znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 84/2015-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2015predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti NASK, s. r. o., Ľudovíta Štúra 5,Veľký   Meder,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Milanom   Šulvom,   Advokátska   kancelária,Hlučínska 1, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a 4, čl. 47 ods. 2 a 3,čl. 48 ods. 2 a čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskejrepubliky sp. zn. 6 M Cdo 7/2013 z 23. apríla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   NASK,   s.   r.   o., o d m i e t a   ako   zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. augusta 2014doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti NASK, s. r. o., Ľudovíta Štúra 5, Veľký Meder(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a 4, čl. 47 ods. 2 a 3,čl. 48 ods. 2 a čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 MCdo 7/2013 z 23. apríla 2014.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdom BratislavaII (ďalej len „okresný súd“) sa sťažovateľka v procesnom postavení žalobkyne v konanívedenom pod sp. zn. 6 C 150/06 domáha proti žalovanej Slovenskej republike, v zastúpeníMinisterstvom financií Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaná“), náhrady škody v sume882 178 000 Sk s príslušenstvom, ktorá jej mala byť spôsobená v príčinnej súvislosti s ňoutvrdeným   nesprávnym   úradným   postupom   Colného   úradu   Komárno   (ďalej len   „správcadane“), ktorý svojimi rozhodnutiami č. 980/2004-550194 a č. 972/2004-550194 z 1. júna2004   v   súvislosti   s   vykonaním   miestneho   zisťovania   u   sťažovateľky   vykonávajúcejpodnikateľskú činnosť v oblasti výroby liehu a prevádzkovania daňového skladu z dôvodupodozrenia,   že na spotrebných baleniach liehu sa nachádzajú nepravé kontrolné pásky,rozhodol o zabezpečení týchto spotrebných balení liehu v daňovom sklade, a to v počte 44spotrebných balení liehu (rozhodnutím č. 980/2004-550194) a tiež v počte 111 925 kusov(rozhodnutím č. 972/2004-550194), a následne svojimi rozhodnutiami č. 982/22004-550194a č. 1007/2004-550194 z 3. júna 2004 obidve ním začaté konania o zabezpečení tovaruprerušil   pre   účely   vykonania   znaleckej   expertízy   pravosti   kontrolných   pásokKriminalistickým a expertíznym ústavom Policajného zboru, ktorý mal konštatovať, že vdrvivej väčšine boli na označenie spotrebných balení liehu použité falzifikáty kontrolnýchpások   [z   dôvodu   podozrenia   zo   spáchania   trestného   činu   falšovania   a pozmeňovaniakontrolných technických opatrení na označenie tovaru (kontrolných pások) správca danepodal aj trestné oznámenie Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru v Dunajskej Strede,pozn.]. Následne Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „colné riaditeľstvo“)rozhodnutím   č.   62190/04-1425   z   25.   januára   2005   z   dôvodu   nezákonnosti   postupu   prizabezpečení tovaru sťažovateľky zrušilo označené rozhodnutia správcu dane o prerušeníkonaní z 3. júna 2004 a rozhodnutiami č. 10443/2005-1425 a č. 10446/2005-1425 z 10. júna2005 colné riaditeľstvo zrušilo aj rozhodnutia správcu dane z 1. júna 2004 o zabezpečenítovaru sťažovateľky. Podľa sťažovateľky jej v dôsledku tohto zabezpečenia tovaru správcomdane   bolo   znemožnené   podnikať,   takže   sa   dostala   do platobnej   neschopnosti,   čo   malonapokon viesť k jej celkovej likvidácii. Z uvedeného dôvodu sa sťažovateľka 22. septembra2005 obrátila na žalovanú so žiadosťou o predbežné prerokovanie jej nároku na náhraduškody a po tom, ako žalovaná 22. marca 2006 zaujala k tejto žiadosti negatívny postoj,sťažovateľka 26. júna 2006 podala okresnému súdu zmieňovanú žalobu o náhradu škody.

O dôvodnosti právneho titulu   žalobou uplatneného nároku rozhodol okresný súdmedzitýmnym rozsudkom sp. zn. 6 C 150/06 z 19. júna 2007, ktorým tento žalovaný nárokuznal   za   opodstatnený,   pričom   toto   rozhodnutie   bolo   na   základe   odvolaniažalovanej potvrdené aj rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)sp. zn.   9   Co   404/07   z   1.   októbra   2009   (obidve   rozhodnutia   nadobudli   právoplatnosť17. decembra 2009, pozn.).

Po   vrátení   veci okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie   aj o   konkrétnej výške,   resp.o sume   uplatneného   žalovaného   nároku,   sťažovateľka   návrhom   zo   16.   novembra   2009žiadala   o   rozšírenie   žalobného   návrhu,   čo   sa   týka   výšky   sumy   uplatneného   nárokuna náhradu škody, ktorému okresný súd uznesením z 2. decembra 2009 v celom rozsahuvyhovel. Okrem toho sťažovateľka 29. júna 2010 podala aj návrh na zmenu účastníkovkonania   na   jej   procesnej   strane,   t.   j.   na   procesnej   strane   žalobcu,   a   to   z   dôvodu,   že22. marca 2010   postúpila   žalovanú   pohľadávku   obchodnej   spoločnosti

, o ktorej však podľa tvrdenia sťažovateľky ešte nebolo rozhodnuté.

