znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 86/06-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2006 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. K., K., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   1   Ndob   20/2005 z 21. marca 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. mája 2005 doručená   sťažnosť   JUDr.   J.   K.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   1   Ndob   20/2005   z   21.   marca   2005   (ďalej   aj   „napadnuté rozhodnutie“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   správcom   konkurznej   podstaty   úpadcu Roľnícke   družstvo   B.   Uvedená   konkurzná   vec   je   vedená   na   Krajskom   súde   v Banskej Bystrici (ďalej aj „krajský súd“) pod sp. zn. 51-24 K 222/97.

Podaním z 25. februára 2005 vzniesol sťažovateľ námietku zaujatosti voči sudcovi krajského súdu JUDr. A. M. a žiadal, aby bol tento sudca z prejednávania a rozhodovania označenej konkurznej veci vylúčený. Sťažovateľ v námietke uviedol viaceré dôvody, najmä skutočnosť, že vo veci sp. zn. 51-24 K 222/97–1096 ho tento sudca zbavil funkcie správcu konkurznej podstaty a že JUDr. A. M. bol zákonným sudcom aj v konaní úpadcu D., a. s., B.,   ktoré   je   vedené   na   krajskom   súde   pod   sp.   zn.   36-24   K 231/00.   V tomto   konaní sťažovateľ vykonáva funkciu správcu konkurznej podstaty „a na základe skutočností, ktoré sa v konkurznom konaní udiali“, podal sťažovateľ návrh na vylúčenie zákonného sudcu v tejto konkurznej veci. Najvyšší súd návrhu sťažovateľa vyhovel a z konkurzného konania úpadcu D., a. s., bol JUDr. A.   M. uznesením z 13. februára 2004 sp. zn. 7 Obo 40/04 vylúčený.

Vo veci námietky sťažovateľa o zaujatosti sudcu JUDr. A. M. v konkurznom konaní vedenom   pod   sp.   zn.   51-24   K   222/97   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozhodol uznesením   sp.   zn.   1   Ndob   20/2005   z   21.   marca   2005   tak,   že   konanie   zastavil.   Svoje rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že   v danom   prípade   nie   je   splnená   podmienka   konať o zaujatosti vznesenej sťažovateľom ako správcom konkurznej podstaty, pretože ten nie je účastníkom konkurzného konania a preto nemôže podať námietku zaujatosti voči sudcovi. Uznesenie   najvyššieho   súdu   bolo   sťažovateľovi   doručené   19.   apríla   2005.   Sťažovateľ namieta, že uznesením sp. zn. 1 Ndob 20/2005 z 21. marca 2005 najvyšší súd porušil jeho právo na prístup k súdu obsiahnuté v čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože bez toho, aby skúmal námietky sťažovateľa, vo veci nekonal a konanie zastavil. Tým súčasne podľa sťažovateľa došlo   k porušeniu   jeho   práva   na   spravodlivý   proces,   konkrétne   na   nestranný   súd, obsiahnutého v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru Podľa sťažovateľa najvyšší súd mal   o podanej   námietke   zaujatosti   rozhodnúť,   a nie   konanie   zastaviť.   Poukázal   na rozhodnutie najvyššieho súdu v obdobnom prípade, keď v konkurznom konaní úpadcu D., a. s., o podanej námietke zaujatosti sudcu riadne konal a rozhodol o nej tak, že namietaného sudcu z konania vylúčil (vec bola vedená na najvyššom súde pod sp. zn. 7 Obo 40/04 ). Vzhľadom   na   to,   že   podľa   názoru   sťažovateľa   nemá   v danom   prípade   možnosť domáhať   sa   ochrany   svojho   ústavného   práva   na   inom   orgáne   ako   na   ústavnom   súde, navrhol, aby ústavný súd po prejednaní veci vyslovil nález:

„Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   č. k. 1 Ndob 20/2005 zo dňa 21. 3. 2005 bolo porušené základné právo JUDr. J. K., správcu konkurznej podstaty úpadcu Roľnícke družstvo B. (...) a to právo na prístup k súdu a právo na nestranný súd zakotvené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky č. k. 1 Ndob 20/2005 zo dňa 21. 3. 2005 a vec vracia na ďalšie konanie.

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia JUDr.   J.   K.,   správcovi   konkurznej   podstaty   úpadcu   Roľnícke   družstvo   B.   (...),   za zastupovanie v konaní pred Ústavným súdom SR, na účet advokáta JUDr. M. K., (...) do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...)

