   spravidla   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj základné práva vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 3 ústavy, ako aj čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, teda o prípadnom porušení uvedených práv by bolo možné v danej veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

23. V nadväznosti na záver prezentovaný v bode 21 ústavný súd odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť   aj   námietky   sťažovateľa   týkajúce   sa   porušenia   zásad   spravodlivého procesu v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu, ktoré garantujú ochranu   vlastníckemu   právu,   pretože   absencia   porušenia   ústavnoprávnych   princípov vylučuje   založenie   sekundárnej   zodpovednosti   orgánu   verejnej   moci   za   porušenie   práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru (obdobne napr. IV. ÚS 116/05, III. ÚS 218/07, III. ÚS   284/07,   III.   ÚS   114/09).   V zásade   z uvedených   dôvodov   odmietol   aj   námietky sťažovateľa týkajúce sa porušenia základného práva zaručeného čl. 46 ods. 3 ústavy.

24. Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (II.B) z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

III.

25. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa jeho ďalšími návrhmi uvedenými v petite sťažnosti (bod 5) nepovažoval za potrebné zaoberať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. marca 2011