Proti medzitýmnemu rozsudku okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdupodal   6.   júla   2010   generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   (ďalej   len„generálny prokurátor“) mimoriadne dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesenímsp. zn. 6 M Cdo 11/2010 z 31. januára 2012 tak, že zrušil obidva mimoriadnym dovolanímnapadnuté rozsudky a vec vrátil na ďalšie konanie okresnému súdu. Najvyšší súd vo svojomrozhodnutí   v   prvom   rade   s   poukazom   na   ústavnosť   (ústavnú   súladnosť)   inštitútumimoriadneho dovolania deklarovanú aj v rozhodnutí označeným uznesením ústavnéhosúdu (sp. zn. PL. ÚS 57/99), ako aj s poukazom na splnenie zákonných predpokladovna jeho podanie konštatoval prípustnosť generálnym prokurátorom podaného mimoriadnehodovolania a následne najvyšší súd zaujal aj vecné stanovisko k námietkam generálnehoprokurátora, ktorý ich založil na konštatovaní o nesprávnom právnom posúdení veci súdminižších   stupňov   v   dôsledku   nezohľadnenia   absencie   jedného   zo   základných   zákonnýchpredpokladov   zakladajúcich   zodpovednosť   za   škodu,   ktorým   je   existencia   príčinnejsúvislosti (kauzálny nexus) medzi nezákonným rozhodnutím alebo nezákonným postupomorgánu   verejnej   moci   na   jednej   strane   a   vzniknutou   škodou   na   strane   druhej.   V   tejtosúvislosti   najvyšší   súd   konštatoval,   že   súdy   nižších   stupňov   sa   v   tomto   prípadenevysporiadali s tým, že sťažovateľka nemohla so svojím tovarom nakladať a podnikať s nímv   skutočnosti   nie   v   príčinnej   súvislosti   s   nezákonnými   rozhodnutiami   správcu   daneo zabezpečení jej spotrebných balení liehu, ktorých nezákonnosť konštatoval colný úrad,ale sa tak malo stať v prvom rade v príčinnej súvislosti s postupom príslušných orgánovpolície, ktoré formou neodkladného procesného úkonu zaistili tovar sťažovateľky pre účelytrestného konania (sklady s tovarom sťažovateľky mali byť zabezpečené páskou a úradnýmipečaťami, pozn.) ešte pred vydaním predmetných nezákonných rozhodnutí správcom dane,ktorých   vydanie   tak   bolo   vo   vzťahu   k   vzniku   škody   irelevantné,   keďže   sťažovateľkanemohla s týmto tovarom nakladať už pred ich vydaním. Podľa najvyššieho súdu totiž„Vzhľadom na tento úkon policajných orgánov, by ujma na strane žalobkyne vznikla aj keby rozhodnutia colného úradu o zabezpečení tovaru neboli vôbec vydané“, pričom najvyšší súdtiež konštatoval, že „Vychádzajúc z uvedeného v predmetnej veci z hľadiska jej správneho právneho posúdenia mala byť príčinná súvislosť zisťovaná nielen medzi ujmou žalobkyne spočívajúcou v nemožnosti disponovať SBL (obchodovať s týmto tovarom) a nezákonnými rozhodnutiami, resp. nesprávnym úradným postupom žalovanej, ale aj medzi touto ujmou a skutočnosťou,   že   rozhodnutiam   o zabezpečení   tovaru,   ktoré   boli   neskôr   zrušené, predchádzalo zapečatenie skladových priestorov žalobkyne policajnými orgánmi, a ďalej skutočnosťou, že na zabezpečených SBL žalobkyne boli nalepené falzifikáty kontrolných pások.   Vo   vzťahu   k nemožnosti   obchodovať   s tovarom   išlo   totiž   o právne   významné skutočnosti.“. V nadväznosti   na   uvedené   najvyšší   súd   tiež   zdôraznil,   že   súdy   nižšíchstupňov nezobrali zreteľ ani na právny dôvod vzniku sťažovateľkou uplatnenej škody, ktorájej mala byť podľa jej tvrdení spôsobená v príčinnej súvislosti s nemožnosťou obchodovať, t.j. uviesť do voľného obehu správcom dane zabezpečené spotrebné balenia liehu (SBL),pričom   podľa   najvyššieho   súdu   v dôsledku   toho,   že   súdy   nezohľadnili   záverykriminalisticko-expertízneho   znaleckého   dokazovania,   podľa   ktorého   sa   na   spotrebnýchbaleniach   liehu   sťažovateľky   nachádzali   falzifikáty   kontrolných   pások,   ktoré   vo vzťahuk predmetu   konania   považovali   súdy   nižších   stupňov   za   irelevantné,   dospeli   takk nezákonným právnym záverom o vzniku škody na strane sťažovateľky, a to aj napriektomu, že pri aplikácii testu „.... conditio sine qua non by nemožnosť žalobkyne obchodovať s takýmto tovarom vznikla aj keby rozhodnutia o zabezpečení tovaru neboli vôbec vydané, resp.   keby   nedošlo   k zapečateniu   skladových   priestorov.   Tieto   skutočnosti   ako   príčiny vzniku škody boli preto vylúčené.“, pretože „Spôsobilosť skutočnosti, že SBL boli označené falzifikátmi kontrolných pások, je právne významnou skutočnosťou majúcou za následok nemožnosť obchodovania s týmto tovarom, daná jednak zo zákona a jednak jej podstatou. V zmysle § 10 ods.7 veta prvá zákona č. 105/2004 SBL označené falzifikátom kontrolnej známky... sa na účely tohto zákona považuje za neoznačené, pričom podľa ods. 8 tohto ustanovenia   predaj   neoznačeného   SBL   na   daňovom   území   je   zakázaný...“, takže   „SBL označené falzifikátom kontrolnej pásky (kontrolnej známky) je zo zákona vecou vyňatou z právneho obehu (res extra commercium), t. j. vecou neobchodovateľnou. Podľa právnej teórie vlastníctvo k veci vyňatej z právneho obehu nesmie (nemôže) byť prevedené na inú osobu“. Najvyšší súd tak dospel k záveru, že „... výlučnou príčinou vzniku škody na strane žalobkyne (sťažovateľky) bolo   označenie   zabezpečeného   SBL   falzifikátmi   kontrolných pások“. Okrem uvedených záverov najvyššieho súdu svedčiacich o nesprávnom právnomposúdení veci súdmi nižších stupňov najvyšší súd aj napriek tomu, že generálny prokurátor„...   v mimoriadnom   dovolaní   výslovne   neuplatnil   dovolací   dôvod   podľa   §   243f   ods.   1 písm. a/ O. s. p., t. j. že v konaní došlo k vadám uvedeným § 237...“, zrušil rozhodnutia takokresného súdu, ako aj krajského súdu aj z dôvodu ním zisteného porušenia práva žalovanejkonať pred súdom podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj,,OSP“),k porušeniu ktorého malo dôjsť v dôsledku toho, že súdy nižších stupňov procesne riadnenevykonali na pojednávaniach listinné dôkazy.

