znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 85/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom doc. JUDr. B. F., PhD., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   14   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných slobôd uzneseniami Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 10 Er 184/2012 zo 4. októbra 2012, sp. zn. 12 Er 186/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 12 Er 168/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 10 Er 214/2012 zo 4. októbra 2012, sp. zn. 12 Er 215/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 12 Er 420/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 10 Er 419/2012 zo 4. októbra 2012, sp. zn. 10 Er 423/2012 zo 4. októbra 2012, sp. zn. 12 Er 457/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 10 Er 456/2012 zo 4. októbra 2012, sp. zn. 10 Er 536/2012 z 2. októbra 2012, sp. zn. 10 Er 595/2012 z 2. októbra 2012, sp. zn. 10 Er 594/2012 z 2. októbra 2012, sp. zn. 10 Er 576/2012 z 2. októbra 2012, sp. zn. 10 Er 577/2012 z 2. októbra 2012, sp. zn. 10 Er 661/2012 z 2. októbra 2012, sp. zn. 9 Er 163/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 9 Er 215/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 9 Er 432/2012 zo 17. októbra 2012 a sp. zn. 5 Er 413/2011 z 12. októbra 2012 a im predchádzajúcim postupom a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 14989/2012 až sp. zn. Rvp 15008/2012 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 14989/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 21. decembra 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a v záhlaví   vymenovanými   uzneseniami   (ďalej   len   „napadnuté   rozhodnutia“)   Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) a im predchádzajúcim postupom.

Okresný súd napadnutými rozhodnutiami vylúčil vo veci konajúceho súdneho exekútora JUDr.   R.   K.   (ďalej   len  ,,súdny   exekútor“)   z   vykonávania   exekúcií vedených   okresným súdom pod sp. zn. 10 Er 184/2012, sp. zn. 12 Er 186/2012, sp. zn. 12 Er 168/2012, sp. zn. 10 Er 214/2012, sp. zn. 12 Er 215/2012, sp. zn. 12 Er 420/2012, sp. zn. 10 Er 419/2012, sp. zn.   10   Er   423/2012,   sp.   zn.   12 Er 457/2012,   sp. zn.   10   Er   456/2012,   sp.   zn.   10   Er 536/2012, sp. zn. 10 Er 595/2012, sp. zn. 10 Er 594/2012, sp. zn. 10 Er 576/2012, sp. zn. 10 Er 577/2012, sp. zn. 10 Er 661/2012, sp. zn. 9 Er 163/2012, sp. zn. 9 Er 215/2012, sp. zn. 9 Er 432/2012 a sp. zn. 5 Er 413/2011, a to z dôvodu, že bol pred vymenovaním do funkcie súdneho   exekútora   zamestnancom   sťažovateľky   ako   účastníčky   exekučného   konania (v danom prípade oprávnenej), čo podľa názoru okresného súdu zakladá dôvod na jeho vylúčenie.

Sťažovateľka   v   súvislosti   s   vylúčením   súdneho   exekútora   z exekúcie   namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, k čomu bližšie dôvodila:

«... postup všeobecného súdu v konaní..., ako aj samotné rozhodnutie (rozhodnutia, pozn.) tohto súdu, nelegitímne a nelegálne limitovali práva sťažovateľa, najmä jeho právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru a to v takej miere, že je to v právnom štáte neprípustné. Je tomu tak preto, že všeobecný súd:

a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa 13. 04. 2011, sp. zn.: III ÚS 322/2010-37;

b) bez   toho   aby   vykonal   akékoľvek   dokazovanie   v   otázke   subjektívnej   alebo objektívnej zaujatosti súdneho exekútora vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného konania;

c)   bez   toho   aby   existovali   akékoľvek   racionálne   pochybnosti   o   legálnom   a legitímnom postupe súdneho exekútora v exekúcii;

d) bez toho aby existovali oprávnené obavy sťažovateľa alebo povinného o legálny priebeh exekúcie;

e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III ÚS 322/2010;

rozhodol s konečnou platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný prostriedok) o právnom postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne účinky do budúcnosti a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti dosiahnuť vymoženie svojej pohľadávky výkonom exekučnej činnosti realizovanej súdnym exekútorom – JUDr. R. K... postupom   Okresného   súdu   Žiar   nad   Hronom...   došlo   v   rámci   práva   na   súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces k porušeniu zásady „rovnosti zbraní“, zásady kontradiktórnosti súdneho konania, práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a práva na rozhodovanie   podľa   relevantnej   právnej   normy,   ktoré   sú   imanentnou   súčasťou   vyššie označených základných práv a to spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s čl. 46 ods. 1 Ústavy a článkom č. 6 ods. 1 Dohovoru.»

