znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 84/08-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. marca 2008 predbežne prerokoval sťažnosť J. Ď., S., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa   čl.   46   ods.   1,   2   a 3,   čl.   47   ods.   2   a čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 311/2006, 4 Cdo 312/2006 z 13.   decembra   2006   v spojení   s uzneseniami   Krajského   súdu   v Žiline   sp. zn. 23 Co 278/2005 z 19. júla 2005 a sp. zn. 23 Co 161/2006 z 28. apríla 2006 a rozsudkom Okresného súdu Žilina č. k. 14 C 142/2002-66 z 5. apríla 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Ď.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 26. februára 2007 doručené podanie J. Ď. (ďalej len „sťažovateľ“), ktoré doplnil podaním doručeným ústavnému súdu   16. júla 2007 (z ktorého ústavný súd vychádzal), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp. zn.   4 Cdo   311/2006,   4   Cdo   312/2006 z 13. decembra 2006 (ďalej aj napadnuté rozhodnutie“) v spojení s uzneseniami Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23 Co 278/2005 z 19. júla 2005 a sp. zn. 23 Co 161/2006 z 28. apríla 2006 a rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. 14 C 142/2002-66 z 5. apríla 2005.

2. Zo sťažnosti, jej doplnenia a k nej pripojených písomností vyplýva tento skutkový stav:Sťažovateľ   podal   okresnému   súdu   10.   mája   2002 „Návrh   o ochranu   osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy“ proti starostovi obce S. (ďalej len „odporca“).

Okresný   súd   uznesením   z 26.   júla   2002   priznal   sťažovateľovi   oslobodenie   od súdnych poplatkov. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 19. augusta 2002.

Okresný súd rozsudkom č. k. 14 C 142/2002-66 z 5. apríla 2005 sťažovateľov návrh zamietol. Rozsudok mu bol doručený 3. mája 2005.

Okresný   súd   uznesením   z 29.   apríla   2005   sťažovateľovi   odňal „oslobodenie   od platenia súdnych poplatkov priznané uznesením sp. zn. 14 C 142/2002 z 19. augusta 2002“.Uznesenie   okresného   súdu   z 29.   apríla   2005   napadol   sťažovateľ   18.   mája   2005 odvolaním a proti rozsudku podal 23. mája 2005 odvolanie.

Krajský súd uznesením sp. zn. 23 Co 278/2005 z 19. júla 2005 potvrdil uznesenie okresného súdu z 29. apríla 2005.

Sťažovateľ   podal   18.   októbra   2005   okresnému   súdu   dovolanie   proti   uzneseniu krajského súdu z 19. júla 2005.

Okresný   súd   uznesením   zo   4.   novembra   2005   vyzval   sťažovateľa,   aby   doplnil dovolanie o splnomocnenie pre advokáta, ktorý ho bude zastupovať.

Sťažovateľ 24. novembra 2005 požiadal okresný súd o ustanovenie „bezplatného právneho zástupcu z radov advokátov“.

Okresný súd uznesením č. k. 14 C 142/2002-98 z 13. marca 2006 sťažovateľov návrh na ustanovenie mu právneho zástupcu z radov advokátov zamietol.

Sťažovateľ podal 28. marca 2006 proti tomuto uzneseniu okresného súdu odvolanie.Krajský súd uznesením sp. zn. 23 Co 161/2006 z 28. apríla 2006 potvrdil uznesenie okresného súdu z 13. marca 2006.

Sťažovateľ 26. júna 2006 podal okresnému súdu dovolanie proti tomuto uzneseniu krajského súdu.

Okresný   súd   uznesením   z 21.   augusta   2006   vyzval   sťažovateľa   na   označenie advokáta, ktorý ho bude zastupovať.

Sťažovateľ   30.   augusta   2006   požiadal   okresný   súd   o ustanovenie   mu   právneho zástupcu z radov advokátov.

Okresný súd 31. augusta 2006 sťažovateľovi písomne oznámil, že o jeho žiadosti o ustanovenie zástupcu z radov advokátov už rozhodol uznesením z 13. marca 2006, ktoré bolo potvrdené uznesením krajského súdu z 28. apríla 2006.

3. Vzhľadom na to, že podanie sťažovateľa neobsahovalo všetky zákonné náležitosti, ústavný   súd   ho   listom   z 25.   júna   2007   vyzval   na   odstránenie   nedostatkov   podania. Sťažovateľ na výzvu reagoval podaním doručeným ústavnému súdu 16. júla 2007, v ktorom upravil petit sťažnosti (pozri ďalej, pozn.) a okrem iného uviedol, že „svoju manželku E. Ď., ako sťažovateľku v rade 2, som uviedol preto, aby ma mohla v prípade potreby zastupovať (...)   Zároveň   žiadame   vzhľadom   k   našej   ťaživej   sociálnej   situácii   (...)   o pridelenie bezplatného právneho zástupcu ústavným súdom SR (...)“.

