znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 84/2011-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. R. G., B., zastúpenej advokátom Mgr. V. Š., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   v   konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   2 Cdo 191/2001, sp. zn. 2 Cdo 269/2007 a sp. zn. 2 Cdo 39/2008, postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 17 CoE 52/2007 a postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Er 1842/2002 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. R. G. o d m i e t a.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 14. mája 2010 doručená sťažnosť Mgr. R. G. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   2   Cdo 191/2001,   sp.   zn.   2 Cdo 269/2007 a sp. zn. 2 Cdo 39/2008, postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17   CoE   52/2007   a postupom   Okresného   súdu   Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Er 1842/2002. Sťažovateľka doplnila   svoju   sťažnosť   podaním,   ktoré   bolo   doručené   ústavnému   súdu 28. februára 2011.  

2. Z obsahu sťažnosti, jej príloh a vyžiadaných stanovísk okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu vyplýva, že všetky v sťažnosti označené konania pred všeobecnými súdmi sa po skutkovej stránke týkajú jedinej exekúcie, v ktorej sa sťažovateľka v právnom postavení oprávnenej domáha vymoženia jej judikovanej pohľadávky.

3.   Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   chronologicky   podrobne   opísala   priebeh predmetného exekučného konania a ďalších   už označených skutkovo súvisiacich   konaní pred všeobecnými súdmi počnúc podaním návrhu na začatie exekúcie z 1. augusta 2002. V texte sťažnosti ďalej sťažovateľka zhrnula dôvody, ktoré ju viedli k žiadostiam o zmenu súdom poverených exekútorov, popísala aj svoju korešpondenciu s konajúcimi súdmi a inými príslušnými orgánmi (Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Slovenská komora exekútorov).

4.   K   namietaným   prieťahom   v označených   konaniach   pred   všeobecnými   súdmi sťažovateľka okrem iného zhrnula: „V exekučnom konaní sa sťažovateľka ako oprávnená za extrémne dlhy čas - takmer 8 rokov nedomohla plnenia rozhodnutia súdu. Bez úspešného vymoženia   nároku   na   vrátenie   kúpnej   ceny   za   byt   si   sťažovateľka   nedokáže   riadnym spôsobom   zabezpečiť   možnosť   bývania   a   domova. V čase   začatia   konania   bol   výkon rozhodnutia realizovateľný. Ak by nebolo došlo k nesprávnemu postupu, konanie mohlo byť náležité ukončené v prvom polroku 2003....

Napriek oprávnenému očakávaniu, že v exekučnom konaní bude možné plne uplatniť výkon rozhodnutia súdu, toto je poznačené nedostatkom vynutiteľnosti práva na plnenie. Celé exekučné konanie je postihnuté nesprávnym úradným postupom súdnych exekútorov, exekučného   súdu   a   aj   nezákonnými   rozhodnutiami   sudov v ich   inštančnom   radení   - okresného,   odvolacieho,   dovolacieho.   Súdy   postupovali v rozpore   s   príslušnými aplikovateľnými procesnými ustanoveniami a ustálenou súdnou praxou....

Sťažovateľka   žiadnym   spôsobom   negatívne   neovplyvnila   dĺžku   konania   a   jej správanie ako oprávnenej bolo súčinnostné. Od počiatku sa aktívne zaujímala o stav a plynulosť priebehu konania.   Súd sťažovateľke nedáva na vedomie doklady účastníkov - námietku, vyčíslenie trov, ani pokyn dovolacieho súdu. Aby sa sťažovateľka vôbec niečo dozvedela o stave konania a prípadne mohla reagovať na novo predložené dokumenty, musí si zakaždým objednať spis na nahliadnutie, čo potvrdzujú úradné záznamy v súdnom spise (do 31.10.2007 vrátane 29-krát)....

