znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 85/03-24

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2003 prerokoval prijatú sťažnosť P. P. POP-CAR SERVICE, K., zastúpeného advokátom JUDr.   T.   Š.,   Advokátska   kancelária,   K.,   vo   veci   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   garantovaného   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 1622/01 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 1622/01   p o r u š i l   právo P. P. POP-CAR SERVICE, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému   súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11   C   1622/01 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3.   P.   P.   POP-CAR   SERVICE   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume   5   000   Sk (slovom   päťtisíc   slovenských   korún),   ktoré je Okresný   súd Košice II povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. P. P. POP-CAR SERVICE   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume   8 796 Sk   (slovom   osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť   slovenských   korún),   ktorú   je Okresný súd Košice II   p o v i n n ý   mu vyplatiť na účet advokáta JUDr. T. Š. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. I. ÚS 85/03-9   zo 16.   apríla   2003   prijal   podľa   §   25   ods. 3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   sťažnosť   P.   P.   POP-CAR   SERVICE   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   K., zastúpeného advokátom JUDr.   T. Š., Advokátska kancelária, K.,   namietajúcu porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Košice   II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 1622/01 na ďalšie konanie.

V rámci   prípravy   ústneho   pojednávania   sa   na   základe   žiadosti   ústavného   súdu k opodstatnenosti prijatej sťažnosti (ďalej len „sťažnosť“) písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom, vyjadrením č. Spr 520/03 z 15. mája 2003 a sťažovateľ, zastúpený svojím právnym zástupcom, stanoviskom z 27. mája 2003.

Okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   k opodstatnenosti   prijatej   sťažnosti   vykonal chronologický   prehľad   doterajšieho   konania   vo   veci   a vyslovil   názor,   že:   „dĺžka predmetného konania je v značnej miere zapríčinená samotným žalobcom, ktorý si spolu s podaním návrhu nesplnil svoju poplatkovú   povinnosť,   takmer 15 mesiacov po podaní návrhu   uplatnil   jeho   zmenu,   čím   znemožnil   vydanie   platobného   rozkazu   v registri,   do ktorého bola vec pôvodne zapísaná, neprevzal si predvolanie na vytýčené pojednávanie, ktorého sa tak svojím zavinením nezúčastnil napriek sťažnostiam na prieťahy v konaní.“ Na svoju obranu uviedol, že „Nezanedbateľná je aj skutočnosť, že v súdnom oddelení vo veci konajúcej sudkyne je 545 nevybavených vecí, čo je objektívnym dôvodom pre nemožnosť priebežnejšieho konania v namietanej veci“.

Právny   zástupca   sťažovateľa   vo   svojom   stanovisku   k vyjadreniu   okresného   súdu uviedol,   „že   návrh   na   začatie   konania   s návrhom   na   vydanie   platobného   rozkazu   bol sťažovateľom   podaný   na   okresnom   súde   dňa   27.   6.   2000.   Až   dňa   23.   10.   2001   bol sťažovateľ   vyzvaný   na   zaplatenie   súdneho   poplatku.   Nepopierame,   že   poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, no súd neopodstatnene 16 mesiacov otáľal s postupom podľa § 10 ods. 1) zák. č. 71/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. Ďalší postup súdu nebol rovnako promptný, ako to prikazuje § 100 ods. 1) Občianskeho súdneho poriadku a to aj za prípadného použitia § 43 Občianskeho súdneho poriadku... Z nášho pohľadu teda už v samotných počiatkoch, pri prvých úkonoch súdu došlo k zbytočným prieťahom v jeho konaní. Z uvedeného dôvodu považuje sťažovateľ svoju sťažnosť za oprávnene podanú... “

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutého súdneho spisu.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Sťažovateľ podal   27.   júna 2000   návrh   na začatie konania s návrhom   na vydanie platobného rozkazu o zaplatenie 984 Sk istiny s prísl. Vec je vedená na okresnom súde pod sp. zn. 11 C 1622/01.

Na výzvu okresného súdu z 28. septembra 2001 sťažovateľ uhradil súdny poplatok 23. októbra 2001.

