SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 85/2016-9
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, v zastúpení advokátomJUDr. Dušanom Divkom, Šoltésovej 346/1, Považská Bystrica, vo veci namietanéhoporušenia jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republikyrozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica z 28. augusta 2014 v konaní vedenompod č. k. 4 C 217/2012-167 a rozsudkom Krajského súdu Trenčín z 20. mája 2015 v konanívedenom pod sp. zn. 5 Co 776/2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
1. Sťažnosťou doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavnýsúd“) 6. augusta 2015 ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) napadol označené súdnerozhodnutia o vyporiadanie BSM s tvrdením, že nimi bolo porušené jeho základné právozaručené čl. 20 ods. 1 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). Žiadalpreto napadnuté rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť Okresnému súdu Považská Bystrica (ďalejlen „okresný súd“) na ďalšie konanie.
2. Okresný súd napadnutým rozsudkom určil veci a majetkové práva účastníkovkonania do ich bezpodielového spoluvlastníctva, nehnuteľnosti prikázal do vlastníctvasťažovateľa s tým, že na úplné vyrovnanie zaplatí navrhovateľke ako bývalej manželkesumu 48 405 € do 90 dní od právoplatnosti rozsudku. Z hľadiska prejednávanej veci bolopodstatné, že v zmysle kritérií uvedených v § 150 Občianskeho zákonníka použilna vyrovnanie podielov disparitu vyjadrenú pomerom v percentách (75 % : 25 %)v prospech bývalej manželky pre agresívne, nezodpovedné a neznesiteľné správaniesťažovateľa voči nej i deťom narodeným z manželstva. Na odvolanie sťažovateľa Krajskýsúd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom napadnutým sťažnosťou rozsudokokresného súdu v podstate potvrdil, keď sa nestotožnil ani s jednou jeho námietkou (odňatiemožnosti konať pred súdom, prikázaním nehnuteľností do jeho vlastníctva a disparitoupodielov bývalých manželov pri vyporiadaní spoločných vecí).
3. Ústavný súd najskôr skúmal splnenie podmienok konania a zistil, že sťažnosť bolapodaná včas, oprávneným sťažovateľom, ktorý bol účastníkom konania, v ktorom bolovydané rozhodnutie napadnuté ústavnou sťažnosťou, a ústavný súd je k jej prejednávaniupríslušný. Sťažovateľ je právne zastúpený advokátom a sťažnosť je prípustná, lebosťažovateľ vyčerpal všetky zákonné procesné prostriedky na ochranu svojho práva [§ 53ods. 1a contrariozákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizáciiÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)].
4. Ústavný súd následne posúdil obsah sťažnosti a dospel k záveru, že tátopredstavuje zjavne neopodstatnený/neprípustný návrh v zmysle § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde. Uvedené ustanovenie v záujme racionality a efektivity v konanípred ústavným súdom dáva tomuto súdu právomoc posúdiť „prijateľnosť“ návrhu pred tým,ako dospeje k záveru, že o návrhu rozhodne meritórne nálezom, pričom ide o špecifickúa relatívne samostatnú časť konania, ktorá nemá charakter konania kontradiktórneho, keďústavný súd môže obvykle rozhodnúť bez ďalšieho, len na základe napadnutých rozhodnutívšeobecných súdov a údajov obsiahnutých v samotnej ústavnej sťažnosti. Ak potomsmeruje sťažnosť proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci (všeobecnému súdu), považuje juústavný súd spravidla za zjavne neopodstatnenú, ak napadnuté rozhodnutie nie je vzhľadomna svoju povahu, namietaným vadám svojim či vadám konania, ktoré jeho vydaniupredchádzali, spôsobilé porušiť základné práva a slobody sťažovateľa, t. j. keď sťažnostichýba ústavnoprávna dimenzia.
5. Ako je zjavné z porovnania odôvodnenia napadnutých súdnych rozhodnutía obsahu ústavnej sťažnosti, sťažovateľ v princípe iba opakuje svoju argumentáciu, ktorú užuplatnil v konaní pred všeobecnými súdmi (odňatie možnosti konať pred súdom, prikázanienehnuteľnosti do jeho vlastníctva a rozdielnosť podielov manželov pri vyporiadaníspoločných vecí), ktorou sa tieto veľmi podrobne zaoberali a s ktorou sa bez zvyškuvyporiadali, a to spôsobom, ktorý plne korešponduje s princípmi spravodlivého procesu,t. j. zrozumiteľne a v súlade s pravidlami logického myslenia.
6. Konanie o ústavnej sťažnosti nie je pokračovaním predchádzajúceho konania, leboústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecných súdov, a je preto profesionálne(odborne) chybné, pokiaľ si advokáti zamieňajú procesné pravidlá pre tieto odlišné konania.Advokátsky primus v konaní pred ústavným súdom by mal práve zamedziť podávaniunekvalifikovaných sťažností na ústavný súd, a nie ich rozmnožovať po každom neúspešnomkonaní pred všeobecným súdom, tak ako sa to stalo aj v tomto prípade. V dôsledku toho jeústavný súd v súčasnosti zahlcovaný množstvom podaní (do podania tejto sťažnosti ichprišlo vyše 11 000), ktorých spracovanie bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam,ktoré si zasluhujú jeho pozornosť či dokonca aj jeho zásah.
7. Preto ak krajský súd spolu s okresným súdom dospeli ku kladnému záveru,že pri vyporiadaní spoločnej stavby postavenej na pozemku vlastnícky patriacom ibasťažovateľovi túto stavbu môžu pririeknuť iba do jeho výlučného vlastníctva, že znenie§ 150 Občianskeho zákonníka nevylučuje vyjadriť disparitu podielov manželovpri vyporiadaní spoločných vecí a že hájenie svojich práv v súdnom konaní demokratickya právny štát nevnucuje, ale iba umožňuje (sťažovateľ ju nevyužil), mal by byť tento záveraj z hľadiska ústavnosti akceptovateľný za podmienky, že advokát neponúkne ústavnémusúdu iné konkurujúce ústavnoprávne argumenty; tento rozmer v sťažnosti absentovalvo vzťahu ku konečnému rozsudku odvolacieho súdu.
8. Proti rozhodnutiu okresného súdu chýba sťažnosti ústavnoprávna dimenzia vôbec,lebo opravným prostriedkom je riadne odvolanie podľa § 201 a nasl. Občianskeho súdnehoporiadku, a nie sťažnosť podľa čl. 127 ústavy; v tomto smere je sťažnosť neprípustná.Ústavný súd z týchto dôvodov sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdeodmietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Košiciach 10. februára 2016