Sťažovateľka   reagovala   na   výzvy   okresného   súdu   a   za   účelom   ochrany   svojho základného   práva   v   predmetnom   konaní   využila   opravné   prostriedky.   Jej   správanie nespôsobilo spomalenie postupu okresného súdu v predmetnom konaní.“

5.   V závere   sťažnosti   sťažovateľka   poukázala   na   okolnosti   vlastnej   existenčnej neistoty, na svoj vyšší vek a zhoršujúci sa zdravotný stav, pričom zdôraznila tú skutočnosť, že peňažné prostriedky vymáhané v predmetnej exekúcii jej majú predovšetkým zabezpečiť možnosť bývania vo vlastnom byte. Podľa názoru sťažovateľky aj tieto osobitné okolnosti sú tiež jedným z kritérií, ktoré by mal ústavný súd zohľadniť pri rozhodovaní o tom, či došlo v označených konaniach k prieťahom.

6.   V petite   sťažnosti   sťažovateľka   žiadala   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd vyslovil porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a   základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy postupom v sťažnosti   označených   konaniach   pred   okresným   súdom,   krajským   súdom   a najvyšším súdom a prikázal všeobecným súdom konať bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľka ďalej žiadala, aby jej ústavný súd priznal primerané zadosťučinenie v sume 18 000 € a náhradu trov konania.

II.

7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.  

8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Namietaný postup v konaniach pred najvyšším súdom

10. Predseda najvyššieho súdu na výzvu ústavného súdu vyjadrením zo 17. decembra 2010 chronologicky opísal priebeh namietaných konaní takto: „Konanie vo veci sp. zn. 2 Cdo 191/2007

Sťažovateľka podala dovolanie proti rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave z 30. mája 2007 sp. zn. 17 CoE 52/2007, ktoré bolo spolu so súdnym spisom sp. zn. Er 1842/2002 doručené najvyššiemu súdu 24. augusta 2007. Vec bola na najvyššom súde zaregistrovaná pod   sp.   zn.   2   Cdo   191/2007.   Najvyšší   súd   po   preštudovaní   súdneho   spisu   z   hľadiska splnenia podmienok dovolacieho konania zistil, že v súdnom spise chýba plnomocenstvo sťažovateľky   udelené   advokátovi   na   zastupovanie   v   dovolacom   konaní,   ako   aj plnomocenstvo sťažovateľky na zastupovanie v konaní pred okresným a krajským súdom (nižšie   súdy   konali   s   JUDr.   J.   Č.   ako   s   právnym   zástupcom   sťažovateľky,   pričom splnomocnenie sa v spise sa nenachádzalo) a z obsahu spisu tiež vyplývalo, že dovolanie nebolo zatiaľ doručené druhej strane. Listom z 10. októbra 2007 požiadal najvyšší súd Okresný búd Bratislava I, aby vyzval sťažovateľku   na   doplnenie   plných   moci a aby doručil dovolanie druhej strane. Najvyšší súd spolu s listom vrátil spis Okresnému súdu Bratislava I bez vydania rozhodnutia o dovolaní.