Sťažovateľ podaním z 19. septembra 2001 doplnil svoj návrh z 27. júna 2000.

Dňa 18. decembra 2001 bol daný pokyn kancelárii na prevedenie veci do registra C.

Výzva   okresného   súdu   (na   vyjadrenie   sa   k žalobe)   z 19.   septembra   2002   (po dvojnásobnom neúspešnom pokuse o doručenie výzvy v mesiacoch október 2002 a január 2003) bola žalovanému doručená 24. januára 2003.

Okresný súd uznesením č. k. 11 C 1622/02-11 z 25. marca 2003 pripustil zmenu návrhu (z 19. septembra 2001). V uvedený deň vytýčil termín pojednávania na 7. máj 2003. Toto pojednávanie pre neprítomnosť účastníkov bolo odročené na 25. jún 2003.

Súdny spis sp. zn. 11 C 1622/01 bol 5. júna 2003 doručený ústavnému súdu a vrátený späť 20. júna 2003.

Podľa zistenia ústavného súdu pojednávanie vytýčené na 25. jún 2003 bolo odročené na 12. september 2003.

K sťažnosti bola pripojená odpoveď predsedu okresného súdu sp. zn. Spr. 23110/02 z 25. septembra 2002 na sťažnosť sťažovateľa na prieťahy v konaní vo veci sp. zn. 11 C 1622/01, podľa ktorej „...Od 28. 12. 2001 do 19. 9. 2002 skutočne vznikol prieťah v konaní a za tento sa Vám ospravedlňujem. Bol však spôsobený objektívnymi dôvodmi, a to veľkým počtom nevybavených vecí aj v súdnom oddelení vo veci konajúcej sudkyne (560 vecí)“.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   odseku   2   citovaného   článku   ak   porušenie   práv   alebo   slobôd   vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa odseku 3 citovaného článku ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.“

V petite svojej sťažnosti sťažovateľ žiadal vyslovenie porušenia vyššie označeného základného   práva   zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy,   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 5 000 Sk a trov jeho právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

Okresný súd vo svojej vyššie citovanej odpovedi na sťažnosť sťažovateľa priznal síce prieťahy v konaní, ale ospravedlňoval ich vysokým nápadom vecí na súd, ako aj správaním sťažovateľa v konaní (konkretizovaným vo vyjadrení z 15. mája 2003).

Sťažovateľ   v stanovisku   k vyjadreniu   okresného   súdu   vyslovil   názor,   že   toto „Vyjadrenie síce neuvádza, či uznáva, že v konaní, vedenom pod sp. zn. 11 C 1622/01 došlo podľa jeho názoru k zbytočným prieťahom alebo nie, napriek tomu však zotrvávame na stanovisku, že k takýmto prieťahom došlo“.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98, I. ÚS 41/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1.   Ústavný   súd   zo   skutočností   uvádzaných   okresným   súdom   ani   z obsahu   spisu nezistil žiadnu takú okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver o takej zložitosti posudzovanej veci, ktorá negatívne ovplyvnila jej doterajší priebeh konania.

2.   Pokiaľ   ide   o   „správanie“   sťažovateľa   v preskúmavanej   veci,   ústavný   súd konštatoval, že na celkovej dĺžke konania sa podieľal sťažovateľ, pričom vzal do úvahy námietky okresného súdu, že sťažovateľ si nesplnil svoju poplatkovú povinnosť, ktorá mu vznikla spolu s podaním návrhu na začatie konania, ako aj že „takmer 15 mesiacov po podaní návrhu uplatnil jeho zmenu, čím znemožnil vydanie platobného rozkazu v registri, do ktorého bola vec pôvodne zapísaná,...“

Na druhej strane podľa názoru ústavného súdu nič nebránilo okresnému súdu, aby v posudzovanej veci použil procesné prostriedky dané mu všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi priebeh súdneho konania.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti prípadu.

Ústavný súd konštatuje, že okresný súd v už vyššie citovanej odpovedi na sťažnosť sťažovateľa   na   prieťahy   v konaní   v predmetnej   občianskoprávnej   veci   priznal   prieťahy v konaní v čase „od 28. 12. 2001 do 19. 9. 2002“, t. j. v trvaní vyše 8 mesiacov.

