znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 84/06-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. júna 2006 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a   Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť O. K., bytom R. a J. K., bytom R., zastúpených advokátom JUDr. D.   D.,   Advokátska   kancelária,   P.,   vo veci   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a porušenia   práva   na prejednanie   veci   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6 ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 474/92 a takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Žilina   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14   C   474/92 p o r u š i l základné   právo   O.   K.   a J.   K.,   aby   sa   ich   vec   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov, zaručené   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 474/92 p r i k a z u j e konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. O. K. a J. K. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie každému z nich v sume   po   60 000 Sk   (slovom   šesťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   je Okresný   súd Žilina p o v i n n ý   vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. O. K. a J. K. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 16 764 Sk (slovom   šestnásťtisícsedemstošesťdesiatštyri   slovenských   korún),   ktorú   je   Okresný   súd Žilina p o v i n n ý vyplatiť na účet ich právneho zástupcu JUDr. D. D., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. februára 2006   doručená   sťažnosť O.   K.,   bytom R.   a J. K.,   bytom   R.   (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. D. D., Advokátska kancelária, P., ktorou namietali porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenie práva na prejednanie veci v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom Okresného   súdu Žilina   (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 474/92.

Sťažovatelia   žiadali   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie čl. 48 ods. 2   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru   okresným   súdom   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 14 C 474/92, nariadil okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov, priznal im finančné zadosťučinenie každému v sume po 100 000 Sk a náhradu trov konania.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia sú žalovanou stranou v konaní, ktoré na okresnom súde začalo 23. marca 1992 na základe žaloby Ing. Ľ. M. z B. vo veci vydania nehnuteľnosti. Toto súdne konanie, ktoré sa vedie pod sp. zn. 14 C 474/92, nebolo doteraz právoplatne   skončené,   „keď   ani   prvostupňový   súd   nevydal   vo   veci   samej   žiadne rozhodnutie“. Sťažovatelia podali predsedovi okresného súdu 11. októbra 2005 sťažnosť na prieťahy   v konaní.   V odpovedi   predsedu   okresného   súdu č.   k.   1 Spr. S 20/05   z 22. novembra   2005   na   sťažnosti   je   uvedené „že   vo   veci   rozhodoval   už aj   Ústavný   súd a konštatoval prieťahy“ (išlo o nález ústavného súdu č. k. III. ÚS 152/04-23 z 18. augusta 2004, ktorým bolo vyslovené, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 474/92 porušil označené základné práva sťažovateľa Ing. Ľ. M., ktorý je žalobcom v predmetnej veci.) Uvedený postup okresného súdu považujú sťažovatelia za porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.  

3.   Ústavný   súd   15.   marca   2006   prijal   sťažnosť   sťažovateľov   na   ďalšie   konanie uznesením č. k. I. ÚS 84/06-9.

4. Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   lebo   vzhľadom   na charakter veci nemožno od ústneho pojednávania očakávať jej ďalšie objasnenie.

II.

Ústavný   súd   na   základe   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomnosti,   vyjadrení účastníkov konania a spisu okresného súdu sp. zn. 12 C 473/92 zistil nasledovný priebeh a stav konania. (Keďže na návrh žalobcu v predmetnom spore už o analogickej sťažnosti rozhodol   ústavný   súd   nálezom,   ústavný   súd   sa   zaoberal   podrobne   hodnotením   postupu okresného súdu v posudzovanom konaní v období po vydaní nálezu ústavného súdu.)A

Sťažovatelia   sú   žalovanou   stranou   v konaní,   ktoré   na   okresnom   súde   začalo 23. marca 1992 žalobou Ing. Ľ. M. z B.

