znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 84/02-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. augusta 2002 predbežne   prerokoval   sťažnosť   V.   C.,   s. r. o.,   so   sídlom   Z.,   zastúpenej   komerčnou právničkou JUDr. E. K., so sídlom B. B., ktorou namietala porušenie svojich práv podľa čl. 20 ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky   v spojení   s čl. 1 Protokolu   č.   1   k   Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   a podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu vo Zvolene z 15. júna 1999 č. k. 10 C 148/97-120, rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici z 30. septembra 1999 č. k. 10 Co 1782/99-140 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2001 sp. zn. M Cdo 45/2000, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. C., s. r. o.,   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. apríla 2002 doručená   sťažnosť   V.   C.,   s. r. o.,   so   sídlom   Z.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej komerčnou právničkou JUDr. E. K., so sídlom B. B., ktorou namietala porušenie svojich práv podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 Protokolu   č.   1   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom Okresného súdu vo Zvolene (ďalej len „okresný   súd“)   z 15.   júna   1999   č.   k.   10   C   148/97-120,   rozsudkom   Krajského   súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) z 30. septembra 1999 č. k. 10 Co 1782/99-140 a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) z 28. februára 2001 sp. zn. M Cdo 45/2000. Sťažovateľka konkrétne namietla, že jej právo na spravodlivé súdne konanie napadnuté súdy porušili tým, že sa pri svojom rozhodovaní neriadili   právnymi   predpismi   platnými   v čase   uzavretia   zmluvy,   ktorá   bola   predmetom návrhu   sťažovateľky   v predmetnom   občianskom   súdnom   konaní,   a nebrali   zreteľ   na skutočnosti   ňou   uvádzané.   Porušenie   svojho   práva   vlastniť   majetok   a tento   užívať   vidí sťažovateľka v tom, že napadnuté rozhodnutia súdov jej znemožnili užívanie majetku v jej výlučnom   vlastníctve   vrátane   jeho   prenajímania,   v dôsledku   čoho   prichádza   o finančné prostriedky, ktoré by jej plynuli z takto získaného nájomného.

Sťažovateľka   v časti   IV   sťažnosti   osobitne   odôvodnila   jej   prípustnosť.   V tejto súvislosti uviedla, že sťažnosť je prípustná, pretože sa netýka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol   vo   veci   samej.   Podľa   sťažovateľky   ústavný   súd   uznesením   z 20.   marca   2002 sp. zn. I. ÚS 23/02 odmietol sťažnosť sťažovateľky „podanú 4. januára 2002 podľa čl. 127 ústavného   zákona   č.   90/2001   Z.   z.,   ktorým   sa   dopĺňa   Ústava   Slovenskej   republiky č. 460/1992   Zb.   v znení   neskorších   predpisov“,   pričom   dôvodom   odmietnutia   sťažnosti (s výnimkou námietky na porušenie čl. 142 ods. 3 ústavy) bola skutočnosť, že sťažnosť bola podaná po uplynutí lehoty, ktorá je ustanovená pre tento typ konania, v dôsledku čoho ústavný   súd   posúdil   sťažnosť   ako   oneskorene   podanú.   Ústavný   súd   20.   marca   2002 rozhodoval   len   o podmienkach   konania.   Sťažovateľka   ďalej   uviedla   dôvody,   ktoré   sú vo svojej podstate vyslovením nesúhlasu s odmietnutím jej sťažnosti zo 4. januára 2002 ako oneskorene podanej.

II.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Návrh nie je prípustný, ak a) sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené (...) (§ 24 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   z hľadiska   účastníkov   konania, namietaného   porušenia   základných   práv   a slobôd   podľa   označených   článkov   ústavy a dohovoru   vrátane   jeho   odôvodnenia   a   napadnutých   rozhodnutí   okresného,   krajského a najvyššieho   súdu,   ako   aj   návrhu   na   rozhodnutie   ústavného   súdu   je   terajšia   sťažnosť sťažovateľky celkom totožná s jej predchádzajúcou sťažnosťou zo 4. januára 2002 v časti, v ktorej ju ústavný súd odmietol ako návrh, ktorý bol podaný oneskorene.

