znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 84/03-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. apríla 2003 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. Z., bytom B., zastúpenej advokátom JUDr. M. K., B., vo veci porušenia čl. 20 ods. l a 4, čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1 a s čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 15 Co 268/02 a 15 Co 482/02 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. Z. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. apríla 2003 doručená sťažnosť Ľ. Z., bytom B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. M. K., B., vo veci porušenia čl. 20 ods. l a 4, čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1 a s čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „protokol“) v konaniach vedených na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 15 Co 268/02 a 15 Co 482/02.

Zo sťažnosti vyplýva, že v konaní o prejedanie dedičstva po poručiteľovi Ing. J. P. vedenom na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. D 911/94 uznesením   okresného súdu   sp.   zn. D 911/94 z 11.   marca   2002 bolo zastavené   konanie o návrhu sťažovateľky na vydanie predbežného opatrenia. Uznesením krajského súdu sp. zn. 15 Co 268/02 z 30. decembra 2002 bolo toto uznesenie potvrdené.

Ďalej uznesením okresného súdu sp. zn. 8 C 324/96 zo 14. decembra 2002 v konaní o určenie,   že   nehnuteľnosť   patrí   do   dedičstva   po   poručiteľovi   Ing.   J.   P.,   bolo   vydané predbežné   opatrenie   o zákaze   disponovať   s nehnuteľnosťou   uvedenou   v predbežnom opatrení.

Uznesením krajského súdu sp. zn. 15 Co 482/02 z 30. decembra 2002 bolo uznesenie okresného   súdu   zmenené   a návrh   sťažovateľky   na   vydanie   predbežného   opatrenia zamietnutý.

Sťažovateľka v zákonnej dvojmesačnej lehote požaduje vydanie nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil, že oboma uzneseniami krajského súdu došlo jednak k porušeniu čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1 a s čl. 152 ods. 4 ústavy a jednak k porušeniu čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1 protokolu. Ďalej sťažovateľka požaduje, aby ústavný súd obe uznesenia krajského   súdu   zrušil   a obe   veci   vrátil   krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Napokon sťažovateľka požaduje náhradu trov právneho zastúpenia.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že poručiteľ Ing. J. P. bol starým otcom sťažovateľky, ktorý zomrel ešte 17. novembra 1964. Dedičské konanie po ňom bolo pôvodne ukončené uznesením bývalého Štátneho notárstva Bratislava – mesto sp. zn. D 1976/64 z 12. januára 1966, podľa ktorého dedička A. V. – dcéra poručiteľa a matka sťažovateľky, nič nezdedila. V čase prejednanie dedičstva nebola A. V. spôsobilá na právne úkony v plnom rozsahu, no napriek tomu   nebola zastúpená opatrovníkom.   Po   tomto   dedičskom   konaní nehnuteľný majetok zdedený iba ostatnými zákonnými dedičmi prešiel do vlastníctva štátu spôsobom, ktorý po roku 1989 umožnil reštitúciu nehnuteľnosti. Reštitučné nároky si uplatnili iba títo ostatní zákonní dedičia a im aj bola nehnuteľnosť v rámci reštitúcií vrátená. Sťažovateľke sa potom v dovolacom konaní podarilo dosiahnuť, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky pôvodné   rozhodnutie   o prejednaní   dedičstva   zrušil.   Nové   prejednanie   dedičstva   nie   je doposiaľ   skončené   a v zmysle   právneho   názoru   krajského   súdu   podala   sťažovateľka okresnému súdu žalobu o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva po jej starom otcovi. Bolo to potrebné preto, že nehnuteľnosť nie je vedená v katastri nehnuteľností na mene poručiteľa, ale na menách osôb, ktoré nehnuteľnosť reštituovali, resp. na menách ďalších právnych   nástupcov.   Keďže   došlo   k ďalším   prevodom   vlastníctva   k nehnuteľnosti, sťažovateľka rozšírila svoju žalobu na okresnom súde aj o vyslovenie neplatnosti ďalších prevodov a s tým v súvislosti aj o pripustenie vstupu ďalších účastníkov do konania. Za takejto   skutkovej   a procesnej   situácie   podala   sťažovateľka   tak   v konaní   o prejednanie dedičstva,   ako   aj   v sporovom   konaní   o určenie   predmetu   dedičstva   návrh   na   vydanie predbežného   opatrenia,   ktorým   by   sa   zakázalo   tým   žalovaným,   ktorí   sú   v súčasnosti v katastri   nehnuteľností   vedení   ako   vlastníci,   disponovať   s nehnuteľnosťou,   najmä   ju scudzovať   a prevádzať   stavebné   úpravy,   a to   až   do   právoplatného   skončenia   súdnych konaní.