Uznesenie   najvyššieho súdu sp. zn.   6 M Cdo   11/2010 z   31.   januára   2012 bolopredmetom prieskumu ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 307/2012,a to na základe sťažnosti podanej sťažovateľkou, ktorou namietala porušenie svojich právmajúcich základ v atribútoch spravodlivého súdneho procesu, a to jednak z dôvodu ňoutvrdenej spornosti otázky prípustnosti mimoriadneho dovolania v situácii, keď účastníkkonania podnecujúci u generálneho prokurátora jeho podanie nevyužil na ochranu svojichpráv iný opravný prostriedok (v danom prípade dovolanie), a jednak z dôvodu nedostatkovv odôvodnení označeného uznesenia najvyššieho súdu pri výklade a aplikácii relevantnýchprávnych predpisov, ako aj z dôvodu ňou tvrdeného porušenia kontradiktórnosti konania.Ústavný   súd   nálezom   č.   k.   III.   ÚS   307/2012-63   z   12.   februára   2013   konštatoval,že v príčinnej   súvislosti   s   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   M   Cdo   11/2010z 31. januára 2012 bolo porušené právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie, pričomk tomuto záveru ústavný súd dospel po vysporiadaní sa iba s prvou z námietok sťažovateľkytýkajúcou   sa   prípustnosti   mimoriadneho   dovolania   a   súčasne   uviedol,   že „Vzhľadom na vyslovenie porušenia označených práv v súvislosti s postupom a napadnutým uznesením najvyššieho súdu pri posudzovaní kritérií prípustnosti mimoriadneho dovolania už ústavný súd nepovažoval za potrebné zvlášť sa zaoberať námietkou porušenia označených práv samotným obsahom rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorom tento realizoval vlastný výklad právnych   predpisov   relevantných   podľa   jeho   názoru   na   daný   prípad,   keďže   v   zmysle ustálenej   judikatúry   ústavný   súd   zásadne   nie   je   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktoré ich viedli k rozhodnutiu vo veci samej.“, pretov tejto časti ústavný súd sťažnosti sťažovateľky nevyhovel.

Pokiaľ   ide   o   posúdenie   otázky   prípustnosti   mimoriadneho   dovolania   v   situácii,kedy jeho   podanie   iniciuje   účastník   konania   (v   danom   prípade   žalovaná   –   Slovenskárepublika), ktorý pred jeho podaním sám nevyužil iný jemu prípustný mimoriadny opravnýprostriedok,   a   to   dovolanie,   ústavný   súd   v   náleze   č.   k.   III.   ÚS   307/2012-63z 12. februára 2013   konštatoval,   že „V   okolnostiach   sťažovateľkinej   veci   je   nesporné, že žalovaná sa proti medzitýmnemu rozsudku okresného súdu bránila (aj keď neúspešne) podaním   odvolania,   na   podanie   ktorého   bola   podľa   platného   procesného   predpisu oprávnená. Vzhľadom na potvrdzujúci charakter výroku rozsudku krajského súdu, ktorý výrokom   tohto   rozsudku   zároveň   nezaložil   prípustnosť   dovolania   z   dôvodu,   že   ide o rozhodnutie   po   právnej   stránke   zásadného   významu,   je   zrejmé,   že   žalovaná   mohla rozsudok krajského súdu napadnúť dovolaním iba z dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. a) OSP, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 OSP, nie však z dôvodov ustanovených § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP (t. j. že konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci).

Z   obsahu   mimoriadneho   dovolania   ústavný   súd   zistil,   že   generálny   prokurátor napadol rozsudok krajského súdu mimoriadnym dovolaním z dôvodu podľa § 243f ods. 1 písm. c) OSP, t. j. že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Najvyšší súd   však   v   súvislosti   s   posúdením   dôvodnosti   mimoriadneho   dovolania   konštatoval naplnenie vady konania podľa § 237 písm. f) OSP (t. j. odňatia možnosti žalovanej konať pred   súdom),   ako   aj   to,   že   generálny   prokurátor   tento   dôvod   podania   mimoriadneho dovolania naznačil.“.

