SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 84/2015-33
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2015predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti NASK, s. r. o., Ľudovíta Štúra 5,Veľký Meder, zastúpenej advokátom JUDr. Milanom Šulvom, Advokátska kancelária,Hlučínska 1, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a 4, čl. 47 ods. 2 a 3,čl. 48 ods. 2 a čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 6 M Cdo 7/2013 z 23. apríla 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti NASK, s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. augusta 2014doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti NASK, s. r. o., Ľudovíta Štúra 5, Veľký Meder(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a 4, čl. 47 ods. 2 a 3,čl. 48 ods. 2 a čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 MCdo 7/2013 z 23. apríla 2014.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdom BratislavaII (ďalej len „okresný súd“) sa sťažovateľka v procesnom postavení žalobkyne v konanívedenom pod sp. zn. 6 C 150/06 domáha proti žalovanej Slovenskej republike, v zastúpeníMinisterstvom financií Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaná“), náhrady škody v sume882 178 000 Sk s príslušenstvom, ktorá jej mala byť spôsobená v príčinnej súvislosti s ňoutvrdeným nesprávnym úradným postupom Colného úradu Komárno (ďalej len „správcadane“), ktorý svojimi rozhodnutiami č. 980/2004-550194 a č. 972/2004-550194 z 1. júna2004 v súvislosti s vykonaním miestneho zisťovania u sťažovateľky vykonávajúcejpodnikateľskú činnosť v oblasti výroby liehu a prevádzkovania daňového skladu z dôvodupodozrenia, že na spotrebných baleniach liehu sa nachádzajú nepravé kontrolné pásky,rozhodol o zabezpečení týchto spotrebných balení liehu v daňovom sklade, a to v počte 44spotrebných balení liehu (rozhodnutím č. 980/2004-550194) a tiež v počte 111 925 kusov(rozhodnutím č. 972/2004-550194), a následne svojimi rozhodnutiami č. 982/22004-550194a č. 1007/2004-550194 z 3. júna 2004 obidve ním začaté konania o zabezpečení tovaruprerušil pre účely vykonania znaleckej expertízy pravosti kontrolných pásokKriminalistickým a expertíznym ústavom Policajného zboru, ktorý mal konštatovať, že vdrvivej väčšine boli na označenie spotrebných balení liehu použité falzifikáty kontrolnýchpások [z dôvodu podozrenia zo spáchania trestného činu falšovania a pozmeňovaniakontrolných technických opatrení na označenie tovaru (kontrolných pások) správca danepodal aj trestné oznámenie Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru v Dunajskej Strede,pozn.]. Následne Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „colné riaditeľstvo“)rozhodnutím č. 62190/04-1425 z 25. januára 2005 z dôvodu nezákonnosti postupu prizabezpečení tovaru sťažovateľky zrušilo označené rozhodnutia správcu dane o prerušeníkonaní z 3. júna 2004 a rozhodnutiami č. 10443/2005-1425 a č. 10446/2005-1425 z 10. júna2005 colné riaditeľstvo zrušilo aj rozhodnutia správcu dane z 1. júna 2004 o zabezpečenítovaru sťažovateľky. Podľa sťažovateľky jej v dôsledku tohto zabezpečenia tovaru správcomdane bolo znemožnené podnikať, takže sa dostala do platobnej neschopnosti, čo malonapokon viesť k jej celkovej likvidácii. Z uvedeného dôvodu sa sťažovateľka 22. septembra2005 obrátila na žalovanú so žiadosťou o predbežné prerokovanie jej nároku na náhraduškody a po tom, ako žalovaná 22. marca 2006 zaujala k tejto žiadosti negatívny postoj,sťažovateľka 26. júna 2006 podala okresnému súdu zmieňovanú žalobu o náhradu škody.
O dôvodnosti právneho titulu žalobou uplatneného nároku rozhodol okresný súdmedzitýmnym rozsudkom sp. zn. 6 C 150/06 z 19. júna 2007, ktorým tento žalovaný nárokuznal za opodstatnený, pričom toto rozhodnutie bolo na základe odvolaniažalovanej potvrdené aj rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)sp. zn. 9 Co 404/07 z 1. októbra 2009 (obidve rozhodnutia nadobudli právoplatnosť17. decembra 2009, pozn.).
Po vrátení veci okresnému súdu na ďalšie konanie aj o konkrétnej výške, resp.o sume uplatneného žalovaného nároku, sťažovateľka návrhom zo 16. novembra 2009žiadala o rozšírenie žalobného návrhu, čo sa týka výšky sumy uplatneného nárokuna náhradu škody, ktorému okresný súd uznesením z 2. decembra 2009 v celom rozsahuvyhovel. Okrem toho sťažovateľka 29. júna 2010 podala aj návrh na zmenu účastníkovkonania na jej procesnej strane, t. j. na procesnej strane žalobcu, a to z dôvodu, že22. marca 2010 postúpila žalovanú pohľadávku obchodnej spoločnosti
, o ktorej však podľa tvrdenia sťažovateľky ešte nebolo rozhodnuté.