Sťažovateľka taktiež namietla porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy   a   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   pretože „Všeobecný   súd   svojím rozhodnutím,   ktoré   bolo   vydané   v   konaní   vedenom   bez   dodržania   zásad   spravodlivého súdneho   procesu,   obmedzil   majetkové   práva   sťažovateľa   takým   spôsobom,   ktorý   je nezlučiteľný s článkom č. 20 ods. 1 Ústavy SR a článkom č. 1 Protokolu č. 1. Napadnutým rozhodnutím   všeobecného   súdu   došlo   k   reálnemu   ohrozeniu   majetku   sťažovateľa existujúceho v podobe pohľadávky a jej príslušenstva a taktiež došlo k zníženiu majetku sťažovateľa   o   majetok   vynaložený   na   výkon   exekúcie   zvoleným   súdnym   exekútorom. Sťažovateľ mal teda v zmysle článku č. 20 ods. 1 Ústavy SR a článku č. 1 Protokolu č. 1 majetok   chránený   Dohovorom   o   ktorý   však   nelegálnym   postupom   a   rozhodnutím všeobecného súdu bez akejkoľvek náhrady prišiel.“.

Namietané porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru sťažovateľka odôvodnila tým, že ,,aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   výrazne   nevýhodné   postavenie   a   bolo   s ním zaobchádzané odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že všeobecný súd rozhodoval   o   jeho   práve   na   výkon   súdneho   rozhodnutia   zvoleným   exekútorom   a   toto rozhodnutie výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie, účastníkom konania rovnako ako povinný. Z okolností daného prípade nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli   objektívne   a   rozumne   ospravedlniť   takéto   odlišné   zaobchádzanie.   Odlišné zaobchádzanie so sťažovateľom nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (postavením oprávneného), pretože takýto dôvod je priamo Ústavou SR a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu, zruší napadnuté rozhodnutia okresného súdu a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   namietal,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).

Sťažovateľka   namietala   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu.

II.A K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.   Zákon   o ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   avšak v súlade   s citovaným   § 31a   zákona   o ústavnom   súde   možno   v konaní o sťažnosti   podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom pod sp. zn. Rvp 14989/2012   až   sp.   zn.   Rvp   15008/2012   a z tohto   obsahu   vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a okresného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa § 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene   a doplnení   ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len,,Exekučný poriadok“) exekútor vykonáva exekučnú činnosť nestranne a nezávisle. Podľa § 4 Exekučného poriadku činnosť exekútora je   nezlučiteľná   s   pracovným   pomerom   alebo   s   obdobným   pracovným   vzťahom, podnikaním, členstvom v štatutárnom orgáne obchodnej spoločnosti alebo družstva alebo členstvom v dozornom orgáne obchodnej spoločnosti alebo družstva alebo s vykonávaním inej   zárobkovej   činnosti   s výnimkou   vedeckej,   pedagogickej,   literárnej,   umeleckej a publicistickej   činnosti. Podľa   § 30 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor je vylúčený z vykonávania   exekúcie,   ak   so   zreteľom   na   jeho   pomer   k   veci,   ktorá   je   predmetom exekúcie,   k   účastníkom   exekučného   konania   alebo   k   ich   zástupcom,   možno   mať pochybnosti o jeho nezaujatosti. Podľa § 30 ods. 3 Exekučného poriadku len čo sa exekútor dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to bezodkladne súdu. Podľa § 30 ods. 4 Exekučného poriadku účastníci exekučného konania majú právo vyjadriť sa o osobe exekútora.   Podľa   §   30   ods.   5   Exekučného   poriadku   účastník   môže   uplatniť   námietku zaujatosti u exekútora najneskôr do piatich dní odo dňa doručenia upovedomenia o začatí exekúcie alebo do piatich dní odo dňa, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je exekútor vylúčený. Podľa § 30 ods. 6 Exekučného poriadku v námietke zaujatosti musí byť uvedené,   proti   komu   smeruje,   dôvod,   pre   ktorý   má   byť exekútor   vylúčený,   a   kedy   sa účastník podávajúci námietku zaujatosti o tomto dôvode dozvedel.