Keďže podľa ústavného súdu sa najvyšší súd v uvedenom smere v odôvodnení svojhouznesenia sp. zn. 6 M Cdo 11/2010 z 31. januára 2012 argumentačne nevysporiadal s tým, vakom rozsahu mohlo byť mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora prípustné a vakom nie vzhľadom na možnosť podania dovolania žalovanou, ktorá podanie mimoriadnehodovolania iniciovala, ústavný súd uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 M Cdo 11/2010 z 31.januára 2012 zrušil a vec mu vrátil na opätovné konanie a rozhodnutie.

Po   vrátení   veci   najvyšší   súd   vo   veci   opätovne   rozhodol   uznesením   sp.   zn.6 M Cdo 7/2013   z   23.   apríla   2014,   ktorým   opätovne   z   dôvodu   nesprávneho   právnehoposúdenia veci zrušil rozsudok okresného súdu sp. zn. 6 C 150/06 z 19. júna 2007, ako ajrozsudok krajského súdu sp. zn. 9 Co 404/07 z 1. októbra 2009 a vec vrátil na ďalšiekonanie späť okresnému súdu.

Sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   proti   uzneseniu   najvyššieho   súdu   sp.   zn.6 M Cdo 7/2013 z 23. apríla 2014 sťažovateľka namieta porušenie svojich práv z dôvoduarbitrárnosti   tohto   rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   ktorú   vzhliadla   v   prvom   rade   v   tom,že najvyšší súd konal a rozhodol o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora, hocio ňom konať vôbec nemal, pretože podľa jej názoru mimoriadne dovolanie v tomto prípadenebolo prípustné, keďže ho iniciovala žalovaná, ktorá sama mala možnosť podať dovolanie,no tento mimoriadny opravný prostriedok nevyužila. V tomto smere je sťažovateľka tohonázoru, že najvyšší súd v napádanom rozhodnutí konal v rozpore s jemu daným záväznýmprávnym názorom ústavného súdu v náleze č. k. III. ÚS 307/2012-63 z 12. februára 2013,ako aj s inou judikatúrou v obdobných veciach najvyššieho súdu, ako aj ústavného sudu,na ktorú   v   širokom   rozsahu   sťažovateľka   v   sťažnosti   poukazuje   a   cituje.   Okrem   tohosťažovateľka namieta porušenie svojho práva na rovnosť účastníkov v konaní v dôsledkutoho,   že   sa   podľa   jej   tvrdenia   nemala   možnosť   vyjadriť   k   dôvodom,   na   ktorých   bolorozhodnutie najvyššieho súdu založené, a to aj napriek tomu, že podľa sťažovateľky najvyššísúd rozhodol „... na základe dôvodov odlišných od dôvodov, na základe ktorých rozhodli súdy   v predchádzajúcom   konaní...“,   pričom   o týchto   dôvodoch „Sťažovateľka   mala   po prvýkrát možnosť dozvedieť sa... až z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, bez toho, aby jej predtým bola poskytnutá možnosť vyjadriť sa k nim. Súčasne tak Najvyšší súd SR nemal možnosť vysporiadať sa s jej argumentmi.“. Podľa sťažovateľky jej bola poskytnutá ibailuzórna   možnosť   vyjadriť   sa   k skutočnostiam   vyplývajúcim   z mimoriadneho   dovolania,pretože jej najvyšším súdom nebol doručený aj podnet na podanie mimoriadneho dovolania.Napokon   sťažovateľka   namieta   aj   nedostatočné   odôvodnenie   napádaného   uznesenianajvyššieho   súdu,   ktoré   považuje   za   arbitrárne   a vnútorne   rozporné,   a to   z dôvodu,že najvyšší súd sa uspokojivým spôsobom nevysporiadal s jej námietkami týkajúcimi satoho, že generálny prokurátor v podanom mimoriadnom dovolaní ako dôvod jeho podaniauviedol   iba   nesprávne   právne   posúdenie   veci   súdmi   nižších   stupňov   bez   toho,   abykonkretizoval, v čom by malo toto nesprávne právne posúdenie veci spočívať, pričom podľasťažovateľky generálny prokurátor mal toto nesprávne právne posúdenie veci vyvodzovaťvýlučne   z nesprávneho   hodnotenia   dôkazov.   Napokon   sťažovateľka   spochybňuje   záverynajvyššieho súdu o neexistencii príčinnej súvislosti medzi činnosťou správcu dane a škodou,ktorá jej mala vzniknúť, poukazujúc na vnútornú rozporuplnosť rozhodnutia v tomto smere,keď najvyšší súd síce konštatuje nedostatočné dokazovanie súdmi nižších stupňov, avšakna druhej strane na základe týchto dôkazov konštatoval absenciu príčinnej súvislosti medziškodou   a činnosťou   správcu   dane.   Podľa   sťažovateľky   najvyšší   súd   sa   pri   svojomrozhodovaní neriadil dokazovaním vykonaným súdmi nižších stupňov, ale „produkoval vlastné skutkové zistenia“, keď poukázal na falošné kontrolné pásky, ktorými boli označenéspotrebné balenia liehu sťažovateľky, podľa ktorej táto skutočnosť nemohla byť na prekážkuobchodovania s týmito spotrebnými baleniami liehu, pretože falošné kontrolné pásky mohlibyť   odlepené,   reklamované   a vymenené   za   bezvadné   kontrolné   pásky,   čím   by   nedošlok poškodeniu spotrebných balení liehu, ktoré tak mohli byť uvedené do voľného obehu, čovšak   sťažovateľka   podľa   jej   tvrdení   nemohla   učiniť,   pretože   jej   v tom   malo   brániťzabezpečenie tovaru správcom dane.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatíjej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, čl. 46 ods. 1, ods. 4, čl. 47 ods. 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 51 ods. 1 Ústavy SR postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. apríla 2014 v konaní vedenom pod sp. zn.: 6 M Cdo 7/2013 porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. apríla 2014 v konaní vedenom pod sp. zn.: 6 M Cdo 7/2013 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľke priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu je sťažovateľkou namietané porušenie čl. 46ods. 1 a 4, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 51 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru,k   porušeniu   ktorých   malo   dôjsť   v   dôsledku   arbitrárnosti   uznesenia   najvyššieho   súdusp. zn. 6 M Cdo 7/2013 z 23. apríla 2014, a to z dôvodu, že najvyšší súd sa nemal riadiťzáväzným   právnym   názorom   ústavného   súdu   daným   mu   v   danej   veci   v   nálezeč. k. III. ÚS 307/2012-63   z   12.   februára   2013,   a   tiež   z   dôvodu   vnútornej   rozpornostia nekoherentnosti najvyšším súdom vyslovených záverov v označenom uznesení.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   sťažovateľky   proti   uzneseniu   najvyššieho   súdusp. zn. 6 M Cdo 7/2013 z 23. apríla 2014 je primárne založená na tom, že najvyšší súdnemal   rešpektovať,   resp.   že   ignoroval   záväzné   právne   stanovisko   ústavného   súdukoncipované v jeho náleze   č. k. III. ÚS 307/2012-63 z 12. februára 2013 týkajúce saprípustnosti   mimoriadneho   dovolania   až   po   vyčerpaní   všetkých   ostatných   prípustnýchopravných prostriedkov účastníkom konania podnecujúcim podanie tohto mimoriadnehodovolania,   a   aj   napriek   tomuto   záväznému   právnemu   stanovisku   a   podľa   sťažovateľkyv rozpore s ním najvyšší súd opätovne na základe generálnym prokurátorom podanéhomimoriadneho   dovolania,   ktorého   podanie   podnietila   žalovaná,   ktorá   pred   tým   všakdovolanie   nepodala,   hoci   tak   urobiť   mohla,   toto   mimoriadne   dovolanie   kvalifikovalako prípustné a po jeho preskúmaní zrušil právoplatné rozhodnutia súdov nižších stupňovsvedčiace   v   prospech   sťažovateľky,   ústavný   súd   v   prvom   rade   ešte   pred   vecnýmpreskúmaním   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   o   mimoriadnom   dovolaní   generálnehoprokurátora   preskúmal   opodstatnenosť   tejto   sťažnostnej   námietky   o   prípustnosti,resp. neprípustnosti tohto mimoriadneho dovolania v kontexte skorších záverov ústavnéhosúdu.