Proti medzitýmnemu rozsudku okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdupodal 6. júla 2010 generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len„generálny prokurátor“) mimoriadne dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesenímsp. zn. 6 M Cdo 11/2010 z 31. januára 2012 tak, že zrušil obidva mimoriadnym dovolanímnapadnuté rozsudky a vec vrátil na ďalšie konanie okresnému súdu. Najvyšší súd vo svojomrozhodnutí v prvom rade s poukazom na ústavnosť (ústavnú súladnosť) inštitútumimoriadneho dovolania deklarovanú aj v rozhodnutí označeným uznesením ústavnéhosúdu (sp. zn. PL. ÚS 57/99), ako aj s poukazom na splnenie zákonných predpokladovna jeho podanie konštatoval prípustnosť generálnym prokurátorom podaného mimoriadnehodovolania a následne najvyšší súd zaujal aj vecné stanovisko k námietkam generálnehoprokurátora, ktorý ich založil na konštatovaní o nesprávnom právnom posúdení veci súdminižších stupňov v dôsledku nezohľadnenia absencie jedného zo základných zákonnýchpredpokladov zakladajúcich zodpovednosť za škodu, ktorým je existencia príčinnejsúvislosti (kauzálny nexus) medzi nezákonným rozhodnutím alebo nezákonným postupomorgánu verejnej moci na jednej strane a vzniknutou škodou na strane druhej. V tejtosúvislosti najvyšší súd konštatoval, že súdy nižších stupňov sa v tomto prípadenevysporiadali s tým, že sťažovateľka nemohla so svojím tovarom nakladať a podnikať s nímv skutočnosti nie v príčinnej súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami správcu daneo zabezpečení jej spotrebných balení liehu, ktorých nezákonnosť konštatoval colný úrad,ale sa tak malo stať v prvom rade v príčinnej súvislosti s postupom príslušných orgánovpolície, ktoré formou neodkladného procesného úkonu zaistili tovar sťažovateľky pre účelytrestného konania (sklady s tovarom sťažovateľky mali byť zabezpečené páskou a úradnýmipečaťami, pozn.) ešte pred vydaním predmetných nezákonných rozhodnutí správcom dane,ktorých vydanie tak bolo vo vzťahu k vzniku škody irelevantné, keďže sťažovateľkanemohla s týmto tovarom nakladať už pred ich vydaním. Podľa najvyššieho súdu totiž„Vzhľadom na tento úkon policajných orgánov, by ujma na strane žalobkyne vznikla aj keby rozhodnutia colného úradu o zabezpečení tovaru neboli vôbec vydané“, pričom najvyšší súdtiež konštatoval, že „Vychádzajúc z uvedeného v predmetnej veci z hľadiska jej správneho právneho posúdenia mala byť príčinná súvislosť zisťovaná nielen medzi ujmou žalobkyne spočívajúcou v nemožnosti disponovať SBL (obchodovať s týmto tovarom) a nezákonnými rozhodnutiami, resp. nesprávnym úradným postupom žalovanej, ale aj medzi touto ujmou a skutočnosťou, že rozhodnutiam o zabezpečení tovaru, ktoré boli neskôr zrušené, predchádzalo zapečatenie skladových priestorov žalobkyne policajnými orgánmi, a ďalej skutočnosťou, že na zabezpečených SBL žalobkyne boli nalepené falzifikáty kontrolných pások. Vo vzťahu k nemožnosti obchodovať s tovarom išlo totiž o právne významné skutočnosti.“. V nadväznosti na uvedené najvyšší súd tiež zdôraznil, že súdy nižšíchstupňov nezobrali zreteľ ani na právny dôvod vzniku sťažovateľkou uplatnenej škody, ktorájej mala byť podľa jej tvrdení spôsobená v príčinnej súvislosti s nemožnosťou obchodovať, t.j. uviesť do voľného obehu správcom dane zabezpečené spotrebné balenia liehu (SBL),pričom podľa najvyššieho súdu v dôsledku toho, že súdy nezohľadnili záverykriminalisticko-expertízneho znaleckého dokazovania, podľa ktorého sa na spotrebnýchbaleniach liehu sťažovateľky nachádzali falzifikáty kontrolných pások, ktoré vo vzťahuk predmetu konania považovali súdy nižších stupňov za irelevantné, dospeli takk nezákonným právnym záverom o vzniku škody na strane sťažovateľky, a to aj napriektomu, že pri aplikácii testu „.... conditio sine qua non by nemožnosť žalobkyne obchodovať s takýmto tovarom vznikla aj keby rozhodnutia o zabezpečení tovaru neboli vôbec vydané, resp. keby nedošlo k zapečateniu skladových priestorov. Tieto skutočnosti ako príčiny vzniku škody boli preto vylúčené.“, pretože „Spôsobilosť skutočnosti, že SBL boli označené falzifikátmi kontrolných pások, je právne významnou skutočnosťou majúcou za následok nemožnosť obchodovania s týmto tovarom, daná jednak zo zákona a jednak jej podstatou. V zmysle § 10 ods.7 veta prvá zákona č. 105/2004 SBL označené falzifikátom kontrolnej známky... sa na účely tohto zákona považuje za neoznačené, pričom podľa ods. 8 tohto ustanovenia predaj neoznačeného SBL na daňovom území je zakázaný...