4.   Sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   prijal   sťažnosť   na   ďalšie   konanie   a po vykonaní dokazovania vyniesol tento nález:

„rozhodnutím   NS   SR   uznesením   4   Cdo   311/2006,   4   Cdo   312/2006   (ktoré   sme omylom uviedli ako 4 Cdo 300/2006) v spojení s rozhodnutím okresného a krajského súdu v Žiline   o zastavení   konania,   došlo   k   porušeniu   základných   práv   a   slobôd   sťažovateľov zaručených v čl. 46 odst. 1, odst. 2, odst. 3, čl. 47 odst. 2, čl. 48 odst. 2 Ústavy SR.“

II.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   predmet   sťažnosti   (posúdenie   porušenia   označených základných   práv   sťažnosťou   napadnutým   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   a jemu predchádzajúcich   rozhodnutí   okresného   súdu   a krajského   súdu)   považuje   za   dôvodné oboznámiť relevantné časti odôvodnení predmetných (posudzovaných) rozhodnutí.

1. „...   Z predložených   listinných   dôkazov   mal   súd   preukázané,   že   J.   Ď.   je poberateľom   čiastočného   invalidného   dôchodku   v sume   3.595,-   Sk   a nemá   žiadny   taký majetok,   ktorý   by   mohol   ovplyvniť   rozhodnutie   o oslobodení   od   súdnych   poplatkov.“ (Citované z uznesenia okresného súdu z 26. júla 2002.)

2. „... Súd počas konania zistil, že navrhovateľ je vlastníkom dvoch nehnuteľností v obci S. Navrhovateľ v súvislosti s kúpou nehnuteľnosti rodinného domu spláca pôžičku stavebného   sporenia   v dávkach   presahujúcich   dohodnuté   splátky,   vo   výške   2.000,-   Sk pričom na splátky je povinný vo výške 1.750,- Sk. Zároveň súd zistil, že v čase rozhodovania súdu   zanikla   navrhovateľovi   vyživovacia   povinnosť   voči   dcére   Z.   Ď.,   ktorá   nadobudla plnoletosť najneskôr koncom roku 2003....

Súd   má   za   to,   že   v súčastnej   dobe   je   v schopnostiach   odporcu   zaplatiť   súdne poplatky,   najmä   v prípadnom   odvolacom   konaní,   rozhodol   tak,   ako   je   uvedené.   Pokiaľ odporcovi   zanikla   vyživovacia   povinnosť,   sú   na   jeho   strane   splnené   predpoklady   pre zaplatenie   súdnych   poplatkov.   Skutočnosť,   že   odporca   spláca   pôžičku   na   kúpu nehnuteľnosti, nemožno považovať za dôvod pre ďalšie oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.

Súd   ďalej   poukazuje   na   skutočnosť,   že   aj   po   priznaní   oslobodenia   od   platenia súdnych   poplatkov   sa   navrhovateľ   správal   tak,   že   ide   o zjavne   svojvoľné   uplatňovanie práva,   najmä   rozširovanie   návrhu   na   priznanie   nemajetkovej   ujmi   ako   reakcia   na vyjadrenie odporcu bez toho, aby táto skutočnosť bola riadne zdôvodnená a podložená. Vzhľadom   na   skutočnosť   na   dĺžku   konania,   skutočnosť,   že majetok   navrhovateľa tvoria zväčša nehnuteľnosti s ktorými je sťažená disponibilita za účelom likvidity peňažných prostriedkov, ako aj skutočnosť, že k zmene pomerov došlo po začatí konania, súd odňal odporcovi oslobodenie od platenia súdnych poplatkov s účinnosťou od právoplatnosti tohto rozhodnutia...“

(Citované z uznesenia okresného súdu z 29. apríla 2005.)

3. «... súd z vykonaného dokazovania z ktorého zistil nasledovný skutkový stav: Medzi   účastníkmi   je   nesporné,   že   sporný   článok   bol   uverejnený   v novinách   na základe podnetu navrhovateľa a odporca sa k článku vyjadroval ako starosta obce. To, že odporca   vystupoval   ako   starosta   obce   a navrhovateľ   ho   považoval   teda   za   osobu zastupujúcu obec, je zrejmé aj z obsahu žaloby a textu samotného článku „O stanovisko sme požiadali aj starostu obce S. J. B.“. To že odporca vystupoval v mene obce potvrdil aj odporca.

Podľa   ust.   §   13   ods.   1   zák.   č.   369/1991   Z.   z.   predstaviteľom   obce   a najvyšším výkonným orgánom obce je starosta. Funkcia starostu je verejná funkcia. Funkčné obdobie starostu sa skončí zložením sľubu novozvoleného starostu.

Podľa   ust.   §   13   ods.   5   zák.   č.   369/1991   Z.   z.   starosta   je   štatutárnym   orgánom v majetkovoprávnych vzťahoch obce a v pracovnoprávnych vzťahoch zamestnancov obce; v administratívnoprávnych vzťahoch je správnym orgánom.