Konanie vo veci sp. zn. 2 Cdo 269/2007

Doplnené dovolanie sťažovateľky proti rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave z 30. mája 2007 sp. zn. 17 CoE 52/2007 a súdny spis sp. zn. Er 1842/2002 doručil Okresný sud   Bratislava   I   najvyššiemu   súdu   30.   novembra   2007.   Vec   bola   na   najvyššom   súde zaregistrovaná pod novou sp. zn. 2 Cdo 269/2007. Po kontrole súdneho spisu však najvyšší súd zistil, že Okresný súd Bratislava I nerešpektoval dôsledne jeho pokyn z 10. októbra 2007, keďže v súdnom spise stále chýbalo plnomocenstvo sťažovateľky pre JUDr. J. Č., s ktorým okresný súd, ako aj krajský súd konali ako so zástupcom sťažovateľky a okresný súd mu, okrem iného, doručoval aj uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 30. mája 2007 sp. zn. 17 CoE 52 07, proti ktorému podala sťažovateľka dovolanie. Najvyšší súd svojim listom z 23. januára 2008 požiadal Okresný súd Bratislava 1, aby opätovne vyzval JUDr.   J.   Č.,   resp.   sťažovateľku   na   predloženie   plnomocenstva,   ktorým   sťažovateľka poverila   JUDr. J. Č. zastupovaním v konaní vedenom na súde prvého a druhého stupňa (nie na súde dovolacom). Najvyšší súd dodal, že v opačnom prípade, t.j. ak advokát, resp. sťažovateľka   nezaložia   plnomocenstvo   do   súdneho   spisu,   bude   úlohou   okresného   súdu doručiť dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu priamo sťažovateľke a až po vykonaní procesného úkonu vo vyššie naznačenom smere možno vec opätovne predložiť Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na rozhodnutie o dovolaní sťažovateľky.

Konanie vo veci sp. zn. 2 Cdo 39/2008

Po doplnení plnomocentsva JUDr. J. Č. vrátil Okresný súd Bratislava I súdny spis sp.   zn.   Er 1842/2002   spolu s dovolaním sťažovateľky najvyššiemu súdu,   na ktorom bol zaregistrovaný 2. februára 2008 pod sp. zn. 2 Cdo 39/2008. Najvyšší súd svojim uznesením z 19. júna 2008 sp. zn. 2 Cdo 39/2008 odmietol dovolanie sťažovateľky ako neprípustné.

Konanie vo veci sp. zn. 2 Cdo 241/2009

Ústavný súd nálezom z 29. apríla 2009 sp. zn. I. ÚS 393/08 rozhodol, že uznesením najvyššieho súdu z 19. júna 2008 sp. zn. 2 Cdo 39/2008   bolo   porušené základné právo Mgr. R. G. na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy. Ústavný súd toto uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súdny spis sp. zn. 1 Er 1842/2002 sa prostredníctvom Okresného súdu Bratislava I vrátil z ústavného súdu na najvyšší súd 28. augusta 2009 a bol zaregistrovaný pod sp. zn. 2 Cdo 241/2009. Najvyšší súd, ktorý sa nanovo   zaoberal   dovolaním   sťažovateľky   a   pri   posudzovaní   veci   bol   viazaný   právnym názorom   ústavného   súdu,   zrušil   uznesením   z   29.   apríla   2010   sp.   zn.   2   Cdo   241/2009 uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 30. mája 2007 sp. zn. 17 CoE 52/2007 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Konanie na   najvyššom   súde   vo   veci sp.   zn.   2   Cdo 241/2009   trvalo   8 mesiacov, pričom túto dobu nie je možné považovať za neprimerane dlhú, keďže najvyšší súd musel meritórne   posúdiť   namietané   uznesenie   krajského   súdu   a   dovolanie   sťažovateľky.   Aj   z uvedenej podrobnej chronológie úkonov v konaniach, ktoré boli vedené na najvyššom súde a ktoré namietala sťažovateľka je zrejmé, že k prieťahom v týchto konaniach nedošlo a   postup   najvyššieho   súdu   nepredstavuje   porušenie   základného   pravá   sťažovateľky   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy a ani porušenie jej práva vlastniť majetok podľa článku 20 Ústavy. Pre posúdenie tejto ústavnej sťažnosti je dôležitá aj skutočnosť, že najvyšší súd o dovolaní sťažovateľky rozhodol ešte pred podaním ústavnej sťažnosti zo 14. mája 2010.“

11. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   všeobecného   súdu.   Z ústavnej   sťažnosti a vyjadrenia   predsedu   najvyššieho   súdu   k postupu   v   uvedených   konaniach   vyplýva,   že všetky sťažovateľkou označené konania na najvyššom súde boli konaním o dovolaní proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 17 CoE 52/2007 z 30. mája 2007, o ktorom najvyšší súd právoplatne   rozhodol   ešte   pred   podaním   ústavnej   sťažnosti   uznesením   sp.   zn. 2 Cdo 241/2009 z 29. apríla 2010. Ústavný súd v súlade s účelom práva na konanie bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   poskytuje   ochranu   tomuto základnému právu len vtedy, ak bola sťažnosť na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva došlo alebo porušenie v tom čase ešte trvalo (II. ÚS 250/09, I. ÚS 16/2010).  

