znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 84/09-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. mája 2009 v senáte zloženom   z predsedníčky   Marianny   Mochnáčovej   a zo   sudcov   Petra   Brňáka a Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti P. Š., S., zastúpeného advokátom JUDr. J. S., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 1961/99 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo P. Š. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 1961/99 p o r u š e n é   b o l o.

2. P. Š. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré   mu j e   Okresný   súd   Čadca p o v i n n ý   zaplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Čadca j e   p o v i n n ý   uhradiť P. Š. trovy právneho zastúpenia v sume   245,70   €   (slovom   dvestoštyridsaťpäť   eur   a sedemdesiat   centov)   na   účet   jeho právneho zástupcu JUDr. J. S., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 84/09-14   z   12.   marca   2009   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na ďalšie   konanie   sťažnosť   P.   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   doručenú ústavnému súdu 15. januára 2009, ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“) a čl.   38 ods.   2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 1961/99.

Sťažovateľ k priebehu súdneho konania vedeného okresným súdom uviedol: „Sťažovateľ   utrpel   ťažké   zranenia   dňa   5.   11.   1998   pri   dopravnej   nehode,   ktorú spôsobil M. M. Dňa 4. 10. 1999 bola podaná žaloba na zaplatenie škody na zdraví na Okresnom súde v Čadci, ktorá je vedená pod č. k. 7 C 1961/1999. V priebehu konania bolo zistené, že M. M. zapríčinil dopravnú nehodu vozidlom, ktoré je vo vlastníctve spoločnosti H. s. r. o., Č. ako jej zamestnanec a žaloba bola rozšírená aj o tohto účastníka. V konaní boli vykonané 3 znalecké dokazovania... Všetci traja znalcovia sa jednoznačne zhodli na tom, že sa jednalo o veľmi komplikovanú zlomeninu... Sťažovateľ na základe znaleckého posudku   a   rozšírenia   návrhu   požadoval   20 násobné   zvýšenie   náhrady   na   sťaženie spoločenského uplatnenia a bolestného, čo vzhľadom na jeho poškodenie zdravia a svoj mladý vek - 19 rokov, považoval za primerané...

Okresný súd v Čadci až dňa 20. 5. 2005, t. j. až po takmer 6 rokoch, vydal rozsudok, pričom... priznal... napriek znaleckým posudkom iba náhradu vo výške 75.899,50 Sk, ako 7 násobné zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia...

Sťažovateľ podal proti   uvedenému   rozsudku odvolanie. Krajský   súd   v   Žiline na základe uznesenia č. k. 8 Co 475/2005 zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na nové konanie. Okresný súd opätovne rozhodol rozsudkom zo dňa 2. 10. 2007 a priznal náhradu vo výške 90.524,50 Sk. Sťažovateľ opätovne nesúhlasil s rozhodnutím súdu a podal proti tomuto rozsudku odvolanie... Krajský súd v Žiline na základe uznesenia č. k. 7 Co 49/2008 zo dňa 26. 11. 2008 opätovne rozsudok Okresného súdu Čadca zrušil a vec vrátil na nové konanie, Vzhľadom na tieto skutočnosti je sťažovateľ po viac ako 10 rokoch od dopravnej nehody a takmer 10 rokoch od podania návrhu na súd bez akéhokoľvek výsledku, má za to, že vznikajú prieťahy v konaní, dĺžka konania je neprimerane dlhá...

Sťažovateľ si uplatňuje primerané finančné zadosťučinenie v sume 3.000,- EUR...“

Sťažovateľ v petite sťažnosti navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Základné právo P. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod č. k. 7 C 1961/1999 bolo porušené.

Okresnému súdu Čadca sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod č. k. 7C 1961/1999 konal bez zbytočných prieťahov.

P.   Š.   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 3.000,- EUR,   ktoré   je   Okresný   súd   Čadca   povinný   zaplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti nálezu.

Okresný   súd   v   Čadci   je   povinný   zaplatiť   P.   Š.   trovy   konania   z   titulu   právneho zastúpenia   vo   výške   245,70   EUR...   na   účet   advokáta   JUDr.   J.   S.,   advokáta,   do   dvoch mesiacov dní od právoplatnosti nálezu...“

Ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   vyzval   právneho   zástupcu sťažovateľa a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľa a predseda okresného súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade s § 30 ods.   2 zákona o ústavnom   súde upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení sp. zn. Spr. 476/09 z 24. marca 2009, ktoré   bolo   ústavnému   súdu   doručené   31.   marca   2009,   poukázal   na   opakované   zmeny zákonných sudcov v posudzovanom konaní, podrobne opísal priebeh konania v období po septembri 2006 a uviedol: „Po podaní návrhu bola vec pridelená JUDr. V. JUDr. V. začal vykonávať advokátsku prax, preto bol spis opatrením zo dňa 31. 1. 2000 pridelený na konanie JUDr. P. Po jej odchode na Krajský súd v Žiline bol spis pridelený na konanie Mgr. K.

