znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 86/09-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2009 predbežne prerokoval sťažnosť J. L., K., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., K., vo veci namietaného   porušenia   základného   práva   na   náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným rozhodnutím   súdu   alebo   nesprávnym   úradným   postupom   podľa   čl.   46   ods.   3   Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivý proces a na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 14 C 8/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. L.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. februára 2009 doručená a 2. marca 2009 doplnená sťažnosť J. L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta   porušenie   základného   práva   na   náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným rozhodnutím   súdu   alebo   nesprávnym   úradným   postupom   podľa   čl.   46   ods.   3   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 8/2008.

2. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza: „1./ Okresný súd Košice II v konaní o neplatnosť skončenia pracovného pomeru okamžitým zrušením a o náhradu mzdy pod číslom konania 14 C 1612/2001-177 v rozsudku zo dňa 27. 11. 2007 vylúčil môj nárok na náhradu mzdy na samostatné konanie pod číslo 14 C 8/2008-22. Od tejto doby až do 11. 12. 2008 nebol Okresný súd Košice II schopný túto jednoduchú vec ukončiť.

2./ Okresný   súd   Košice   II   nedoručil   uznesenie   zo   dňa   3.   11.   2008   mne   ako   aj odporcovi U... a uznesenie 14 C 8/2008-22 takto správoplatnil dňom 11. 12. 2008.

3. Okresný súd Košice II v konaní 14 C 8/2008-22 odo mňa ako navrhovateľa žiadal vyčísliť výšku náhrady mzdy, aby som špecifikoval výšku náhrady mzdy, ktorej zaplatenia sa proti odporcovi v konaní domáham, čo považujem za nelogické, pretože ja som nemohol vedieť,   že   koľko   by   som   bol   zarobil.   Na   vyčíslenie   výšky   náhrady   mzdy   je   predsa kompetentná mzdová učtáreň môjho bývalého zamestnávateľa teda odporcu U... Od nich si mal súd vyžiadať vyčíslenia výšky náhrady mzdy.

4./ Uznesením OS Košice II zo dňa 3. 11. 2008 pod číslom konania 14 C 8/2008-22, ktoré nadobudlo právoplatnosť 11. 12. 2008 súd odmietol podanie navrhovateľa zo dňa 17. 12. 2001-návrh na náhradu mzdy, pretože podľa súdu je môj návrh neúplný a neurčitý, nakoľko som nešpecifikoval podľa súdu nekonkretizoval peňažnú sumu, ktorej zaplatenia som sa domáhal a domáham sa. Ja neviem vyčísliť výšku náhrady mzdy...“

3. Sťažovateľ v podaní doručenom 2. marca 2009 namietal aj porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného dohovorom, avšak bez upresnenia petitu.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„Základné právo J. L. na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, alebo   nesprávnym   úradným   postupom   zaručené   mu   v   čl.   46   ods.   3   Ústavy   SR   a   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené mu v čl. 48 odst. 2 Ústavy SR a na prerokovanie   veci   v   primeranej   lehote   zaručené   mu   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   slobôd   postupom   odporcu   pod   spisovou značkou 14C 8/2008-22 bolo porušené.

Zrušuje   sa   uznesenie   Okresného   súdu   Košice   II   zo   dňa   3.   11.   2008   pod   číslom konania 14 C 8/2008-22, ako nezákonné a prikazuje sa odporcovi riadne vo veci konať. Odporca   je   povinný   zaplatiť   navrhovateľovi   primerané   zadosťučinenie   v   sume 2 000 eura   do   dvoch   mesiacov   od   doručenia   nálezu   a   nahradiť   trovy   právneho zastúpenia.“.

5.   Nárok   na   finančné   zadosťučinenie   sťažovateľ   odôvodnil   takto:   „Rozhodným dôvodom, pre ktorý si uplatňujem primerané zadosťučinenie je to, že ma tento jednoduchý súdny spor znervózňuje a spôsobuje mi traumu v psychickej zložke mojej osobnosti a som presvedčený   o   tom,   že   som   v   práve.   Zavinením   odporcu   sa   po   dlhú   dobu,   ktorá   je neadekvátna   povahe   a   zložitosti   sporu,   udržiava   moja   právna   neistota.   Tiež   som presvedčený o tom, že OS KE II pochybil po procesnej stránke. Z vyššie uvedených dôvodov si myslím, že primerané spravodlivé zadosťučinenie od odporcu mi po práve patrí.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd každý   návrh   prerokuje   bez   prítomnosti   sťažovateľa   a   skúma,   či   dôvody   uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy, návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Odmietnuť môže aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd so zreteľom na citované ustanovenie zákona o ústavnom súde v danej veci   predbežne   skúmal,   či   sú   splnené   podmienky   na konanie   pred   ním.   V prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) v konaní pred všeobecným súdom, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou vyžaduje preukázanie využitia právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého   mal   sťažovateľ   právo   podľa   § 17   ods. 1   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 80/1992 Zb.   o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov, vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení neskorších   predpisov   [platného   do   31.   marca   2005   (ďalej   len   „zákon   o štátnej   správe súdov“)]   a od   1. apríla 2005   podľa   § 3   ods. 7   a   § 62   a nasl.   zákona   č. 757/2004   Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“).