12. Keďže v čase podania sťažnosti najvyšší súd už právoplatne rozhodol o podanom dovolaní, nemohol ďalej ovplyvniť plynulosť priebehu konania, a teda ani porušiť označené právo sťažovateľky, pretože právoplatnosťou rozhodnutia, ktorým bolo ukončené konanie v merite veci, bol odstránený aj stav právnej neistoty sťažovateľky. Ďalšie úkony alebo postupy už najvyšší súd v tomto štádiu nemohol vykonávať, a preto bolo potrebné vec posudzovať so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako vec, v ktorej ústavná úloha najvyššieho súdu pri odstraňovaní právnej neistoty skončila vyhlásením rozhodnutia vo veci samej pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (II. ÚS 489/2010).

13. Na základe uvedeného ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť v tejto časti (teda proti postupu v konaniach pred najvyšším súdom) podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.

2. Namietaný postup v konaní pred krajským súdom

14. Z   predloženej   sťažnosti   a   vyjadrenia   predsedníčky krajského súdu zo 14. decembra 2010 k postupu v konaní pred krajským súdom vyplýva, že vec vedená pod sp. zn. 17 CoE 52/2007 napadla na krajský súd 15. februára 2007 a bolo v nej rozhodnuté podľa ustanovenia   §   214   ods.   2 zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení neskorších predpisov bez nariadenia pojednávania uznesením z 30. mája 2007 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“), pričom neboli vykonané žiadne iné procesné úkony, pretože pre prerokovanie a rozhodnutie vo veci neboli potrebné.

15.   Najvyšší   súd   uznesením sp.   zn.   2   Cdo   241/2009   z 29.   apríla   2010   zrušil uznesenie   krajského   súdu   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Predmetná   vec   opätovne napadla na krajský súd 9. júla 2010 (teda až po podaní ústavnej sťažnosti) a je vedená pod novou sp. zn. 20 CoE 362/2010 z dôvodu, že podľa platného rozvrhu práce na rok 2009 v senáte „17CoE“ bol od 1. januára 2009 nápad vecí zastavený.

16. Vychádzajúc z obsahu spisu a priložených listín ústavný súd konštatuje, že medzi prvým pridelením veci na krajský súd a vyhlásením meritórneho rozhodnutia nebolo také časové   rozpätie,   ktoré   by   mohlo   byť kvalifikované   ako   neodôvodnená   nečinnosť   súdu. Taktiež časové rozpätie medzi následným zrušením uznesenia krajského súdu a podaním ústavnej   sťažnosti   nie je dostačujúce na to,   aby ústavný súd mohol   vysloviť porušenie označeného základného práva. Až eventuálna pokračujúca nečinnosť krajského súdu by mohla   spôsobiť   porušenie   základného   práva   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov, čo ústavný súd v súčasnom období nemôže posúdiť.

17.   Na   základe   uvedených   zistení   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní konštatoval,   že   doterajší   postup   krajského   súdu   v   namietanom   konaní sa   nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   sťažnosť   sťažovateľky   v   tejto   časti   ako   zjavne neopodstatnenú.

3. Namietaný postup v konaní pred okresným súdom

18. K namietanému postupu v konaní pred okresným súdom ústavný súd v prvom rade konštatuje, že predmetná sťažnosť je v tejto časti opakovanou sťažnosťou, o ktorej už ústavný súd rozhodol 17. augusta 2009 nálezom sp. zn. I. ÚS 97/09. V náleze ústavný súd vyslovil   porušenie   práv   sťažovateľky   garantovaných   čl.   48   ods.   2   ústavy,   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd,   čl.   20   ods.   1   ústavy   a čl.   1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Er 1842/02, prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov a zároveň priznal sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €.