Po pridelení veci Mgr. K. vidím prieťah v konaní v období od 10. 10. 2006, (kedy bol spis predložený vyššej súdnej úradníčke na vypracovanie uznesenia) do 3. 1. 2007 (kedy bolo uznesenie vydané). Značnú dobu (od 29. 1. 2008 do 19. 12. 2008) bol spis na Krajskom súde v Žiline. Ďalšie prieťahy v konaní som nezistil. Poukazujem na skutočnosť, že spis bol pridelený JUDr. V., JUDr. P. a Mgr. K., ktorí po prevzatí spisu tento museli naštudovať. Spis bol viackrát zasielaný na Krajský súd v Žiline za účelom rozhodnutia o podaných odvolaniach.“

Právny   zástupca   sťažovateľa   vo   svojom   vyjadrení   z   2.   apríla   2009   doručenom ústavnému súdu 6. apríla 2009 uviedol: „Predseda Okresného súdu v Čadci na základe vyjadrenia k sťažnosti uviedol iba obdobie od roku 2006, avšak neuviedol postup súdu od podania žaloby na súd...

Máme za to, že vytýčenie pojednávaní tak ako sme uviedli, 2 x vrátená vec odvolacím súdom - Krajským súdom v Žiline, 3 x odvolanie sťažovateľa, bezdôvodné výzvy súdu počas konania ako aj skutočnosť, že vec trvá už takmer 10 rokov a dosiaľ nie je právoplatne skončená, zakladá porušenie práv účastníka konania...“

Ústavný súd zo súvisiaceho súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 7 C 1961/99 zistil tento priebeh a stav konania:

Dňa 4. októbra 1999 sťažovateľ podal okresnému súdu žalobu o náhradu škody na zdraví v sume 50 000 Sk proti žalovanému M. M.

Pred vyhlásením prvého rozsudku okresný súd pribral do konania A. – S. p., a. s., ako vedľajšieho   účastníka   na   strane   žalovaného,   nariadil   znalecké   dokazovanie   z   odboru zdravotníctva,   nariadil   vo   veci   osem   pojednávaní   a   realizoval   ďalšie   procesné   úkony. Sťažovateľ 21. decembra 2000 rozšíril svoju žalobu proti obchodnej spoločnosti H., s. r. o., ako žalovanému v 2. rade, 12. septembra 2001 označil uplatnené nároky ako nároky z titulu sťaženia   spoločenského   uplatnenia,   22.   novembra   2001   rozšíril   svoju   žalobu   na   sumu 230 437,50 Sk a 8. júla 2004 ďalej rozšíril žalobu na sumu 445 387 Sk. Od začatia konania do prvého rozhodnutia okresného súdu vo veci samej sa spis nachádzal necelé tri mesiace na Krajskom súde v Žiline (ďalej len „krajský súd“) z dôvodu rozhodovania o odvolaní proti uzneseniu okresného súdu o povinnosti zložiť zálohu na znalecké dokazovanie. Okresný súd prvýkrát rozhodol vo veci rozsudkom z 20. mája 2005 v spojení s doplňujúcim rozsudkom z 10. augusta 2005.

Uznesením krajského súdu č. k. 8 Co 475/2005-174 z 30. mája 2006 bol na základe podaných   odvolaní rozsudok   okresného   súdu   zrušený   a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Spis sa nachádzal na krajskom súde v období od 5. októbra 2005 do 9. augusta 2006.

Po vrátení veci na ďalšie konanie okresný súd uznesením z 3. januára 2007 pripustil do konania žalovaného v 2. rade, proti ktorému sťažovateľ rozšíril žalobu ešte 21. decembra 2000. Z dôvodu odvolania žalovaného v 2. rade proti tomuto uzneseniu sa spis nachádzal na krajskom súde viac ako tri mesiace. Po nariadení dvoch pojednávaní vo veci okresný súd druhýkrát rozhodol rozsudkom z 2. októbra 2007.

Uznesením krajského súdu sp. zn. 7 Co 49/2008 z 26. novembra 2008 bol na základe podaných   odvolaní rozsudok   okresného   súdu   zrušený   a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Spis sa nachádzal na krajskom súde v období od 5. marca 2008 do 19. decembra 2008.

Po   opätovnom   vrátení   veci   na   ďalšie   konanie   okresný   súd   vyžiadal   správy o zamestnaniach sťažovateľa a o jeho aktuálnom zdravotnom stave a nariadil vo veci dve pojednávania. Tretíkrát rozhodol rozsudkom z 18. februára 2009, ktorý doručil účastníkom konania.