Z uvedeného je zrejmé, že starosta obce prejavuje vôľu obce navonok a obec ako umelý právny útvar zastupuje obdobne tak, ako je to pri právnických osobách.

V predmetnej   veci   nebol   spor   medzi   osobami   navrhovateľ   a odporcu   ale   obce a navrhovateľa   ohľadom   platenia   poplatkov.   Starosta   je   povinný   v tomto   prípade zastupovať obec, hájiť jej záujmy ako aj záujmy jej občanov a pod. Pokiaľ pri výkone svojej funkcie spôsobí niekomu škodu, zodpovedá za túto škodu obec s poukazom na ust. § 420 ods. 2 Obč. zák..

V prejednávanej   veci   žiadnym   dôkazom   nebolo   preukázané,   že   by   sa   odporca vyjadroval ako osoba bez viazanosti na výkon funkcie starostu.

Súd taktiež poukazuje na skutočnosť, že súd je viazaný návrhom žalobcu, ako aj dôvodmi uvedenými v návrhu a jeho rozsahom. Preto súd sa musel zaoberať zásahom do osobnostných práv navrhovateľa vyjadrením v článku a nie skúmať správanie účastníkov po dobu cca piatich rokov, teda ešte pred návrhom a po podaní návrhu.

Čo sa týka rozšíreného nároku, tento naviac súd vzhliadol plne nedôvodný, preto že z podania navrhovateľa vyplýva, že návrh rozširoval z dôvodu, že sa ho dotklo vyjadrenie odporcu. Takéto vyjadrenie jednoznačne nie je spôsobilé privodiť ujmu podľa § 11 a násl. Obč. zák. najmä čo do porušenia práva na ochranu občianskej cti a ľudskej dôstojnosti. Obsah súdneho spisu v zásade nie je prístupný iným osobám ako účastníkom, súd hodnotí vyjadrenia   z hľadiska   ich   vzťahu   k predmetu   konania.   Súd   zásadne   nehodnotí   morálne a charakterové vlastnosti účastníkov. Samo civilné konanie predpokladá obranu odporcu rôznymi vyjadreniami a to aj uvedením nepravdivých údajov. Porušenia osobnostných práv a na   ochranu   osobnosti   sa   môže   dopustiť   osoba   len   ich   rozširovaním,   nie   oznámením dotknutej osobe.

Vzhľadom   na   nedostatok   pasívnej   legitimácie   a nedôvodnosť   v časti   rozšíreného návrhu súd bol nútený žalobu zamietnuť...»

(Citované z rozsudku okresného súdu z 5. apríla 2005.)

4. „...   Krajský   súd,   ako   súd   odvolací,   preskúmal   vec   v rozsahu   mu   danom ustanovením § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 písm. c) O. s. p.) rozhodnutie prvostupňového súdu podľa ustanovenia § 219 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.

Pri rozhodovaní o oslobodení od súdneho poplatku v súlade s ustanovením § 138 O. s.   p.   súd   prihliada   k celkovým   majetkovým   a osobným   pomerom   žiadateľa,   k výške súdneho poplatku, k povahe uplatňovaného nároku a pod. Po celkovom zhodnotení všetkých významných okolností prípadu musí rozhodnutie o žiadosti zodpovedať tomu princípu, aby účastníkovi nebolo len pre jeho nepriaznivú majetkovú situáciu (tým, že by nemohol zaplatiť súdny poplatok) znemožnené uplatniť alebo brániť svoje právo na súde.

Žiadateľ je však povinný súdu preukázať hodnoverným spôsobom svoje majetkové a sociálne   pomery.   V danom   prípade   mal   odvolací   súd   preukázané   majetkové   pomery navrhovateľov   a to:   navrhovateľ   je   vlastníkom   dvoch   rodinných   domov   č.   123   a 161; s účinnosťou od 1. januára 2004 mu bol priznaný predčasný starobný dôchodok v sume 9.026,- Sk mesačne, od 1. februára 2004 zvýšený na sumu 9.388,- Sk mesačne; manželka navrhovateľa   je   s účinnosťou   od   1.   júla   2004   poberateľkou   predčasného   starobného dôchodku v sume 5.599,- Sk mesačne.

Krajský   súd   nemôže   akceptovať   dôvody   uvádzané   navrhovateľom   v odvolaní   a to konkrétne, že odňatím oslobodenia od platenia súdnych poplatkov mu bude znemožnené ďalšie súdne konanie, pretože mesačné splácanie pôžičky na kúpu nehnuteľností, ako aj čiastočné hradenie kurzu pre potreby úspešného vykonania prijímacích skúšok jeho dcéry Z. sa nepovažujú za dôvod oslobodenia od súdnych poplatkov v zmysle ust. § 138 O. s. p. Odvolací   súd   má   za   to,   že   uvádzané   pomery   navrhovateľa   nie   sú   natoľko nepriaznivé, aby nemohol zaplatiť súdny poplatok a preto rozhodnutie prvostupňového súdu ako vecne správne potvrdil...“

(Citované z uznesenia krajského súdu z 19. júla 2005.)

