znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 85/08-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. marca 2008 predbežne prerokoval sťažnosť F. B., N., zastúpeného advokátkou JUDr. G. S., N., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 41 ods. 3 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   čl. 7   ods. 1   Dohovoru   o právach   dieťaťa   a jeho   práv   podľa Deklarácie   práv   dieťaťa   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   v konaní vedenom   pod sp. zn. 13 Co 339/75 a jeho rozhodnutím z 10. júna 1976 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. B.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. apríla 2007 doručená   sťažnosť   (doplnená   21.   júna   2007)   F.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo   veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 41 ods. 3 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa (ďalej len   „dohovor“)   a jeho   práv   podľa   Deklarácie   práv   dieťaťa   (ďalej   len   „deklarácia“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.   13 Co 339/75   a jeho   rozhodnutím   z 10.   júna   1976   (ďalej   aj   „napadnuté rozhodnutie“), ktorým krajský súd zamietol žalobu o určenie otcovstva vtedy maloletého sťažovateľa.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   na   návrh   Orgánu   starostlivosti   o deti   pri Mestskom národnom výbore v N. Okresný súd Nitra (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 12 C 1422/70-43 z 29. mája 1972 určil, že odporca J. B. je otcom dieťaťa (vtedy maloletého sťažovateľa, pozn.) a zaviazal ho na platenie výživného.

Krajský   súd   na   odvolanie   odporcu   napadnutým   rozhodnutím   zmenil   rozsudok okresného súdu č. k. 12 C 1422/70-43 z 29. mája 1972 tak, že zamietol žalobu o určenie otcovstva.   V   napadnutom   rozhodnutí   krajský   súd   podľa   sťažovateľa „vzal   do   úvahy nevierohodné   a   rozporné   výpovede   svedkov   (...)   pričom   samotný   skutkový   stav   nebol zistený, čo najúplnejšie. Ostatný rozsudok krajského súdu nebol doručený opatrovníkovi maloletého F. B. a ani účastníčka odvolacieho konania - matka dieťaťa nebola v konaní zastupovaná opatrovníkom, hoci bola (...) právoplatne pozbavená úplne spôsobilosti na právne úkony a súdom jej bola za opatrovníčku určená jej dcéra Z. S. (...) Keďže maloletý nebol v ďalšom konaní pred krajským súdom riadne zastúpený, rozsudok nebol doručený všetkým účastníkom konania, nemohlo sa rozhodnutie stať právoplatným ani vykonateľným. (...) Sťažovateľovi ako maloletému dieťaťu nebola dostatočne poskytnutá súdna i právna ochrana v predmetnom konaní o určenie otcovstva. Sťažovateľ v súčasnosti nemôže uplatniť na žiadnom inom súde opravné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd poskytuje, preto sa obrátil na Ústavný súd, aby ho ochránil, nakoľko právny názor všeobecných súdov bol svojvoľne zjavne neodôvodnený a teda ústavne nekonformný“.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Boli porušené tieto základné práva sťažovateľa:

- základné právo sťažovateľa poznať svojho biologického otca a právo na jeho starostlivosť upravené v Dohovore o právach dieťaťa, čl. 7, bod 1 - Oznámenie č. 104/91 Zb.;

- právo sťažovateľa mať rovnaké práva ako deti narodené v manželstve, zakotvené v Ústave Slovenskej republiky, čl. 41, ods. 3;

- právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť prameniace z Ústavy Slovenskej republiky, čl. 41, ods. 4;

- právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené Ústavou Slovenskej republiky, čl. 46, ods. 1;

- právo na osobitné záruky, starostlivosť a zodpovedajúcu právnu ochranu pred narodením aj po ňom uvedené v Deklarácii práv dieťaťa prijatej Valným zhromaždením OSN dňa 20. 11. 1959. 2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k.: 13 Co 339/75-113, zo dňa 10. 06. 1976 a vracia tomuto vec na ďalšie konanie. 3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva F. B. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500.000,- Sk (...). 4. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť F. B. trovy právneho zastúpenia (...).“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak   (§ 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   –   ďalej   len „zákon o ústavnom súde“).

Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo o inom   zásahu dozvedieť. Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom na odmietnutie sťažnosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pričom zákon o ústavnom súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto kogentnej   lehoty odpustiť   (pozri   napr.   IV. ÚS 14/03, III. ÚS 124/04).

Z uvedeného je zrejmé, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno považovať za   časovo   neobmedzený   právny   prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd (napr. III. ÚS 114/03, IV. ÚS 236/03).