Rozhodnutie o odmietnutí návrhu na začatie konania pre jeho oneskorené podanie nemožno   považovať   za   rozhodnutie   „o   podmienkach   konania“,   ktoré   má   na   mysli citované ustanovenie   §   24   zákona   o ústavnom   súde.   Nejde   o podmienku   konania,   ktorú možno   dodatočne   splniť   v ďalšom   návrhu,   ktorým   sa   napáda   rovnaké   právoplatné rozhodnutie,   aké   bolo   napadnuté   v predchádzajúcom   návrhu,   ktorý   bol   odmietnutý   ako oneskorene podaný. Lehotu dvoch mesiacov od kvalifikovanej právnej skutočnosti, t. j. v danej veci od právoplatnosti rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorú pre podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy ustanovuje § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, nemožno odpustiť ani predĺžiť (napr. I. ÚS 38/98, I. ÚS 49/02).

Nesúhlas sťažovateľky s posúdením jej predchádzajúcej sťažnosti ako oneskorene podanej možno interpretovať aj ako jej žiadosť (návrh), aby sa ústavný súd odchýlil od predchádzajúceho rozhodnutia a posúdil predmetnú sťažnosť ako včas podanú. Podstatu dôvodov,   ktoré sťažovateľka v tejto súvislosti   uviedla, možno zhrnúť tak, že podľa   nej zákon   o ústavnom   súde   v znení   platnom   a   účinnom   do   20.   marca   2002   neustanovoval dvojmesačnú lehotu pre podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy v znení platnom a účinnom od   1.   januára   2002.   V tejto   súvislosti   sťažovateľka   uviedla,   že   „ten   istý   prvý   senát Ústavného súdu Slovenskej republiky teda v dvoch veciach podaných podľa článku 127 ústavného zákona č. 90/2001 Z. z. a týkajúcich sa toho istého rozsudku rozhodol odchylne o včasnosti podania sťažnosti. Kým vo veci sp. zn. I. ÚS 5/2002-28 Ústavný súd Slovenskej republiky nepovažoval návrh sťažovateľa za podaný oneskorene, keďže pre jeho podanie právo nestanovovalo žiadne lehoty, vo veci I. ÚS 23/2002-11 sťažnosť odmietol ako podanú oneskorene (...)“.

Okrem   toho,   že   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu   nemožno   podať   opravný prostriedok (čl. 133 ústavy) a ani nie je prípustný návrh, ak sa ním navrhovateľ domáha preskúmania rozhodnutia ústavného súdu (§ 24 písm. c) zákona o ústavnom súde), a preto takej žiadosti, aby sa ústavný súd v rovnakej veci odchýlil od svojho predchádzajúceho rozhodnutia,   by nebolo možné   vyhovieť,   nie sú   ani dôvody,   ktoré   sťažovateľka   v tejto súvislosti uviedla, spôsobilé zvrátiť či spochybniť predchádzajúce rozhodnutie ústavného súdu, ktorým bola jej sťažnosť zo 4. januára 2002 (doručená ústavnému súdu 10. januára 2002) odmietnutá z dôvodu jej podania po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Predovšetkým   nemôže   ísť   o žiadny   rozpor   medzi   rozhodnutím   ústavného   súdu z 31. januára 2002 č. k. I. ÚS 5/02-28 a jeho rozhodnutím z 20. marca 2002 č. k. I. ÚS 23/02-11, pretože predmetom týchto rozhodnutí boli odlišné a za platnosti iného ústavného rámca   podané   návrhy   na   začatie   konania   pred   ústavným   súdom,   keď   iba   v druhom rozhodnutí ústavný súd rozhodoval o sťažnosti sťažovateľky (zo 4. januára 2002) podanej podľa čl. 127 ústavy v znení platnom a účinnom od 1. januára 2002 (v prvom rozhodnutí ústavný   súd   nerozhodoval   o jej   návrhu   na   začatie   konania,   ktorý   bol   ústavnému   súdu doručený 20. septembra 2001, podľa čl. 127 ústavy, ale opieral sa, tak ako pri rozhodovaní o všetkých   takýchto   návrhoch   podaných   ústavnému   súdu   v čase   od   1.   júla   2001 do 31. decembra   2001,   o čl.   1   ods.   1   a čl.   124   ústavy   v spojení   s jej   ďalšími   článkami upravujúcimi jednotlivé základné práva a slobody).