5. „...   Súd   vyzýva   navrhovateľa,   aby   v lehote   10   dní   odo   dňa   doručenia   tohto uznesenia svoje dovolanie z dňa 18. 10. 2005 doplnil o nasledovné náležitosti:

-v konaní   o dovolaní   musíte   byť   zastúpený   advokátom,   pokiaľ   nemáte   právnické vzdelanie   sám,   preto   označte   advokáta,   ktorý   vás   bude   zastupovať   a predložte písomné plnomocenstvo udelené advokátovi.

Ak sa aj napriek výzve súdu navrhovateľ v lehote 10 dní dovolanie nedoplní, predloží súd prvého stupňa dovolanie na rozhodnutie dovolaciemu súdu...“

(Citované z uznesenia okresného súdu zo 4. novembra 2005.)

6. „... Vzhľadom na to, že podľa názoru súdu pretrvávajú skutočnosti, z ktorých pri vydávaní Uznesenia č. 14 C/142/2002-71 zo dňa 29. 04. 2005 o odňatí oslobodenia od súdnych   poplatkov   vychádzal,   rozhodol   tak,   ako   je   uvedené   vo   výrokovej   časti   tohto uznesenia.

So žiadosťou o poskytnutie bezplatnej právnej pomoci sa môže navrhovateľ obrátiť na   Centrum   právnej   pomoci   alebo   advokáta   zapísaného   v zozname   advokátov   v zmysle zákona...“

(Citované z uznesenia okresného súdu z 13. marca 2006.)

7. „...   Krajský   súd,   ako   súd   odvolací,   preskúmal   vec   v rozsahu   mu   danom ustanovením § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) rozhodnutie prvostupňového súdu podľa ustanovenia § 219 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.

Podľa ust. § 30 veta prvá O. s. p., účastníkovi, u ktorého sú predpoklady, aby bol súdom oslobodený od súdnych poplatkov, ustanoví sudca alebo poverený zamestnanec súdu ne jeho žiadosť zástupcu z radov advokátov, ak je to potrebné na ochranu jeho záujmov. V zmysle   tohto   zákonného   ustanovenia   musia   byť   kumulatívne   naplnené   dve podmienky a to: 1. ide o účastníka, u ktorého sú podmienky pre oslobodenie od súdnych poplatkov   a 2.   je   to   potrebné   na   ochranu   jeho   záujmov.   Pre   záver,   či   sú   u účastníka podmienky   pre   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   sú   rozhodujúce   hľadiská   uvedené v § 138.

Potom   čo   odvolací   súd   prihliadol   k celkovým   majetkovým   a osobným   pomerom žiadateľa, k výške súdneho poplatku a k povahe uplatňovaného nároku, dospel k záveru, že nenastala   žiadna   skutočnosť,   ktorá   by   navrhovateľove   majetkové   pomery   nepriaznivo zmenila v takom rozsahu, že by sa krajský súd odklonil od svojho rozhodnutia č. k. 23 Co 278/05-86   zo   dňa   19.   7.   2005,   ktorým   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   o odňatí oslobodenia od platenia súdnych poplatkov. Stále má za to, že navrhovateľove pomery nie sú   natoľko   nepriaznivé,   aby   nemohol   súdny   poplatok   zaplatiť   a nepovažuje   argumenty navrhovateľa uvádzané v odvolaní za dôvody oslobodenia v zmysle ust. § 138 O. s. p. Keďže nebola   splnená   jedna   z dvoch   podmienok   ustanovených   v   §   30   O.   s.   p.,   odvolací   súd uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil...“

(Citované z uznesenia krajského súdu z 28. apríla 2006.)

8. „...   Súd   vyzýva   navrhovateľa,   aby   v lehote   10   dní   odo   dňa   doručenia   tohto uznesenia svoje dovolanie z dňa 26. 6. 2006 doplnil o nasledovné náležitosti:

-v konaní   o dovolaní   musíte   byť   zastúpený   advokátom,   pokiaľ   nemáte   právnické vzdelanie   sám,   preto   označte   advokáta,   ktorý   vás   bude   zastupovať   a predložte písomné plnomocenstvo udelené advokátovi.

Ak sa aj napriek výzve súdu navrhovateľ v lehote 10 dní dovolanie nedoplní, predloží súd prvého stupňa dovolanie na rozhodnutie dovolaciemu súdu...“

(Citované z uznesenia okresného súdu z 21. augusta 2006.)

9. „Okresný   súd   Žilina   vám   týmto   oznamuje,   že   o Vašej   žiadosti   o ustanovenie zástupcu z radov advokátov pre dovolacie konanie už bolo rozhodnuté Uznesením zo dňa 13. 3. 2006 č. k. 14 c/142/2002-98, ktoré bolo potvrdené Uznesením Krajského súdu Žilina zo dňa 28. 04. 2006 č. k. 23 Co/161/2006, v ktorom ste boli zároveň poučený o tom, že o bezplatnú   právnu   pomoc   môžete   požiadať   Centrum   právnej   pomoci   alebo   advokáta zapísaného v zozname advokátov v zmysle zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov.“

(Odpoveď okresného súdu z 31. augusta 2006 na žiadosť sťažovateľa o ustanovenie zástupcu z radov advokátov.)