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto ústavný súd o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže,   že   využil   označené   právne   prostriedky,   ktoré   mal   k dispozícii   podľa   zákona o štátnej správe súdov (a v súčasnosti podľa zákona o súdoch), alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle citovaných zákonov zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom na konanie   bez   zbytočných   prieťahov   (napr. IV. ÚS 153/03,   IV. ÚS 278/04).   Účinnosť takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v   súdnom   konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom   vybavovania   sťažnosti   je   zistiť,   či   v danej   veci   boli   spôsobené   prieťahy v konaní...“.   V zmysle   prvej   vety   druhého   odseku   citovaného   zákonného   ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti“.

Napokon   podľa   tretieho   odseku   predmetného   zákonného   ustanovenia   „Ak   orgán poverený   vybavovaním   sťažnosti   zistí,   že   sťažnosť   je   dôvodná,   prijme   a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí   za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky“.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ, kvalifikovane zastúpený advokátom, nepreukázal (ani to nedoložil), že podal v súvislosti s namietaným postupom okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní doručenú predsedovi okresného súdu, bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre neprípustnosť.

2. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by ústavný súd mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis III. ÚS 138/02).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach,   ktorými   sťažovatelia   namietajú zbytočné prieťahy v konaní, vychádza zo svojej judikatúry, podľa ktorej poskytuje ochranu základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru len vtedy, ak bola na ústavnom   súde   uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu   označeného práva došlo alebo porušenie v tomto čase ešte trvalo (napr. II. ÚS 32/00, I. ÚS 29/02, II. ÚS 55/02, IV. ÚS 102/05).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (v rovnakom rozsahu sa vzťahuje aj na právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) môže preto vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už okresný súd meritórne rozhodol   pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 184/06), alebo aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (m. m. II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04).Sťažovateľ namieta, že okresný súd „... 27. 11. 2007 vylúčil môj nárok na náhradu mzdy na samostatné konanie pod číslo 14 C 8/2008-22. Od tejto doby až do 11. 12. 2008 nebol Okresný súd Košice II schopný túto jednoduchú vec ukončiť.“. Ústavný súd k tomu uvádza,   že   prijatím   namietaného   rozhodnutia   okresným   súdom   č.   k.   14   C/8/2008-22 z 3. novembra   2008 už netrvali prieťahy v konaní a okrem   toho   doba   súdneho konania, ktoré je v sťažnosti namietané (od 27. novembra 2007 do 3. novembra 2008), nevykazovala znaky ústavne akceptovateľného prieťahu v konaní, preto v tejto časti sťažnosť odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

3.   V ďalšom   sťažovateľ   namieta   nezákonnosť,   nespravodlivý   proces   spočívajúci v tom,   že   mu   okresným   súdom   nebolo   doručené   rozhodnutie   č.   k.   14C/8/2008-22 z 3. novembra 2008 a žiada, aby ho ústavný súd zrušil. Túto žiadosť opiera o čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ak   sťažovateľ   má   alebo   v minulosti   mal   možnosť   domáhať   sa   ochrany   svojich označených práv pred všeobecným súdom, tak to vylučuje právomoc ústavného súdu konať o jeho sťažnosti. Nedostatok právomoci ústavného súdu vyplýva priamo z ústavy (čl. 127 ods. 1) a ústavný súd ho nemôže prekonať postupom podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktorý sa vzťahuje len na neprípustnosť sťažnosti spočívajúcu v nevyužití iných ako súdnych prostriedkov ochrany označených sťažovateľových práv.

Ústavný súd z uvedených dôvodov nebol oprávnený zaoberať sa ani s touto časťou sťažnosti a musel ju odmietnuť pre nedostatok svojej právomoci, pretože ide o rozhodnutie okresného súdu, proti ktorému bolo (je) možné podať opravný prostriedok (odvolanie).

Pokiaľ   sťažovateľ tvrdí,   že   jemu ani jeho právnemu   zástupcovi   nebolo doručené uznesenie okresného súdu č. k. 14 C/8/2008-22 z 3. novembra 2008, potom toto rozhodnutie nemohlo ani nadobudnúť právoplatnosť a nič mu ani nebráni, aby po jeho doručení podal proti nemu odvolanie.

4.   Pokiaľ   sťažovateľ   namietal   porušenie   práva   na   náhradu   škody   (čl.   46   ods.   3 ústavy) z dôvodu nezákonného rozhodnutia súdu, resp. nesprávnym úradným postupom, ústavný súd aj v tejto časti musel sťažnosť odmietnuť pre nedostatok svojej právomoci, pretože   sťažovateľ   má   možnosť   domáhať   sa   náhrady   škody   postupom   podľa   zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Preto aj v tejto časti rozhodol ústavný súd tak, ako to je vo výroku uvedené.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2009