Formuláciou   uvedenou   v čl.   46   ods.   1   ústavy   ústavodarca   v základnom   právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07, III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného   poriadku   je   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   (PL.   ÚS   21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom ochrany   ústavnosti.   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a   posudzovať   právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a   zároveň   by   malo   za   následok   porušenie   niektorého   základného   práva   alebo   slobody (m. m. I.   ÚS   13/00, I.   ÚS   139/02,   III.   ÚS 180/02,   II.   ÚS   545/2010, II.   ÚS   165/2011). O svojvôli pri   výklade alebo aplikácii zákonného predpisu   všeobecným súdom   by bolo možné   uvažovať   vtedy,   ak   by   sa   jeho   názor   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03, II. ÚS 179/2011).

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému právnemu problému predostretému v podaných sťažnostiach sťažovateľky, ktorý spočíva v tom, či okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď samotnú skutočnosť, že súdny exekútor bol zamestnancom oprávnenej pred vykonávaním exekúcie (hlavne pre jeho pomer   k účastníkovi   konania   v   tomto   prípade   na   strane   oprávnenej),   ktorá   vzbudzuje dôvodnú   pochybnosť   o   jeho   nezaujatosti,   považoval   za   dôvod   na   jeho   vylúčenie z vykonávania exekúcie (pozri tiež IV. ÚS 157/2012).

Okresný   súd   v odôvodnení   svojich   napadnutých   rozhodnutí   (ktoré   boli   priložené k veciam už posudzovaným ústavným súdom o sťažnostiach JUDr. K., pozn.) v podstatnom uviedol:

«Podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku (ďalej aj „EP“), exekútor je vylúčený z vykonávania exekúcie ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom exekučného konania alebo k ich zástupcom, možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.

Z   oznámenia   súdneho   exekútora   možno   vyvodiť,   že   nesúhlasí   so   všeobecnou konštatáciou o jeho vylúčení z vykonávania exekúcie pre pomer k oprávnenému, ktorý bol jeho bývalým zamestnávateľom zaradenou ústavným súdom do odôvodnenia nálezu. Podľa   citovaného   zákonné   ustanovenia,   ktoré   je   platné   a   účinné   je   vylúčenie exekútora z vykonávania exekúcie podmienené len tým, že možno mať pochybnosti o jeho nezaujatostí so zreteľom na jeho pomer:

- k veci

- k účastníkom exekučného konania

- k zástupcom účastníkov exekučného konania. Je nesporné, že:

- účastníkom exekučného konania je aj oprávnený (§ 37 ods. 1 EP).

- súdny exekútor bol pred vymenovaním za exekútora zamestnancom oprávneného

- súdny exekútor vykonáva exekučnú činnosť (§ 2 ods. 1 EP). ktorá je výkonom verejnej   moci   (§   5   ods.   2   EP)   v   exekučnej   veci   v   ktorej   je   oprávneným   jeho   bývalý zamestnávateľ.

Podľa názoru súdu odpoveď na otázku či možno mať pochybnosti o nezaujatosti toho kto vo veci, v ktorej vykonáva verejnú moc vzhľadom na jeho pomer k tomu kto v tejto veci vystupuje   v   pozícii   účastníka   konania,   ktorý   bol   jeho   zamestnávateľom   môže   byť   bez ďalšieho sporná a preto je potrebné zohľadniť aj iné faktory vzťahujúce sa na pracovný pomer, resp. sním súvisiace. Napr. dĺžku pracovného pomeru; aký časový úsek uplynul medzi   skončením   pracovného pomeru u zamestnávateľa,   ktorý je v postavení   účastníka konania   a   momentom   kedy   sa   zamestnanec   stal   verejným   činiteľom;   aký   časový   úsek uplynul   medzí   skončením   pracovného   pomeru   a   momentom   kedy   sa   začalo   konanie, v ktorom bývalý zamestnanec disponuje verejnou mocou a bývalý zamestnávateľ je v pozícii účastníka konania; početnosť a spôsob iniciácie takýchto konaní; oblasť činnosti alebo predmet   podnikania   zamestnávateľa;   pracovné   zaradenie,   postavenie   zamestnanca u zamestnávateľa príp. aj jeho vzťah k zamestnávateľovi, resp. jeho štatutárom...