10. „... Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý konal ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p. predovšetkým skúmal, či je dovolanie prípustné proti potvrdzujúcemu uzneseniu, ktorým nebolo vyhovené žiadosti účastníka o ustanovenie zástupcu z radov advokátov. Dovolateľ síce nie je v konaní o tomto dovolaní zastúpený advokátom a ani sám nemá   právnické   vzdelanie   (§   241   ods.   1   O.   s.   p.),   povaha   rozhodnutia,   proti   ktorému dovolanie   smeruje   však   vylučuje,   aby   v   posudzovanej   veci   bolo   možno   nedostatok podmienky   povinného   zastúpenia   považovať   za   prekážku,   ktorá   by   bránila   vydaniu rozhodnutia, ktorým sa dovolacie konanie končí. Za situácie, kedy predmetom dovolacieho konania je rozhodnutie, ktorým nebolo vyhovené žiadosti účastníka o ustanovenie nástupcu z radov advokátov (§ 30 O. s. p.), by trvanie na podmienke povinného zastúpenia viedlo k popretiu vlastného cieľa, ktorý účastník podaním žiadosti, sledoval a k popretiu zmyslu dovolacieho konania, v ktorom má byť záver, že účastník právo na ustanovenie zástupcu nemá, iba skúmaný.

Dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle § 239 ods. 1 O. s. p. dovolanie je prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo zmenené uznesenie súdu prvého stupňa.

Dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie   súdu   prvého   stupňa,   ak   a/   odvolací   súd   vyslovil   vo   svojom   potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu   b/   ide   o   uznesenie   o   návrhu   na   zastavenie   výkonu   rozhodnutia   na   podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo   o   jeho   vyhlásení   za   vykonateľné   (nevykonateľné)   na   území   Slovenskej   republiky (§ 239 ods. 2 O. s. p.). Žalobcom je napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktorým potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, teda rozhodnutie, ktoré nevykazuje znaky žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Jeho dovolanie preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. prípustné nieje. Dovolací súd preskúmal prípustnosť dovolania aj z hľadísk uvedených pod písm. a/ až   g/   ustanovenia   §   237   O. s. p.,   pričom   nezistil   existenciu   žiadnej   podmienky prípustnosti   dovolania   uvedenej   v   tomto   zákonnom   ustanovení.   Nezistil   ani   podmienku prípustnosti   dovolania   podľa   §   237   písm.   f/   O. s. p.,   na   ktorú   poukazoval   dovolateľ. Odvolací   súd   v rámci   odvolacieho   konania   preskúmaval   odvolanie   smerujúce   proti uzneseniu   súdu   prvého   stupňa.   Na   prejednanie   takéhoto   odvolania   zákon   nevyžaduje nariadenie pojednávania (§ 214 ods. 2 písm. c/ O. s. p,).

Z týchto dôvodov je dovolanie neprípustné a preto ho dovolací súd podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s ustanovením § 243b ods. 4 O. s. p. odmietol.

V nadväznosti na uvedené skúmal dovolací súd, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci dovolania proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 19. júla 2005 sp. zn. 23 Co 278/05. Zistil, že nie je splnená podmienka povinného zastúpenia dovolateľa kvalifikovaným zástupcom.

Podľa § 241 ods. 1 vety druhej O. s. p. dovolateľ musí byť zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná. Dovolateľ   nemá   právnické   vzdelanie   a   pri   podaní   dovolania   nebol   zastúpený advokátom. Jeho žiadosti o ustanovenie zástupcu z radov advokátov podľa § 30 O. s. p. nebolo vyhovené (uznesenie Okresného súdu Žilina z 13. marca 2006 č. k. 14 C 142/2002- 98 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline z 28. apríla 2006, ktoré po prieskume dovolacím súdom neboli zrušené ako vecne nesprávne). Dovolaciemu súdu nezostalo preto iné, ako dovolacie konanie zastaviť podľa § 104 ods. 2 O. s. p. v.spojení s § 243c O. s. p.“(Citované z napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu z 13. decembra 2006.)

III.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý   návrh   (sťažnosť)   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom posudzovanej veci je posúdenie, či sťažovateľom menované všeobecné súdy   (predovšetkým   najvyšší   súd)   napadnutými   rozhodnutiami   porušili   sťažovateľmi označené základné práva.

1.   V pôvodnom   podaní   doručenom   ústavnému   súdu   26.   februára   2007   ako sťažovatelia boli označení sťažovateľ a jeho manželka E. Ď. Sťažovateľ v rámci doplnenia sťažnosti   a jej   petitu   v podaní   doručenom   ústavnému   súdu   16.   júla   2007   uviedol,   že manželku E. Ď., ako sťažovateľku v 2. rade uviedol iba preto, aby ho mohla v prípade potreby zastupovať v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný súd konštatuje, že v zmysle ustanovenia § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom   zastupovať iba advokát, ktorým   jeho manželka E. Ď. nie je.

