znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 84/05-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2005 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., bytom H., ktorou namietala porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Topoľčany v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 268/95 a Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 62/2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. októbra 2004   doručená   sťažnosť J.   Š.,   bytom   H.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Topoľčany (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 268/95 a Krajského súdu v Nitre (ďalej aj „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 62/2004.

Z obsahu   sťažnosti   vyplynulo,   že   sťažovateľka   namietala   porušenie   svojich označených základných práv postupom okresného súdu v jej veci „o reštitučný nárok na náhradu za škody v zmysle §§ 14, 15 a 16 zák. č. 229/91 Zb.“ vedenej pod spisovou značkou 5 C 268/95 a tiež postupom krajského súdu, ktorý rozhodoval o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu č. k. 5 C 268/95-410 z 12. januára 2004 v konaní vedenom na odvolacom súde pod sp. zn. 9 Co 62/2004.

Sťažovateľka v relevantnej časti svojej sťažnosti sa domáhala vyslovenia porušenia označených základných práv a trvala na tom, aby jej „bola priznaná nemajetková ujma za 13 ročné vymáhanie reštitučného nároku aspoň vo výške 150 000 Sk a aby ústavný súd zaviazal   okresné   a krajské   sudy   vybaviť   reštitučné   žaloby   prednostne   a hlavne   rýchlo v lehote 6 mesiacov.“

II.

Ústavný súd zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 5 C 268/95, ktorý mu bol predložený 9. mája 2005, zistil nasledovné skutočnosti.

Sťažovateľka   sa   žalobným   návrhom   zo   7.   decembra   1995   domáhala   zaplatenia reštitučných nárokov na náhradu podľa § 14, § 15 a § 16 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych   vzťahov   k pôde   a inému   poľnohospodárskemu   majetku   v znení   neskorších predpisov od pôvodne žalovaných P. d. S., mesta P. a Slovenského pozemkového fondu. Okresný súd v poradí druhým rozsudkom č. k. 5 C 268/95–410 z 12. januára 2004 žalobný návrh sťažovateľky zamietol a zaviazal ju zaplatiť odporcovi náhradu trov konania a tiež náhradu trov konania štátu. Písomné vyhotovenie uvedeného rozhodnutia bolo účastníkom konania doručené 23. februára 2004. Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka 1. marca 2004 odvolanie. Následne bolo odvolanie sťažovateľky zaslané odporcom na vyjadrenie a 15. marca 2004 bola vec doručená krajskému súdu, aby rozhodol o odvolaní sťažovateľky.Dňa   16.   apríla   2004   doručila   sťažovateľka   krajskému   súdu   doplňujúce   podanie k svojmu odvolaniu a 11. novembra 2004 navrhla odvolaciemu súdu, aby bola oslobodená od   súdnych   poplatkov   za   odvolanie,   pričom   svoje   sociálne   pomery   dokladovala   aj potvrdením o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch.

Dňa 27. októbra 204 konajúci sudca krajského súdu nariadil pojednávanie vo veci na 11.   november 2004,   na ktorom   krajský   súd rozsudkom   č.   k. 9   Co 62/04-459 rozhodol o odvolaní sťažovateľky tak, že napadnuté rozhodnutie Okresného súdu Topoľčany č. k. 5 C 268/95-410   zmenil,   odporcu   zaviazal   zaplatiť   sťažovateľke   160   746   Sk   bezúročne a rozhodol   aj   o náhrade   trov   konania.   Tento   rozsudok   odvolacieho   súdu   nadobudol právoplatnosť dňom 18. apríla 2005.III.

Podľa čl. 127 ods. l ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv lebo slobôd, alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods.   2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...)

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   l   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02).

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   postupom Okresného   súdu Topoľčany v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 268/95 a Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 62/2004 došlo k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1.   Pokiaľ   sťažovateľka   predmetnou   sťažnosťou   namietala porušenie   svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   C   268/95,   bolo   potrebné   jej   sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 34/99, II. ÚS 32/00, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02, III. ÚS 109/03) sa ochrana základnému právu vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a teda aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom)   ešte   trvalo.   Ak   v čase,   keď   došla   sťažnosť   ústavnému   súdu,   už   nedochádza k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza pritom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (pozri napr. I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 19/00).

Sťažovateľka v sťažnosti, ktorá bola ústavnému súdu doručená 26. októbra 2004, namietala   porušenie   jej   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 268/95. Z obsahu zapožičaného súdneho spisu jednoznačne vyplýva, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému   súdu   tvrdené   porušovanie   označeného   základného   práva   sťažovateľky   na okresnom súde už netrvalo. Konanie, v ktorom malo dochádzať k zbytočným prieťahom, bolo už skončené najneskôr 23. februára 2004.

Tento skutkový stav bol základom pre záver ústavného súdu, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená.   Z toho   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   v tejto   časti   už   po   jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2.   Pokiaľ   sťažovateľka   predmetnou   sťažnosťou   namietala porušenie   svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 62/2004, bolo potrebné jej sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02).

Podľa názoru ústavného súdu nemožno na základe skutočností uvedených v sťažnosti postup krajského súdu v konaní od 15. marca 2004 do 11. novembra 2004 považovať za taký, ktorý by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle citovaného článku ústavy a dohovoru. S ohľadom na tieto skutočnosti neprichádza teda do úvahy, aby ústavný súd   namietaný   postup   krajského   súdu   mohol   po   prijatí   návrhu   na   ďalšie   konanie kvalifikovať ako porušenie označených práv sťažovateľky.

Z týchto dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 12. mája 2005