Podľa názoru ústavného súdu aj postup okresného súdu v čase od podania návrhu (27. jún 2000) do vyzvania sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku (28. septembra 2001), t. j. v trvaní vyše 15 mesiacov, nebol takým postupom v konaní, ktorý by zodpovedal ústavou   zaručenému   právu   sťažovateľa   na   prerokovanie   jeho   veci   bez   zbytočných prieťahov.

Obranu okresného súdu spočívajúcu vo vysokom nápade vecí ako dôvodu, ktorý by mal byť objektívnou príčinou spôsobujúcou prieťahy v konaní, ústavný súd neakceptoval. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 18/98, II. ÚS 52/99) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Vychádzajúc   z dôvodov   vyššie   uvedených   v bode   1   (hodnotenie   podľa   kritéria zložitosti veci), z platnej právnej úpravy a z postupu súdu (organizovania jeho procesného postupu)   v predmetnom   občianskoprávnom   súdnom   konaní   nemožno   hodnotiť   postup okresného súdu v posudzovanej veci ako postup, ktorý by zodpovedal ústavou priznanému právu   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a príslušným   ustanoveniam Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktoré   sú   nevyhnutným   predpokladom   spoločensky efektívneho, t. j. rýchleho a účinného poskytnutia právnej ochrany.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

Podľa ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou nečinnosťou, vo veci konal podľa osobitných predpisov.

Aj keď o to sťažovateľ výslovne nežiadal, vzhľadom na doterajší priebeh konania v predmetnej veci a skutočnosť, že ani po uplynutí vyše troch rokov od podania návrhu okresný   súd   ešte   meritórne   nerozhodol,   považoval   ústavný   súd   za   potrebné   v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázať okresnému súdu konať v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku upravujúcimi priebeh konania tak, aby nedochádzalo k porušovaniu práva garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa ods. 5 citovaného ustanovenia ak ústavný súd   rozhodne   o priznaní primeraného   finančného zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu   nemožno   podať   opravný   prostriedok,   je   treba   pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ rozumieť doručenie tohto rozhodnutia účastníkom konania. Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uplatnil   priznanie   finančného   zadosťučinenia   vo výške   5 000   Sk   „...   s prihliadnutím   na   súčasný   postup   súdu,   na   úrovni   zodpovedajúcej reláciám   doterajšej   praxe   ústavného   súdu.  ...   ide   o obnos   primeraný   samotnej   dĺžke tvrdených   prieťahov   a skutočnosti,   že   v konaní   je   predmetom   sporu   tiež   majetková hodnota“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   primerané finančné   zadosťučinenie,   ktoré   je   peňažnou   protihodnotou   utrpenej   nemajetkovej   ujmy (napr. I. ÚS   15/02). Pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd z ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde a s prihliadnutím na   všetky   okolnosti   zakladajúce   namietané   porušenie   označeného   základného   práva v predmetnom   konaní   uznal   podľa   zásad   spravodlivosti   za   odôvodnené   priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 Sk.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Právny   zástupca   sťažovateľa   si   uplatnil   náhradu   trov   právneho   zastúpenia sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom, ktoré vyčíslil vo výške 8 796 Sk za dva úkony právnej   pomoci   podľa   §   13   ods.   8   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

Ústavný súd priznal odmenu za dva úkony právnej pomoci, a to prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie stanoviska k vyjadreniu okresného súdu. Podľa takto určených kritérií sú   trovy   právneho   zastúpenia   za   dva   úkony   právnej   pomoci   8   796   Sk   (za   jeden   úkon 4 270 Sk a režijný paušál 128 Sk).

Ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade (sťažovateľ bol v konaní úspešný) je odôvodnená aplikácia ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, že požadovaná náhrada trov právneho zastúpenia zodpovedá platným právnym predpisom, a preto uložil okresnému   súdu   povinnosť   zaplatiť   trovy   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   v sume 8 796 Sk.

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2003