Keďže   E.   Ď.   (manželka   sťažovateľa)   v konaní   pred   všeobecným   súdom   nie   je účastníčkou konania (nepodala návrh, nevstúpila do konania a predmet sporu – ochrana osobnosti – sa jej priamo nedotýka) ani nemá zákonné oprávnenie zastupovať sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom a keďže v pôvodnej sťažnosti je označená ako sťažovateľka a je ňou podpísaná aj sťažnosť, ústavný súd nemá žiadnu pochybnosť o tom, že namietaným postupom   všeobecných   súdov   a ich   rozhodnutiami   nemohli   byť   porušené   označené základné práva   E.   Ď.   Manželka sťažovateľa   teda   nie je aktívne vecne legitimovaná na podanie takejto sťažnosti. Z uvedených dôvodov ústavný súd ňou podanú sťažnosť v celom rozsahu odmietol podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ako sťažnosť podanú zjavne neoprávnenou osobou.

2. K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde.

2.1 Sťažovateľ predovšetkým namietal porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu (sp. zn. 4 Cdo 311/2006, 4 Cdo 312/2006 z 13. decembra 2006).   Predmetným   rozhodnutím   najvyšší   súd   jednak   zastavil   konanie   o   dovolaní (vo vzťahu   k uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn.   23   Co   278/05   z 19.   júla 2005)   a jednak odmietol dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 23 Co 161/2006 z 28. apríla 2006.

V súvislosti s časťou napadnutého rozhodnutia, v ktorej najvyšší súd zastavil konanie o dovolaní, ústavný súd konštatuje, že vo svojej rozhodovacej činnosti už viackrát uviedol (I. ÚS 24/00, III. ÚS 110/03, III. ÚS 70/07), že otázka splnenia podmienok konania pred všeobecnými   súdmi   by   mohla   byť   predmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   len výnimočne,   t.   j.   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   všeobecných   súdov   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne   a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   nejakého základného práva alebo slobody.

Podľa   ustanovenia   §   241   ods.   1   druhej   vety   Občianskeho   súdneho   poriadku dovolateľ musí byť zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná.

Zákon tak vyžaduje povinné zastúpenie dovolateľa, ktoré má význam pre formovanie dovolania   (pri   zákonom   ustanovených   dovolacích   dôvodoch),   ale   aj   z hľadiska kvalifikovaného zastúpenia dovolateľa pred najvyšším súdom.

Z judikatúry   všeobecných   súdov   (napr.   R   43/1993,   R   56/1996)   vyplýva,   že nedostatok právneho zastúpenia má za následok to, že dovolací súd konanie zastaví podľa § 104 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.

Takýto postup bol pre sťažovateľa predvídateľný a najvyšší súd v uznesení sp. zn. 4 Cdo 311/2006, 4 Cdo 312/2006 z 13. decembra 2006 tento postup aj náležite vysvetlil. Právny   názor   najvyššieho   súdu   vyslovený   v tomto   rozhodnutí   nemožno   považovať   za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny (pozri bod 10 II. časti odôvodnenia).

Sťažovateľ nesplnil zákonnú podmienku na prístup k dovolaciemu konaniu. Najvyšší súd pri posudzovaní jeho návrhu vychádzal z platného zákonného textu a tento aplikoval v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy. Podľa tohto ústavného textu domáhať sa práv uvedených v čl. 35, čl. 36, čl. 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Občiansky   súdny   poriadok   stanovením   prísnejších   podmienok   na   zastupovanie v dovolacom   konaní   zdôrazňuje   potrebu   kvality   dovolania   ako   ďalšieho   stupňa v občianskoprávnom konaní. Až po splnení týchto podmienok je dovolací súd oprávnený vo veci konať. Nesplnenie podmienok na dovolanie vrátane predpísaného právneho zastúpenia je prekážkou, ktorá bráni dovolaciemu súdu v konaní. Až po splnení všetkých formálnych náležitostí požadovaných zákonom (Občiansky súdny poriadok) môže najvyšší súd vo veci konať a rozhodnúť (obdobne III. ÚS 269/04, IV. ÚS 8/05).

Keďže   najvyšší   súd   pre   formálne   prekážky   nemohol   rozhodovať   v dovolacom konaní, nemohol ani už citovaným uznesením z 13. decembra 2006 porušiť sťažovateľom označené základné právo.

K rovnakým záverom dospel ústavný súd aj vo vzťahu k druhej časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 311/2006, 4 Cdo 312/2006 z 13. decembra 2005, v ktorej najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 23   Co   161/2006   z 28.   apríla   2006   pre   jeho   neprípustnosť,   keďže   nezistil   dôvody   jeho prípustnosti podľa § 239 ods. 1 a 2 a ani podľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku.

