znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 85/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   B.,   Spolková   republika   Nemecko,   zastúpeného euroadvokátom JUDr. L. M., Česká republika, vo veci namietaného porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 60/2006 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 207/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 25. novembra   2010   doručená   sťažnosť   J.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie svojho práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 60/2006 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 207/2009.

2. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že 20. júna 2006 podal na okresnom súde žalobu, v ktorej   sa   domáhal   voči   Slovenskej   republike   –   M.   zaplatenia   sumy   614   928   Sk   ako odškodnenie za ušlú mzdu v období nezákonného väznenia.

Dňa   16.   februára   2007   zaslal   sťažovateľ   okresnému   súdu   sťažnosť   na   prieťahy v konaní.

Dňa   17.   júla   2007   okresný   súd   vyzval   sťažovateľa,   aby   sa   vyjadril,   či   súhlasí s prerokovaním   veci   bez   nariadenia   pojednávania,   prípadne   či   vznáša   námietku nepríslušnosti.

Sťažovateľ   6.   augusta   2007   vyjadril   súhlas   s   prerokovaním   veci   bez   nariadenia ústneho pojednávania a tiež oznámil, že nevznáša námietku predpojatosti či nepríslušnosti.Dňa 6.   júna 2008   okresný   súd   vyzval   sťažovateľa,   aby   sa   vyjadril   k   stanovisku žalovaného.

Dňa   9.   júna   2008   okresný   súd   vyzval   sťažovateľa,   aby   zaslal   okresnému   súdu rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5   Tz   8/03   opatrený   doložkou právoplatnosti.

Sťažovateľ sa k obom výzvam okresného súdu vyjadril 16. júla 2008.Okresný súd 8. apríla 2009 uskutočnil súdne pojednávanie, na ktoré sa nedostavil zástupca žalovanej strany, a preto bolo pojednávanie odročené na 10. jún 2009, na ktorom bolo vo veci rozhodnuté rozsudkom tak, že žaloba bola zamietnutá.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, ktoré je vedené krajským súdom pod sp. zn. 7 Co 204/2009.

Sťažovateľ podal 7. septembra 2010 sťažnosť krajskému súdu na prieťahy v konaní, ktorú krajský súd vybavil 30. septembra 2010 tak, že ju uznal za oprávnenú s tým, že príslušný sudca 13. septembra 2010 vyžiadal spis bývalého vojenského obvodového súdu sp. zn. 2 T 4/60 a nariadi pojednávanie.

Dňa 15. októbra 2010 krajský súd nariadil súdne pojednávanie na 24. november 2010.

3. Sťažovateľ je toho právneho názoru, že došlo k porušovaniu jeho práva, lebo o jeho žalobe nebolo rozhodnuté ani po štyroch rokoch a štyroch mesiacov, pretože súdy buď nekonajú, alebo sú nečinné. V tejto súvislosti sťažovateľ namieta porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

4. Sťažovateľ sa v neposlednom rade domáha, aby ústavný súd vo veci samej vydal nález,   ktorým   vysloví,   že   nečinnosťou,   prípadne   neúčinným   konaním   okresného   súdu vedeným pod sp. zn. 10 C 60/2007 a krajského súdu vedeným pod sp. zn. 7 Co 207/2009 bolo   porušené   jeho   právo   na   prejednanie   veci   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.   Sťažovateľ   žiadal   priznať   spravodlivé   zadosťučinenie   vo   výške   10   000   € a náhradu trov konania.

5.   Z   obsahu   sťažnosti,   jej   príloh   a z   oznámenia   okresného   súdu   vyplýva,   že v sťažovateľovej veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 10 C 60/2006 bola okresným súdom   žaloba   10.   júna   2009   zamietnutá   a od   18.   septembra   2009   sa   predmetná   vec nachádzala na krajskom (odvolacom) súde, ktorý vo veci rozhodol 8. decembra 2010 tak, že prvostupňové   rozhodnutie   potvrdil.   Toto   rozhodnutie   krajského   súdu   bolo   strane sťažovateľa doručené 24. februára 2011. Podaním doručeným krajskému súdu 7. septembra 2010 sťažovateľ namietal prieťahy v konaní odvolacieho súdu, na túto sťažnosť odpovedal podpredseda krajského súdu podaním sp. zn. Spr. 2202/2010 z 30. septembra 2010, ktorý prieťahy v konaní krajského súdu uznal. V tejto súvislosti podpredseda súdu uviedol, že prijal   aj   konkrétne   opatrenia   na   nápravu   spočívajúce   v   tom, že   „...   vec   sp. zn. 7 Co 2007/2009 bude prevedená do režimu sledovania veci podpredsedom krajského súdu za účelom zabránenia vzniku ďalších prieťahov v konaní“.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená alebo podaná oneskorene.

8. Podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru   každý   má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná.   Ústavný   súd   si   pri   výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

9.   O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (IV.   ÚS   92/04,   III.   ÚS   168/05, IV. ÚS 221/05). Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej prieťahy v súdnom konaní (čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru), môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto   základného   práva   sa   namieta   v   takom   konaní   pred   všeobecným   súdom,   ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (m. m. II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04).

10. Predmetom konania pred ústavným súdom sú prieťahy namietané sťažovateľom v konaní pred okresným súdom a krajským súdom v jeho právnej veci.

11. Právny názor ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti vychádza z vyhodnotenia doterajšieho priebehu konania pred okresným súdom a krajským súdom, ktoré sa začalo 20. júna 2006 a skončilo 24. februára 2011, keď bolo strane sťažovateľa doručené   potvrdzujúce   rozhodnutie   krajského   (odvolacieho)   súdu   z   8.   decembra   2010. Okresný súd predtým rozhodol 10. júna 2009 tak, že žalobu sťažovateľa zamietol (pozri bližšie bod 5). Sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 25. novembra 2010.

12. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z názoru, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu (m. m. II. ÚS 26/95). Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov teda možno porušiť   iba   v   konaní,   ktorého   výsledkom   môže   byť   rozhodnutie   všeobecného   súdu o právach a povinnostiach jeho účastníkov, pretože len také rozhodnutie môže ukončiť stav právnej neistoty osoby domáhajúcej sa jeho rozhodnutia (m. m. III. ÚS 62/01, II. ÚS 20/02).

13. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 154/03, IV. ÚS 147/04, IV. ÚS 221/05). V prípade, keď ústavný súd zistil,   že   charakter   postupu   všeobecného   súdu   sa   nevyznačoval   takými   významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu buď nevyhovel   (napr.   I.   ÚS   11/00),   alebo   ho   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnený   (napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, IV. ÚS 221/05).

14. Celková dĺžka konania vedeného vo veci sťažovateľa pred okresným súdom a krajským súdom presiahla obdobie 4 rokov, čo s prihliadnutím na charakter veci prima facie vylučuje, aby konanie vedené pred okresným súdom a krajským súdom bolo možné pokladať za konanie, v ktorom malo dôjsť k porušeniu sťažovateľovho práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote.

15. Vzhľadom na uvedené, najmä na dĺžku konania vedeného pred okresným súdom a krajským súdom táto sama osebe nemá takú intenzitu, aby bolo možné po prijatí sťažnosti na   ďalšie   konanie   vysloviť   porušenie   práva   sťažovateľa   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. marca 2011