“, takže „SBL označené falzifikátom kontrolnej pásky (kontrolnej známky) je zo zákona vecou vyňatou z právneho obehu (res extra commercium), t. j. vecou neobchodovateľnou. Podľa právnej teórie vlastníctvo k veci vyňatej z právneho obehu nesmie (nemôže) byť prevedené na inú osobu“. Najvyšší súd tak dospel k záveru, že „... výlučnou príčinou vzniku škody na strane žalobkyne (sťažovateľky) bolo označenie zabezpečeného SBL falzifikátmi kontrolných pások“. Okrem uvedených záverov najvyššieho súdu svedčiacich o nesprávnom právnomposúdení veci súdmi nižších stupňov najvyšší súd aj napriek tomu, že generálny prokurátor„... v mimoriadnom dovolaní výslovne neuplatnil dovolací dôvod podľa § 243f ods. 1 písm. a/ O. s. p., t. j. že v konaní došlo k vadám uvedeným § 237...“, zrušil rozhodnutia takokresného súdu, ako aj krajského súdu aj z dôvodu ním zisteného porušenia práva žalovanejkonať pred súdom podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj,,OSP“),k porušeniu ktorého malo dôjsť v dôsledku toho, že súdy nižších stupňov procesne riadnenevykonali na pojednávaniach listinné dôkazy.
Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 M Cdo 11/2010 z 31. januára 2012 bolopredmetom prieskumu ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 307/2012,a to na základe sťažnosti podanej sťažovateľkou, ktorou namietala porušenie svojich právmajúcich základ v atribútoch spravodlivého súdneho procesu, a to jednak z dôvodu ňoutvrdenej spornosti otázky prípustnosti mimoriadneho dovolania v situácii, keď účastníkkonania podnecujúci u generálneho prokurátora jeho podanie nevyužil na ochranu svojichpráv iný opravný prostriedok (v danom prípade dovolanie), a jednak z dôvodu nedostatkovv odôvodnení označeného uznesenia najvyššieho súdu pri výklade a aplikácii relevantnýchprávnych predpisov, ako aj z dôvodu ňou tvrdeného porušenia kontradiktórnosti konania.Ústavný súd nálezom č. k. III. ÚS 307/2012-63 z 12. februára 2013 konštatoval,že v príčinnej súvislosti s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 M Cdo 11/2010z 31. januára 2012 bolo porušené právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie, pričomk tomuto záveru ústavný súd dospel po vysporiadaní sa iba s prvou z námietok sťažovateľkytýkajúcou sa prípustnosti mimoriadneho dovolania a súčasne uviedol, že „Vzhľadom na vyslovenie porušenia označených práv v súvislosti s postupom a napadnutým uznesením najvyššieho súdu pri posudzovaní kritérií prípustnosti mimoriadneho dovolania už ústavný súd nepovažoval za potrebné zvlášť sa zaoberať námietkou porušenia označených práv samotným obsahom rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorom tento realizoval vlastný výklad právnych predpisov relevantných podľa jeho názoru na daný prípad, keďže v zmysle ustálenej judikatúry ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktoré ich viedli k rozhodnutiu vo veci samej.“, pretov tejto časti ústavný súd sťažnosti sťažovateľky nevyhovel.
Pokiaľ ide o posúdenie otázky prípustnosti mimoriadneho dovolania v situácii,kedy jeho podanie iniciuje účastník konania (v danom prípade žalovaná – Slovenskárepublika), ktorý pred jeho podaním sám nevyužil iný jemu prípustný mimoriadny opravnýprostriedok, a to dovolanie, ústavný súd v náleze č. k. III. ÚS 307/2012-63z 12. februára 2013 konštatoval, že „V okolnostiach sťažovateľkinej veci je nesporné, že žalovaná sa proti medzitýmnemu rozsudku okresného súdu bránila (aj keď neúspešne) podaním odvolania, na podanie ktorého bola podľa platného procesného predpisu oprávnená. Vzhľadom na potvrdzujúci charakter výroku rozsudku krajského súdu, ktorý výrokom tohto rozsudku zároveň nezaložil prípustnosť dovolania z dôvodu, že ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, je zrejmé, že žalovaná mohla rozsudok krajského súdu napadnúť dovolaním iba z dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. a) OSP, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 OSP, nie však z dôvodov ustanovených § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP (t. j. že konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci).
Z obsahu mimoriadneho dovolania ústavný súd zistil, že generálny prokurátor napadol rozsudok krajského súdu mimoriadnym dovolaním z dôvodu podľa § 243f ods. 1 písm. c) OSP, t. j. že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Najvyšší súd však v súvislosti s posúdením dôvodnosti mimoriadneho dovolania konštatoval naplnenie vady konania podľa § 237 písm. f) OSP (t. j. odňatia možnosti žalovanej konať pred súdom), ako aj to, že generálny prokurátor tento dôvod podania mimoriadneho dovolania naznačil.“.