Otázkou   prípustnosti   mimoriadneho   dovolania   v   interakcii   s   nevyužitím   alebovyužitím   všetkých   iných   účinných   opravných   prostriedkov,   na   využitie   ktorých   boloprávnený   účastník   konania   (v   danom   prípade   žalovaná)   podávajúci   generálnemuprokurátorovi podnet na podanie mimoriadneho dovolania, sa v kontexte danej veci ústavnýsúd zaoberal už v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 307/2012.

Podľa § 243e ods. 1 OSP ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníkakonania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súduzistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon, a ak to vyžaduje ochrana práva   zákonom   chránených   záujmov   fyzických   osôb,   právnických   osôb   alebo   štátu   a   tútoochranu   nie   je   možné   dosiahnuť   inými   právnymi   prostriedkami,   podá   proti   takémutorozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.

V náleze č. k. III. ÚS 307/2012-63 z 12. februára 2013 sa ústavný súd síce na jednejstrane stotožnil s obrannou argumentáciou sťažovateľky, a to že generálnym prokurátorompodané mimoriadne dovolanie, ktoré bolo podané na podnet účastníka konania, môže byťprípustné iba v prípade, ak jeho podanie podnecujúci účastník konania ešte pred tým využilna ochranu svojich práv aj iné účinné a jemu dostupné opravné prostriedky, t. j. nie lenriadne, ale aj mimoriadne opravné prostriedky (dovolanie), avšak na strane druhej ústavnýsúd súčasne zdôraznil, že tento záver nie je možné automaticky generalizovať tak, ako sak tomu uchyľuje sťažovateľka, ale je nevyhnutné skúmať, či v kontexte tej-ktorej konkrétnejveci mal účastník konania podávajúci mimoriadne dovolanie skutočne k dispozícii nieleniluzórny, ale aj reálne účinný prostriedok nápravy.

Podľa § 238 ods. 3 OSP dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu,ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výrokusvojho   potvrdzujúceho   rozsudku,   že   je   dovolanie   prípustné,   pretože   ide   o   rozhodnutiepo právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvéhostupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa§ 153 ods. 3 a 4.

Vzhľadom na citované ustanovenie § 238 ods. 3 OSP ústavný súd v kontexte danéhoprípadu konštatoval, že mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom, ktoréhopodanie   podnietila   žalovaná   v   spore   (Slovenská   republika),   bolo   podané   protiprávoplatnému   rozhodnutiu   krajského   (odvolacieho)   súdu,   ktoré   bolo   rozhodnutímo potvrdení rozhodnutia prvostupňového súdu, a keďže v tomto rozhodnutí krajský súdv súlade s § 238 ods. 3 OSP nepripustil podanie dovolania kvôli rozhodnutiu o otázkezásadného   právneho   významu   a   tiež   v   danom   prípade   nešlo   ani   o   rozhodovanieo neplatnosti   zmluvnej   podmienky,   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   proti   tomutoprávoplatnému rozhodnutiu krajského súdu mohla síce žalovaná podať dovolanie, avšak ibaz dôvodov zmätočnosti podľa § 237 ods. 1 OSP, podľa ktorého dovolanie je prípustné protikaždému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak je tu daný niektorý z tam uvedených dôvodovzmätočnosti.