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základných   práv   sťažovateľa zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Ndob 20/2005 z 21. marca 2005.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré   sú   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 13/01).

V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej je na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto   právomoci   všeobecných   súdov   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   (I.   ÚS   74/02,   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 46/03). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že uvedené obdobne platí aj pokiaľ ide o skúmanie podmienok konania „o námietke zaujatosti vznesenej správcom konkurznej podstaty“, jeho opodstatnenosti a pod.

Z judikatúry   Európskeho súdu   pre ľudské   práva,   ktorú   si   osvojil   aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne   a   môže   podliehať rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenie   obmedzení   však   nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie len vtedy, ak sledujú legitimný   cieľ   a keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými   prostriedkami   a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Otázka posúdenia podmienok konania „o námietke zaujatosti vznesenej správcom konkurznej   podstaty“,   je   otázkou   zákonnosti   a jej   riešenie   samo   osebe   nemôže   viesť k záveru   o porušení   označených   práv   sťažovateľa   (mutatis   mutandis   IV.   ÚS   35/02). Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa   s právnym názorom najvyššieho   súdu   vysloveným   v jeho   napadnutom   uznesení   sp.   zn.   1   Ndob   20/2005 z 21. marca 2005.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu okrem iného vyplýva, že: „Sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti (§14 ods. 1 O. s. p). Podľa § 15a ods. 1 O. s. p účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods.1 uplatniť námietky zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť. O tomto   práve   prvostupňový   súd   účastníkov   poučí.   Podľa   §   7   ods.   1   zákona o konkurze a vyrovnaní účastníkmi konkurzu sú veritelia, ktorí podali návrh na vyhlásenie konkurzu, veritelia, ktorí prihlásili svoje pohľadávky podľa § 20 a dlžník.   Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia účastníkmi konkurzu sa stanú aj veritelia pohľadávok proti podstate (§ 31 ods. 3) a veritelia pohľadávok podľa § 31 ods. 1 písm. a) až c), ak ich nárok nebol uspokojený   a uplatnili   pohľadávku   na   súde,   ktorý   vyhlásil   konkurz   žalobou,   prihláškou alebo ak sú zahrnutí do zoznamu na účely rozvrhu (§ 29 ods. 1). Z uvedeného je zrejmé, že správca konkurznej podstaty nie je v konkurznom konaní v pozícii účastníka konania, ale je len   osobou   na   konaní   zúčastnenou.   Ako   zvláštny   procesný   subjekt   má   samostatné postavenie ako voči úpadcovi, tak voči konkurzným veriteľom a nemožno ho považovať za zástupcu konkurzných veriteľov, ani za zástupcu úpadcu. Účastníkom konania je len vtedy, ak uplatňuje odmenu a odmenu výdavkov, ak tieto nároky neboli uspokojené pred vydaním rozvrhového uznesenia. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený na základe uvedených   skutočností   dospel   k záveru,   že   v danom   prípade   nie   je splnená   podmienka konať o námietke zaujatosti vznesenej správcom konkurznej podstaty. Správca konkurznej podstaty nie je účastníkom konkurzného konania, preto ani námietku zaujatosti voči sudcovi podať nemôže. Nadriadený súd preto konanie o vylúčení sudcu Krajského súdu v Banskej Bystrici JUDr. A. M. z prejednávania a rozhodovania veci zastavil.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   názor   najvyššieho   súdu   v danej   veci   je zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom, najvyšší súd k zásadným námietkam sťažovateľa zaujal stanovisko, a preto aj ústavný súd ho považuje za ústavne relevantný. V citovanej časti   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   najvyšší   súd   dostatočným   spôsobom uviedol dôvody,   pre   ktoré   bolo   potrebné   „konanie   o vylúčení   sudcu   Krajského súdu v Banskej   Bystrici   JUDr.   A.   M.   z prejednávania   a rozhodovania   veci   vedenej   pod sp. zn. 51-24K 222/97“ zastaviť.

V každom prípade tento postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto,   že   ústavný   súd   nie je opravným súdom   právnych   názorov   najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou. Ústavný   súd   aj   keby   nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov   všeobecnými   súdmi,   ktoré   sú „pánom   zákonov“,   v zmysle   citovanej   judikatúry   by   mohol   nahradiť   napadnutý   právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2006