Keďže podľa ústavného súdu sa najvyšší súd v uvedenom smere v odôvodnení svojhouznesenia sp. zn. 6 M Cdo 11/2010 z 31. januára 2012 argumentačne nevysporiadal s tým, vakom rozsahu mohlo byť mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora prípustné a vakom nie vzhľadom na možnosť podania dovolania žalovanou, ktorá podanie mimoriadnehodovolania iniciovala, ústavný súd uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 M Cdo 11/2010 z 31.januára 2012 zrušil a vec mu vrátil na opätovné konanie a rozhodnutie.
Po vrátení veci najvyšší súd vo veci opätovne rozhodol uznesením sp. zn.6 M Cdo 7/2013 z 23. apríla 2014, ktorým opätovne z dôvodu nesprávneho právnehoposúdenia veci zrušil rozsudok okresného súdu sp. zn. 6 C 150/06 z 19. júna 2007, ako ajrozsudok krajského súdu sp. zn. 9 Co 404/07 z 1. októbra 2009 a vec vrátil na ďalšiekonanie späť okresnému súdu.
Sťažnosťou podanou ústavnému súdu proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.6 M Cdo 7/2013 z 23. apríla 2014 sťažovateľka namieta porušenie svojich práv z dôvoduarbitrárnosti tohto rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorú vzhliadla v prvom rade v tom,že najvyšší súd konal a rozhodol o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora, hocio ňom konať vôbec nemal, pretože podľa jej názoru mimoriadne dovolanie v tomto prípadenebolo prípustné, keďže ho iniciovala žalovaná, ktorá sama mala možnosť podať dovolanie,no tento mimoriadny opravný prostriedok nevyužila. V tomto smere je sťažovateľka tohonázoru, že najvyšší súd v napádanom rozhodnutí konal v rozpore s jemu daným záväznýmprávnym názorom ústavného súdu v náleze č. k. III. ÚS 307/2012-63 z 12. februára 2013,ako aj s inou judikatúrou v obdobných veciach najvyššieho súdu, ako aj ústavného sudu,na ktorú v širokom rozsahu sťažovateľka v sťažnosti poukazuje a cituje. Okrem tohosťažovateľka namieta porušenie svojho práva na rovnosť účastníkov v konaní v dôsledkutoho, že sa podľa jej tvrdenia nemala možnosť vyjadriť k dôvodom, na ktorých bolorozhodnutie najvyššieho súdu založené, a to aj napriek tomu, že podľa sťažovateľky najvyššísúd rozhodol „... na základe dôvodov odlišných od dôvodov, na základe ktorých rozhodli súdy v predchádzajúcom konaní...“, pričom o týchto dôvodoch „Sťažovateľka mala po prvýkrát možnosť dozvedieť sa... až z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, bez toho, aby jej predtým bola poskytnutá možnosť vyjadriť sa k nim. Súčasne tak Najvyšší súd SR nemal možnosť vysporiadať sa s jej argumentmi.“. Podľa sťažovateľky jej bola poskytnutá ibailuzórna možnosť vyjadriť sa k skutočnostiam vyplývajúcim z mimoriadneho dovolania,pretože jej najvyšším súdom nebol doručený aj podnet na podanie mimoriadneho dovolania.Napokon sťažovateľka namieta aj nedostatočné odôvodnenie napádaného uznesenianajvyššieho súdu, ktoré považuje za arbitrárne a vnútorne rozporné, a to z dôvodu,že najvyšší súd sa uspokojivým spôsobom nevysporiadal s jej námietkami týkajúcimi satoho, že generálny prokurátor v podanom mimoriadnom dovolaní ako dôvod jeho podaniauviedol iba nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov bez toho, abykonkretizoval, v čom by malo toto nesprávne právne posúdenie veci spočívať, pričom podľasťažovateľky generálny prokurátor mal toto nesprávne právne posúdenie veci vyvodzovaťvýlučne z nesprávneho hodnotenia dôkazov. Napokon sťažovateľka spochybňuje záverynajvyššieho súdu o neexistencii príčinnej súvislosti medzi činnosťou správcu dane a škodou,ktorá jej mala vzniknúť, poukazujúc na vnútornú rozporuplnosť rozhodnutia v tomto smere,keď najvyšší súd síce konštatuje nedostatočné dokazovanie súdmi nižších stupňov, avšakna druhej strane na základe týchto dôkazov konštatoval absenciu príčinnej súvislosti medziškodou a činnosťou správcu dane. Podľa sťažovateľky najvyšší súd sa pri svojomrozhodovaní neriadil dokazovaním vykonaným súdmi nižších stupňov, ale „produkoval vlastné skutkové zistenia“, keď poukázal na falošné kontrolné pásky, ktorými boli označenéspotrebné balenia liehu sťažovateľky, podľa ktorej táto skutočnosť nemohla byť na prekážkuobchodovania s týmito spotrebnými baleniami liehu, pretože falošné kontrolné pásky mohlibyť odlepené, reklamované a vymenené za bezvadné kontrolné pásky, čím by nedošlok poškodeniu spotrebných balení liehu, ktoré tak mohli byť uvedené do voľného obehu, čovšak sťažovateľka podľa jej tvrdení nemohla učiniť, pretože jej v tom malo brániťzabezpečenie tovaru správcom dane.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatíjej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, čl. 46 ods. 1, ods. 4, čl. 47 ods. 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 51 ods. 1 Ústavy SR postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. apríla 2014 v konaní vedenom pod sp. zn.: 6 M Cdo 7/2013 porušené boli.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. apríla 2014 v konaní vedenom pod sp. zn.: 6 M Cdo 7/2013 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľke priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom konania ústavného súdu je sťažovateľkou namietané porušenie čl. 46ods. 1 a 4, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 51 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru,k porušeniu ktorých malo dôjsť v dôsledku arbitrárnosti uznesenia najvyššieho súdusp. zn. 6 M Cdo 7/2013 z 23. apríla 2014, a to z dôvodu, že najvyšší súd sa nemal riadiťzáväzným právnym názorom ústavného súdu daným mu v danej veci v nálezeč. k. III. ÚS 307/2012-63 z 12. februára 2013, a tiež z dôvodu vnútornej rozpornostia nekoherentnosti najvyšším súdom vyslovených záverov v označenom uznesení.
Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky proti uzneseniu najvyššieho súdusp. zn. 6 M Cdo 7/2013 z 23. apríla 2014 je primárne založená na tom, že najvyšší súdnemal rešpektovať, resp. že ignoroval záväzné právne stanovisko ústavného súdukoncipované v jeho náleze č. k. III. ÚS 307/2012-63 z 12. februára 2013 týkajúce saprípustnosti mimoriadneho dovolania až po vyčerpaní všetkých ostatných prípustnýchopravných prostriedkov účastníkom konania podnecujúcim podanie tohto mimoriadnehodovolania, a aj napriek tomuto záväznému právnemu stanovisku a podľa sťažovateľkyv rozpore s ním najvyšší súd opätovne na základe generálnym prokurátorom podanéhomimoriadneho dovolania, ktorého podanie podnietila žalovaná, ktorá pred tým všakdovolanie nepodala, hoci tak urobiť mohla, toto mimoriadne dovolanie kvalifikovalako prípustné a po jeho preskúmaní zrušil právoplatné rozhodnutia súdov nižších stupňovsvedčiace v prospech sťažovateľky, ústavný súd v prvom rade ešte pred vecnýmpreskúmaním rozhodnutia najvyššieho súdu o mimoriadnom dovolaní generálnehoprokurátora preskúmal opodstatnenosť tejto sťažnostnej námietky o prípustnosti,resp. neprípustnosti tohto mimoriadneho dovolania v kontexte skorších záverov ústavnéhosúdu.
Otázkou prípustnosti mimoriadneho dovolania v interakcii s nevyužitím alebovyužitím všetkých iných účinných opravných prostriedkov, na využitie ktorých boloprávnený účastník konania (v danom prípade žalovaná) podávajúci generálnemuprokurátorovi podnet na podanie mimoriadneho dovolania, sa v kontexte danej veci ústavnýsúd zaoberal už v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 307/2012.
Podľa § 243e ods. 1 OSP ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníkakonania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súduzistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon, a ak to vyžaduje ochrana práva zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a tútoochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémutorozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.
V náleze č. k. III. ÚS 307/2012-63 z 12. februára 2013 sa ústavný súd síce na jednejstrane stotožnil s obrannou argumentáciou sťažovateľky, a to že generálnym prokurátorompodané mimoriadne dovolanie, ktoré bolo podané na podnet účastníka konania, môže byťprípustné iba v prípade, ak jeho podanie podnecujúci účastník konania ešte pred tým využilna ochranu svojich práv aj iné účinné a jemu dostupné opravné prostriedky, t. j. nie lenriadne, ale aj mimoriadne opravné prostriedky (dovolanie), avšak na strane druhej ústavnýsúd súčasne zdôraznil, že tento záver nie je možné automaticky generalizovať tak, ako sak tomu uchyľuje sťažovateľka, ale je nevyhnutné skúmať, či v kontexte tej-ktorej konkrétnejveci mal účastník konania podávajúci mimoriadne dovolanie skutočne k dispozícii nieleniluzórny, ale aj reálne účinný prostriedok nápravy.
Podľa § 238 ods. 3 OSP dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu,ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výrokusvojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutiepo právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvéhostupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa§ 153 ods. 3 a 4.
