znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 85/04-5

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2004 predbežne prerokoval sťažnosť D. P., Z., ktorou namieta porušenie jeho základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vyšetrovateľom Krajského úradu justičnej polície Policajného zboru v Banskej Bystrici, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. P.   o d m i e t a   pre nedostatok svojej právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. septembra 2003 doručená sťažnosť D. P., Z. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie jeho základného   práva   zaručeného   v   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) vyšetrovateľom Krajského úradu justičnej polície Policajného zboru v Banskej Bystrici (predtým Krajského úradu vyšetrovania Policajného zboru v Banskej Bystrici).

Sťažovateľ vo   svojej   sťažnosti   uviedol,   že: „Dňa   11.   3.   1999   mi   bolo   vznesené obvinenie   ČVS:   KÚV   17-22/99   a dňa   12.   3.   1999   mi   vyšetrovateľ   Krajského   úradu vyšetrovania PZ v Banskej Bystrici pplk. F. H. v zmysle zákona o Policajnom zbore zadržal poľovnícke zbrane, ktoré som mal v legálnej držbe, dve pištole, ktoré som mal tiež v legálnej držbe a s týmito zbraňami mi predbežne zadržal aj vzduchovku zn. Slávia 631. Okrem týchto vecí mi predbežne zadržal môj zväzok kľúčov od bytu, kľúče od trezoru, razítko a iné veci. Na   neoprávnené   držanie   vecí   som   podal   3   sťažnosti,   prvá   bola   uzatvorená   ako oprávnená a menovanému bolo vytknuté, že mi neoprávnene zadržuje uvedené veci. Ďalšie moje   sťažnosti,   ktorými   som   sa   domáhal   vrátenia   uvedených   vecí   boli   vždy   odstúpené dozorujúcemu prokurátorovi JUDr. R. z OP Zvolen Pv 165/99, ktorý mi vždy odpísal, že moje   požiadavky   odstúpil   Okresnému   súdu   vo   Zvolene   do   spisu   2   T   123/99,   pričom prokurátor   má   dbať   na   dodržiavanie   zákonnosti   v prípravnom   konaní,   ktoré   trvalo   9 mesiacov.

Niekoľkokrát som písomne žiadal sudcu OS Zvolen JUDr. Š. o vrátenie týchto vecí, všetky tieto listinné dôkazy sa nachádzajú v uvedenom trestnom spise 2 T 123/99, pričom sudca mi na moje opakované písomné žiadosti ani raz ani len neodpovedal.

Prešlo   4   ½   roka,   čo   nemôžem   užívať   svoje   veci,   ktorých   som   nepochybným majiteľom, trestná vec je už niekoľko mesiacov právoplatne skončená a mne polícia odmieta vydať vzduchovku, kým vyšetrovateľ H. nevydá uznesenie o vrátení vecí.

(...) Už nemám síl chodiť a doprosovať sa o vrátenie mojich vecí, či už vzduchovky, kľúčov   od   trezoru,   razítka   aj   iných   kľúčov,   ktoré   už   medzitým   vyšetrovateľ   svojvoľne neoprávnene   vydal   inej   osobe,   preto   sa   obraciam   sa   Váš   súd   a prosím,   aby   moju   vec prejednal, prijal opatrenia na vrátenie vecí, ktoré ja nemôžem dosiahnuť a vyčerpal som opakovane všetky možnosti a za tieto príkoria žiadam priznanie nemajetnej ujmy tak, ako som v úvode navrhol“.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ podáva:„(...) sťažnosť pre hrubé porušovanie mojich základných ľudských práv zakotvených v Ústave Slovenskej republiky, konkrétne článku 20, ods. 1.

Zároveň   žiadam   o priznanie   nemajetnej   ujmy   vo   výške   1 000 000,-   Sk   slovom jedenmiliónkorún slovenských, ako spravodlivé zadosťučinenie, ktoré žiadam zaplatiť od Ministerstva   vnútra   SR,   ktorého   pracovníci   porušili   uvedený   článok   Ústavy   Slovenskej republiky.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...)Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľa zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy postupom vyšetrovateľa Krajského úradu justičnej polície Policajného   zboru   v Banskej   Bystrici,   ktorý   podľa   tvrdenia   sťažovateľa   neoprávnene zadržal jeho označené veci v súvislosti s trestným konaním vedeným na Okresnom súde vo Zvolene pod sp. zn. 2 T 123/99.

Ústavný   súd   zistil,   že   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   svojím   rozsudkom z 10. februára 2004 sp. zn. 2 Tz 31/03 zrušil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 90/03 a v spojení s týmto rozhodnutím aj rozsudok Okresného súdu vo Zvolene v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 123/99, v súvislosti s ktorým malo dôjsť k zadržaniu označených vecí sťažovateľa, teda vec sa nachádza v štádiu, keď ešte nebolo vydané žiadne rozhodnutie vo veci sťažovateľa, pre ktoré mu bolo 11. marca 1999 „vznesené   obvinenie   ČVS:   KÚV   17-22/99“. Vzhľadom   na   to,   že   trestná   vec, v súvislosti s ktorou malo dôjsť k zadržaniu vecí sťažovateľa, sa nachádza v štádiu súdneho konania, v   takomto prípade všeobecný súd bude povinný skúmať ústavnosť a zákonnosť konania   predchádzajúceho   podaniu   obžaloby,   a to   najmä   so   zreteľom   na   dodržanie základných práv a slobôd vrátane označených práv sťažovateľa. Všeobecný súd má podľa Trestného   poriadku   celý   rad   účinných   procesných   nástrojov,   ako   zabezpečiť   nápravu porušenia   základných   práv   a slobôd   v predchádzajúcom   konaní,   ak samozrejme   dospeje k záveru, že boli porušené. Z uvedeného dôvodu je to teda v prvom rade všeobecný súd, ktorý bude oprávnený a povinný rozhodnúť o ochrane základných práv a slobôd, a preto nie je daná právomoc ústavného súdu v tejto veci konať. Skutočnosti, ktoré uviedol sťažovateľ vo   svojej sťažnosti,   neumožňujú   vyvodiť   taký   záver,   že   by   nimi   namietané   porušenie označeného základného práva nebolo možné odstrániť pred všeobecným súdom.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti pre nedostatok svojej právomoci.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2004