Zo skutočností uvedených exekútorom JUDr. R. K. je teda evidentné, že za exekútora bol   vymenovaný   v čase   keď   bol   zamestnancom   oprávneného   a   exekučnú   činnosť   začal vykonávať bezprostredne potom ako sa jeho zamestnanecký pomer k oprávnenému skončil. Súdu je z jeho činnosti známa skutočnosť, že bezprostredne potom ako JUDr. R. K. začal s výkonom   exekučnej   činnosti   oprávnený,   jeho   bývalý   zamestnávateľ,   podával   návrhy   na vykonanie exekúcie výlučne exekútorovi JUDr. R. K. (napr. vec vedená exekútorom pod sp. zn.   EX   56/07,   v   ktorej   sa   exekučné   konanie   začalo   na   návrh   oprávneného,   ktorý   bol napísaný 07. 06. 2007), pričom oprávnený aj v súčasnosti návrhy na vykonanie exekúcie podáva súdnemu exekútorovi JUDr. R. K. Vzťah JUDr. R. K. k spoločnosti P., s. r. o, sa kontinuálne   zmenil   zo   vzťahu   medzi   zamestnancom   a   zamestnávateľom   na   vzťah   medzi exekútorom   a   oprávneným,   ktorý   nepretržite   trvá   vo   veľkom   počte   exekučných   konaní od začiatku výkonu exekučnej činnosti JUDr. R. K. a je podmienený vôľou oprávneného, ktorý exekučné konanie (resp. exekučné konania) iniciuje a uskutočňuje výber exekútora. Uvedená   situácia   je   diametrálne   odlišná   od   situácie,   keď   napr.   sudcovi   po uplynutí niekoľkých rokov výkonu funkcie sudcu je náhodným výberom pridelená na rozhodnutie jedna vec, v ktorej je navrhovateľom (oprávneným) jeho bývalý zamestnávateľ. Vzhľadom na tieto skutočnosti možno mať dôvodne pochybnosti o nezaujatosti súdneho exekútora a súd ho z vykonávania exekúcie vylúčil.»

Ústavný   súd   v zhode   s už   uvedeným   napr.   vo   veci   sp. zn. IV.   ÚS   157/2012 konštatuje, že nezlučiteľnosť činnosti (funkcie) súdneho exekútora s pracovným pomerom (a inými) vyplývajúca z § 4 Exekučného poriadku predstavuje záruku, že súdny exekútor svoju činnosť spočívajúcu v nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí bude vykonávať nezávisle a nestranne v zmysle § 3 Exekučného poriadku. Inými slovami, súdny exekútor vykonávaním   činnosti,   ktorá   je   nezlučiteľná   s   pracovným   pomerom,   môže   oprávnene vyvolať pochybnosti o jeho nestrannosti a nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom exekučného konania.   Uvedené   konanie   nevylučuje   ani   disciplinárnu,   resp.   trestnú   zodpovednosť súdneho   exekútora   ako   verejného   činiteľa.   Skutočnosť,   že   súdny   exekútor   bol zamestnancom   účastníka   exekučného   konania   (v   danom   prípade   oprávneného),   je okolnosťou   vylučujúcou   ho   z   vykonávania   exekúcie   podľa   §   30   ods.   1   Exekučného poriadku,   ktorú   je   v   zmysle   §   30   ods.   3   Exekučného   poriadku   povinný   bezodkladne oznámiť súdu. Ak súd vylúči exekútora z vykonávania exekúcie, v exekúcii pokračuje ten exekútor, ktorého navrhne oprávnený a ktorého vykonaním tejto exekúcie poverí súd (§ 30 ods. 11 Exekučného poriadku).

S   odkazom   na   citovanú   právnu   úpravu   tak   nie   je   potrebné   preukázať   zaujatosť súdneho exekútora, ale postačí už samotné preukázanie existencie dôvodných pochybností o jeho nezaujatosti. Uvedené je konštruované v súlade so zásadou, ku ktorej dospel v rámci svojej rozhodovacej praxe Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), a to že,,spravodlivosť musí byť nielen poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná“ (rozhodnutie Delcourt v. Belgicko, Publication of the European Court of Human Rights, Series A, č. 11, s. 17, § 31).