Vzhľadom na citované ustanovenie § 238 ods. 3 OSP ústavný súd v kontexte danéhoprípadu konštatoval, že mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom, ktoréhopodanie podnietila žalovaná v spore (Slovenská republika), bolo podané protiprávoplatnému rozhodnutiu krajského (odvolacieho) súdu, ktoré bolo rozhodnutímo potvrdení rozhodnutia prvostupňového súdu, a keďže v tomto rozhodnutí krajský súdv súlade s § 238 ods. 3 OSP nepripustil podanie dovolania kvôli rozhodnutiu o otázkezásadného právneho významu a tiež v danom prípade nešlo ani o rozhodovanieo neplatnosti zmluvnej podmienky, ústavný súd dospel k záveru, že proti tomutoprávoplatnému rozhodnutiu krajského súdu mohla síce žalovaná podať dovolanie, avšak ibaz dôvodov zmätočnosti podľa § 237 ods. 1 OSP, podľa ktorého dovolanie je prípustné protikaždému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak je tu daný niektorý z tam uvedených dôvodovzmätočnosti.
Inými slovami, ústavný súd konkretizoval, že v danom prípade žalovaná síce malaproti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu k dispozícii dovolanie, avšak toto malo,resp. mohlo mať charakter účinného prostriedku nápravy, len pokiaľ by išlo o spochybnenieprávoplatného rozhodnutia odvolacieho súdu podľa § 241 ods. 2 písm. a) OSP, t. j.z dôvodov zmätočnosti upravených v § 237 ods. 1 OSP, nie však z dôvodov podľa § 241ods. 2 písm. b) a c) OSP, t. j. z dôvodu postihnutia konania inou vadou, ktorá malaza následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo z dôvodu nesprávneho právnehoposúdenia veci. Vzhľadom na to, že generálny prokurátor podal mimoriadne dovolaniez dôvodov podľa § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP, t. j. z dôvodov, na základe ktorýchžalovaná dovolanie podať nemohla, avšak najvyšší súd svoje skoršie rozhodnutie sp. zn. 6 MCdo 11/2010 z 31. januára 2012 o dôvodnosti mimoriadneho dovolania založil okrem týchtogenerálnym prokurátorom zmienených dôvodov navyše aj na dôvode zmätočnosti podľa §237 písm. f) OSP, ktorý však mohol byť dôvodom dovolania žalovanej, ktoré však nepodala,ústavný súd z tohto dôvodu toto skoršie rozhodnutie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátilna ďalšie konanie pre účely doplnenia odôvodnenia v tomto smere. Inými slovami, ústavnýsúd zrušením skoršieho rozhodnutia najvyššieho súdu nenegoval závery najvyššieho súdu oprípustnosti a dôvodnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora, tak ako sadomnieva sťažovateľka, iba po zaujatí stanoviska k otázke rozsahu prípustnostimimoriadneho dovolania proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu v jeho vzájomnejinterakcii k rozsahu dovolania, ktoré proti tomuto právoplatnému rozsudku odvolaciehosúdu mohla podať sama žalovaná, dospel k záveru o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutianajvyššieho súdu v tomto smere, ktoré z tohto dôvodu zrušil a vec vrátil najvyššiemu súduna nové rozhodnutie s cieľom, aby najvyšší súd tento záväzný právny názor ústavného súduo rozsahu prípustnosti mimoriadneho dovolania aplikoval na podmienky daného prípadu aaby v tomto smere doplnil chýbajúce odôvodnenie svojho rozhodnutia.
Z uvedeného vyplýva, že generalizované konštatovanie sťažovateľky o arbitrárnostinapádaného rozhodnutia najvyššieho súdu iba z dôvodu, že tento nerešpektoval názorústavného súdu a automaticky nezamietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátoraako neprípustné a nedôvodné, neobstojí bez ďalšieho preskúmania tohto rozhodnutianajvyššieho súdu, pretože ústavný súd na prijatie takéhoto automatického záveruo nedôvodnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora najvyšší súd nezaviazal. V intenciách záverov ústavného súdu vyslovených v náleze č. k. III. ÚS 307/2012-63z 12. februára 2013 najvyšší súd sťažnosťou napadané uznesenie v zodpovedajúcej častiodôvodnil takto:
«Procesné predpoklady na podanie mimoriadneho dovolania upravuje ustanovenie § 243e ods. 1 O. s. p. Týmito predpokladmi, ktoré musia byť splnené kumulatívne sú: a.) podnet procesne legitimovaného subjektu, ak sa podnet vyžaduje, b) zistenie, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon, c) podanie mimoriadneho dovolania vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a d) túto ochranu nemožno dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. Podľa právnej teórie (porovnaj Ján Mazák, Základy občianskeho procesného práva, druhé vydanie, Bratislava: Vydavateľstvo právnickej literatúry JURA ED1TION, spol. s r.o., rok 2004, str. 415) na splnenie predpokladu pod písm. b) stačí, ak sa generálny prokurátor domnieva, že právoplatným rozhodnutím súdu došlo k porušeniu zákona. Rovnako aj na splnenie predpokladu pod písm. c) stačí, ak sa generálny prokurátor domnieva, že podanie tohto opravného prostriedku vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov subjektov súkromnoprávnych vzťahov. Predpoklad uvedený pod písm. d) znamená neprípustnosť mimoriadneho dovolania v prípade, keď požadovanú ochranu práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb a štátu možno dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, najmä návrhom na obnovu konania, dovolaním podaným účastníkom konania, návrhom na zrušenie uznesenia o predbežnom opatrení, ako aj v prípadoch, keď zrušenie alebo zmenu rozhodnutia možno dosiahnuť inak.