19. Judikatúra   ústavného   súdu   v prípade   opakovanej sťažnosti   na prieťahy v tom istom konaní všeobecného súdu je taká, že pokiaľ sa sťažovateľka domáha ochrany práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy v tom istom konaní dvoma (alebo viacerými) po sebe nasledujúcimi sťažnosťami, pričom ústavný súd prvej (predchádzajúcej) sťažnosti nálezom vyhovel (vyslovil porušenie práva), potom druhou (nasledujúcou) sťažnosťou môže sťažovateľka namietať porušenie toho istého práva len   v   časovom   období,   ktoré   nasleduje po   vydaní predmetného   nálezu. Inak povedané, sťažovateľka nemôže úspešne namietať porušenie toho istého práva za časové obdobie, ktoré   tomuto   nálezu   predchádzalo,   pretože   toto   obdobie   už   bolo   preskúmavané v predchádzajúcom konaní (mutatis mutandis I. ÚS 11/00).

20.   Keďže   sťažovateľka   podanou   sťažnosťou   namietala   porušenie   svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Er 1842/02   a   o   tejto veci už ústavný súd rozhodol   nálezom I. ÚS 97/09 zo 17. augusta 2009, o ďalšej sťažnosti namietajúcej porušenie tých istých práv postupom okresného súdu v čase predchádzajúcom tomuto rozhodnutiu ústavného súdu už ústavný súd   znova   nemôže   rozhodovať.   Preto   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   v tejto   časti odmietol pre neprípustnosť podľa § 25 ods. 2 a § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde.

21. Ústavný súd teda posudzoval možnosť porušenia základných práv sťažovateľky v konaní   pred   okresným   súdom   iba   v období   od   17.   augusta   2009   a v tejto   súvislosti dodáva, že od tohto času až do podania ústavnej sťažnosti sa konanie viedlo pred najvyšším súdom, ktorý   meritórne   rozhodol   o   podanom   dovolaní   sťažovateľky   uznesením sp.   zn. 2 Cdo 241/2009 z 29. apríla 2010 a   vrátil vec krajskému súdu, ktorý následne v čase   podania   sťažnosti   vo   veci   konal.   V dôsledku   týchto   skutočností   nemôže   byť predĺženie   namietaného   konania   v období   od   17.   augusta   2009   pripísané   na   ťarchu okresného súdu.

22.   Postup   okresného   súdu   v   okolnostiach   daných   vecí   a   v   danom   štádiu napadnutých konaní nemožno kvalifikovať ako porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto ústavný súd odmietol aj túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

23.   Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   posudzoval   aj   namietané porušenie základného práva sťažovateľky vlastniť majetok garantovaného čl. 20 ústavy. Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka namietala porušenie tohto základného práva len v spojitosti s tvrdenou nečinnosťou a zbytočnými prieťahmi v označených konaniach pred   všeobecnými   súdmi.   Iné   skutočnosti,   ktoré   by   mohli   signalizovať   porušenie základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ústavy   sťažovateľka   neuviedla.   Keďže základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy   porušené   nebolo,   v nadväznosti   na   to   nemohlo   dôjsť   ani   k   porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy.

24. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre neprípustnosť, resp. zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľky uplatnenými v sťažnosti nezaoberal.

25. Ústavný súd v závere pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto sťažovateľke nebráni, aby   v   prípade,   ak   by   všeobecné   súdy   v   ďalšom   priebehu   konania   nepostupovali efektívne a plynulo, podala v tej istej veci opätovne sťažnosť ústavnému súdu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.  

V Košiciach 9. marca 2011