SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 83/2016-16
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátom JUDr. Samuelom Baránikom, Podjavorinskej 7, Bratislava, vo veci namietanéhoporušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikya práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôduznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 S 168/2014-29 z 18. marca 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júla 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou sa domáhal zrušeniav záhlaví citovaného uznesenia Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“),pretože je toho názoru, že ním boli porušené jeho základné práva zaručené čl. 20 ods. 1a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).
2. Krajský súd návrh sťažovateľa proti nečinnosti Okresného úradu Bratislava,katastrálneho odboru (ďalej len „okresný úrad“) zamietol s odôvodnením, že keď akokupujúci, ale ani predávajúca nepredložili ku kúpnej zmluve v súvislosti s prevádzajúciminehnuteľnosťami platné listy vlastníctva, ale iba právoplatné dedičské rozhodnutiapo nebohom predchodcovi predávajúcej, príslušný katastrálny úrad musel vkladové konaniek prevádzaným nehnuteľnostiam prerušiť, a to až do doby ich identifikácie so stavomskutočným (právnym), evidovaným v súčasnosti na príslušných listoch vlastníctva.Preto v doterajšom konaní správneho orgánu nevidel takú kvalifikovanú nečinnosť,voči ktorej by musel zasiahnuť podľa § 250t ods. 4 druhej vety Občianskeho súdnehoporiadku (ďalej len „OSP“).
3. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ vidí porušenie svojich ústavou zaručenýchpráv v dvoch rovinách, a to vo svojvôli krajského súdu vo výklade § 7 ods. 5 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniachna usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov, ktorý umožňujeprerušiť konanie najviac na 90 dní, ktorá zjavne uplynula, a v porušení zákazureformatio in peiusa konaniaultra vireszo strany krajského súdu, keď došiel k prekvapivémuskutkovému záveru, že predmetom kúpnej zmluvy sú pozemky skonfiškované štátom podľa§ 2 ods. 1 dekrétu prezidenta republiky č. 108/1945 Zb., takže vlastnícke právo právnychpredchodcov predávajúcej je spochybnené, hoci to jeho úlohou zjavne nemalo byťpri ústavne konformnom výklade § 250t OSP v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy.
4. Ústavný súd posúdil obsah sťažnosti a dospel k záveru, že táto predstavuje zjavneneopodstatnený návrh v zmysle § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“). Toto ustanovenie v záujme racionality a efektivity konania pred ústavným súdomdáva tomuto súdu právomoc posúdiť „prijateľnosť“ návrhu ešte pred tým, ako dospejek záveru, že o návrhu rozhodne meritórne nálezom, pričom ide o špecifickú a relatívnesamostatnú časť konania, ktorá nemá charakter konania kontradiktórneho, keď ústavný súdmôže obvykle rozhodnúť bez ďalšieho, len na základe obsahu napadnutého rozhodnutiaorgánu verejnej moci (súdu) a údajov obsiahnutých v samotnej ústavnej sťažnosti.Právomoc ústavného súdu je totiž v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy založenávýlučne na prieskume rozhodnutia z hľadiska dodržania ústavnosti (čl. 124 ústavy),t. j. či v konaní, resp. v rozhodnutí ho završujúcom, neboli porušené ústavnými predpismichránené práva a slobody účastníka tohto konania, či konanie bolo vedené v súlades ústavnými princípmi, či postupom a rozhodovaním všeobecného súdu nebolo zasiahnutédo ústavou zaručených práv sťažovateľa a či ho možno ako celok považovať za spravodlivé.
5. Také zásahy či pochybenia krajského súdu však ústavný súd v teraz prejednávanejveci nezistil. Ústavný súd totiž posúdil argumenty sťažovateľa obsiahnuté v sťažnosti,konfrontoval ich s obsahom napadnutého rozhodnutia a dospel k záveru, že sťažnosť jezjavne neopodstatnená, a to z týchto dôvodov:
5. 1 Krajský súd rozhodoval o žalobe na nečinnosť príslušného katastrálneho orgánu,ktorý predložil súdu vyjadrenie k návrhu a príslušný spis týkajúci sa vkladového konania,takže
- aj keď rozhodol uznesením bez pojednávania, z príslušného spisu oprávnene zistil(v súlade s čl. 2 ods. 2 ústavy v spojení s § 246c, § 153 ods. 1 a § 167 ods. 2 OSP) všetkyprekážky pre úkony správneho orgánu, pre ktoré zatiaľ nemôže vydať meritórne vkladovérozhodnutie,
- a preto správne nemohol dať príkaz príslušnému správnemu orgánu vecnerozhodnúť v primeranej lehote.
Z uvedeného tiež vyplýva, že postup krajského súdu v namietanom konaní nebol aniultra viresani v rozpore so zákazomreformatio in peiusči v rozpore s čl. 46 ods. 1 ústavya čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to fabuluje sťažovateľ.
5. 2 V predmetnom konaní pred krajským súdom bol sťažovateľ len púhymkupujúcim, teda ešte nie v postavení vlastníka prevádzaných nehnuteľností (napokon sa nímani nemusí stať), preto za týchto okolností sa ani nemôže domáhať ochrany vlastníckehopráva, tak ako to chápe čl. 20 ods. 1 ústavy, a to ani vo forme legitímneho očakávania.
6. Možno teda zhrnúť, že ústavný súd nezistil v argumentácii žiadnu skutočnosť,ktorá by ňou vedenú polemiku s právnym záverom krajského súdu posúvala prejednávanúvec do ústavnoprávnej roviny. Napadnutým uznesením krajského súdu nedošlo k porušeniujeho ústavou zaručených práv. Za týchto okolností mu preto nezostalo iné, než sťažnosťsťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenúodmietnuť.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Košiciach 10. februára 2016