Najvyšší súd zastáva názor, že predpoklad prípustnosti mimoriadneho dovolania spočívajúci v nemožnosti dosiahnutia právnej ochrany inými právnymi prostriedkami nie je splnený ani vtedy, ak v čase podania podnetu na podanie mimoriadneho dovolania, t. j. v prítomnom čase (ktorý používa výslovne znenie § 243e ods. 1 O. s. p.) už účastník konania možnosť dosiahnutia právnej ochrany inými právnymi prostriedkami nemá, no v minulosti takúto možnosť, či už využitím riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov mal, no bez vážnych dôvodov v rozpore so zásadou „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“) tieto prostriedky nevyužil. Tento názor zastáva i za situácie, že mu je známe stanovisko publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 36/2008, v odôvodnení ktorého sa uvádza, že uplatnenie mimoriadneho dovolania nie je viazané na využitie možnosti riadneho (prípadne aj mimoriadneho) opravného prostriedku a že žiadne zákonné opodstatnenie nemá názor, podľa ktorého ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je prípustná len subsidiárne. Zhodný názor ako v uvedenom stanovisku vyslovil aj ústavný súd, a to v náleze zo 4. februára 2009 sp. zn. I. ÚS 178/08. I keď názor ústavného súdu v tomto náleze je iný, než názor vyslovený v rozhodnutiach ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 136/06, III. ÚS 331/06, II. ÚS 185/09 a II. ÚS 391/09, nedošlo doteraz k rozhodnutiu pléna ústavného súdu o zjednotení odchylných právnych názorov.
Nepodanie dovolania samotným účastníkom konania však podľa názoru najvyššieho súdu vylučuje prípustnosť mimoriadneho dovolania len vtedy, ak je dovolanie spôsobilé byť účinným prostriedkom ochrany práv alebo zákonom chránených záujmov, t. j. ak jeho využitím mohol účastník konania túto ochranu skutočne dosiahnuť. O taký prípad ide napr. pri zmeňujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, proti ktorému zákon dovolanie výslovne pripúšťa. Dovolanie možno považovať za účinný prostriedok právnej ochrany aj v prípadoch vád konania uvedených v § 237 O. s. p, ak ide o zjavné vady, účastníkom konania rozpoznateľné a potvrdené ustálenou súdnou praxou. Napr. ak účastník považuje za nesprávne procesné rozhodnutie odvolacieho súdu o odmietnutí jeho odvolania pre oneskorenosť alebo rozhodnutie odvolacieho súdu o potvrdení uznesenia súdu prvého stupňa o odmietnutí jeho podania pre neodstránenie vád.
V preskúmavanej veci podala žalovaná generálnemu prokurátorovi podnet na podanie mimoriadneho dovolania proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, pričom tento odôvodnila nesprávnym právnym posúdením veci týmto súdom. Vzhľadom na skutočnosť, že išlo o potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, proti ktorému dovolanie v zmysle § 238 O. s. p. nebolo prípustné, nemala k dispozícií dovolanie ako účinný prostriedok ochrany svojho práva na vecne správne, a teda z hľadiska právneho posúdenia veci spravodlivé meritórne rozhodnutie. Pokiaľ by podala dovolanie pre vady konania uvedené v § 237 O. s. p., ak by takéto vôbec rozpoznala, dovolací prieskum by bol obmedzený len na existenciu či neexistenciu týchto vád, bez možnosti dovolacieho súdu zaoberať sa aj správnosťou právneho posúdenia veci. Len podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom zaručovalo žalovanej preskúmanie rozsudku odvolacieho súdu z hľadiska správnosti právneho posúdenia veci, a teda posúdenie opodstatneností voči nej uplatňovaného hmotnoprávneho nároku, resp. práva, o ktoré v konaní išlo. Preto podmienka prípustnosti mimoriadneho dovolania spočívajúca v nemožnosti dosiahnuť právnu ochranu inými právnymi prostriedkami bola v tejto veci splnená. Najvyšší súd poznamenáva, že mu nie je známy žiaden prípad z jeho rozhodovacej praxe, v ktorom by bolo odmietnuté mimoriadne dovolanie podané na podnet účastníka konania namietajúceho nesprávne právne posúdenie veci, smerujúce proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, proti ktorému zákon z tohto dôvodu dovolanie podané účastníkom nepripúšťa.»