Následne, 4. marca 2009 bol spis doručený ústavnému súdu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má   právo   na to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným   zákonom.   Ústavný   súd   si pri výklade   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   osvojil   judikatúru Európskeho súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   aj „ESĽP“)   k čl.   6 ods.   1 dohovoru,   pokiaľ ide o právo   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote.   Z uvedeného   dôvodu   nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   všeobecného   súdu.   Samotným prerokovaním   veci   na súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,   IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 142/03)   zohľadňuje   tri   základné   kritériá,   ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2)   a postup   samotného   súdu   (3).   V súlade   s judikatúrou   ESĽP   v rámci   prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00,   II.   ÚS   32/02).   Podľa   uvedených   kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že napadnuté konanie nemožno považovať po vecnej stránke za zložitejšie a po právnej stránke ide o vec, ktorá patrí   k štandardnej   agende   všeobecných   súdov   a ktorá   nie   je   právne   zložitá,   ako   to už skonštatoval ústavný súd aj vo svojom náleze č. k. II. ÚS 200/05-19 z 15. marca 2006, „pretože výklad a používanie platnej právnej úpravy sú stabilizované v judikatúre vyšších súdov“.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k   porušeniu   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny   a práva   podľa   čl. 6   ods.   1   dohovoru.   Ústavný   súd   pri   preskúmaní   spisu   nezistil žiadnu   okolnosť,   ktorou   by sťažovateľ   v   posudzovanom   konaní   prispel   k zbytočným prieťahom v konaní. Za takúto okolnosť nie je možné považovať niekoľko zmien žaloby zo strany sťažovateľa, pretože obsah týchto zmien nemohol podstatnejším spôsobom ovplyvniť rozsah a obsah dokazovania rozhodného pre posúdenie danej veci.

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy,   čl.   38   ods.   2   listiny   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   bol   postup samotného   okresného   súdu.   Pri   skúmaní   skutočnosti,   či   v dôsledku   jeho   postupu   došlo k porušeniu   uvedených   základných   práv,   ústavný   súd   zistil,   že   to   tak   je,   a to   napriek skutočnosti,   že   plynulému   postupu   nebránila   žiadna   zákonná   prekážka   v   konaní (II. ÚS 3/00, III. ÚS 46/04). Ústavný súd zároveň pri posudzovaní prihliadal aj na § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Na   základe   dosiaľ   vykonaných   úkonov   okresného   súdu   so   zohľadnením dokumentácie obsiahnutej v spise a všetkých okolností, ktoré z neho vyplývali, ústavný súd konštatuje,   že   jeho   neefektívna   činnosť   charakterizuje   posudzované   konanie   ako   celok. Ústavný   súd   preto   nepovažuje   za   potrebné   hodnotiť   sporadické   úkony   okresného   súdu za stavu, keď ani po viac ako 9 rokoch nebolo vo veci právoplatne rozhodnuté o celom predmete konania, pričom rozsudok okresného súdu bol dvakrát zrušený odvolacím súdom a vrátený na ďalšie konanie.

Ústavný súd neakceptoval argumentáciu okresného súdu spočívajúcu v poukázaní na zmeny   zákonných   sudcov   vo   veci   a   opakované   predkladanie   spisu   odvolaciemu   súdu. Takáto   argumentácia   okresného   súdu   nemôže   odôvodňovať   celkovú   neprimeranú   dĺžku posudzovaného súdneho konania, ktoré doteraz predstavuje viac ako deväť rokov.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 1961/99 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny   a   práva   na prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Ústavný   súd   neprikázal   okresnému   súdu,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 7 C 1961/99 konal bez zbytočných prieťahov, pretože v čase rozhodovania ústavného súdu bol rozsudok okresným súdom už vyhlásený, písomne vyhotovený a doručovaný a okresný súd už vo veci vykonáva len úkony smerujúce k predloženiu spisu odvolaciemu súdu.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa   § 56   ods. 5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 3000 € z dôvodov uvedených v sťažnosti, poukazujúc najmä na dlhotrvajúcu právnu neistotu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   zakladajúce   namietané   porušenie   základného práva (doterajšiu dĺžku súdneho konania bez právoplatného ukončenia konania a obdobia nečinnosti,   resp.   neefektívnej   činnosti   okresného   súdu)   ústavný   súd   považoval za odôvodnené priznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €.

Ústavný   súd   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyčíslil   trovy konania celkovou sumou 245,70 € za dva úkony právnej pomoci podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2,   §   14   ods.   1   písm. a)   a c)   a   §   16   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov [vypočítanú zo základu priemernej mesačnej mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v prvom   polroku   2008   v sume 695,41 € (20 950 Sk)], t. j. 2-krát 115,90 € a 2-krát 6,95 € za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné.

Podanie   právneho zástupcu   sťažovateľa   doručené ústavnému súdu   6. apríla   2009 nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na absenciu ústavnoprávneho rozmeru v jeho obsahu ako podanie relevantné na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. mája 2009