Na   základe   sťažnosti   Ing.   Ľ.   M.   (ďalej   len   „žalobca“)   ústavný   súd   nálezom č. k. III. ÚS 152/04-24 z 18. augusta 2004 rozhodol, že:

„1.   Okresný   súd   Žilina   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14   C   474/92 p o r u š i l základné právo Ing. Ľ. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   jeho   právo   na   prerokovanie   veci   súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 474/92 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. Ľ. M. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom   päťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Žilina p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Žilina j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania Ing. Ľ. M. v sume 9 340 Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsať slovenských korún) na účet   advokáta JUDr. M. M., B., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti Ing. Ľ. M. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e. “

Po vynesení nálezu ústavného súdu boli vo veci vykonané ďalej uvedené procesné úkony.

Z dôvodu odchodu zákonnej sudkyne bola vec opatrením predsedu okresného súdu z 1. októbra 2004 pridelená sudcovi JUDr. V. K.

Žalobca 14. júna 2005 žiadal okresný súd o podanie informácie „o stave konania a predpokladaného termínu pojednávania vo veci“.

Okresný súd 14. júla 2005 stanovil termín pojednávania na 4. október 2005.Žalobca 3. októbra 2005 poveril svojím zastupovaním advokátku JUDr. Ľ. B. z B., ktorá 4. októbra 2005 nahliadla do súdneho spisu.

Pojednávanie konané 4. októbra 2005 (prítomní žalobca, sťažovateľka, ich právni zástupcovia)   bolo   na   návrh   právnej   zástupkyne   žalobcu   (žiadala   čas   na   oboznámenie sa so súdnym spisom) odročené na 24. november 2005.

Pojednávanie konané 24. novembra 2005 (prítomní žalobca, sťažovateľka, ich právni zástupcovia) bolo po prednesoch účastníkov odročené na neurčito za účelom vykonania znaleckého dokazovania.

Okresný súd uznesením č. k. 14 C 474/92-241 z 9. januára 2006 nariadil znalecké dokazovanie znalcom z odboru stavebníctva, odvetvie oceňovania nehnuteľností. Za znalca ustanovil súdneho znalca Ing. P. K.

Znalec   17.   januára   2006   oznámil   okresnému   súdu,   že   z vážnych   zdravotných dôvodov (hospitalizovaný od 3. februára 2005 do 11. februára 2005 a od 16. februára stále práceneschopný) nemôže vykonať znalecké dokazovanie.

Okresný súd uznesením z 20. februára 2006 ustanovil za znalca Ing. I. D. Uznesenie nadobudlo   právoplatnosť   11.   marca   2006   a súd   stanovil   desaťtýždňovú   lehotu   na vypracovanie znaleckého posudku.

Okresný   súd   10.   apríla   2006   vyzval   súdneho   znalca,   aby   prevzal   súdny   spis sp. zn. 14 C 474/92.

B

K sťažnosti pripojili sťažovatelia odpoveď predsedu okresného súdu č. 1 SprS 20/05 z 22. novembra 2005 na ich sťažnosť na prieťahy v konaní z 11. novembra 2005, v ktorej bolo   uvedené,   že: „Na   strane   navrhovateľa   nastal   problém   v zastupovaní   –   plnú   moc v konaní mala jedna advokátka, o vec sa zaujímal aj druhý advokát, ktorý ho zastupoval pred Ústavným súdom a napokon plnú moc predložila tretia advokátka v deň pojednáva s dátumom o deň skorším. K tomu treba uviesť, že vo veci rozhodoval už aj Ústavný súd a konštatoval prieťahy. Ide o vec z roku 1992. V konaní sú mnohé procesné nejasnosti, ktoré treba odstrániť v rámci dokazovania. Ide o reštitučný nárok, skutkovo a právne zložitú vec aj s rozdielnou judikatúrou.

Oproti   tomu   treba   priznať,   že   vo   všeobecnosti   bol   možný   aj   postup   smerujúci k pojednávaniu. Súd by musel oboznámiť celé dokazovanie, čo by trvalo veľmi dlho, keby účastníci   na   tom   trvali.   Bez   ohľadu   na   motívy   navrhovateľa   a prihliadnuc   na   všetky okolnosti je postup sudcu efektívny. Popri niekoľkých rokoch je niekoľko dní odročenia zanedbateľných,   sudcu   k tomu   viedla   úvaha   o efektivite   sporu   (napokon   zástupkyňa navrhovateľa   po   pojednávaní   aj   spis   študovala)   a dal   ďalšie   pojednávanie   na   najbližší možný termín. Niekedy okamžitá úspora dní prinesie stratu ďalších mesiacov.“

III.

1. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14   C   474/92   došlo   k porušeniu   základného   práva sťažovateľov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“, resp. práva zaručeného v čl. 6 ods.   1   dohovoru,   podľa   ktorého „Každý   má právo na to,   aby jeho záležitosť   bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...)“.

2. Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení sp. zn. 1 SprS 143/06 z 25. apríla 2006 uviedol: „... Pokiaľ ide o meritum veci, poukazujem na stanovisko sudcu. Stotožňujem sa s ním. Sťažnosť je nedôvodná a v takom zmysle navrhujeme, aby rozhodol aj Ústavný súd.   Trovy   konania   nám   nevznikli.“ Vo   veci   konajúci   sudca   vo   svojom „Vyjadrení k sťažnosti navrhovateľov v konaní 14 C 474/92“ uviedol: „Je nesporné, že dĺžka konania je   značná   a   môže   u účastníkov   vyvolávať   pocit   neistoty.   V tomto   konaní   už   bolo   raz rozhodované ústavným súdom pod č. k. III. ÚS 152/04 nálezom III. ÚS 152/04-23 zo dňa 18.08.2004   a konštatoval   vznik   prieťahov,   pričom   priznal   navrhovateľovi   finančné zadosťučinenie. Súd nariadil pojednávanie na deň 04.10.2005, ktoré muselo byť odročené následkom prieťahov spôsobených navrhovateľom (viacej krát vymenil právnych zástupcov a namietal   doručenie   predvolania,   možnosť   prípravy   na   pojednávanie).   Ďalšie pojednávanie bolo vytýčené na deň 24.11.2005, ktoré bolo odročené z dôvodu nariadenia znaleckého   dokazovania.   V konaní   bolo   po   nariadení   znaleckého   dokazovania   potrebné rozhodnúť o zmene osoby znalca, z dôvodu nevyhnutnosti postúpenia spisu na ústavný súd, nemohol byť tento odovzdaný ustanovenému znalcovi za účelom vypracovania posudku. Súd pred   nariadením   pojednávania   v rámci   prípravy   sa   oboznámil   s viacerými   obdobnými spismi (so zhodným predmetom konania a právnych predchodcov navrhovateľov spojených v združení) a zistil, že ani jedna vec nebola právoplatne skončená (napr. 12 C 473/92). Aj táto skutočnosť svedčí o značnej zložitosti veci, v konaní je vznesených viacero skutkových námietok,   súd   musí   vykonávať   dokazovanie   na   viacero   alternatívnych   riešení   (napr. posledné   nariadenia   znaleckého   dokazovania   na   stanovenie   hodnoty   nehnuteľností s garážou, predtým bez garáže, viacero stupňov dokončenia stavby), dokazovanie je sťažené nevyhnutnosťou   zisťovať   skutkový   stav   zo   začiatku   50-tych   a 60-tych   rokov   a pod. V obdobných konaniach bolo vynesených viacero navzájom odporujúcich si rozsudkov, či už prvostupňovými alebo odvolacími súdmi, je náročné aj náležité zistenie skutkového stavu a správne posúdenie veci.