Pravidlá   týkajúce   sa   prípustnosti   dovolania   majú   za   cieľ   zaistiť   riadny   výkon spravodlivosti   a zvlášť   rešpektovať   princíp   právnej   istoty,   ktorá   bola   nastolená právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované.

Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02).

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu (o neprípustnosti dovolania, pozn.) nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor   svojím   vlastným   už ani   preto,   že   ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom   právnych názorov   najvyššieho   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto   právomoci najvyššieho   súdu   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, mohol by v zmysle citovanej judikatúry nahradiť napadnutý právny   názor   najvyššieho   súdu   iba   v prípade,   ak   by   ten   bol   svojvoľný,   zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam (I. ÚS 303/06), čo však, ako už bolo uvedené, v okolnostiach prípadu ústavný súd nezistil a sťažovateľ neuviedol žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že napadnuté   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   má   také   nedostatky,   ktoré   by odôvodňovali záver o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označených práv sťažovateľa.

Ústavný   súd   preskúmal   v rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a zistil, že najvyšší súd svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil. Z jeho   záverov   nevyplýva   jednostrannosť   alebo   taká   aplikácia   príslušných   ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Preto ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu a označeným porušením základných práv sťažovateľa nie je žiadna spojitosť. Rozhodnutie najvyššieho   súdu   z 13.   decembra   2006   nie   je   možné   kvalifikovať   ani   ako   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne   a ústavný   súd   nezistil   porušenie   ústavnoprocesných princípov konania pred týmto súdom.

Vzhľadom na to ústavný súd v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, že sťažnosť proti napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2.2 Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy aj v konaní, ktoré predchádzalo napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu – v konaní vedenom okresným súd vo veci sp. zn. 14 C 142/2002 (v ktorom sa sťažovateľ domáhal „ochrany osobnosti a náhrady   nemajetkovej   ujmy“),   toto   bolo   v štádiu   odvolacieho   konania   zastavené uznesením krajského súdu č. k. 10 Co 36/2007-135 z 9. marca 2007 z dôvodu neuhradenia súdneho   poplatku   za   odvolanie   sťažovateľom.   Rozhodnutie   nadobudlo   právoplatnosť 22. marca 2007.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   namietaným   právam   v súvislosti   s vecným rozhodnutím okresného súdu o návrhu sťažovateľa na ochranu osobnosti (ktorým okresný súd zamietol návrh sťažovateľa, pozn.) poskytujú ochranu všeobecné súdy v konaniach vo veciach ochrany osobnosti podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka v spojení s Občianskym súdnym poriadkom, a nie ústavný súd v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Keďže právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak túto ochranu neposkytujú všeobecné súdy, bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu. Sťažovateľovi bola poskytnutá ochrana tohto základného práva konaním o jeho   žalobe,   o ktorej   rozhodol   v merite   veci   okresný   súd   rozsudkom   z 5. apríla   2005. Keďže   sťažovateľ   nezaplatil   súdny   poplatok   za   odvolanie,   a tým   zabránil   preskúmaniu prvostupňového rozhodnutia odvolacím súdom, vlastným zavinením znemožnil realizáciu svojho práva domáhať sa ochrany svojej osobnosti v danom prípade v konaní na krajskom súde.

Sťažovateľovi teda nebolo zabránené zákonom ustanoveným postupom domáhať sa v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   svojich   práv.   O jeho   žalobe,   ako   aj   o procesných návrhoch   všeobecné   súdy   riadne   zákonom   ustanoveným   postupom   konali,   avšak   to,   že nerozhodli podľa jeho predstáv, nemožno účelovo chápať ako porušenie práva na súdnu ochranu (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 6/97, II. ÚS 3/97).

2.3 Pokiaľ sťažovateľ napádal neústavnosť uznesení krajského súdu z 19. júla 2005 a z 28. apríla 2006 (pozri bod 4 a 7 II. časti odôvodnenia), ústavný súd poznamenáva, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/00).

Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01). Ak nie sú splnené tieto   predpoklady   na   preskúmanie   rozhodnutí   všeobecných   súdov,   ústavný   súd   nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Sťažnosť v uvedenej časti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   argumentácia   krajského   súdu   vychádzajúca   zo zisteného   stavu   veci   je   vyčerpávajúca   a   je   v   súlade   s   príslušnými   ustanoveniami Občianskeho   súdneho   poriadku.   Závery   krajského   súdu   v   posudzovanej   veci   nemožno považovať ani za zjavne neodôvodnené, ale ani za arbitrárne. Je právom všeobecného súdu vykladať zákony a ďalšie právne predpisy a aplikovať ich vo svojej rozhodovacej činnosti.

K svojim záverom už prezentovaným v bode 2 ústavný súd opätovne poznamenáva, že uplatňovanie zákona v súdnom konaní a postup súdu v súlade s platným a účinným zákonom   nemožno   hodnotiť   ako   porušovanie   základných   ľudských   práv.   Za   porušenie základného práva nemožno tiež považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 811/00).