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s postupom   okresného   súdu   a jeho   napadnutými rozhodnutiami konštatuje, že okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Exekučného poriadku podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické,   a preto   aj   legitímne   a   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľné.   Podľa   názoru ústavného   súdu   postupoval   okresný   súd   ústavne   súladným   spôsobom,   keď   rozhodol o vylúčení   súdneho   exekútora   z   vykonávania   exekúcie   podľa   §   30   ods.   1   Exekučného poriadku z dôvodu, že považoval za preukázanú pochybnosť o jeho nezaujatosti (podobne III. ÚS 322/2010, IV. ÚS 157/2012).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   namietaný   postup a rozhodnutia   okresného   súdu   v označených   exekučných   konaniach   nezasahujú neprípustným spôsobom do základného práva sťažovateľky na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Označené   práva   nemôžu   byť   porušené   iba   tou   skutočnosťou,   že   sa   všeobecné   súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery okresného súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s namietaným postupom okresného   súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že   obsahom   základného   práva   na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.   Podstatou   je,   aby   postup   súdu   bol   v   súlade   so   zákonom,   aby   bol   ústavne akceptovateľný   a   aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné, preskúmateľné   a   nearbitrárne.   V   opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať do postupu   a   rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenie   základných   práv (m. m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05, II. ÚS 545/2010). Na základe uvedeného ústavný súd rozhodol   o odmietnutí   sťažnosti   v tejto   jej   časti   z dôvodu   jej   zjavnej   neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.C K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých   vlastníkov   má   rovnaký   zákonný   obsah   a   ochranu.   Podľa   čl.   1   dodatkového protokolu   každá   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   má   právo   pokojne   užívať   svoj majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť   jeho   majetku   s   výnimkou   verejného   záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého   postupu   a rozhodnutí   okresného   súdu dospel k záveru, že z ich odôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže okresný   súd   v posudzovanom   prípade   ústavne   konformným   spôsobom   interpretoval a aplikoval príslušné právne normy (v danom prípade ustanovenia Exekučného poriadku).

Nemožno   akceptovať   námietku   sťažovateľky,   že   vylúčením   súdneho   exekútora z vykonávania   exekúcie   došlo   k reálnemu   ohrozeniu   jej   majetku   existujúceho   v podobe pohľadávky,   resp.   že   ním   bola   zmarená   finalizácia   exekučnej   činnosti   vymožením   jej pohľadávky, pretože v zmysle ustanovení Exekučného poriadku v exekúcii pokračuje ten exekútor, ktorého navrhne oprávnený a ktorého súd poverí vykonaním exekúcie. Vykonanie exekúcie,   resp.   vymožiteľnosť   pohľadávky   oprávneného   v konečnom   dôsledku   nie   sú limitované osobou konkrétneho exekútora.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   medzi   namietaným   postupom a rozhodnutiami okresného súdu a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky aj v tejto jej časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.D K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať,   zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Podľa   čl. 14 dohovoru   užívanie práv a slobôd   priznaných   dohovorom   musí   byť   zabezpečené   bez   diskriminácie   založenej na akomkoľvek dôvode,   ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo   iné   zmýšľanie,   národnostný   alebo   sociálny   pôvod,   príslušnosť   k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Ustanovenie čl. 12 ods. 2 ústavy má charakter ústavného princípu, ktorý sú povinné rešpektovať   všetky   orgány   verejnej   moci   pri   výklade   a   uplatňovaní   ústavy.   Tieto ustanovenia ústavy sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto ak neboli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, nie je potrebné deklarovať ani porušenie týchto ustanovení ústavy (IV. ÚS 119/07).

Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru ESĽP, z ktorej vyplýva, že uvedený článok iba dopĺňa ostatné hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov.   Tento   článok   však   nemá   vlastnú   nezávislú   existenciu,   ale   je   účinný   len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené ustanoveniami dohovoru (IV. ÚS 47/05).

Porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a porušenie zákazu diskriminácie zaručeného v čl. 14 dohovoru   odôvodňovala   sťažovateľka   tým,   že   mala   v konaní   pred   všeobecným   súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ňou zaobchádzané odlišne. Z uvedeného vyplýva, že porušenie označených článkov ústavy a dohovoru sťažovateľka spája s porušením svojho základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie   (čl.   6   ods.   1   dohovoru),   ktorého   porušenie   však   ústavný   súd   v postupe a rozhodnutiach okresného súdu nezistil, a preto nemohol konštatovať ani porušenie zákazu diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru, a to z dôvodu absencie akejkoľvek   spojitosti   (príčinnej   súvislosti)   medzi   namietaným   porušením   označených článkov   ústavy   a dohovoru   a   namietaným   postupom   a rozhodnutiami   okresného   súdu. Z tohto dôvodu je sťažnosť sťažovateľky aj v tejto jej ostatnej časti zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Pretože   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. februára 2013