Inými slovami, ústavný súd konkretizoval, že v danom prípade žalovaná síce malaproti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu k dispozícii dovolanie, avšak toto malo,resp. mohlo mať charakter účinného prostriedku nápravy, len pokiaľ by išlo o spochybnenieprávoplatného   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   podľa   §   241   ods.   2   písm.   a)   OSP,   t.   j.z dôvodov zmätočnosti upravených v § 237 ods. 1 OSP, nie však z dôvodov podľa § 241ods.   2   písm.   b) a   c) OSP,   t.   j.   z   dôvodu   postihnutia   konania   inou   vadou,   ktorá   malaza následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci   alebo   z   dôvodu   nesprávneho   právnehoposúdenia veci. Vzhľadom na to, že generálny prokurátor podal mimoriadne dovolaniez dôvodov podľa § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP, t. j. z dôvodov, na základe ktorýchžalovaná dovolanie podať nemohla, avšak najvyšší súd svoje skoršie rozhodnutie sp. zn. 6 MCdo 11/2010 z 31. januára 2012 o dôvodnosti mimoriadneho dovolania založil okrem týchtogenerálnym prokurátorom zmienených dôvodov navyše aj na dôvode zmätočnosti podľa §237 písm. f) OSP, ktorý však mohol byť dôvodom dovolania žalovanej, ktoré však nepodala,ústavný súd z tohto dôvodu toto skoršie rozhodnutie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátilna ďalšie konanie pre účely doplnenia odôvodnenia v tomto smere. Inými slovami, ústavnýsúd zrušením skoršieho rozhodnutia najvyššieho súdu nenegoval závery najvyššieho súdu oprípustnosti a dôvodnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora, tak ako sadomnieva   sťažovateľka,   iba   po   zaujatí   stanoviska   k   otázke   rozsahu   prípustnostimimoriadneho dovolania proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu v jeho vzájomnejinterakcii k rozsahu dovolania, ktoré proti tomuto právoplatnému rozsudku odvolaciehosúdu mohla podať sama žalovaná, dospel k záveru o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutianajvyššieho súdu v tomto smere, ktoré z tohto dôvodu zrušil a vec vrátil najvyššiemu súduna nové rozhodnutie s cieľom, aby najvyšší súd tento záväzný právny názor ústavného súduo rozsahu prípustnosti mimoriadneho dovolania aplikoval na podmienky daného prípadu aaby v tomto smere doplnil chýbajúce odôvodnenie svojho rozhodnutia.

Z uvedeného vyplýva, že generalizované konštatovanie sťažovateľky o arbitrárnostinapádaného   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   iba   z   dôvodu,   že   tento   nerešpektoval   názorústavného súdu a automaticky nezamietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátoraako   neprípustné   a   nedôvodné,   neobstojí   bez   ďalšieho   preskúmania   tohto   rozhodnutianajvyššieho   súdu,   pretože   ústavný   súd   na   prijatie   takéhoto   automatického   záveruo nedôvodnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora najvyšší súd nezaviazal. V intenciách záverov ústavného súdu vyslovených v náleze č. k. III. ÚS 307/2012-63z 12. februára 2013 najvyšší súd sťažnosťou napadané uznesenie v zodpovedajúcej častiodôvodnil takto:

«Procesné predpoklady na podanie mimoriadneho dovolania upravuje ustanovenie § 243e ods. 1 O. s. p. Týmito predpokladmi, ktoré musia byť splnené kumulatívne sú: a.) podnet   procesne   legitimovaného   subjektu,   ak   sa   podnet   vyžaduje,   b)   zistenie,   že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon, c) podanie mimoriadneho dovolania vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo   štátu   a   d)   túto   ochranu   nemožno   dosiahnuť   inými   právnymi   prostriedkami. Podľa právnej   teórie   (porovnaj   Ján   Mazák,   Základy   občianskeho   procesného   práva, druhé vydanie,   Bratislava:   Vydavateľstvo   právnickej   literatúry   JURA   ED1TION, spol. s r.o., rok 2004, str. 415) na splnenie predpokladu pod písm. b) stačí, ak sa generálny prokurátor   domnieva,   že   právoplatným   rozhodnutím   súdu   došlo   k   porušeniu   zákona. Rovnako   aj   na splnenie   predpokladu   pod   písm.   c)   stačí,   ak   sa   generálny   prokurátor domnieva,   že   podanie   tohto   opravného   prostriedku   vyžaduje   ochrana   práv   a   zákonom chránených záujmov subjektov súkromnoprávnych vzťahov. Predpoklad uvedený pod písm. d) znamená neprípustnosť mimoriadneho dovolania v prípade, keď požadovanú ochranu práv   a zákonom   chránených   záujmov   fyzických   osôb,   právnických   osôb   a   štátu   možno dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, najmä návrhom na obnovu konania, dovolaním podaným účastníkom konania, návrhom na zrušenie uznesenia o predbežnom opatrení, ako aj v prípadoch, keď zrušenie alebo zmenu rozhodnutia možno dosiahnuť inak.

