znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 86/08-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. marca 2008 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti T., a. s., P., zastúpenej advokátom JUDr. P. N., H., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   3 Obo 99/2006   z 3.   mája 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti T., a. s.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. septembra 2007 doručená sťažnosť (doplnená podaním z 18. októbra 2007) spoločnosti T., a. s. (ďalej len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Obo 99/2006 z 3. mája 2007.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   bola   ako   žalovaná   účastníčkou   konania vedeného Krajským súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 5 Cb 481/98.

Sťažovateľka uviedla, že: „1. Krajský súd v Prešove v poradí tretím rozsudkom z 9. 11. 2005, č. k. 5 Cb 481/98-677, žalobu o zaplatenie 36. mil. Sk s príslušenstvom zamietol s odôvodnením, že úverová zmluva z   12.   9.   1992   bola   neplatne   uzavretá   pre   rozpor   so   zákonom   podľa   §   40   ods.   1,   3 občianskeho zákona. 2. Najvyšší súd SR ako súd odvolací uznesením z 3. 5. 2007 sp. zn. 3 Obo 99/2006 - teda takmer   po   dvoch   rokoch   a   tiež   už   po   tretíkrát   -   označený   rozsudok   bez   nariadenia odvolacieho   pojednávania   zrušil   a   vec   vrátil   Krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie s vysloveným právnym názorom, že účastníci platne uzavreli zmluvu o úvere (...) 3. Najvyšší súd SR v napadnutom uznesení vôbec nereagoval na sťažovateľove podstatné námietky, ktoré tento uviedol v replike k odvolaniu žalobcu...“

Sťažovateľka namieta, že bolo porušené jej „právo na spravodlivé zákonné a verejné prejednanie spornej veci“ a základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Ďalej sťažovateľka uviedla, že: (...)   Na   prieťahy   v   konaní   si   možno   aj   sťažovať   u   predsedu   súdu;   my   sme   tak neurobili preto, lebo sme dúfali a verili odvolaciemu súdu - tu dokonca ako najvyššiemu článku všeobecnej súdnej sústavy - že vec s konečnou platnosťou rozhodne, a tak ukončí stav právnej neistoty u sťažovateľa, ktorá trvá už takmer 10 rokov ako Damoklov meč nad jeho budúcnosťou v podnikaní, čo je pre neho mimoriadne traumatizujúce a frustrujúce. (...)

Sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   sťažnosť   prijal   na   ďalšie   konanie   a vydal nasledovný nález:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo na spravodlivý súdny proces a prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru postupom a uznesením Najvyššieho súdu SR v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obo 99/2006 porušené bolo. 2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 3. 5. 2007, sp. zn. 3 Obo 99/2006 zrušuje a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie. 3. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1 mil. Sk, ktoré je Najvyšší súd SR povinný vyplatiť mu do 2 mesiacov. 4. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania v sume ako ju vyčíslime dodatočne.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

1. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v súčasnosti   a nebude   môcť   ani   v budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a aj   účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom   alebo   pred   iným   štátnym   orgánom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (napr.   m. m.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v súlade   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl. 7   ods. 5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

V posudzovanom prípade sťažovateľka predovšetkým namieta, že najvyšší súd ako odvolací súd porušil jej základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a právo   na   spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pretože v odôvodnení svojho rozhodnutia nereagoval na jej vyjadrenie a žiadnu z jej odvolacích námietok.

Z rozhodnutia   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu   však   vyplýva,   že   zrušil rozhodnutie   krajského   súdu   (ako   prvostupňového   súdu)   č.   k.   5   Cb   481/98-677 z 9. novembra   2005   a vec   vrátil   na   ďalšie   konanie,   čo   bez   akýchkoľvek   pochybností znamená,   že napadnutým   rozhodnutím sa konanie   o   zaplatenie   peňažnej   sumy s príslušenstvom   neskončilo.   V   danom   prípade   nejde   o   konečné   rozhodnutie,   ktorého dôsledkom   by   bolo   právoplatné   skončenie   veci,   po   prípadnom   využití   mimoriadneho opravného prostriedku.

Podľa názoru ústavného súdu namietanie nesprávnosti a nezákonnosti rozhodnutia najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu nemôže byť samo osebe dôvodom na namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Najvyšší   súd   neodmietol   sťažovateľke   poskytnutie   súdnej   ochrany,   vecou   sa   zaoberal a rozhodol   o nej.   Sťažovateľka   bude   mať   možnosť   v ďalšom   štádiu   konania   pred všeobecnými súdmi uplatniť ochranu označených práv, aj svoju argumentáciu týkajúcu sa skutkovej a právnej stránky predmetnej veci, z čoho vyplýva, že má ešte k dispozícii iný prostriedok ochrany týchto práv, ktorých porušenie namieta vo svojej sťažnosti. V danej veci sa súdne konanie opätovne nachádza v štádiu prvostupňového konania na krajskom súde, ktorý má povinnosť v súlade s názorom odvolacieho súdu vo veci konať a rozhodnúť. V   konaní   pred   krajským   súdom   sa   sťažovateľka   bude   môcť   vyjadriť   za tých   istých podmienok, ako druhý účastník konania.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je daná jeho právomoc na prerokovanie veci, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo   99/2006   z 3.   mája   2007   sú   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické,   vychádzajúce zo skutkových   okolností   prípadu   a relevantných   procesných   noriem.   Toto   rozhodnutie nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a   právne   závery,   konštatuje predovšetkým dostatočne zistený skutkový stav („súd prvého stupňa zistil v dostatočnom rozsahu skutkový stav potrebný pre rozhodnutie o veci a z tohto zisteného skutkového stavu však vyvodil nesprávny právny záver“), k čomu dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03).