Podľa názoru sťažovateľky oboma uzneseniami krajského súdu došlo k porušeniu jej práva na ochranu vlastníctva nadobudnutého dedením, ako aj na pokojné užívanie majetku v zmysle čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1 protokolu. Sťažovateľka v tejto súvislosti osobitne zdôrazňuje   právny   názor   krajského   súdu   uvedený   v   uznesení   sp.   zn.   15   Co   492/02 z 30. decembra 2002. Krajský súd totiž uviedol, že sťažovateľka neosvedčila danosť svojho nároku na vydanie predbežného opatrenia, teda možnosť, že by sa stala vlastníčkou, resp. spoluvlastníčkou nehnuteľnosti po skončení konania o dedičstve   vzhľadom   na neskoršie vzniknuté tituly nadobudnutia vlastníckeho práva na základe reštitučnej dohody o vydaní veci   uzavretej   ostatnými   dedičmi,   lebo   právo   na   reštitučné   vydanie   nehnuteľnosti v zákonom ustanovenej lehote neuplatnila a jej reštitučný nárok sa preto prekludoval, na čom nemôže nič zmeniť ani okolnosť, že pôvodné dedičské rozhodnutie bolo medzičasom zrušené.   Podľa   sťažovateľky   krajský   súd   v rozpore   so   zákonom   a ústavou   prejudikoval konečný výsledok oboch súdnych konaní, čím porušil čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1 a s čl. 152 ods. 4 ústavy.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 15 Co 268/02-324 z 30. decembra 2002 vyplýva, že krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. D 911/94-314 z 11. marca 2002. Bol toho   názoru,   že   okresný   súd   správne   postupoval,   keď   konanie   o vydanie   predbežného opatrenia zastavil pre prekážku litispendencie podľa § 83 Občianskeho súdneho poriadku, keďže   zistil,   že   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia   rovnakého   obsahu   a proti rovnakým osobám podala sťažovateľka už skôr v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 8 C 324/96.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 15 Co 482/02- 227 z 30. decembra 2002 vyplýva, že krajský súd zmenil uznesenie okresného súdu č. k. 8 C 324/96-192 zo 14. decembra 2001 tak, že návrh sťažovateľky na vydanie predbežného opatrenia zamietol. Pokiaľ okresný súd zakázal niektorým žalovaným disponovať nehnuteľnosťou, a to najmä scudzením, ako aj prevádzať stavebné úpravy až do právoplatného skončenia konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 8 C 324/96, podľa názoru krajského súdu neboli splnené podmienky na takýto predbežný zákaz, lebo sťažovateľka neosvedčila danosť svojho nároku. Žalovaní, ktorým mal byť zákaz uložený, získali nehnuteľnosť do vlastníctva na základe reštitučnej dohody   o vydaní   nehnuteľnosti,   pričom   sťažovateľka   právo   na reštitučné   vydanie nehnuteľnosti v zákonom stanovenej lehote neuplatnila, jej nárok sa prekludoval, na čom nič   nemôže   zmeniť   ani   okolnosť,   že   pôvodné   dedičské   rozhodnutie   bolo   medzičasom zrušené.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pokiaľ   sú   tieto   podmienky   splnené,   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   3   zákona o ústavnom   súde   rozhodne   o prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie.   V prípade   nesplnenia niektorej z podmienok rozhodne v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa názoru ústavného súdu treba považovať sťažnosť v časti, v ktorej smeruje proti uzneseniu   krajského   súdu   č.   k.   15   Co   268/02-324   z 30.   decembra   2002,   za   zjavne neopodstatnenú.

Citovaným uznesením došlo ku zastaveniu konania o návrhu na vydanie predbežného opatrenia v zmysle § 83 Občianskeho súdneho poriadku po zistení, že sťažovateľka už skôr podala rovnaký návrh v inom konaní. Takýto postup súdu zodpovedá zákonu a nemožno v ňom vidieť porušenie ústavného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1. Ústavné zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je možné uplatňovať iba v medziach zákonov, ktoré toto právo vykonávajú (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ústavy). Následne možno potom urobiť aj záver, že citovaným uznesením nemohli byť porušené   ani   ďalšie   sťažovateľkou   namietané   základné   práva.   Napokon   treba   v tejto súvislosti poznamenať, že sťažovateľka nijako bližšie nekonkretizuje, prečo mali byť jej základné práva týmto uznesením porušené.

V časti,   v ktorej   sťažovateľka   namieta   porušenie   základných   práv   uznesením krajského súdu č. k. 15 Co 482/02-227 z 30. decembra 2002, treba sťažnosť považovať za neprípustnú.

Uvedeným   uznesením   krajský   súd   zamietol   návrh   sťažovateľky   na   vydanie predbežného   opatrenia.   Zodpovedá   preto   skutočnosti,   že   v danom   momente   predbežne neposkytol ochranu dedičskému právu sťažovateľky, ktoré táto uplatňuje v konaní vedenom na okresnom   súde   pod   sp.   zn.   8 C 324/96. O žalobe sťažovateľky   vo   veci   samej   však doposiaľ   okresným   súdom   rozhodnuté   nebolo.   Sťažovateľka   preto   ešte   nevyčerpala zákonnú ochranu svojich základných práv pred všeobecným súdom, lebo k tomu dôjde iba potom, čo okresný súd a krajský súd rozhodne vo veci samej, prípadne prebehne dovolacie konanie na Najvyššom súde Slovenskej republiky, pokiaľ procesná situácia bude taká, že dovolanie bude prípustné.

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2003