Najvyšší súd zastáva názor,   že predpoklad prípustnosti mimoriadneho dovolania spočívajúci v nemožnosti dosiahnutia právnej ochrany inými právnymi prostriedkami nie je splnený ani vtedy, ak v čase podania podnetu na podanie mimoriadneho dovolania, t. j. v prítomnom čase (ktorý používa výslovne znenie § 243e ods. 1 O. s. p.) už účastník konania možnosť dosiahnutia právnej ochrany inými právnymi prostriedkami nemá, no v minulosti takúto možnosť, či už využitím riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov mal, no bez vážnych dôvodov v rozpore so zásadou „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria   bdelým“   alebo   „nech   si   každý   stráži   svoje   práva“   alebo   „zákony   sú   písané pre bdelých“) tieto prostriedky nevyužil. Tento názor zastáva i za situácie, že mu je známe stanovisko publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 36/2008, v odôvodnení ktorého sa uvádza, že uplatnenie mimoriadneho dovolania   nie   je   viazané   na   využitie   možnosti   riadneho   (prípadne   aj   mimoriadneho) opravného   prostriedku   a   že   žiadne   zákonné   opodstatnenie   nemá   názor,   podľa   ktorého ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je prípustná len subsidiárne. Zhodný názor ako v uvedenom stanovisku vyslovil aj ústavný súd, a to v náleze zo 4. februára 2009 sp. zn. I. ÚS 178/08. I keď názor ústavného súdu v tomto náleze je iný, než názor vyslovený v rozhodnutiach   ústavného   súdu   sp.   zn.   I.   ÚS   136/06,   III.   ÚS   331/06,   II.   ÚS   185/09 a II. ÚS 391/09,   nedošlo   doteraz   k   rozhodnutiu   pléna   ústavného   súdu   o   zjednotení odchylných právnych názorov.

Nepodanie dovolania samotným účastníkom konania však podľa názoru najvyššieho súdu vylučuje prípustnosť mimoriadneho dovolania len vtedy, ak je dovolanie spôsobilé byť účinným prostriedkom ochrany práv alebo zákonom chránených záujmov, t. j. ak jeho využitím mohol účastník konania túto ochranu skutočne dosiahnuť. O taký prípad ide napr. pri   zmeňujúcom   rozhodnutí   odvolacieho súdu,   proti ktorému   zákon dovolanie   výslovne pripúšťa.   Dovolanie   možno   považovať   za   účinný   prostriedok   právnej   ochrany   aj v prípadoch vád konania uvedených v § 237 O. s. p, ak ide o zjavné vady, účastníkom konania rozpoznateľné a potvrdené ustálenou súdnou praxou. Napr. ak účastník považuje za nesprávne   procesné   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   o   odmietnutí   jeho   odvolania pre oneskorenosť alebo rozhodnutie odvolacieho súdu o potvrdení uznesenia súdu prvého stupňa o odmietnutí jeho podania pre neodstránenie vád.

V   preskúmavanej   veci   podala   žalovaná   generálnemu   prokurátorovi   podnet na podanie   mimoriadneho   dovolania   proti   potvrdzujúcemu   rozsudku   odvolacieho   súdu, pričom tento odôvodnila nesprávnym právnym posúdením veci týmto súdom. Vzhľadom na skutočnosť, že išlo o potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, proti ktorému dovolanie v zmysle   §   238   O.   s.   p.   nebolo   prípustné,   nemala   k   dispozícií   dovolanie   ako   účinný prostriedok ochrany svojho práva na vecne správne, a teda z hľadiska právneho posúdenia veci spravodlivé meritórne   rozhodnutie. Pokiaľ by podala   dovolanie pre vady konania uvedené   v   §   237   O.   s.   p.,   ak   by   takéto   vôbec   rozpoznala,   dovolací   prieskum   by   bol obmedzený len na existenciu či neexistenciu týchto vád, bez možnosti dovolacieho súdu zaoberať sa aj správnosťou právneho posúdenia veci. Len podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom zaručovalo žalovanej preskúmanie rozsudku odvolacieho súdu z hľadiska správnosti právneho posúdenia veci, a teda posúdenie opodstatneností voči nej uplatňovaného   hmotnoprávneho   nároku,   resp.   práva,   o   ktoré   v   konaní   išlo.   Preto podmienka   prípustnosti   mimoriadneho   dovolania   spočívajúca   v   nemožnosti   dosiahnuť právnu ochranu inými právnymi prostriedkami   bola v tejto   veci splnená. Najvyšší súd poznamenáva, že mu nie je známy žiaden prípad z jeho rozhodovacej praxe, v ktorom by bolo odmietnuté mimoriadne dovolanie podané na podnet účastníka konania namietajúceho nesprávne právne posúdenie veci, smerujúce proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, proti ktorému zákon z tohto dôvodu dovolanie podané účastníkom nepripúšťa.»