2.   Sťažovateľka   ďalej   namietala   porušenie   jej   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov (resp. prejednanie jej záležitostí v primeranej lehote) podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru) „postupom a uznesením Najvyššieho súdu SR v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obo 99/2006“.

Podľa   ustanovenia   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Keďže sťažovateľka   namietala   porušenie   označených   práv   výlučne   konaním   a rozhodnutím najvyššieho súdu vedeným pod sp. zn. 3 Obo 99/2006, ústavný súd súc viazaný návrhom sťažovateľky sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z doterajšej   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   vyplýva,   že   dôvodom   na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo slobodou   na jednej   strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 34/99, II. ÚS 32/00, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02, III. ÚS 109/03) sa ochrana základnému právu vrátane základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (a   teda   aj   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru) poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade najvyšším súdom)   ešte   trvalo.   Ak   v čase,   keď   došla   sťažnosť   ústavnému   súdu,   už   nedochádza k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza pritom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (pozri napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 43/05, I. ÚS 55/05).

Sťažovateľka   v petite   svojej   sťažnosti,   ktorá   bola   ústavnému   súdu   doručená 26. septembra 2007, namietala aj porušenie označených práv (podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6   ods.   1   dohovoru)   postupom   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 Obo 99/2006.   Zo   zistení   ústavného   súdu   jednoznačne   vyplýva,   že   v čase   doručenia sťažnosti   ústavnému   súdu   už   tvrdené   porušovanie   označeného   základného   práva sťažovateľky na najvyššom súde netrvalo, lebo najvyšší súd 3. mája 2007 vo veci rozhodol (uznesenie   bolo   doručené   sťažovateľke   31.   augusta   2007   a jej   právnemu   zástupcovi 27. augusta 2007). Konanie, v ktorom malo dochádzať k zbytočným prieťahom, bolo teda skončené skôr ako sa sťažovateľka domáhala nápravy sťažnosťou podanou ústavnému súdu (26. septembra 2007).

Tento skutkový stav bol základom pre záver ústavného súdu, že sťažnosť v tejto časti je   zjavne   neopodstatnená.   Z toho   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   už   po   jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že nahliadnutím do súdneho spisu krajského súdu sp. zn. 5 Cb 481/98 zistil nasledovný skutkový stav:

-   predmetný   súdny   spis   bol   29.   marca   2006   doručený   najvyššiemu   súdu   na   odvolacie konanie,

- najvyšší súd 26. apríla 2006 vyzval žalobcu na odstránenie nedostatkov podania, čo tento splnil 12. mája 2006,

- najvyšší súd 9. júna 2006 vyzval žalobcu na úhradu súdneho poplatku (ktorý bol uhradený 28. júna 2006) a súčasne zaslal odvolanie sťažovateľke na vyjadrenie,

- sťažovateľka predložila 6. októbra 2006 najvyššiemu súdu vyjadrenie k odvolaniu,

-   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   3   Obo   99/2006   z 3.   mája   2007   zrušil   prvostupňový rozsudok a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Súdny spis bol krajskému súdu vrátený 12. júla 2007.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   celková   doba   konania   na   najvyššom   súde   trvala 15 mesiacov (od 29. marca 2006 do 12. júla 2007), pričom samotné rozhodovanie vo veci 7 mesiacov (od 6. októbra 2006 do 3. mája 2007). Vychádzajúc z uvedených skutočností zastáva ústavný súd názor, že prípadné prijatie sťažnosti na ďalšie konanie by v konečnom dôsledku   neviedlo   k zisteniu   takých   nedostatkov   v postupe   najvyššieho   súdu,   ktoré   by odôvodňovali vyslovenie porušenia sťažovateľom označeného základného práva (prieťahy v konaní podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru). Dĺžka konania (a najmä vykonané procesné úkony) pred najvyšším súdom spolu s charakterom veci (vrátenie veci na ďalšie konanie prvostupňovému súdu) vylučuje,   aby   konanie   sp.   zn.   3   Obo   99/2006   bolo   možné   pokladať   za   konanie   so zbytočnými prieťahmi.

Aj uvedené skutočnosti sú dôvodom odmietnutia tejto časti sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

3. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá, ústavný súd už o jej žiadosti   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   a náhrady   trov   konania nerozhodol, lebo ich poskytnutie je v zmysle čl. 127 ods. 3 ústavy (resp. § 56 ods. 4 a § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) viazané na vyhovenie sťažnosti.

4. Z uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2008