Sťažnosť   smeruje   proti   postupu   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 13 Co 339/75 a jeho rozhodnutiu z 10. júna 1976.

Ústavný súd z obsahu spisu   sp. zn. 12 C 1422/70, ktorý si   v rámci predbežného prerokovania veci vyžiadal z okresného súdu, zistil, že namietané rozhodnutie krajského súdu podľa vyznačenej doložky právoplatnosti nadobudlo právoplatnosť 10. augusta 1976. Taktiež ústavný súd zistil, že sťažovateľ bol v označenom konaní riadne zastúpený „OSD pri MsNV v N.“ (Orgán starostlivosti o deti pri Mestskom národnom výbore v N., pozn.).

Už v inej veci týkajúcej sa sťažovateľa (IV. ÚS 280/07) ústavný súd v podobnej procesnej   situácii   uviedol,   že   „ústavný   súd   chráni   ústavnosť   spôsobom,   ktorý   upravuje ústava a zákon o ústavnom súde, ktorý nadobudol účinnosť 15. februára 1993. Jurisdikcia ústavného   súdu   (rationae   temporis)   sa   preto   vzťahuje na obdobie   po   15. februári   1993. Uvedený   zákon   neobsahuje ustanovenia   o spätnej   účinnosti,   preto v zmysle konštantnej judikatúry   ústavného   súdu   tento   nemá   právomoc   skúmať   a rozhodovať   o porušení základných práv a slobôd, ktoré nastalo predo dňom, keď bol ústavný súd konštituovaný a keď nadobudol účinnosť zákon o ústavnom súde, t. j. pred 15. februárom 1993 (mutatis mutandis I. ÚS 49/93, I. ÚS 15/97 atď.)“.

Sťažovateľ namieta porušenie práv, ku ktorému došlo v období pred nadobudnutím účinnosti zákona o ústavnom súde.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Rovnako platí a ani z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 12 C 1422/70 nevyplýva iné, že sťažovateľ nepodal sťažnosť včas, t. j. podal ju po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty dvoch mesiacov.

Pokiaľ v tejto súvislosti sťažovateľ poukazoval na skutočnosť, že „ostatný rozsudok krajského   súdu   nebol   doručený   opatrovníkovi   maloletého   F.   B.   a   ani   účastníčka odvolacieho konania - matka dieťaťa nebola v konaní zastupovaná opatrovníkom, hoci bola (...)   právoplatne   pozbavená   úplne   spôsobilosti   na   právne   úkony   a   súdom   jej   bola   za opatrovníčku   určená   jej   dcéra   Z.   S.   (...)   Keďže   maloletý   nebol   v   ďalšom   konaní   pred krajským súdom riadne zastúpený, rozsudok nebol doručený všetkým účastníkom konania, nemohlo   sa   rozhodnutie   stať   právoplatným   ani   vykonateľným.“,   ústavný   súd   považuje obranu sťažovateľa za rozpornú s realitou.

Z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 12 C 1422/70 totiž vyplýva, že vtedy maloletý sťažovateľ   bol   riadne   zastúpený   kolíznym opatrovníkom   (Orgán   starostlivosti   o deti   pri Mestskom   národnom   výbore v   Nitre),   ktorý   práve v mene maloletého podal   predmetnú žalobu na súd. Tomuto opatrovníkovi bol tiež riadne doručený ostatný rozsudok krajského súdu   (napadnuté   rozhodnutie),   a to   10.   augusta   1976,   o čom   svedčí   doručenka   tvoriaca súčasť   súdneho   spisu.   Rovnako   sa   nezakladá   na   pravde   skutočnosť,   že   napadnuté rozhodnutie nemohlo nadobudnúť právoplatnosť preto, že nebolo doručené opatrovníčke matky maloletého dieťaťa (sťažovateľa), t. j. Z. S. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že táto   (Z.   S.)   prevzala   napadnuté   rozhodnutie   10. augusta   1976,   o čom   taktiež   svedčí doručenka tvoriaca súčasť súdneho spisu.

Vychádzajúc z ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde (sťažnosť možno podať   v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia)   bola   sťažnosť   podaná oneskorene,   keďže   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   nadobudlo   právoplatnosť 10. augusta 1976 a sťažovateľ podal sťažnosť ústavnému súdu 24. apríla 2007, teda dávno po uplynutí ustanovenej lehoty 2 mesiacov.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj ako podanú oneskorene.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2008