Z citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že svoje závery o prípustnostia odôvodnenosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora proti právoplatnémurozhodnutiu odvolacieho súdu vo vzťahu k možnosti žalovanej podať dovolanie proti tomutoistému rozhodnutiu odvolacieho súdu najvyšší súd odôvodnil v intenciách skorších záverovústavného súdu v danej veci, zohľadniac pritom aj efektívnosť žalovanej dostupnéhodovolania ako účinného opravného prostriedku vzhľadom na obmedzenie možnostiodôvodniť toto dovolanie aj skutočnosťami, na ktorých mohlo byť v tomto prípade založenéiba mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora. Z uvedeného dôvodu napádanérozhodnutie najvyššieho súdu nemožno podľa ústavného súdu bez ďalšieho považovať zarozporné so skorším názorom ústavného súdu vysloveným v tejto veci a nemožno hopovažovať ani za svojvoľné, arbitrárne, vnútorne rozporné ani odporujúce podstate a účeluaplikovaných právnych noriem, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti už pojej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre jejzjavnú neopodstatnenosť.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsťk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buďpre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutímpríslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorýchsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možnopovažovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosťporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiťpo jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Podľa ústavného súdu v kontexte veci neobstojí ani námietka sťažovateľky o porušeníjej práva vyjadriť sa v konaní o mimoriadnom dovolaní ku všetkým pre vec rozhodnýmskutočnostiam, k porušeniu ktorého malo podľa sťažovateľky dôjsť tým, že jej nebol navyjadrenie okrem mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora doručený aj podnet, napodklade ktorého bolo toto mimoriadne dovolanie podané.
Podľa § 243i ods. 1 OSP mimoriadne dovolanie doručí dovolací súd účastníkomkonania na vyjadrenie.
Keďže Občiansky súdny poriadok ako procesný predpis upravujúci konanieo mimoriadnom dovolaní neukladá všeobecnému súdu konajúcemu o tomto mimoriadnomopravnom prostriedku povinnosť doručovať účastníkom konania na vyjadrenie okremmimoriadneho dovolania aj podnet účastníka konania alebo osoby dotknutej rozhodnutímsúdu, alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu, ktorým tieto osoby podanie mimoriadnehodovolania iniciovali, nemožno aj vzhľadom na čl. 2 ods. 2 ústavy vykonanie tohto úkonuod súdu ani spravodlivo vyžadovať. Zo sťažovateľkou predložených rozhodnutí v tejto veci,ako aj zo skoršieho rozhodnutia ústavného súdu v tejto veci vyplýva, že k mimoriadnemudovolaniu generálneho prokurátora sa sťažovateľka vyjadrila dvakrát, a to podaniamizo 7. septembra 2010 a z 18. októbra 2011, takže vzhľadom na to nemohlo ani objektívnedôjsť k namietanému porušeniu ňou označeného práva na rovnosť účastníkov v konaní, pretoaj túto jej námietku ústavný súd vyhodnotil ako neopodstatnenú.
Napokon, pokiaľ ide o ďalšie námietky sťažovateľky týkajúce sa skutkovýcha právnych záverov najvyššieho súdu koncipovaných v napádanom rozhodnutí, ktorýmnajvyšší súd zrušil rozhodnutie tak okresného súdu, ako aj rozhodnutie krajského súdu a vecvrátil do štádia konania pred súdom prvého stupňa, ústavný súd vzhľadom na svojudoterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, že nie je zásadneoprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré hopri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konanípred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkovéa právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu saobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohtopostavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súduv prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlok porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdumôžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodenézávery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (I. ÚS 13/00).
Podľa 243i ods. 2 OSP v konaní o mimoriadnom dovolaní platia primeraneustanovenia o konaní na dovolacom súde (§ 242 až 243d), ak tento zákon neustanovujeniečo iné.
Podľa § 243b ods. 2 OSP ak dovolací súd dôjde k záveru, že v dôsledku nesprávnehoprávneho posúdenia nebol dostatočne zistený skutkový stav, uznesením zruší napadnutérozhodnutie. Ak nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia spočíva lenv nesprávnom právnom posúdení správne zisteného skutkového stavu, dovolací súd zmenínapadnuté rozhodnutie.
Vzhľadom na to, že v danom prípade najvyšší súd konajúci o mimoriadnom dovolanígenerálneho prokurátora uplatnil svoju kasačnú právomoc podľa prvej vety citovaného§ 243b ods. 2 OSP, musel dospieť k záveru, že v konaní pred súdmi nižších stupňov v danejveci nebol dostatočne zistený skutkový stav, preto konanie vrátil do štádia konaniapred súdom prvého stupňa, ktorý až po doplnení dokazovania v intenciách pokynovnajvyššieho súdu bude môcť z takto doplneného dokazovania vyvodiť nové skutkové závery,ktoré bude môcť až následne podrobiť adekvátnej právnej kvalifikácii, ústavnú relevanciuktorej bude možné podrobiť testu ústavnosti až po meritórnom skončení veci.
Keďže konanie v danej veci ešte nie je ukončené, a sťažovateľka tak bude mať eštemožnosť uplatniť svoje námietky týkajúce sa dostatočnosti a relevancie doplneniadokazovania skutkového stavu, od ktorého bude závisieť aj jeho právna kvalifikácia v ešteprebiehajúcom (meritórne neukončenom) konaní, ústavný súd považoval jej námietkytýkajúce sa ustálenia skutkového stavu veci a jeho právnej kvalifikácie v tomto procesnomštádiu konania za predčasné a zjavne neopodstatnené (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde),preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaníodmietol, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. marca 2015