Sťažovateľka pri odôvodňovaní včasnosti podania tejto sťažnosti nevzala do úvahy, že v prípade derogácie ustanovení ústavy, napríklad formou ich novelizácie, zaniká platnosť a účinnosť   zákona   vydaného   na   ich   vykonanie   len   v prípade,   že   ústavodarca splnomocňujúcu   blanketu   zrušil   zároveň   s derogáciou   dotknutých   ustanovení   ústavy. V prípade, že tak neurobil, zostáva vykonávací zákon platný a účinný a je možné ho použiť, a to   v rozsahu,   v akom   je   jeho   aplikácia   účelná   a rozumná   vo   vzťahu   k dotknutým ustanoveniam ústavy (pozri napr. J. Prusák, Teória práva, Bratislava 1995, s. 227 a tam citované pramene). Práve z týchto poznatkov a záverov právnej teórie v oblasti platnosti a účinnosti   vykonávacích   právnych   predpisov   ústavný   súd   vychádzal   pri   výklade a aplikovaní ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde v znení platnom do 20. marca 2002   na   všetky   prípady   sťažností   sťažovateľov   podaných   po   1.   januári   2002   vrátane sťažnosti   sťažovateľky   zo   4.   januára   2002.   Toto   ustanovenie   sa   opieralo   o kontinuálne platnú a účinnú splnomocňujúcu blanketu obsiahnutú v čl. 140 ústavy a napriek skutočnosti, že v období počnúc 1. januárom 2002 (do 20. marca 2002) vykonávalo toto ustanovenie čl. 127   ústavy   v takom   znení,   ktoré   sa   v niektorých   významných   aspektoch   líši od predchádzajúceho   znenia   tohto   článku,   nebránili   jeho   aplikácii   ani   formálno-právne dôvody,   ani   pochybnosti   o jeho   účelnosti   a rozumnosti.   Ustanovenie   lehoty   na   podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy plní totiž stále rovnaký účel – podrobuje uplatnenie práva domáhať   sa   ústavnej   ochrany   základných   práv   a slobôd   podmienkam   zodpovedajúcim princípu   právnej   istoty   a s ňou   súvisiacej   potrebe   ochrany   nadobudnutých   práv   ako integrálnych súčastí princípu právneho štátu. Táto potreba je v podmienkach novej ústavnej úpravy rovnako naliehavá, ako tomu bolo v podmienkach predchádzajúcej ústavnej úpravy, pretože sa ňou ústavnému súdu priznáva právomoc, ktorou v oblasti individuálnej ochrany základných   práv a slobôd   disponoval   práve len vo vzťahu k sťažnostiam   podľa   čl.   127 ústavy – právomocou zrušovať individuálne právne akty takouto sťažnosťou napadnuté. Preto sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti. Sťažovateľka v prípade uvedenej sťažnosti odo dňa, keď už došlo k tvrdenému porušeniu základného práva (právoplatnosťou rozhodnutia najvyššieho súdu dňom 11. mája 2001), mala k dispozícii dostatočne dlhú lehotu na to, aby na ochranu svojich   základných   práv   využila   ten   právny   prostriedok,   ktorý   jej   ústava   vo   veci individuálnej ochrany práv a slobôd   priznávala do   31.   decembra   2001,   o čom   nakoniec svedčí aj jej návrh na začatie konania doručený ústavnému súdu 20. septembra 2001, ktorý ústavný súd rozhodnutím z 31. januára 2002 č. k. I. ÚS 5/02-28 prijal na konanie.

Z   dôvodov, že predmetný návrh (sťažnosť) sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, ako aj z dôvodov, že sa ním sťažovateľka domáhala preskúmania rozhodnutia ústavného súdu, bolo ho potrebné ako neprípustný návrh odmietnuť podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. augusta 2002