Súd má však za to, že vo veci koná tak, že nespôsobuje ďalšie prieťahy v konaní, rešpektujúc ústavné práva účastníkov. Jeho snaha je zameraná na čo možno najrýchlejšie rozhodnutie veci, avšak samotná dĺžka konania nesmie byť na ujmu právam účastníkov, najmä možnosti navrhovať dôkazné prostriedky, vyjadrovať sa k úkonom druhého účastníka a pod. Teda na úkor dĺžky konania nie je možné obmedziť právo účastníkov na spravodlivý proces.   Súd   považuje   sťažnosť   sťažovateľov   za   formálnu,   vedenú   snahou   o priznanie materiálneho zadosťučinenia, teda finančnej náhrady. Pritom vychádza zo skutočnosti, že sťažnosť   sťažovateľov   na   prieťahy   v konaní   adresované   predsedovi   súdu,   vedená   na Okresnom súde v Žiline pod Spr. 20/2005, ako aj ústavná sťažnosť, boli podané v dobe, keď súd vo veci riadne konal a nevznikali žiadne prieťahy, alebo by boli inak porušované práva účastníkov.   Ústavná   sťažnosť,   ako   inštitút   ochrany   ústavných   práv,   by   mala   riešiť porušovanie ústavných práv účastníkov konania v čase rozhodovania ústavného súdu, alebo v bezprostredne predchádzajúcej dobe, kedy súd začal konať len z dôvodu podanej sťažnosti a nie zameriavať sa na konštatovanie porušovaní práv v predchádzajúcich obdobiach, keď došlo   k náprave   a bez   ďalšieho   nedochádza   k porušovaniu   povinností   zo   strany   súdnej moci. Takýto postup by formalizoval konanie o ústavných sťažnostiach na výpočet náhrady za nezákonný alebo nesprávny postup orgánov štátu.“

3.   Sťažovatelia   v stanovisku   zo 7.   júna   2006   prostredníctvom   svojho   právneho zástupcu   k vyjadreniu   okresného   súdu   okrem   iného   uviedli: „(...)   My   trváme   na   našej sťažnosti v celom rozsahu a zároveň žiadame a súhlasíme, aby Ústavný súd SR upustil od ústneho pojednávania v tejto veci.

Naše stanovisko je jednoznačné, tak ako je uvedené v sťažnosti, pretože súd vo veci riadne nekoná, nariadil dokonca znalecké dokazovanie, hoci má byť vyriešená základná otázka v zmysle zákona č. 87/1991 Zb. - § 4 ods. 2 či sme povinnými osobami, či sme nadobudli nehnuteľnosti v rozpore s vtedy platnými predpismi a na základe protiprávneho zvýhodnenia. Taktiež pozemok, ktorý sme nadobudli bolo k nemu zriadené právo osobného užívania a takýto pozemok v zmysle § 8 ods. 4 zákona č. 87/1991 Zb. sa nevydáva. Spor sa vedie zdĺhavo a my ako žalovaní psychicky trpíme neistotou, ako vlastne toto súdne konanie dopadne.

Preto žiadame našej sťažnosti vyhovieť v celom rozsahu (...)“

4. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote“,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Judikatúra ESĽP a ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl.   6   ods.   1   dohovoru,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého   prípadu,   a to   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa   (napr.   I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02,   II. ÚS   32/02).   Podľa   rovnakých   kritérií postupoval aj v danom prípade.

4.1. Ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetom   jeho   posúdenia   je   konanie   o žalobe o vydanie   nehnuteľnosti,   ktoré   sa   začalo 23.   marca 1992 a dosiaľ (po   vyše   14   rokoch) nebolo na súde prvého stupňa meritórne rozhodnuté.

4.2. Pokiaľ   ide   o kritérium   „zložitosť   veci“,   ústavný   súd   konštatuje,   že v posudzovanom prípade ide o konanie náročné najmä na preukázanie pôvodných právnych vzťahov vzniknutých v štyridsiatych   rokoch   minulého storočia, ale aj skutkovo   náročné preukazovanie, ktoré si vyžaduje aj znalecké dokazovanie (pozri III. ÚS 152/04-23).

4.3. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, správania sťažovateľov v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mohla byť osobitne zohľadnená v ich neprospech   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v tomto   konaní k zbytočným prieťahom.

4.4. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti   prípadu   vrátane   významu   predmetného   konania   pre   jeho   účastníkov,   pričom prihliadol pri hodnotení postupu okresného súdu v období po 18. auguste 2004 aj na svoje už vopred uvedené rozhodnutie nálezom č. k. III. ÚS 152/04-33.

