znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 86/02-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. augusta 2002 predbežne prerokoval   sťažnosť   Ing.   M.   P.,   CSc.,   bytom   N.   Z.,   vo veci   porušenia   jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Nových Zámkoch a Krajského súdu   v Nitre   v konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   v Nových   zámkoch   pod   sp.   zn. 5 Nc 372/01 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. P., CSc.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. apríla 2002 doručená sťažnosť Ing. M. P., CSc., bytom N. Z. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu v Nových Zámkoch (ďalej len „okresný súd“) a Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 5 Nc 372/01.

Sťažovateľ uviedol, že okresnému súdu podal 22. februára 2001 návrh na predbežné opatrenie.   Dňa   6.   septembra   2001   mu   bolo   doručené   uznesenie   okresného   súdu z 5. septembra 2001, ktorým o jeho návrhu okresný súd „rozhodol spôsobom pre účely tejto sťažnosti právne bezvýznamným“. Dňa 21. septembra 2001 sťažovateľ podal odvolanie proti   tomuto   uzneseniu   a 1.   marca   2001   (správne   2002)   mu   bolo   doručené   uznesenie krajského súdu č. k. 9 Co 399/01-59 z 31. decembra 2001, ktorým krajský súd „o odvolaní sťažovateľa   rozhodol   spôsobom   pre   účely   tejto   sťažnosti   právne   bezvýznamným“. Sťažovateľ   obom   súdom   vytýkal,   že   o jeho   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia nerozhodli   v zákonnej tridsaťdňovej   lehote, čo   je v rozpore s § 75 ods.   2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Sťažovateľ z tohto dôvodu žiadal zaviazať štát na povinnosť zaplatiť mu 500 000 Sk.

II.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa označeného článku ústavy, ku ktorému malo dôjsť v konaní o návrhu na vydanie predbežného opatrenia podanom pred začatím konania v zmysle § 74 až 77 OSP. Predmetné občianskoprávne konanie bolo vedené na okresnom súde pod sp. zn. 5 Nc 372/01.

Zo   spisu   uvedeného   konania,   ktorý   si   ústavný   súd   zadovážil   z okresného   súdu, vyplýva,   že   po   rozhodnutí   krajského   súdu   z 31.   decembra   2001   je   už   vec   právoplatne skončená. Krajský súd totiž potvrdil uznesenie okresného súdu z 5. septembra 2001, ktorým bol návrh sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia ako neodôvodnený zamietnutý.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty (napr. II. ÚS 61/98). Tento účel už spravidla nie je možné dosiahnuť po právoplatnom skončení napadnutého súdneho konania. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď porušenie namietaného práva ešte trvalo (I. ÚS 34/99, I. ÚS 22/01, I. ÚS 29/02, I. ÚS 77/02).

Pretože sťažovateľ sa v predmetnej veci domáhal ochrany jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v čase, keď už napadnutý postup súdu podľa druhej časti OSP (činnosť súdu pred začatím konania) bol právoplatne skončený, a z tohto dôvodu v čase podania   sťažnosti   namietané   porušenie   práva   už   netrvalo,   bolo   potrebné   jeho   sťažnosť podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z týchto   dôvodov   odmietnuť   ako   zjavne neopodstatnenú.

Okrem toho bola sťažnosť zjavne neopodstatnená aj z dôvodu, že namietaný postup okresného súdu a krajského súdu nemožno považovať za porušenie práva garantovaného v citovanom   článku   ústavy.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   sa   otázka,   či v konkrétnom   prípade   bolo   alebo   nebolo   porušené   právo   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého prípadu najmä podľa týchto troch kritérií: zložitosť veci, správanie a účastníka konania a postup súdu (napr. II. ÚS 26/95). Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva,   že   nie   každý   zistený   prieťah   v súdnom   konaní   má   nevyhnutne   za   následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02).

