znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 85/02-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. augusta 2002 prerokoval   návrh   na   začatie   konania   A.   S.,   bytom   Z.,   vo   veci   vyplatenia   náhrady   za odobratý živý a mŕtvy inventár, odškodnenia za prieťahy v konaní a nevymožiteľnosti práva a takto

r o z h o d o l :

Návrh na začatie konania A. S. o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 18. apríla 2002 doručené podanie – návrh na začatie konania A. S., bytom Z. (ďalej len „navrhovateľka“), označené   ako   „Žiadosť   o vyplatenie   náhrady   za   odobratý   živý   a mŕtvy   inventár, odškodnenie za prieťahy v konaní a nevymožiteľnosti práva“, ktorý navrhovateľka podala proti odporcovi označenému v návrhu „Slovenská republika“.

Pretože   podanie   v predloženej   podobe   nemalo   predpísané   náležitosti   podľa   §   20 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   ústavný   súd   navrhovateľku   listom zo 16. mája 2002 vyzval, aby odstránila nedostatky podania a v lehote 15 dní od doručenia výzvy   predložila   ústavnému   splnomocnenie   udelené   advokátovi   alebo   komerčnému právnikovi na jej zastupovanie v konaní pred ústavným súdom a doplnenie návrhu tak, aby zodpovedalo   ustanoveniam   §   20   a §   50   zákona   o ústavnom   súde.   Navrhovateľka   bola zároveň poučená o tom, že ak uvedené nedostatky podania nebudú odstránené, ústavný súd ho nebude môcť považovať za návrh na začatie konania, v dôsledku čoho môže toto podanie podľa § 23a zákona o ústavnom súde odložiť. Navrhovateľka túto výzvu prevzala 20. mája 2002.

Navrhovateľka na výzvu ústavného súdu reagovala odpoveďou z 26. mája 2002 tak, že „návrh na začatie konania sa týka priznania náhrad za odňaté veci podľa § 20 zákona 229/1991 Zb., ktorý som podala dňa 22. 2. 1994 na Okresný súd v Leviciach. Tento návrh obsahuje akej veci sa týka, kto ho podáva a proti komu, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha,   odôvodnenie   návrhu   a navrhované   dôkazy   (...)   Domáham   sa   odškodnenia a náhrady na zabezpečenie poľnohospodárskej   výroby v rozsahu ako rozsudkom   zo dňa 7. 10. 1998   rozhodol   Okresný   súd   v Leviciach   (...)   Odškodnenie   za   prieťahy   v konaní a nevymožiteľnosti práva žiadam vo výške 20 % zo sumy, ktorú mi štát dlhuje“.

Vzhľadom na to, že navrhovateľka v tejto odpovedi uviedla, že „na zastupovanie advokátom,   alebo   komerčným   právnikom   nemám   finančné   prostriedky“,   ústavný   súd navrhovateľku   výzvou   z 11.   júna   2002   vyzval   na   potvrdenie   majetkových   pomerov. Vo výzve uviedol, že podľa § 30 ods. 1 a 2 a § 138 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde môže ústavný súd ustanoviť fyzickej osobe alebo právnickej   osobe právneho zástupcu,   ak taká osoba   o to   požiada, ak to odôvodňujú   jej pomery a ak nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie práva s tým, že tieto tri podmienky pre ustanovenie právneho zástupcu musia byť splnené súčasne.

Navrhovateľka   k odpovedi   zo   16.   júna   2002   zaslanej   ústavnému   súdu   pripojila potvrdenie o majetkových pomeroch a ďalšie doklady týkajúce sa jej príjmov a príjmov jej manžela, avšak neodstránila nedostatky   podania, na odstránenie ktorých bola opakovane vyzvaná.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Pretože   predmetný   návrh   na   začatie   konania   v predloženej   podobe   nespĺňa náležitosti,   ktoré   pre   uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu   ustanovuje   ústava   a zákon o ústavnom súde, a navrhovateľka ho nedoplnila v súlade s opakovanou výzvou ústavného súdu, bolo potrebné tento návrh po jeho predbežnom prerokovaní odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí. Ústavný súd môže o žiadosti o ustanovenie bezplatného právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom rozhodovať až po zistení, že návrh na začatie konania, ktorého sa takáto žiadosť týka, spĺňa aspoň také náležitosti, ktoré umožňujú ústavnému súdu posúdiť, či sú splnené podmienky pre uplatnenie jeho právomoci alebo či nejde o zrejme bezúspešné uplatnenie práva. V danej veci podanie navrhovateľky takéto náležitosti nespĺňalo. Pokiaľ má byť jeho premetom   domáhanie   sa „odškodnenia a náhrady na zabezpečenie poľnohospodárskej výroby v rozsahu ako rozsudkom zo dňa 7. 10. 1998 rozhodol Okresný súd v Leviciach“, ústavný   súd   o takom   návrhu   nemá   právomoc   konať   a rozhodovať,   pretože   o týchto nárokoch   občianskoprávnej   povahy   rozhoduje   výlučne   všeobecný   súd.   Pokiaľ navrhovateľka   uplatňuje   „odškodnenie   za   prieťahy   a nevymožiteľnosti   práva“   voči Slovenskej republike, ústavný súd uvádza, že o takomto návrhu nemá právomoc rozhodovať nezávisle od splnenia podmienok ustanovených v čl. 127 ods. 1 ústavy a že podľa jeho konštantnej judikatúry v konaniach, v ktorých sa preskúmava porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (ak predmetom návrhu navrhovateľky bolo toto právo), zodpovedá za porušenie uvedeného základného práva konkrétny štátny orgán, ktorého postup sa namieta, a nie Slovenská republika (I. ÚS 16/02-15).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. augusta 2002