4.4.A Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že konanie v posudzovanej veci od jej nápadu 23. marca 1992 trvá dosiaľ na súde prvého stupňa bez jej meritórneho rozhodnutia už vyše 14 rokov. Túto dobu vzhľadom na predmet konania pred okresným súdom (konanie o vydanie nehnuteľnosti) a jeho význam pre sťažovateľov považuje ústavný súd v danom prípade za neprimerane dlhú.

4.4.B   Pri   hodnotení   postupu   okresného   súdu   v posudzovanej   veci   ústavný   súd poukazuje na svoje predchádzajúce zistenia v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 152/04, v ktorom   boli   konštatované   prieťahy   v konaní   vedenom   na   okresnom   súde   pod sp. zn. 14 C 474/92 v trvaní 7 rokov.

V konaní okresného súdu po vynesení nálezu ústavného súdu (18. augusta 2004) boli zo súdneho spisu týkajúceho sa posudzovanej veci zistené prieťahy (nečinnosť) v období od 1. októbra 2004 (pridelenie veci sudcovi JUDr. V. K.) do 17. júla 2005 (stanovenie termínu pojednávania) v trvaní vyše deväť mesiacov. Postup okresného súdu aj v období po 24. novembri   2005   (pojednávanie)   taktiež   nemožno   hodnotiť   ako   postup   smerujúci k urýchlenému odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania, v ktorej sa nachádzajú už vyše 14 rokov. Postupné ustanovovanie znalca (od 4. októbra 2005 až do vyzvania znalca k prevzatiu si súdneho spisu 10. apríla 2006), s prihliadnutím na príkaz ústavného súdu na konanie bez zbytočných prieťahov uložený okresnému súdu už vopred uvedeným nálezom, takéto konštatovanie len potvrdzuje.

Ústavný   súd   súčasne   zdôrazňuje,   že   občianske   súdne   konanie,   ktoré   v dôsledku postupu okresného súdu   trvalo a ešte aj trvá bez meritórneho rozhodnutia súdu prvého stupňa   tak   dlho,   ako   je   to   v danom   prípade,   možno   už len   na   základe   jeho   posúdenia v globále považovať za nezlučiteľné s imperatívom   ustanoveným v čl. 48 ods.   2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Takáto zdĺhavosť konania totiž v princípe predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa jej právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate (I. ÚS 66/03).

4.5.   Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

5. V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľov ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde, aby vo veci konal.

6. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie (čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

6.1.   Sťažovatelia   žiadali   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   pre   každého z nich vo výške po 100 000 Sk „z dôvodu neprimeranej dĺžky zbytočných prieťahov“.

6.2.   Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľov. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať im aj finančné zadosťučinenie podľa cit. ustanovenia zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľov (pozri body 4.1 až 4.4 tejto časti) považuje za primerané vo výške po 60 000 Sk pre každého z nich.

6.3. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľom do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

7. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľom   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia   advokátom. Advokát   vykonal   tri   úkony   právnych   služieb,   a to   prevzatie   a prípravu   zastupovania, písomné podanie (sťažnosť) z 30. marca 2006 a vyjadrenie zo 7. júna 2006. Odmena za jeden úkon právnych služieb (v zmysle § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, t. j. z 1/6 výpočtového základu 16 381 Sk) je 2 730 Sk, znížená o 20% (v zmysle § 13 ods. 3 vyhlášky), t. j. o 546 Sk, predstavuje sumu 2 184, spolu s režijným paušálom 164 Sk sumu 2 348 Sk. Odmena advokátovi za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom predstavuje za jedného účastníka spolu sumu (za tri úkony právnych služieb) 7 044 Sk. Keďže advokát je platcom dane z pridanej hodnoty (19%) zvyšuje sa táto suma o 1 338 Sk. Odmena advokátovi predstavuje sumu 8 382 Sk za jedného účastníka, teda za dvoch účastníkov spolu sumu 16 764 Sk.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

8. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   je   potrebné   pod   „právoplatnosťou   rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júna 2006