Sťažovateľ založil porušenie tohto práva v danej veci len na skutočnosti, že nebola dodržaná lehota ustanovená v § 75 ods. 2 OSP, podľa ktorého „o predbežnom opatrení rozhodne súd bez zbytočného odkladu, najneskôr do 30 dní od podania návrhu na predbežné opatrenie“.   Pojem   „zbytočné   prieťahy“   obsiahnutý   v čl.   48   ods.   2   ústavy   je   pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo   alebo   nedošlo   k porušeniu   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného   v čl.   48 ods.   2   ústavy,   ústavný súd na takéto   lehoty   síce   prihliada,   ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa ani v týchto prípadoch totiž postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00). Ak je na jednej strane všeobecný súd viazaný v zákone ustanovenými lehotami na vykonanie procesného úkonu, na   druhej   strane   ich   dodržanie   nemôže   mať   za   následok   porušenie   základných   zásad civilného   procesu,   ktoré   sú   nevyhnutným   predpokladom   realizácie   širšieho   základného práva – práva na spravodlivý proces, ktoré majú účastníci konania zaručené v ustanoveniach siedmeho   oddielu   druhej   hlavy   ústavy   a v   príslušných   medzinárodných   zmluvách o ľudských právach, ktoré majú prednosť pred zákonom (čl. 154c ods. 1 ústavy). V tomto zmysle právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a právo na spravodlivý proces nemožno stavať proti sebe ani ich od seba oddeľovať. Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto vyvodzovať len   zo   skutočnosti,   že   štátny   orgán   dôsledne   nepostupoval   v zákonom   ustanovených lehotách.

Zo spisu týkajúceho sa napadnutého konania vyplýva, že tak okresný súd, ako aj krajský súd sa zjavne nedopustili takých prieťahov, ktoré by bolo možné po prijatí sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie považovať za porušenie práva podľa cit. čl. 48 ods. 2 ústavy. Po doručení návrhu sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia pred začatím konania okresnému súdu 22. februára 2001 príslušný sudca okresného súdu požiadal 28. februára 2001   iný   súd   o výpis   z obchodného   registra   ohľadne   odporcu,   ktorý   mu   bol   zaslaný

23. apríla   2001.   Medzičasom   sťažovateľ   ako   navrhovateľ   v predmetnom   konaní zaplatil 20. apríla 2001 súdny poplatok. Okresný súd z dôvodu svojej nepríslušnosti postúpil vec 7. mája   2001   Okresnému   súdu   Bratislava   I,   ktorý   však   s týmto   postúpením   nesúhlasil a podľa   §   105   ods.   3   OSP   predložil   vec   na   rozhodnutie   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej republiky, ktorý uznesením zo 16. mája 2001 rozhodol tak, že príslušný na prejednanie veci je okresný súd, ktorému sa vec spolu so spisom v dôsledku tohto rozhodnutia vrátila 6. júla 2001.   Okresný súd opakovane vyzval sťažovateľa 18.   júla 2001 a 10. augusta 2001 na odstránenie   nedostatkov   návrhu,   najmä   na   potrebu   osvedčiť   tvrdenia   na   nariadenie predbežného   opatrenia,   a následne   5.   septembra   2001   návrh   sťažovateľa   na   vydanie predbežného opatrenia zamietol. Na odvolanie sťažovateľa z 21. septembra 2001 krajský súd uznesenie okresného súdu uznesením z 31. decembra 2001 potvrdil, pretože ani podľa jeho   názoru   neboli   splnené   podmienky   na   dočasnú   úpravu   pomerov   nariadením predbežného opatrenia podľa § 74 ods. 1 OSP.

Podľa názoru ústavného súdu   sa požiadavka na rozhodnutie v lehote ustanovenej v § 75 ods. 2 OSP vzťahuje na návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorý spĺňa všetky obsahové   a formálne   náležitosti   takéhoto   návrhu.   Návrh   sťažovateľa   takéto   náležitosti nespĺňal. Preto aj z dôvodu, že námietka navrhovateľa o nedodržaní zákonom ustanovenej lehoty bola s ohľadom na uvedené zjavne neodôvodnená, bolo potrebné predmetnú sťažnosť na porušenie práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu a krajského súdu odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú (mutatis mutandis I. ÚS 7/02).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. augusta 2002