3. K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 2 a 3 ústavy

Podľa   čl.   46   ods.   2   a 3   ústavy   kto   tvrdí,   že   bol   na   svojich   právach   ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto   rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd (ods. 2). Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom (ods. 3).

Sťažovateľ   nekonkretizoval,   v čom   spočíva   porušenie   čl.   46   ods.   2   a 3   ústavy, a najmä   sa   domáhal   ochrany   takých   práv   v konaní   pred   ústavným   súdom,   o ktorých rozhodujú   všeobecné   súdy.   Zákonnosť   rozhodnutí   orgánov   verejnej   správy   posudzujú všeobecné súdy (čl. 46 ods. 2 ústavy) v rámci príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku   o správnom   súdnictve   a o náhrade škody   spôsobenej   nezákonným rozhodnutím súdu iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy (čl. 46 ods. 3 ústavy) rozhodujú podľa príslušných ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov taktiež všeobecné   súdy.   To   znamená,   že   právomoc   poskytnúť   ochranu   označeným   právam sťažovateľa majú všeobecné súdy. To zároveň vylučuje právomoc ústavného súdu.

4. Sťažovateľ v pôvodnom podaní namietal tiež porušenia čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 1, 3 a 4, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1, 2 a 3 a čl. 39 ods. 1 a 2 ústavy

Podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné (ods. 1). Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu   na   pohlavie,   rasu,   farbu   pleti,   jazyk,   vieru   a   náboženstvo,   politické,   či   iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok,   rod   alebo   iné   postavenie.   Nikoho   nemožno   z   týchto   dôvodov   poškodzovať, zvýhodňovať   alebo   znevýhodňovať   (ods.   2).   Nikomu   nesmie   byť   spôsobená   ujma   na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody (ods. 4).

Podľa čl. 13 ods. 1, 3 a 4 ústavy povinnosti možno ukladať

a) zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd,

b)   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   4,   ktorá   priamo   zakladá   práva   a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo

c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2 (ods. 1). Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky (ods. 3). Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ (ods. 4).

Podľa   čl.   16   ods.   1   ústavy   nedotknuteľnosť   osoby   a   jej   súkromia   je   zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 19 ústavy každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena (ods. 1). Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života (ods. 2). Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe (ods. 3).

Podľa čl. 39 ods. 1 a 2 ústavy občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa (ods. 1). Každý, kto je v hmotnej núdzi, má právo na takú pomoc, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok (ods. 2).

Ústavný súd sa uvedenými porušeniami nezaoberal, a to vzhľadom na sťažovateľom upravenú (doplnenú) sťažnosť doručenú ústavnému súdu 16. júla 2007 (pozri bod 1, 3 a 4 časti I odôvodnenia), ktorej petitom a jeho zdôvodnením je ústavný súd viazaný (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

5. K namietanému porušeniu čl. 47 ods. 2 ústavy

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to   za podmienok ustanovených zákonom.

Ako to vyplýva z obsahu už citovaných rozhodnutí všeobecných súdov (pozri II. časť odôvodnenia), tieto sa žiadosťou sťažovateľa o ustanovenie mu právneho zástupcu zaoberali a rozhodli   v rámci   nimi   zisteného   skutkového   stavu   v zmysle   príslušných   ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

Uplatňovanie zákona o súdnom konaní a postup súdu v súlade s platným a účinným zákonom   nemožno   hodnotiť   ako   porušovanie   základných   ľudských   práv.   Za   porušenie základného práva nemožno považovať ani nevyhovenie návrhu (neúspech) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96). Ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

6. K namietanému porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Sťažovateľ   v podanej   sťažnosti   nekonkretizoval,   porušenie   ktorého   z   tam   (čl.   48 ods. 2   ústavy)   uvedených   základných   práv   namieta.   Vychádzajúc   z postupu   vo   veci konajúcich   všeobecných   súdov   a z obsahu   ich   rozhodnutí   (pozri   body   I.   a II.   časti odôvodnenia)   ústavný   súd   konštatuje   zjavnú   neopodstatnenosť   namietania   porušenia základných práv upravených čl. 48 ods. 2 ústavy. Procesné aktivity sťažovateľa (návrhy, opravné   prostriedky)   a konanie   a rozhodovanie   súdov   o nich   svedčia   o umožnení sťažovateľovi   realizovať jeho právo   na súdnu   ochranu v rozsahu   upravenom   všeobecne záväznými   právnymi   predpismi.   Taktiež   skutočnosť,   že   sťažovateľ   neprezentoval (nepredložil)   svoje   písomné   námietky   (resp.   sťažnosti)   adresované   vo   veci   konajúcim súdom vyjadrujúce nespokojnosť s ich postupom pri aplikácii právnych predpisov v rozsahu stanovenom obsahom a rozsahom práv upravených čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. sťažnosť na prieťahy   v konaní),   potvrdzuje   neopodstatnenosť   domáhania   sa   ochrany   týchto   práv podaním sťažnosti na ústavný súd.

7. Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľov.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2008