Z citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že svoje závery o prípustnostia odôvodnenosti   mimoriadneho   dovolania   generálneho   prokurátora   proti   právoplatnémurozhodnutiu odvolacieho súdu vo vzťahu k možnosti žalovanej podať dovolanie proti tomutoistému rozhodnutiu odvolacieho súdu najvyšší súd odôvodnil v intenciách skorších záverovústavného   súdu   v danej   veci,   zohľadniac   pritom   aj   efektívnosť   žalovanej   dostupnéhodovolania   ako   účinného   opravného   prostriedku   vzhľadom   na   obmedzenie   možnostiodôvodniť toto dovolanie aj skutočnosťami, na ktorých mohlo byť v tomto prípade založenéiba   mimoriadne   dovolanie   generálneho   prokurátora.   Z   uvedeného   dôvodu   napádanérozhodnutie najvyššieho súdu nemožno podľa ústavného súdu bez ďalšieho považovať zarozporné   so   skorším   názorom   ústavného   súdu   vysloveným   v tejto   veci   a nemožno   hopovažovať ani za svojvoľné, arbitrárne, vnútorne rozporné ani odporujúce podstate a účeluaplikovaných právnych noriem, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti už pojej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre jejzjavnú neopodstatnenosť.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietanýmpostupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsťk   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buďpre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   alebo   rozhodnutímpríslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorýchsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možnopovažovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosťporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiťpo jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa ústavného súdu v kontexte veci neobstojí ani námietka sťažovateľky o porušeníjej práva vyjadriť sa v konaní o mimoriadnom dovolaní ku všetkým pre vec rozhodnýmskutočnostiam, k porušeniu ktorého malo podľa sťažovateľky dôjsť tým, že jej nebol navyjadrenie okrem mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora doručený aj podnet, napodklade ktorého bolo toto mimoriadne dovolanie podané.

Podľa § 243i ods. 1 OSP mimoriadne dovolanie doručí dovolací súd účastníkomkonania na vyjadrenie.

Keďže   Občiansky   súdny   poriadok   ako   procesný   predpis   upravujúci   konanieo mimoriadnom dovolaní neukladá všeobecnému súdu konajúcemu o tomto mimoriadnomopravnom   prostriedku   povinnosť   doručovať   účastníkom   konania   na   vyjadrenie   okremmimoriadneho dovolania aj podnet účastníka konania alebo osoby dotknutej rozhodnutímsúdu, alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu, ktorým tieto osoby podanie mimoriadnehodovolania iniciovali, nemožno aj vzhľadom na čl. 2 ods. 2 ústavy vykonanie tohto úkonuod súdu ani spravodlivo vyžadovať. Zo sťažovateľkou predložených rozhodnutí v tejto veci,ako aj zo skoršieho rozhodnutia ústavného súdu v tejto veci vyplýva, že k mimoriadnemudovolaniu   generálneho   prokurátora   sa   sťažovateľka   vyjadrila   dvakrát,   a   to   podaniamizo 7. septembra 2010 a z 18. októbra 2011, takže vzhľadom na to nemohlo ani objektívnedôjsť k namietanému porušeniu ňou označeného práva na rovnosť účastníkov v konaní, pretoaj túto jej námietku ústavný súd vyhodnotil ako neopodstatnenú.

Napokon,   pokiaľ   ide   o   ďalšie   námietky   sťažovateľky   týkajúce   sa   skutkovýcha právnych   záverov   najvyššieho   súdu   koncipovaných   v   napádanom   rozhodnutí,   ktorýmnajvyšší súd zrušil rozhodnutie tak okresného súdu, ako aj rozhodnutie krajského súdu a vecvrátil   do   štádia   konania   pred   súdom   prvého   stupňa,   ústavný   súd   vzhľadom   na   svojudoterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, že nie je zásadneoprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   hopri výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konanípred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkovéa právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu saobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohtopostavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súduv prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlok porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdumôžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodenézávery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (I. ÚS 13/00).

Podľa   243i   ods.   2   OSP   v   konaní   o   mimoriadnom   dovolaní   platia   primeraneustanovenia o konaní na dovolacom súde (§ 242 až 243d), ak tento zákon neustanovujeniečo iné.

Podľa § 243b ods. 2 OSP ak dovolací súd dôjde k záveru, že v dôsledku nesprávnehoprávneho posúdenia nebol dostatočne zistený skutkový stav, uznesením zruší napadnutérozhodnutie.   Ak   nesprávnosť   dovolaním   napadnutého   rozhodnutia   spočíva   lenv nesprávnom právnom posúdení správne zisteného skutkového stavu, dovolací súd zmenínapadnuté rozhodnutie.

Vzhľadom na to, že v danom prípade najvyšší súd konajúci o mimoriadnom dovolanígenerálneho   prokurátora   uplatnil   svoju   kasačnú   právomoc   podľa   prvej   vety   citovaného§ 243b ods. 2 OSP, musel dospieť k záveru, že v konaní pred súdmi nižších stupňov v danejveci   nebol   dostatočne   zistený   skutkový   stav,   preto   konanie   vrátil   do   štádia   konaniapred súdom   prvého   stupňa,   ktorý   až   po   doplnení   dokazovania   v   intenciách   pokynovnajvyššieho súdu bude môcť z takto doplneného dokazovania vyvodiť nové skutkové závery,ktoré bude môcť až následne podrobiť adekvátnej právnej kvalifikácii, ústavnú relevanciuktorej bude možné podrobiť testu ústavnosti až po meritórnom skončení veci.

Keďže konanie v danej veci ešte nie je ukončené, a sťažovateľka tak bude mať eštemožnosť   uplatniť   svoje   námietky   týkajúce   sa   dostatočnosti   a   relevancie   doplneniadokazovania skutkového stavu, od ktorého bude závisieť aj jeho právna kvalifikácia v ešteprebiehajúcom   (meritórne   neukončenom)   konaní,   ústavný   súd   považoval   jej   námietkytýkajúce sa ustálenia skutkového stavu veci a jeho právnej kvalifikácie v tomto procesnomštádiu konania za predčasné a zjavne neopodstatnené (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde),preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaníodmietol, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2015